Obsah (7)

§ 59§ 250j§250k§ 142§ 245§ 397§ 224

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 5Sžf/19/2012 Identifikačné číslo spisu: 9012899635 Dátum vydania rozhodnutia: 29.10.2012 Meno a priezvisko: JUDr. Jana Baricová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2

§ 59ods.

2 správneho poriadku zamietol odvolanie C. proti prvostupňovému rozhodnutiu Colného úradu Bratislava zn. 14164/2002-520110/31-15 z

1. júla 2002 a toto rozhodnutie potvrdil. Žalobca správnemu orgánu vytýkal, že nebol riadne zistený skutkový stav vo veci, nebolo riadne preukázané, že tovar, z ktorého bol vymeraný colný dlh bol dovezený na územie Slovenskej republiky, že z rozhodnutia správneho orgánu nie je zrejmé, akým spôsobom postupoval správny orgán pri samotnom vyčíslení colného dlhu a napokon, že nesprávne vyhodnotil výpoveď Jozefa Salajku v trestnom konaní, pretože sám ju považuje za klamlivú a účelovú. V predchádzajúcom konaní rozsudkom č. k. 1S/178/03-82 z
2. februára 2009 krajský súd žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku sa odvolal žalobca. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 5Sžf/62/2009 z
3. júla 2010 napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na nové konanie pre závažné procesné pochybenie spočívajúce v závade v doručení písomnosti a nekonanie s do konania pribratým účastníkom. V intenciách uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prvostupňový súd zistil údaje o spoločnosti UAB LIVAS, ktorej sa však na známu adresu v cudzine nepodarilo doručiť písomnosti, preto jej súd ustanovil opatrovníka. Krajský súd v novom konaní preskúmal rozhodnutie správneho orgánu v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe a dospel k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť

§ 250jods.

1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že skutkový stav bol zistený správnymi orgánmi spoľahlivo a rozhodnutie bolo dostatočne odôvodnené. K námietke žalobcu týkajúcej sa skutočnosti, že nebolo riadne preukázané, že tovar, z ktorého bol vymeraný colný dlh bol dovezený na územie Slovenska krajský súd uviedol, že má za preukázané, že dňa

1. júna 2000 vstúpilo na územie SR nákladné motorové vozidlo s EČ: O., pričom dopravcom bola spoločnosť UAB LIVAS. O vstupe nákladného vozidla do Slovenskej republiky svedčí vážny list č. 52683, ako aj kontrolný list č. 752792, v ktorom je colníkom C. uvedené číslo odoslaného tovaru, pod ktorým je aj v skutočnosti evidovaný iný tovar prepravovaný iným dopravcom. O tom, že bol prevážaný tovar s označením DONESTOS - CLUJ svedčí jednak nákladný list CMR, ako aj faktúra č.
2. Súd tiež zistil, že motorové vozidlo vstúpilo na územie Poľskej republiky dňa
3. júna 2000 prázdne. V danom prípade išlo o kamión z Litovskej republiky, pričom krajský súd vychádzal z výpovede vodiča V., ktorý dokumentuje priebeh nakládky tovaru, jeho prevozu a dovozu do Slovenskej republiky s následnou vykládkou na neznámom mieste, pričom vodičovi sa vyhrážali fyzickou likvidáciou. Skutočnosť, že vozidlo bolo naložené tovarom vyplýva aj z výpovede colníka E. a tiež z dokladov zahraničných colných správ. K námietke žalobcu ohľadom určenia hodnoty tovaru krajský súd uviedol, že správny orgán určil hodnotu tovaru

faktúry č. CONTR. 4827/30.VII.1999, Invoice - No.18 prevodnou metódou s použitím kurzu vyhláseného NBS platného pre deň

