1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), zamietol ako nedôvodnú žalobu žalobcu, ktorou sa tento domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu z
tohto zákona tak, že namiesto procesného postavenia účastníka konania im zákon priznal postavenie zúčastnenej osoby. Práva a povinnosti zúčastnenej osoby vymedzuje v § 15a správny poriadok, ktorého právnemu režimu podliehajú konania
zákona o ochrane prírody a krajiny, pokiaľ tento zákon neustanovuje inak. Oprávnenie byť účastníkom predmetného správneho konania teda žalobcovi, ktorý je občianskym združením s predmetom činnosti ochrana prírody a krajiny (§ 2 ods. 1 ZPK), z osobitného predpisu, ktorým je v danom prípade zákon o ochrane prírody a krajiny, nevyplýva. Nemožno ho vyvodiť ani zo všeobecného predpisu o správnom konaní (§ 14 ods. 1 správneho poriadku), nakoľko žalobca sledujúci všeobecný záujem na ochrane prírody a krajiny nie je v žiadnom hmotnoprávnom vzťahu k predmetu správneho konania a jeho právneho postavenia (práv a povinností) sa rozhodnutie v danej konkrétnej veci nijako nedotkne. Keďže však žalobca svoje tvrdenia o nesprávnosti a nezákonnosti napadnutého rozhodnutia oprel o komunitárne právo - najmä článok 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia - oznámenie MZV SR č. 43/2006 Z. z. - Aarhuský dohovor (ďalej aj „Aarhuský dohovor“) tvrdiac, že oprávnenie byť účastníkom správneho konania vo veciach týkajúcich sa porušenia vnútroštátneho práva životného prostredia mu vyplýva priamo z Aarhuského dohovoru považoval krajský súd za prioritnú otázku posúdenie priameho účinku Aarhuského dohovoru v slovenskom právnom poriadku. Aarhuský dohovor je medzinárodnou zmluvou, ktorá bola predpísaným spôsobom ratifikovaná, podpísaná i vyhlásená, a stala sa tak súčasťou vnútroštátneho poriadku Slovenskej republiky s právom prednosti pred zákonmi. Stotožnil sa s tým názorom žalovaného, že s ohľadom na znenie Aarhuského dohovoru možno konštatovať, že Aarhuský dohovor počíta s vnútroštátnymi normami na vykonanie jeho jednotlivých ustanovení. Pokiaľ ide o článok 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, ktorý sa týka všeobecného prístupu k spravodlivosti vo veciach životného prostredia, bez zreteľa na to, či ide o povoľovací proces
článku 6 Aarhuského dohovoru, vyslovil krajský súd názor, že obsah tohto článku je natoľko nejasný a nejednoznačný, že z neho nemožno bez pochybností vyvodiť pravidlo správania, ktoré autor touto normou sledoval. Citovaný článok zaväzuje štát zabezpečiť prístup členov verejnosti k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí orgánov verejnej moci, ak sú v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia, na druhej strane však viaže zabezpečenie tohto záväzku na splnenie podmienok uvedených vo vnútroštátnom práve, ak sú nejaké. Z takto formulovanej normy nemožno jednoznačne vyložiť, aké práva má žalobca ako člen verejnosti vo vzťahu k správnemu konaniu vo veciach ochrany prírody a krajiny, prípadne i k súdnemu konaniu umožňujúcemu preskúmanie zákonnosti vydaných rozhodnutí. Nemožno teda
názoru krajského súdu jednoznačne ani tvrdiť, že vnútroštátna právna úprava postavenia občianskych združení v konaní pred orgánmi ochrany prírody a krajiny je v rozpore s pravidlami ustanovenými v článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, preto krajský súd v zhode so žalovaným uzavrel, že napriek právu prednosti Aarhuského dohovoru pred vnútroštátnymi zákonmi, založenému na článku 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, nemožno priznať článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru priamy účinok vo vnútroštátnom práve, pretože z tohto článku jednoznačne nevyplýva pre žalobcu právo byť účastníkom správneho konania, ktorého sa v konkrétnom správnom konaní dovolával. V danom prípade teda nebolo možné uplatniť pravidlo o aplikačnej prednosti Aarhuského dohovoru pred vnútroštátnymi zákonmi. Pokiaľ teda správne orgány postupovali
