E 79/2010 zmenil uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o uložení povinnosti oprávneným nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie tak, že náhradu trov exekúcie mu nepriznal. Zároveň vyslovil, že oprávneným sa náhrada trov konania nepriznáva. Rozhodnutie odôvodnil tým, že v danom prípade sa exekučné konanie začalo na návrh právneho predchodcu oprávnených ešte v roku 2000. V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 235 ods. 2 Exekučného poriadku,
ktorého exekučné konania, ktoré sa začali do 1. februára 2002, sa dokončia
doterajších predpisov. V zásade osobou povinnou znášať trovy exekúcie vychádzajúc z § 197 ods. 1 a § 200 ods. 1 veta druhá Exekučného poriadku môže byť iba povinný/á. V prejednávanej veci však povinná zanikla výmazom z obchodného registra
tohto ustanovenia, ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Súd však uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Skutočnosť,
ktorej v roku 2005 došlo k zániku povinnej, oprávnení a ani ich právny predchodca nemohli ani pri náležitej opatrnosti predvídať. Stratu spôsobilosti byť účastníkom konania (§ 19 O.s.p.). nemožno považovať za zavinenie oprávnených, v dôsledku čoho aplikácia § 203 Exekučného poriadku v znení účinnom do
neho vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keďže nezaviazal oprávnených na úhradu trov exekúcie exekútorovi. Ako vyplýva z obsahu exekučného spisu povinná bola
2 v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora nie je dôvodné.
1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak
toho, ako ich dovolateľ označil, ale
obsahu tohto opravného prostriedku. Vady v zmysle § 237 O.s.p. a tzv. iné vady dovolateľ nenamietal, a tieto nevyšli najavo ani v dovolacom konaní. V mimoriadnom dovolaní sa ako dovolací dôvod uvádza, že rozhodnutie krajského súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.) z dôvodu, že v predmetnej veci nebol aplikovaný § 203 ods. 2 Exekučného poriadku a súdnemu exekútorovi nebola priznaná náhrada trov exekúcie. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V danej veci odvolací súd vyslovil názor, že pokiaľ ide o náhradu trov exekúcie, je v tomto konkrétnom prípade nutné aplikovať § 203 Exekučného poriadku v znení do 31. januára 2002 a to v zmysle § 235 ods. 2 Exekučného poriadku. Naopak generálny prokurátor zastáva názor, že v danej veci mal byť použitý § 203 ods. 2 Exekučného poriadku z dôvodu, že povinná zanikla výmazom z obchodného registra, pričom Krajský súd v Bratislave uznesením z 21. februára 2005 č.k. 1K 79/2001-31 zamietol návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok povinnej pre nedostatok jej majetku. S týmto názorom však nemožno súhlasiť.
1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (v znení účinnom do 31. januára 2002) náklady
uhrádza povinný.
januára 2002) ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Súd však uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie.
2 Exekučného poriadku (v platnom znení) ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený. To neplatí, ak ide o vykonanie exekúcie na vymoženie pohľadávky na výživnom. V takomto prípade znáša trovy exekúcie súd; súd nemá právo na náhradu trov exekúcie, ktoré platil.
2 Exekučného poriadku exekučné konania, ktoré sa začali do 1. februára 2002, sa dokončia
doterajších predpisov. Zo spisu je zrejmé, že exekučné konanie začalo do
právnych predpisov účinných do 31. januára 2002 (tak ako správne uviedol krajský súd). Skutočnosť, na základe ktorej v roku 2005 došlo k zániku povinnej, oprávnený (ani jeho právni nástupcovia) nemohol ani pri náležitej opatrnosti predvídať. Nakoľko v danom prípade nemožno postupovať
2 O.s.p., ktorý bol do Exekučného poriadku vsunutý až s účinnosťou od 1. februára 2002 zákonom č. 32/2002 Z.z., je zrejmé že k náhrade trov exekučného konania nemožno zaviazať oprávnených, pretože neboli splnené podmienky na uloženie tejto povinnosti oprávneným. Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie
Exekučného poriadku je súčasťou základného práva na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je nepochybne aj nárok na náhradu trov konania. Hoci súdny exekútor má zákonný nárok na úhradu trov, nemusí to bezpodmienečne znamenať, že tieto trovy aj v každom prípade reálne vymôže (II. ÚS 272/08). Exekútor vykonáva svoju činnosť aj ako slobodné povolanie (výber exekútora je zverený oprávnenému, odmena exekútora je priamoúmerná jeho procesnej aktivite). Samotná skutočnosť, že v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie. Dovolací súd v tejto súvislosti konštatuje, že na danú vec je primeraným spôsobom aplikovateľný aj právny názor Európskeho súdu pre ľudské práva vyjadrený v jeho rozhodnutí vo veci Van der Mussele proti Belgicku (rozsudok z 23. novembra 1983, séria A, č. 70),
ktorého riziko spojené s výkonom určitej profesie, kam spadá i riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie (m. m. IV. ÚS 27/08), a to bez ohľadu na to, že Európsky súd pre ľudské práva vyslovil tento právny názor vo vzťahu k výkonu povolania advokáta (porovnaj napr. II. ÚS 475/2010). Pre úplnosť sa uvádza, že pokiaľ súdny exekútor poukázal vo svojom podnete na právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovený v náleze sp. zn. II. ÚS 31/04 tu dovolací súd dodáva, že v zmysle rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 475/2010 bol právny názor vyslovený v náleze sp. zn. II. ÚS 31/04 v ďalšom období prekonaný. Výklad a použitie § 203 Exekučného poriadku nie je v rozpore s účelom a cieľom tohto ustanovenia, ktoré vo svojom texte nesporne obsahuje aj zákonnú možnosť nepriznať náhradu trov zastavenej exekúcie (m. m. II. ÚS 12/05). Z uvedených dôvodov sa dovolací súd nestotožnil s dôvodmi mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora a preto mimoriadne dovolanie smerujúce proti uzneseniu krajského súdu zamietol (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 243b ods. 1 O.s.p.). V dovolacom konaní úspešným oprávneným vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti súdnemu exekútorovi, ktorý podal podnet na podanie mimoriadneho dovolania a ktorý úspech nemal (§ 148a ods. 2 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky im náhradu trov dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodali návrh na ich náhradu (§ 151 ods. 1 O.s.p. s použitím § 243i ods. 2 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.