1. mája
2. Súd sa stotožnil s dôvodmi správneho orgánu, uvedenými na strane 9 a 10 prvostupňového rozhodnutia. Ohľadom námietky žalobcu k výpovedi C., ktorú žalobca považoval za klamlivú a účelovú krajský súd uviedol, že táto osoba si svojou výpoveďou ako svedok privolala neskôr trestné stíhanie a stala sa tiež dlžníkom z colného dlhu. Napriek tomu, že obvinením žalobcu nemohol získať žiadnu výhodu, na svojom obvinení zotrval. Za podstatné z jeho výpovede súd považoval tvrdenie, že dňa
3. júna 2000 ho kontaktoval žalobca s tým, že mu ukázal dva kamióny nachádzajúce sa v colnom priestore a povedal mu, že má u seba doklady k týmto kamiónom - doklady TSK, kontrolné lístky, faktúry a nákladné listy CMR. Tieto od žalobcu C. prevzal a za prepísanie č. ROT z týchto dokladov na kontrolné lístky dostal od žalobcu odmenu 20.000 Sk. Po potvrdení predmetných dokladov boli kamióny vpustené na územie Slovenskej republiky. Pokiaľ žalobca namietal, že správny orgán opomenul pribrať do konania ďalších účastníkov konania, krajský súd uviedol, že správny orgán konal so všetkými známymi účastníkmi v súlade s § 18 správneho konania. Žalobca tiež namietal, že nemal možnosť navrhovať dôkazy, pretože v období od
4. apríla 2001 do
5. decembra 2002 bol v kolúznej väzbe. Krajský súd však túto námietku nepovažoval za dôvodnú, pretože žalobca bol oboznámený s výsledkami konania, ako aj s dôkazmi a bol vyzvaný na predloženie dôkazov, pričom túto možnosť žalobca nevyužil. Na záver krajský súd uviedol, že colné orgány nepochybne preukázali vstup tovaru dovezeného na nákladnom motorovom vozidle EČ: OVP 361/A 0077 na územie Slovenskej republiky jednak nákladným listom CMR, vážnym listom č. 52683 a kontrolným listom
6. O náhrade trov konania rozhodol krajský súd

§250kods.

1 OSP tak, že žalobcovi, ktorý v konaní úspech nemal, právo na ich náhradu nepriznal. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie namietajúc, že v konaní nebolo preukázané, že tovar, z ktorého bol vymeraný colný dlh bol dovezený na územie Slovenskej republiky. V dokladoch, z ktorých vychádzal súd a správny orgán sú rozpory. Medzi nákladným listom CMR a vážnym, ako aj kontrolným listom podpísaným C. existuje rozpor ohľadom nomenklatúry dovezeného tovaru. Tento rozpor nebol ani v správnom konaní, ani súdom odstránený. Namietal tiež, že závery súdu sú založené na nepotvrdenej domnienke colníka E., pričom tento sám nikde neuviedol, že by mal vedomosť o tom, že prevážaný tovar je iný, ako ním uvedený tovar v dokladoch. Žalobca v odvolaní ďalej poukázal na to, že nie je zrejmé, ako postupoval správny orgán pri určení colného dlhu, nakoľko správny orgán nepreukázal konkretizáciu tovaru. Správny orgán vychádzal iba z domnienky, že na územie Slovenskej republiky bol dovezený čistiaci prostriedok s 94,7 % koncentráciou etylalkoholu. Samotná expertízna správa 1/1999 potvrdzuje iba zloženie výrobku DONESTOS - CLUJ, avšak nerieši otázku, či táto látka bola predmetom dovozu. Namietal ďalej, že súd sa nevysporiadal s aplikáciou § 69 colného zákona,

ktorého colný dlh nevznikne, ak pri odobrateľných vzorkách dôjde k nenahraditeľnej strate.