vnútroštátnej právnej úpravy - zákona o ochrane prírody a krajiny, ktorý zaručuje žalobcovi v správnom konaní týkajúcom sa ochrany prírody a krajiny procesné postavenie zúčastnenej osoby s právami a povinnosťami vymedzenými v § 15a správneho poriadku (zákon č. 71/1967 Z. z. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov) a nepriznali žalobcovi postavenie účastníka konania, postupovali v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky. Na odvolanie žalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) rozsudkom z
čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (v súčasnosti čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie). Predmetom sťažností v označenom konaní pred ústavným súdom bola, ako vyplýva z nálezu ústavného súdu, sťažovateľom (žalobcom) namietaná rozdielna rozhodovacia činnosť najvyššieho súdu týkajúca sa procesného postupu v súvislosti s (ne)predložením prejudiciálnej otázky vo vecne a právne (v zásade) identických konaniach, v ktorých sa však sťažovateľ sám predloženia prejudiciálnej otázky „nedožadoval“. V konečnom dôsledku však
názoru ústavného súdu [vychádzajúc z judikatúry ústavného súdu a všeobecne akceptovanej zásady iura novit curia (m. m. II. ÚS 244/09),
ktorej súd nielen pozná právo, ale si je zároveň vedomý účinkov, ktoré právo v podobe, v akej ho súd aplikuje, vyvoláva vo vzťahu k procesnoprávnemu alebo hmotnoprávnemu postaveniu nositeľa práva na súdnu ochranu] táto skutočnosť nemá pre spochybnenie povinnosti všeobecného súdu predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru za splnenia ostatných podmienok významnejšiu právnu relevanciu. Ústavný súd ďalej pripomenul, že ak vnútroštátny súd nepredloží prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru v konkrétnej veci, kde to bola jeho povinnosť (nielen možnosť tak urobiť), potom to môže za istých okolností zakladať zodpovednosť členského štátu za porušenie práva EÚ postupom a rozhodovaním vnútroštátneho súdu (pozri napríklad rozsudok z 30. septembra 2003 vo veci Köbler proti Rakúskej republike, C-224/01). Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v každom prípade. Súdy, ktoré sú z dôvodu svojho postavenia vo vnútroštátnom súdnom systéme povinné predkladať prejudiciálne otázky, sa môžu tejto povinnosti vyhnúť za splnenia niektorého alebo viacerých nasledujúcich predpokladov: a) ak odpoveď na prejudiciálnu otázku by nemala žiadny význam pre vytvorenie právneho základu na rozhodnutie vo veci samej, b) ak ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená Súdnym dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora bez zreteľa na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“), c) ak je výklad práva Spoločenstva alebo EÚ taký jasný, že nevznikajú žiadne rozumné pochybnosti o výsledku (princíp „acte clair“). Ústavný súd v tejto spojitosti len kvôli úplnosti dodal, že najvyšší súd konal v preskúmavaných veciach ako súd, ktorý bol povinný predložiť prejudiciálnu otázku
čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. O tom nevznikli v konaní pred ústavným súdom žiadne pochybnosti a tieto pochybnosti nezakladá ani to, že najvyšší súd zastával názor, že nemusel predložiť prejudiciálnu otázku.
názoru ústavného súdu najvyšší súd si túto povinnosť náležite neuvedomil, a preto ju nesplnil tak, aby to viedlo k zabezpečeniu základných práv sťažovateľa v konaniach pred ním. Porušenie tejto povinnosti tak, ako to napokon vyplýva aj z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj „SD EÚ“ alebo „Súdny dvor“) č. C-240/09 z 08. marca 2011, znamená súčasne aj to, že najvyšší súd namietanými konaniami a v nich vydanými rozsudkami porušil základné právo sťažovateľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj princípy spravodlivého procesu
čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ústavný súd označené rozsudky zrušil a veci vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Po zrušení rozsudku najvyššieho súdu ústavným súdom sa vec vrátila opäť do štádia odvolacieho konania pred najvyšším súdom. Najvyšší súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) s poukazom na citované právne normy, ako aj s ohľadom na nález ústavného súdu z
princípov procesnej autonómie, ktorými sú princípy ekvivalencie a efektívnosti, tak ako to bolo vyjadrené v tejto druhej vete označeného rozsudku Súdneho dvora. Táto povinnosť teda znamená, že výklad čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru sa mal a musí najvyšším súdom vykonať tak, aby sa zadosťučinilo jeho nadpisu „Prístup k spravodlivosti“ v súlade s postavením žalobcu, ktoré spĺňa pojem „členovia verejnosti“. Len tak možno zabezpečiť pre toto zoskupenie ochranu jeho práv, ktoré vyplývajú z práva EÚ, ktorého súčasťou je aj Aarhuský dohovor. Táto povinnosť je zdôraznená aj čl. 47 v spojení s čl. 51 ods. 1 charty (pozri bod 36 a 38 rozsudku Súdneho dvora č. C-240/09 z 08. marca 2011),
ktorého je pre každého, koho práva a slobody zaručené právom EÚ boli porušené, zabezpečený účinný právny prostriedok nápravy a právo na spravodlivý proces. Ako skonštatoval ústavný súd v citovanom náleze najvyšší súd v konaniach a rozsudkoch, o ktorých sa konalo pred ústavným súdom o sťažnosti, nevykonal taký výklad vnútroštátneho procesného práva (§ 250 ods. 2 a § 250m ods. 3 OSP upravujúce predpoklady účastníctva v správnom súdnictve), ktorý by zodpovedal výroku rozsudku Súdneho dvora č. C-240/09 z
čl. 46 ods. 1 ústavy a
čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva
čl. 47 ods. 1 charty. Jej splnenie, či už prostredníctvom predloženia prejudiciálnej otázky
čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, alebo použitím princípov procesnej autonómie tak, ako boli následne vymedzené v rozsudku Súdneho dvora č. C-240/09 z 08. marca 2011, bolo preto nevyhnutným predpokladom na náležité zabezpečenie základných práv sťažovateľa v týchto veciach.
článku 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
článku 127 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody
odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd
odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody
odseku 1, obnovil stav pred porušením.
1 OSP súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis je v rozpore s ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná [§ 109 ods. 1 písm. b/]. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný
osobitných predpisov, a kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti a o zápise základného imania; súd však nie je viazaný rozhodnutím v blokovom konaní. Zákonom č. 408/2011 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov bolo okrem iných zmenený a doplnený § 82 ods. 3 zákona o ochrane prírody a krajiny tak, že s účinnosťou od 01. decembra 2011 znie: „Účastníkom konania o vydanie súhlasu alebo povolenie výnimky je v prípadoch uvedených v odseku 2 len žiadateľ, ak tento zákon neustanovuje inak. Účastníkom konania o vydanie súhlasu na zriadenie zoologickej záhrady je aj obec, v ktorej katastrálnom území je alebo má byť zoologická záhrada umiestnená. Účastníkom konania
tohto zákona je aj fyzická osoba, občianska iniciatíva alebo právnická osoba, ktorej toto postavenie vyplýva z osobitného predpisu. Združenie s právnou subjektivitou, ktorého predmetom činnosti najmenej jeden rok je ochrana prírody a krajiny (§ 2 ods. 1), a ktoré podalo predbežnú žiadosť o účastníctvo
odseku 6, je účastníkom konania, pokiaľ mu to postavenie nevyplýva už z predchádzajúcej vety, ak písomne alebo elektronicky potvrdilo svoj záujem byť účastníkom v začatom správnom konaní; potvrdenie musí byť doručené príslušnému orgánu ochrany prírody v lehote na to určenej týmto orgánom a zverejnenej spolu s informáciou o začatí tohto konania ako konania, v ktorom môžu byť dotknuté záujmy ochrany prírody a krajiny chránené týmto zákonom,
odseku 7.“ Súčasne boli zmenené aj znenia § 82 ods. 6 a 7 zákona o ochrane prírody a krajiny.
6 zákona o ochrane prírody a krajiny tak, že združeniam
odseku 3 zákon umožňuje formou predbežnej žiadosti písomne požiadať orgán ochrany prírody o účasť v bližšie nešpecifikovaných správnych konaniach, ktoré tento orgán v budúcnosti začne alebo v súčasnosti vedie, a v ktorých môžu byť dotknuté záujmy ochrany prírody a krajiny chránené týmto zákonom. Súčasne zákon v § 82 ods. 7 orgánu ochrany prírody ukladá a špecifikuje povinnosť zverejniť na svojej internetovej stránke informáciu o začatí každého správneho konania, v ktorom môžu byť dotknuté záujmy ochrany prírody a krajiny chránené týmto zákonom okrem konaní
odseku 8, a to najneskôr do troch dní od začatia konania. Žalobca sa v konaní pred správnym orgánom a následne v konaní pred súdom domáhal priznania postavenia účastníka správneho konania, konkrétne konania vo veci žiadosti Urbáru obce Rabčice, Pozemkového spoločenstva v Rabčiciach, o povolenie výnimky na spracovanie kalamity v A zóne - Babia hora na území Chránenej krajinnej oblasti Horná Orava. Právo na toto postavenie odvodil žalobca z článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, v zmysle ktorého je každá strana dohovoru povinná zabezpečiť, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov alebo opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia. Zdôraznil pritom, že realizáciu tohto práva v správnom konaní zabezpečuje len postavenie účastníka konania, keďže len toto postavenie umožňuje využívať také právne prostriedky, ktoré sú spôsobilo dosiahnuť preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu vydané v správnom konaní, teda podrobiť preskúmaniu konanie alebo opomenutie orgánov verejnej moci rozhodujúceho o udelení výnimky. Poukázal tiež na to, že rozsah práv zúčastnenej osoby (§15a správneho poriadku) je oproti právam účastníka konania užší minimálne o dva aspekty, a to o právo na doručovanie rozhodnutí vydaných v správnom konaní a o právo podať proti rozhodnutiu správneho orgánu opravný prostriedok (odvolanie v správnom konaní, žaloba v správnom súdnictve). Namietol, že prvostupňový správny orgán, žalovaný a následne aj krajský súd sa zaoberali otázkou účastníctva v dotknutom správnom konaní z hľadiska článku 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru, a teda sa vôbec nevysporiadali s námietkou vznesenou žalobcom, t. j. že mu postavenie účastníka, ako je uvedené aj vyššie, vyplýva z článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru.
1 OSP v správnom súdnictve súdy preskúmavajú na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
2 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len „rozhodnutie správneho orgánu“).
3 OSP rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.
1 OSP
ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.
2 OSP pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu
tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť.
OSP súdy nepreskúmavajú:
právnej teórie, ako aj predchádzajúcej ustálenej súdnej praxe (pozri bližšie napr. rozhodnutia Vrchného súdu v Prahe č. Rs 419 5A 88/97, či Rs 457 5A 7/98, a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžp/1/2010), je rozhodnutím procesnej povahy, a preto by malo byť
a/ OSP vylúčené zo súdneho prieskumu. Súdna prax však, osobitne práve po vydaní rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-240/09 z
3 OSP zastaviť, keďže, ako je uvedené vyššie, neexistuje spôsobilý predmet prieskumu a odkázať osobu, ktorá sa domáha účastníctva v správnom konaní, na ustanovenie § 250b ods. 2 OSP, za predpokladu zachovania lehoty. Žalobca domáhajúci sa preskúmania rozhodnutia, ktorým mu správny orgán nepriznal postavenie účastníka, preto musí podať novú žalobu tentoraz žiadajúc preskúmanie zákonnosti správneho rozhodnutia, ktorým bolo správne konanie právoplatne skončené. V rámci tohto konania sa súd nutne bude vysporiadavať aj s otázkou správnosti určenia okruhu účastníkov konania. Dôvodom pre zisťovanie stavu správneho konania je tiež potreba naplniť účel práva na súdnu a inú právnu ochranu realizovanú súdmi a orgánmi verejnej správy, t. j. poskytnúť ochranu reálnym a realizovateľným právam fyzických a právnických osôb, a nie formalistickým výkladom práva rozhodovať vo veci len pre to, aby litera zákona bola dodržaná aj za cenu, že ochrana práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb bude zabezpečená len pro forma. V prípade účastníctva v správnom konaní by v takom prípade osoba mala síce rozhodnutie o tom, že je účastníkom správneho konania, avšak toto samo osebe by nezaisťovalo reálnu možnosť ich výkonu, pretože by len konkurovalo právoplatnému rozhodnutiu vo veci samej, bez toho, aby ho samo osebe malo za následok jeho zrušenie a „znovuotvorenie“ správneho konania.
3 OSP súd uznesením konanie zastaví, ak sa žaloba podala oneskorene, ak ju podala neoprávnená osoba, ak smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania súdom, ak žalobca neodstránil vady žaloby, ktorých odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniu žaloby, alebo ak žalobca nie je zastúpený
2). Odvolanie proti uzneseniu je prípustné. Najvyšší súd preto na základe obsahu administratívneho spisu a aj priamym dopytom na žalovaného zisťoval stav správneho konania a zistil, že
druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Len a len zrušením rozhodnutia správneho orgánu vo veci samej by totiž žalobca mohol eventuálne dosiahnuť stav, kedy by žalovanému, resp. správnemu orgánu prvého stupňa, mohla vzniknúť (byť uložená) povinnosť so žalobcom konať ako s účastníkom správneho konania. Podaním žaloby proti už „podkladovému“ rozhodnutiu, ktoré vlastne (z dôvodov uvedených vyššie) nikdy nebolo spôsobilým predmetom súdneho prieskumu zákonnosti správnych rozhodnutí, tak žalobca fakticky, hoci aj neúmyselne, využil právo na súdnu a inú právnu ochranu garantované mu Ústavou Slovenskej republiky šikanóznym spôsobom, pretože konanie vedené z jeho podnetu už od začiatku nemohlo viesť k vydaniu rozhodnutia reálne umožňujúceho jeho vstup do správneho konania v postavení žalobcu, a teda k poskytnutiu mu žiadanej ochrany v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky. Najvyšší súd opätovne zdôrazňuje, že toto bolo možné dosiahnuť jedine postupom
2, 3 OSP s tým, že žalobca sa mal domáhať zrušenie rozhodnutia správneho orgánu vo veci samej, teda rozhodnutia, ktorým Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky nepovolilo pre žiadateľa Urbáru obce Rabčice, pozemkového spoločenstva, 029 45 Rabčice 198, výnimku zo zákazov ustanovených § 16 ods. 1 písm. b/ zákona o ochrane prírody a krajiny, a teda vyhovelo záujmom reprezentovaným žalobcom v konaní, hoci „len“ v postavení zúčastnenej osoby. Najvyšší súd nepopiera dôležitosť rozhodnutia správneho orgánu o tom, že niekto je, respektíve nie je, účastníkom správneho konania, a nepopiera ani právo dotknutého subjektu, aby zákonnosť takéto rozhodnutia bola preskúmateľná súdom v správnom súdnictve. Tento postup je však namieste jedine v prípade, kedy rozhodnutie súdu môže reálnym spôsobom ovplyvniť okruh účastníkov správneho konania. V tu prejednávanej veci možnosť, že rozhodnutím súdu o zrušení preskúmavaného rozhodnutia žalovaného žalobca vstúpi ako účastník prebiehajúceho správneho konania, reálne neexistovala ani len v momente podania žaloby, pretože toto správne konanie už bolo právoplatne skončené a bolo vyhovené záujmom žalobcu. Celé konanie pred súdom sa v tomto svetle javí ako samoúčelné, pretože jeho výsledkom od počiatku nikdy nemohlo byť rozhodnutie, ktoré by viedlo aspoň teoreticky k realizácii práv, ktorých sa žalobca domáhal, ale len čisto formálne rozhodnutie, ktoré osebe by nemohlo mať za následok faktickú realizáciu práv (ani to hmotných práv ani práv procesných) účastníka konania. Preto, v konečnom dôsledku, akýkoľvek postup súdov nemohol viesť k (ďalšiemu) zásahu do práv a právom chránených záujmov, vrátane práva na súdnu a inú právnu ochranu, žalobcu, ktorý sa ochrany svojich práv domáhal absolútne neúčinným a zbytočným spôsobom. Najvyšší súd tiež poukazuje na jeho iné rozhodnutie v obdobnej veci žalobcu, konkrétne na rozsudok z 13. novembra 2012, sp. zn. 3Sžp/31/2012 a z jeho obsahu najmä na to, že „povinnosť eurokonformného výkladu existovala už v čase vydaného napadnutého prvostupňového rozhodnutia žalovaného o nepriznaní postavenia účastníka správneho konania žalobcovi. Najvyšší súd ďalej poukazuje na to, že
rozsudku C-103/88 Fratelli Constanzo Spa, výrok pod bodom 4, správne orgány majú rovnakú povinnosť ako súdy, aplikovať Európske právo a zdržať sa aplikácie ustanovení národného práva, ktoré sú v rozpore s nim. Prenesením tohto princípu na daný prípad, správne orgány nemôžu poukazovať na čl. 2 ods. 2 ústavy, že nie sú oprávnené konať nad rámec zákona.“ Napriek tomu, že sa v tu prejednávanej veci najvyšší súd stotožňuje s právnym názorom vysloveným v rozsudku vo veci 3Sžp/31/2012, prihliadajúc na celkovú dobu, ktorá uplynula od podania žaloby a procesnú ekonómiu, sám vyžiadaním administratívneho spisu a priamym dopytom na správny orgán zistil stav správneho konania. Majúc za preukázané, že správne konanie, vstupu do ktorého sa žalobca domáhal, bolo skončené vydaním rozhodnutia vo veci, ktoré nadobudlo právoplatnosť, dospel k záveru ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia. Najvyšší súd s ohľadom na zistený skutkový a právny stav veci dospel k záveru, že krajský súd nepostupoval a nerozhodol správne, keď žalobu žalovaného zamietol. Z jeho rozsudku je zrejmé, že sa otázkou stavu správneho konania nezaoberal, ale priamo pristúpil k vecnému vybaveniu žaloby. Následne nemohol ani použiť správne ustanovenie právneho predpisu (OSP), čím sa jeho rozhodnutie stalo založeným na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 221 ods. 1 písm. h/ OSP). Vzhľadom na skutočnosť, že v tom čase už rozhodnutie žalovaného napadnuté žalobou nemalo spôsobilosť byť predmetom súdneho prieskumu zákonnosti v správnom súdnictve, mal krajský súd správne postupovať
3 OSP a konanie zastaviť. Nemožno však, ako vyplýva z vyššie uvedeného, vyhovieť odvolaniu žalobcu, ktorého zámerom bolo dosiahnutie rozhodnutia, ktorým by preskúmavané správne rozhodnutie bolo zrušené a vec sa dostala do štádia konania pred správnym orgánom. Najvyšší súd preto rozsudok krajského súdu zrušil, a pretože preskúmavané rozhodnutie sa stalo rozhodnutím, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania súdom a nie je daná právomoc iného orgánu, konanie zastavil (§ 221 ods. 1 písm. h/ a ods. 2, § 246c ods. 1 OSP, § 250d ods. 3 OSP). Pri rozhodovaní o trovách konania najvyšší súd prihliadol nielen na § 146 ods. 1 písm. c/ OSP v spojení s § 246c ods. 1 OSP, keď vychádzajúc zo záveru, že sledovaný účel konania nebolo podanou žalobou možné naplniť, nezistil žiaden zo zákonom predpokladaných dôvodov rozhodnutia
2 OSP, pričom nebolo možné odhliadnuť ani od celkového neúspechu žalobcu v konaní. Na záver nedá najvyššiemu súdu nepodotknúť, že ochrana životného prostredia ako spoločného záujmu všetkých občanov Slovenskej republiky je dôležitou aktivitou a činnosť združení na ochranu životného prostredia na jeho rôznych úsekoch si jednoznačne zaslúži pozornosť a podporu. Avšak nielen na získanie všeobecnej podpory a rešpektu by tieto združenia mali zakaždým zvažovať účelnosť krokov, ktoré podnikajú, aby v konečnom dôsledku nemrhali svoju pozornosť a prostriedky na formálne, obsahovo prázdne manifesty tak, ako je to v prípade tohto konania. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu n i e j e prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.