2 písm. a/ na faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71, b/
2 písm. b/ je daň uvedená v záznamoch podľa § 70, c/
2 písm. c/ na faktúru od dodávateľa z iného členského štátu a v prípade premiestnenia tovaru platiteľa z iného členského štátu do tuzemska doklad o premiestnení tovaru, d/
2 písm. d/ má dovozný doklad potvrdený colným orgánom, v ktorom je platiteľ uvedený ako príjemca alebo dovozca. V zmysle § 29 ods. 8 zákona o správe daní daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. V zmysle § 29 ods. 4 zákona o správe daní ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti, a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.) o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a ohliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Najvyšší súd po oboznámení sa so spisovým materiálom ako aj obsahom administratívneho spisu dospel k záveru, že rozhodnutie správneho orgánu nie je v súlade so zákonom a že krajský súd pokiaľ žalobu zamietol, rozhodol tak bez náležitého vysporiadania sa s námietkami žalobcu z týchto dôvodov: Správca dane na základe vyjadrení svedka Košúta nepovažoval za preukázané, že spoločnosť OMEGA SK, s. r. o. časť tovaru, ktorý mala dodať žalobcovi nadobudla od spoločnosti STENLEITEX, s. r. o. nakoľko faktúra od spoločnosti STENLEITEX, s. r. o. bola zo dňa 08.09.2005 a faktúry za predaj tovaru spoločnosti HIMEL SK, s. r. o. boli z júna a júla 2005. Naproti tomu žalobca pri povinnosti preukázať, že tovar nadobudol od firmy OMEGA SK, s. r. o. predložil faktúry, bankové výpisy, účtovníctvo a fyzickou kontrolou ešte aj preukázal, že časť tovaru sa stále nachádza v jeho sklade. Tieto okolnosti potvrdila aj výpoveď svedka Kresáňa, ktorý dosvedčil prevzatie dodávky tovaru žalobcom. Správca dane k vyššie uvedeným rozporom ako rozhodujúci argument uviedol, že platiteľ dane je zaťažený dôkazným bremenom preukázateľnosti uskutočnenia zdaniteľného obchodu, a to nie len po formálnej ale aj po obsahovej stránke (skutočné prevzatie tovaru). Vo svojom rozhodnutí nedal odpoveď na argumenty žalobcu, nevyhodnotil dôkazy ich vzájomnej súvislosti, neporovnal tvrdenia účastníka daňového konania so skutočnými zisteniami daňovej kontroly, ani neuviedol skutkovo poukazujúc na zákonné ustanovenia prečo rozdielnosť v dátumoch fakturovania bola rozhodujúcim dôkazom pre konštatovanie, že spoločnosť OMEGA PLUS nedodala žalobcovi deklarovaný tovar. Z rozhodnutí správnych orgánov takisto nevyplýva, ako sa vyporiadali s nesporným zistením, že časť tovaru, ktorý mal byť žalobcovi dodaný sa nachádzal v sklade, čo bolo preukázané priamo fyzickou inventúrou. Z rozhodnutia nie je zrejmé, či túto skutočnosť daňový úrad akceptoval a v tejto časti žalobcovi uplatnenú DPH priznal a na základe akých úvah dospel k záveru, že tovar vôbec nebol žalobcovi dodaný. Ďalej je treba uviesť, že v daňovom konaní neplatí zásada koncentrácie konania a odvolací daňový orgán sa musí vysporiadať so všetkými námietkami uvedenými v odvolaní (k tomu pozri bližšie napr. R 75/1998), čo však žalovaný neurobil a v podstate odôvodnenie svojho rozhodnutia oprel o právne závery prvostupňového správneho orgánu. Treba uviesť, že správne orgány rozhodujúcu časť dôvodov svojich rozhodnutí podložili skutkovými zisteniami, ktoré sa bezprostredne nedotýkajú dodávky tovaru medzi OMEGA SK, s. r. o. a žalobcom, ale dodávok medzi OMEGA SK, s. r. o. a jeho dodávateľmi, na ktorých vyvrátenie žalobca nemá a ani nemôže mať vplyv, resp. možnosť predložiť dôkazy. Najvyšší súd za danej situácie dospel k záveru, že žalovaný i krajský súd nesprávne bez ohľadu na skutkové zistenia podmieňovali uznanie uplatnenia DPH len skutočnosťou, ktorá z ustanovenia zákona o DPH nevyplýva a nevyplýva ani zo vzťahu medzi žalobcom ako odberateľom a OMEGA SK, s. r. o. ako dodávateľom, tzn., že nevyhodnotili všetky dôkazy, aj dôkazy svedčiace v prospech žalobcu - jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti. Správne orgány a prvostupňový súd síce konštatovali rôzne rozporuplné zistenia a vyvodili z nich dôsledky, avšak ich nevyhodnotili jednotlivo v ich vzájomných súvislostiach a nedali ich do skutkového súvisu s použitými zákonnými ustanoveniami. Na základe uvedeného dospel najvyšší súd k záveru, že rozsudok Krajského súdu v Trenčíne treba podľa § 250ja ods. 3 veta prvá OSP zmeniť a rozhodnutie žalovaného, zrušiť a vec mu vrátiť na nové konanie a rozhodnutie pre nepreskúmateľnosť rozhodnutia vzhľadom na nedostatok dôvodov (§ 250j ods. 2 písm. d/ OSP). Žalovaný súc viazaný právnym názorom najvyššieho súdu (§ 250ja ods. 4 OSP) sa v ďalšom konaní náležite vecne vyporiada s námietkami žalobcu vznesenými ako v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane tak aj v žalobe a v odvolaní proti rozsudku krajského súdu a rešpektujúc príslušné procesnoprávne i hmotnoprávne predpisy znova vo veci rozhodne tak, aby jeho rozhodnutie zodpovedalo zákonu včítane riadneho odôvodnenia. Predovšetkým musí žalovaný presne vymedziť v čom konkrétne zo strany žalobcu došlo k porušeniu zákona s uvedením rozhodujúcich skutočností a ich vzájomnej príčinnej súvislosti tak, aby presne naplnili všetky znaky použitých zákonných ustanovení. Vzhľadom k tomu, že zákonom č. 479/2009 Z. z. bolo s účinnosťou od 01.01.2012 zrušené Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom v Banskej Bystrici, ktorého pôsobnosť a právomoci na úseku správy daní a poplatkov prešli na novozriadené Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, podľa informácií poskytnutých Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky v Bratislave, t. č. pre oblasť správy daní a poplatkov pôsobiace na adrese Lazovná ulica č. 63, 974 01 Banská Bystrica, odvolací súd podľa § 107 ods. 4 OSP na strane žalovaného koná z vyššie uvedeným právnym nástupcom pôvodne uvádzaného žalovaného. O náhrade trov celého súdneho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP s poukazom na § 151 ods. 1, ods. 2, ods. 5 a ods. 8 OSP, tak že žalobcovi priznal náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu, t. j. úhradu súdneho poplatku na podanie žaloby a odvolanie v celkovej sume 132 eur, avšak najvyšší súd nepriznal trovy právneho zastúpenia, nakoľko neboli vyčíslené v lehote podľa § 151 ods. 1 OSP. Lehota 3 dní na vyčíslenie trov konania stanovená v § 151 ods. 4 OSP je lehotou zákonnou nie sudcovskou a nie je možné ju predĺžiť. V prípade, že účastník zmešká lehotu na vyčíslenie trov môže požiadať o odpustenie jej zmeškania (§ 58 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP). Predpokladom pre odpustenie zmeškania lehoty je ospravedlniteľný dôvod na strane účastníka, prípadne jeho nástupcu a návrh na odpustenie zmeškania lehoty podaný do 15 dní po odpadnutí lehoty, s ktorým musí byť spojený i zmeškaný úkon. Telefonické oznámenie o čerpaní dovolenky, o ktorom sa súd dozvedel iba z úradného záznamu splnenie zákonných podmienok ustanovenia § 58 OSP nepredstavuje a vzhľadom na dĺžku konania, kedy odmenu za jednotlivé úkony právnej služby mohol právny zástupca žalobcu vyčísliť priebežne, ťažko možno akceptovať dôvod čerpanie dovolenky advokáta v advokátskej kancelárii ako ospravedlniteľný. Preto bolo možné priznať žalobcovi iba trovy konania vyplývajúce zo spisu. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.