žalobcu nebola tiež preukázaná pasívna legitimácia žalovaného. Navrhol rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zrušiť a vec vrátiť na nové konanie. K odvolaniu žalobcu sa podaním zo dňa

1. marca 2012 vyjadril žalovaný. Zastával v ňom názor, že vstup tovaru na nákladnom vozidle EČ: V. na územie Slovenskej republiky je nepochybne relevantným dôkazom toto potvrdzuje nákladný list CMR, maďarské colné vyhlásenie ev. č. XXXXXXXXXXX, vážny list č. 52683 a taktiež kontrolný list
2. Poukázal na to, že colné orgány nemali dôvod spochybňovať výpoveď colníka E., ani výpoveď vodiča kamiónu, z ktorej vyplýva, že tovar bol naložený v Rumunsku a vyložený na území Slovenskej republiky. Skutočnosť, že na motorovom vozidle bol dovezený tovar s označením DONESTOS - CLUJ potvrdzuje listinný dôkaz: nákladný list CMR, ako aj faktúra č. 4827, v ktorej je ako exportér označený vývozca. Výpoveď vodiča V., ktorý v čase dovozu tovaru pracoval ako vodič kamiónu spoločnosti UAB LIVAS so sídlom vo Vilniuse, Litva, objasňuje, akým spôsobom prebiehala preprava predmetného tovaru. Predmetná výpoveď je len jedným z dôkazných prostriedkov, možno si z nej urobiť úsudok o tom, ako jednotlivé prepravy predmetného tovaru z Rumunska na územie Slovenskej republiky boli uskutočňované. Pokiaľ ide o namietaný rozpor „v nomenklatúrnom označení“ žalobca má zrejme na mysli skutočnosť, že na vážnom kontrolnom liste je uvedené iné číslo odoslaného tovaru, ako na predloženom písomnom colnom vyhlásení. Žalovaný v tejto súvislosti poukazuje na nezákonné konanie colníka C., ktorý vo svojej výpovedi zo dňa
3. septembra 2001 uviedol, že v postavení službukonajúceho colníka prevzal všetky potrebné doklady na deklarovaný tovar od W. a úmyselne na jeho žiadosť uviedol na predložené colné vyhlásenie číslo registra odoslaného tovaru o 10 väčšie, ako malo byť uvedené, pričom pod týmto číslom evidencie bol neskôr označený iný dovezený tovar. Čo sa týka určenia colného dlhu, žalovaný vychádzal z výpovede vodiča V., ktorá bola v konaní použitá ako jeden z dôkazných prostriedkov a z ktorej vyplýva, že predmetný tovar mu bol naložený na motorové vozidlo spoločnosti S. C. PRODVINALCO S. A., Cluj - Napoca (Rumunsko) spolu s 200 litrovými červenými súdmi. Po vstupe na územie SR mal byť menovaný prinútený odviesť tovar na neznáme miesto, kde bol tento vyložený a on ako vodič následne opustil s prázdnym kamiónom územie SR. Z ďalšieho dôkazu, ktorý je súčasťou administratívneho spisu, výpovede C. zo dňa
4. septembra 2001 vyplýva, že dňa
5. júna 2000 sa s ním skontaktoval W. ktorý mu ukázal 2 kamióny, nachádzajúce sa v colnom priestore a povedal mu, že má u seba doklady k týmto kamiónom - doklady TSK, kontrolné lístky, faktúry a nákladné listy CMR. Tieto C. prevzal na prepísanie čísla ROT z týchto dokladov na kontrolné lístky a za to dostal od W. odmenu vo výške 20.000 Sk (663.88 eura). Vzhľadom na uvedené navrhol žalovaný, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave potvrdil. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu prechádzalo v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP), keď deň vyhlásenia verejného rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a § 246c ods. 1 veta prvá OSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech.

§ 142ods.

1 veta za bodkočiarkou Ústavy Slovenskej republiky súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení, alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon nestanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP).

§ 245ods.

2 OSP pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie) preskúmava súd, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk stanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia. V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu, súd postupuje

ustanovení druhej hlavy piatej časti OSP (§ 247 ods. 1 OSP). Zo spisov správnych orgánov vyplýva, že Colný úrad Bratislava rozhodnutím zn. 14164/2002-520110/31-15 z 31. júla 2002 oznámil

§ 397ods.

7 písm. b/ zákona č. 238/2001 Z.z. colný zákon v znení neskorších predpisov účinného do

1. apríla 2004 (ďalej len „zákon č. 238/2001 Z. z.“) ako spoločným a nerozdielnym dlžníkom spoločnosti UAB LIVAS, C. a W. colný dlh v celkovej výške 8.554.887 Sk. Colný dlh vznikol dňa
2. júna 2000 spôsobom uvedeným v § 397 ods. 6 colného zákona nezákonným odňatím tovaru s obchodným pomenovaním DONESTOS - CLUJ čistiaci roztok pre potravinársky priemysel, ktorý bol do tuzemska dovezený dňa
3. júna 2000 cez hraničný priechod Bratislava - Rusovce spod colného dohľadu. Uvedené rozhodnutie vychádzalo z toho, že dňa
4. júna 2000 vstúpilo na územie SR nákladné motorové vozidlo s EČ: O., pričom z nákladného listu CMR vyplýva, že dopravcom bola spoločnosť UAB LIVAS a ako vývozca bola uvedená spoločnosť S.C. PRODVINALCO S.A., Cluj - Napoca. O vstupe nákladného vozidla do SR svedčí jednak vážny list č. 52683, ako aj kontrolný list č. 752792, v ktorom je Jozefom Salajkom uvedené číslo odoslaného tovaru 0201044, pod ktorým je ale v skutočnosti evidovaný iný tovar prepravovaný iným dopravcom. O tom, že bol prevážaný tovar s označením DONESTOS - CLUJ svedčí nákladný list CMR, ako aj faktúra č.
5. Vozidlo dňa
6. júna 2000 však vstúpilo na územie Poľskej republiky prázdne. Z výpovede vodiča V. vyplýva, že tovar mu bol naložený na motorové vozidlo v Rumunsku a po vstupe na územie SR mal byť prinútený odviesť tovar na neznáme miesto, kde bol vyložený a on následne opustil s prázdnym vozidlom územie SR. Žalovaný tiež vychádzal z výpovede C., ktorý uviedol, že dňa
7. júna 2000 sa s ním skontaktoval žaloba, ktorý mu ukázal dva kamióny, nachádzajúce sa v colnom priestore a povedal mu, že má u seba doklady k týmto kamiónom. Za prepísanie č. ROT z týchto dokladov na kontrolné lístky dostal od žalobcu odmenu 20.000 Sk. Po ubezpečení žalobcom, že je všetko v poriadku, Jozef Salajka tranzitné doklady zničil a vyhodil. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal odvolanie iba C.. Toto odvolanie žalovaný napadnutým rozhodnutím č. 46303/2002 zamietol a prvostupňové rozhodnutia potvrdil.

§ 397ods.

6 zákona č. 238/2001 Z. z., colný dlh pri dovoze tovaru, ktorý podlieha dovozným platbám, vznikne jeho nezákonným odňatím spod colného dohľadu.

odseku 7 uvedeného ustanovenia colný dlh vznikne v okamihu nezákonného odňatia tovaru spod colného dohľadu, pričom dlžníkom je

písmena b/ osoba, ktorá sa podieľala na nezákonnom odňatí tovaru, ktorý podlieha dovozným platbám spod colného dohľadu a ktorá vedela alebo mala vedieť, že tovar bol odňatý spod colného dohľadu. Najvyšší súd Slovenskej republiky po oboznámení sa s obsahom a dôvodmi odvolania proti napadnutému rozsudku Krajského súdu v Bratislave, po preskúmaní odvolaním napadnutého rozsudku a po oboznámení sa s obsahom pripojeného spisového materiálu, vychádzajúc z ustanovenia § 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odvolaní napadnutého rozsudku. Tieto závery spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s tým najvyšší súd stotožňuje v celom rozsahu, považujúc správne posúdenie veci krajským súdom za správne, a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty v prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu, na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku k námietkam žalobcu uvedených v odvolaní dopĺňa nasledovné: Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu

piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a s inými právnymi predpismi, a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotno-právnymi, ako aj procesno-právnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúce vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP). Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu v konkrétnej veci sa obmedzil na otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých správny orgán vychádza nie sú pochybné, najmä kvôli prameňu, z ktorých pochádzajú, alebo pre porušenie niektorej procesnej zásady správneho konania a ďalej na otázku, či vykonané dôkazy logicky robia vôbec možným skutkový záver, ktorému správny orgán dospel. Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti správneho rozhodnutia a postupu správneho orgánu posudzuje, či správny orgán aplikoval na predmetnú právnu vec relevantný právny predpis. Nie je ani úlohou najvyššieho súdu v konaní o preskúmavanie zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu v správnom súdnictve prehodnocovať správnosť záverov krajského súdu na základe nesúhlasu odvolateľa s takýmito závermi. Účelom konania v správnom súdnictve je poskytnutie súdnej ochrany pred tvrdeným nezákonným rozhodnutím. Ak také rozhodnutie na základe zistení krajského súdu bolo vydané v konaní, ktoré netrpí vadou, spôsobilou ovplyvniť jeho zákonnosť a krajský súd svoje zistenie presvedčivo a s poukazom na procesné ustanovenia náležite odôvodní, niet dôvodu, aby sa odvolací súd zaoberal námietkami, ktoré sú len vysvetleniami doterajších postojov žalobcu. Z rozhodnutí správnych orgánov je jednoznačne zrejmé, ktoré dôkazy považovali za rozhodujúce, ako ich vyhodnotili, pričom správne uváženie, na základe ktorého dospeli k rozhodnutiu dostatočne objasnili, pričom toto voľné správne uváženie nie je v rozpore so zákonom ani so zásadami logického myslenia. Neobstoja ani námietky žalobcu v odvolaní ohľadne okolností, že prvostupňový súd sa nedostatočne zaoberal pasívnou legitimáciou žalobcu ako účastníka konania. Najvyšší súd sa stotožňuje s názorom prvostupňového súdu, ako aj správnych orgánov, že výpoveď C., ktorou usvedčuje žalobcu, je dôveryhodná, pričom opätovne dáva do pozornosti, že C. si svojou výpoveďou ako svedok nielenže privodil trestné stíhanie, ale stal sa tiež dlžníkom colného dlhu a na obsahu svojej výpovede zotrval aj po obvinení z trestnej činnosti. Výpoveď C. o tom, ako sa s ním žalobca skontaktoval a navrhol mu konanie, ktoré zakladalo skutkové znaky trestného činu, za daných okolností zostáva logická aj v kontexte tej skutočnosti, že žalobca neprodukoval žiaden dôkaz, ktorým by mohol objasniť nevieryhodnosť výpovede C., ani skutočnosť, prečo by C. označil práve jeho ako osobu, ktorá ho na toto konanie naviedla v prípade, že by to nebola pravda. Najvyšší súd nedospel ani k záveru, že by krajský súd vyhodnotil skutkový stav jednostranne a vo veci urobil len formalistický výklad zákonných ustanovení a že by jeho postupom boli porušené základné práva žalobcu. Keďže

názoru najvyššieho súdu krajský súd o otázkach, ktoré boli dôvodom na podanie žaloby nerozhodol svojvoľne a nezákonne a keďže najvyšší súd nezistil dôvod na zmenenie alebo zrušenie napadnutého rozsudku, považujúc jeho odôvodnenie za logické, jasné a zrozumiteľné a nezistil v tomto rozhodnutí žiaden rozpor so zákonom, rozsudok krajského súdu

§ 250ja ods.

3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1, 2 OSP potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd

§ 224ods.

1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP tak, že neúspešnému žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, žalovaným ani účastníkom konania náhrada trov konania neprináleží zo zákona. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011). Poučenie: