21 zákona č. 610/2003 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov účinného do
1 zákona č. 610/2003 Z. z. sa určuje jednorazová úhrada za predĺženie pridelenia frekvencií vo výške 47.766.928,40 eura. Predmetnou žalobou žalobca výslovne napadol rozhodnutia a postup žalovaného správneho orgánu, ako aj správneho orgánu prvého stupňa výlučne v rozsahu, ktorý sa týka určenia výšky jednorázovej úhrady za predĺženie pridelenia frekvencií (ďalej aj „úhrada“). Výslovne uviedol, že prvostupňové rozhodnutie ani rozhodnutie o rozklade a ani postup dotknutých správnych orgánov v konaniach predchádzajúcich vydaniu týchto rozhodnutí v rozsahu, v ktorom sa tieto rozhodnutia a postupy týkajú predĺženia platnosti Licencie do 30. augusta 2021 nenapáda, nakoľko prvostupňové rozhodnutie, rozhodnutie o rozklade a im predchádzajúce postupy považuje spoločnosť Slovak Telekom, a. s. (ďalej aj ,,ST“), čo do doby predĺženia Licencie za zákonné a správne. Žalobca vytýkal žalovanému nesprávne právne posúdenie veci majúc za to, že úrad ani predseda úradu neaplikovali princíp právnej istoty vyplývajúci z čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj ,,Ústava SR“) z toho hľadiska, že uloženie tejto povinnosti je v rozpore zo zákazom spätného (retroaktívneho pôsobenia) všeobecne záväzných právnych predpisov a úrad a ani predseda úradu v tomto konaní nepostupovali v súlade s čl. 152 ods. 4 Ústavy SR a čl. 154c ods. 1 Ústavy SR. Ďalej uviedol, že uloženie povinnosti zaplatiť úhradu je v rozpore tiež s princípom právnej istoty vyplývajúci z čl. 1 ods. 1 Ústavy SR) z toho hľadiska, že uloženie tejto povinnosti sa opiera o právnu úpravu, ktorá nespĺňa princíp predvídateľnosti aplikácie právnych noriem a rozhodnutia sú v napadnutej časti svojvoľné. Tak isto výška úhrady je
žalobcu neprimeraná, pričom princíp primeranosti je imanentným znakom právneho štátu (čl. 1 ods. 1 Ústavy SR) a výpočet úhrady vychádza z chybných predpokladov a údajov, ktoré obsahujú množstvo nepresností a chýb. V ďalšej skupine argumentov žalobca namietal nedostatočné zistenie skutkového stavu na posúdenie veci. Vytkol žalovanému, že v procese zisťovania skutkového stavu vychádzal zo skutočností, ktoré boli z hľadiska § 33 ods. 1 zákona č. 610/2003 Z. z. irelevantné a z údajov, ktoré boli nesprávne (čo úrad priznáva aj sám v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia). Tvrdil, že úrad sa nevysporiadal s argumentáciou žalobcu z hľadiska právneho a skutkového, jeho úvaha nie je založená na rozumných (logických) dôvodoch, ale obsahuje zjavné chyby a v konečnom dôsledku je nekonzistentná. Navyše,
žalobcu oceňovanie spektra prostredníctvom extrapolácie výsledkov hospodárenia operátorov v minulosti, ako napr. výnosnosť zákazníckej bázy, nemá právnu oporu ani v zákone č. 610/2003 Z. z., ani v regulačnom rámci danom právom. Žalobca poukázal aj na nepreskúmateľnosť a nedostatok dôvodov rozhodnutí žalovaného, keďže výpočet neobsahoval informácie o tom, ako a na základe čoho úrad pristúpil ku kalkulácii výšky úhrady, prečo si zvolil práve predmetnú metódu výpočtu a prečo ju považoval za správnu. Výpočet - oceňovania frekvenčného spektra nebol dostatočne zdôvodnený a logický tak, aby nepredstavoval žiadnu pochybnosť berúc do úvahy, že medzi zisteniami správnych orgánov a ich závermi nie je súvislosť. Tým bol
žalobcu porušený § 47 ods. 1 s poukazom na § 43 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“). Navyše správne konanie, ktoré predchádzalo vydaniu prvostupňového rozhodnutia, malo
žalobcu zásadné procesné vady. Žalobcovi nebol včas a riadne sprístupnený obsah spisu; spis bol o zásadný podklad doplnený iba niekoľko dní pred vydaním rozhodnutia, správny orgán stanovoval účastníkovi na vyjadrenie extrémne krátke, šikanózne lehoty, bez možnosti reálneho naplnenia tohto práva účastníka správneho konania poskytol spoločnosti ST právo vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia. Úrad teda len formálne nechal možnosť spoločnosti ST vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, obsahu spisov a podkladov rozhodnutia, avšak na vyjadrenie spoločnosti ST nebral žiaden zreteľ a spisy neobsahovali všetky dôkazy a listiny, o ktoré sa úrad opieral pri svojich rozhodnutiach. Uvedené
žalobcu predstavuje vadu, ktorá môže mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Domáhal sa preto zrušenia žalobou napadnutých rozhodnutí žalovaného v oboch stupňoch a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky žalobu žalobcu v plnom rozsahu ako nedôvodnú zamietol. V úvode svojho vyjadrenia žalovaný vyslovil názor, že žalobný návrh v znení, v akom ho prezentuje žalobca, je v rozpore s Občianskym súdnym poriadkom (ďalej aj „OSP“), konkrétne jeho § 250j, ktorý upravuje možnosti meritórnych rozsudkov súdov v správnom súdnictve, konkrétne pri rozhodovaní o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov. Na základe uvedeného mal za to, že súdy v správnom súdnictve pri rozhodovaní o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov
OSP môžu meritórne rozhodovať o zákonnosti rozhodnutí (a postupov) správnych orgánov len v ich celosti, t. j. bez možnosti rozhodnúť tak, že časť výroku napadnutého rozhodnutia sa ponechá v platnosti a časť výroku sa zruší, resp. zruší a vráti správnemu orgánu na nové konanie a rozhodnutie. To, že žalobca žiada Najvyšší súd Slovenskej republiky, aby v meritórnym rozsudkom rozhodol tak, že časť výroku prvostupňového rozhodnutia ponechal v platnosti, resp. to, že žalobca žalobou napadá len časť prvostupňového rozhodnutia spôsobuje, že takto formulovaný žalobný návrh je
názoru žalovaného nevykonateľný a v rozpore s OSP.
názoru žalovaného v tomto prípade ide o taký výrok rozhodnutia, ktorý nemožno oddeliť, keďže
1 posledná veta zákona č. 610/2003 Z. z. Úrad zruší rozhodnutie o predĺžení individuálneho povolenia, ak žiadateľ o predĺženie neuhradil jednorazovú úhradu v lehote splatnosti. To
žalovaného znamená, že zákon č. 610/2003 Z. z. neumožňoval predĺžiť licenciu bez zaplatenia jednorazovej úhrady a rovnako tak neumožňoval uložiť žalobcovi povinnosť jednorazovej úhrady bez toho aby žalovanému pridelil alebo predĺžil individuálne povolenie. Navyše, ak by žalovaný predĺžil platnosť povolenia o inú dobu, tak aj jednorazová úhrada by bola stanovená v rozličnej výške. K žalobcovej námietke, v ktorej napadá porušenia zákazu retroaktivity a deľby moci, žalovaný uviedol, že uvedené argumenty nesúvisia s prejednávaným prípadom. V uvedenej veci už Najvyšší súd Slovenskej republiky pod sp. zn. 3Sž/29/2011 rozhodol rozsudkom dňa
žalobcu uvedené tvrdenia žalovaného sú v rozpore s doterajším výkladom a tiež judikatúrou týkajúcimi sa správneho súdnictva. Takýto výklad žalovaného zároveň nerešpektuje princípy právneho štátu s poukazom na ustanovenie § 249 ods. 2 OSP a rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 241/
žalobcu žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa
žalobcu v rozhodnutí žalovaného v oboch stupňoch taktiež chýba akákoľvek správna úvaha žalovaného, akým spôsobom vypočítal hodnotu frekvenčného spektra a v spise chýbajú akékoľvek údaje ohľadom kalkulácie, ktorú tým z týchto dôvodov nie je možné preskúmať. Rozhodnutie je
žalobcu nepreskúmateľné. Vzhľadom na uvedené navrhol rozhodnutie žalovaného o rozklade ako aj prvostupňové rozhodnutie žalovaného v časti o určenie úhrady jednorazovej úhrady za predĺženie pridelenia frekvencií zrušiť. Žalovaný sa na ústnom pojednávaní vyjadril k jednotlivým námietkam žalobcu tak, že pokiaľ ide o prijatie novely zákona i o elektronických komunikáciách, oni boli povinní
nich postupovať. Pokiaľ prvé konanie bolo zastavené, toto bolo zastavené zo zákona, pričom v tejto veci sa už vyjadril najvyšší súd vo svojom rozsudku sp. zn. 3Sž/29/2011. Znova namietal aj rozsah žaloby opakujúc, že konanie o predĺženie frekvencií a úhrade za ne tvorí jeden celok a ak by bola licencia predĺžená na inú dobu napríklad dlhšiu tak by bola úhrada v inej sume. Mal za to, že skutkový stav veci bol zistený náležitým spôsobom aj náležité posúdený po právnej stránke. Priznal, že pre účely výpočtu si nevyžiadavali osobitné dokumenty, ale porovnávali údaje, ktoré mali k dispozícii, a ktoré považovali za dostatočné a ktoré boli poskytnuté v inom konaní. Pokiaľ použili pre výpočet ARPU, ide o stabilný štatistický výpočet pričom porovnávali aj spôsoby výpočtu v iných krajinách. Taktiež poukázal na to, že so zástupcami žalobcu a zástupcami spoločnosti Orange bolo konané, a bolo im vysvetlené, ako bude úrad postupovať pri výpočte a o pár dní bolo potom vo veci rozhodnuté. Z vyššie uvedeného žiadajú žalobu zamietnuť. K vyjadreniu žalobcu ktoré im bolo doručené krátkou cestou uviedol, že s týmto boli oboznámený pretože žalobca im ho tiež doručil a s ním nesúhlasia. K dotazu súdu, či bol najvyššiemu súdu poskytnutý kompletný administratívny spis zástupca žalovaného po nahliadnutí do spisu uviedol, že áno. Žalobca k prednesu žalovaného poznamenal, že ak žalovaný uvádza, že bolo so žalobcom ako aj spoločnosťou Orange jednané, prečo to nie je obsahom administratívneho spisu, pričom poukázal na to, že v danom konaní je žalovaný povinný postupovať
správneho poriadku. Ďalej poukázal na to, že nepopierajú, že žalovaný mal pre výpočet k dispozícii údaje, ktoré mu poskytli, avšak oni mu tieto údaje poskytli za iným účelom; ak by vedeli, že ide o údaje potrebné pre výpočet úhrady, boli by poskytli údaje na tento účel vhodne v zodpovedajúcej štruktúre. K nesúhlasu žalovaného s ich vyjadrením poznamenal, že výnosy z predaja telefónov nemajú nič spoločné s výpočtom hodnoty frekvencie. K vyjadreniu žalovaného ohľadom použitej metódy výpočtu uviedol, že je síce pravdou, že žiaden zákon tento spôsob výpočtu neurčuje, ale existujú európske štandardy a princípy, ktoré
jeho názoru v danom prípade boli porušené. V tomto smere poukázal napríklad na metódu použitú v roku 2006 a metódu použitú vo vzťahu k operátorom. V uvedenom smere vidí žalobca diskrimináciu. Záverom pokiaľ ide o námietku nesprávnosti žalobného petitu, trval na oddeliteľnosti výrokov majúc za to, že tento žalobný petit je správny. Žalovaný dodal, že pokiaľ jednania so žalobcom a so spoločnosťou Orange nie sú súčasťou administratívneho spisu, úrad sa tiež v tomto riadil tým, ako prebiehajú tieto konania v okolitých štátoch, a preto uskutočnil neformálne jednania. K tvrdenej diskriminácii uvádza, že spoločnosť Telefónica 02 vstupovala na trh za celkom iných podmienok. Na záver prítomný podpredseda úradu uviedol, že výpočet ARPU robil on so svojimi kolegami a v podstate ide o konštantu a priemer a keby bola použitá iná metóda, úhrada by bola ešte vyššia. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd vecne príslušný (§ 246 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s § 74 ods. 4 zákona č. 610/2003 Z. z.), prejednal v súlade s § 250g OSP na ústnom pojednáva dňa 23. augusta 2012 napadnuté rozhodnutie predsedu Telekomunikačného úradu a konania mu predchádzajúce postupom
OSP, v rozsahu žaloby a z dôvodov v nej uvedených a po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu včítane prednesov účastníkov na ústnom pojednávaní dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP). Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím, či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu, ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami, ako ten, o koho práva v konaní ide. Základným cieľom, resp. poslaním konania v správnom súdnictve
V. časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku je preskúmavať zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, ale preskúmať „zákonnosť“ ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Súd v správnom súdnictve nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy.
2 veta prvá OSP žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na svojich právach. Z citovaného ustanovenia § 250 ods. 2 prvá veta OSP vyplýva obmedzenie procesnej legitimácie len na tie fyzické a právnické osoby, ktoré boli účastníkmi správneho konania a ktoré o sebe tvrdia, že ako účastníci správneho konania boli rozhodnutím správneho orgánu ukrátené na svojich právach, t. j. že im takýmto rozhodnutím bola spôsobená ujma. Pritom nepostačuje samotné iba tvrdenie žalobcu o tom, že bol ukrátený na svojich právach, ale s takýmto tvrdením musí korešpondovať jeho subjektívne oprávnenie, ktoré vychádza z konkrétneho právneho predpisu. Správny súd v každej konkrétnej veci v intenciách príslušných zákonných ustanovení posudzuje, či žalobca spĺňa zákonom stanovené podmienky procesnej aktívnej legitimácie na podanie žaloby v správnom súdnictve. Konanie v správnom súdnictve je ovládané dispozičnou zásadou. Základnou podmienkou úspešnosti žaloby je tvrdenie, že napadnuté rozhodnutie je nezákonné, teda je v rozpore s právnym poriadkom. Súd v správnom súdnictve preskúmava rozhodnutie a postup orgánu verejnej správy predovšetkým v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (t. j. v medziach žaloby). Rozsahom tvrdení uvedených v žalobe je súd viazaný a nemôže ho prekročiť. Tu platí v správnom súdnictve koncentračná zásada, keď žalobca môže rozsah žaloby a žalobné dôvody síce meniť, avšak rozširovať ich môže len do konca lehoty na podanie žaloby (§ 250h ods. 1 OSP). Po uplynutí tejto lehoty už nie je možné v priebehu konania vznášať ďalšie námietky a výhrady proti žalobou napadnutému rozhodnutiu, a to ani v replike na vyjadrenie žalovaného ani na pojednávaní. To znamená, že k žalobným bodom uplatneným po uplynutí lehoty na podanie žaloby správny súd nemôže prihliadať. Rozsahom a dôvodmi žaloby nie je súd viazaný iba v prípade, ak zrušuje rozhodnutie správneho orgánu
3 OSP. Z uvedeného je zrejmé, že je vecou žalobcu, aby stanovil medze súdneho prieskumu, a to tak po stránke kvantitatívnej (označením výrokov rozhodnutia, ktoré žiada preskúmať), ako aj kvalitatívnej (uvedením konkrétnych žalobných dôvodov), pričom v zmysle ustanovenia § 250 ods. 2 veta prvá OSP by žalobcovi v danej veci chýbala procesná legitimácia na napadnutie výroku rozhodnutia týkajúceho sa predĺženia platnosti Licencie do
21 zákona č. 610/2003 Z. z. sa predlžuje do 31. augusta 2021, a vzápätí sa
1 zákona č. 610/2003 Z. z. sa určuje jednorazová úhrada za predĺženie pridelenia frekvencií vo výške 47.766.928,40 eura. Z obsahu pripojeného spisového materiálu, osobitne administratívneho spisu žalovaného správneho orgánu Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, že Telekomunikačný úrad Slovenskej republiky, odbor frekvenčného spektra ako príslušný orgán štátnej správy
71/1967 Zb. o správnom konaní a
1 písm. b/, ods. 3 písm. a/, v spojení s § 11 ods. 1 písm. c/ a § 6 ods. 3 písm. i/ zákona č. 610/2003 Z. z., dňa
zákona č. 610/2003 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov sa platnosť povolenia na používanie frekvencií č. 8396/2000 zo dňa 28. júla 2000 predlžuje do 31. augusta 2021, 2.
1 zákona č. 610/2003 Z. z. sa určuje jednorazová úhrada za predĺženie pridelenia frekvencií vo výške 47.766.928,40 eura. Svoje rozhodnutie Úrad odôvodnil tým, že pri svojom rozhodovaní v bode 1 výroku vychádzal z potreby zabezpečenia kontinuity poskytovania uvedených služieb a ich dostupnosti širokému spektru užívateľov. Telekomunikačný úrad ďalej žiadosť posúdil v kontexte aktuálnej situácie na trhu poskytovania mobilných verejných elektronických komunikačných služieb a služieb mobilného širokopásmového prenosu dát s dôrazom na efektivitu využívania frekvenčného spektra a dostupnosť služieb koncovým užívateľom na území Slovenskej republiky.
dôvodov rozhodnutia prvostupňový správny orgán komplexne preskúmal skutkový stav a podmienky predĺženia povolenia a konštatoval, že niet zákonného dôvodu na nepredĺženie povolenia
25 zákona č. 610/2003 Z. z.. Úrad preto vyhovel žiadosti účastníka konania a rozhodol o predĺžení povolenia
21 zákona č. 610/2003 Z. z. tak, ako je vyššie uvedené v bode 1. výroku rozhodnutia. Telekomunikačný úrad pri svojom rozhodovaní v bode 2 výroku zobral do úvahy: -Východiská z údajov účastníka konania, ako aj spoločnosti Orange Slovensko, a. s. ktorej platnosť pridelenia frekvencií končí k rovnakému dátumu a tiež požiadala o predĺženie povolenia, majúc na zreteli zásadu správneho konania vyjadrenú v § 3 ods. 4 zákona č. 71/1967 Zb., a to, aby správne orgány pri rozhodovaní O skutkovo zhodných alebo obdobných prípadoch postupovali rovnako, aby nevznikali neodôvodnené rozdiely. - Použitú metódu pre výpočet výšky úhrady za predĺženie platnosti povolenia na používanie frekvencií ARPU (Average Revenue per User) - priemerné výnosy na jedného zákazníka. - Postup stanovenia výšky úhrady, keď stanovil predpokladaný vývoj priemerného mesačného výnosu (ARPU) na zákazníka na trhu a elektronickými komunikáciami v SR v rokoch 2011 až 2021
výnosov žalobcu a spoločnosti Orange za roky 2001 až 2010, počtu zákazníkov žalobcu a spoločnosti Orange za roky 2001 až 2010 a priemerného ročného výnosu na jedného zákazníka, a predpokladaný vývoj počtu zákazníkov na trhu a elektronickými komunikáciami v SR v rokoch 2011 až 2021 a z tohto potom stanovil výpočet ceny úhrady. Predseda Telekomunikačného úradu Slovenskej republiky napadnutým rozhodnutím o rozklade č. 54/01/2011 zo dňa 25. novembra 2011, ako príslušný správny orgán
71/1967 Zb. a § 74 ods. 3 v spojení s § 78 ods. 1 zákona č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách na základe návrhu osobitnej komisie
2 v spojení s § 61 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. potvrdil prvostupňové rozhodnutie žalovaného č. 1110531029 zo dňa 09. augusta 2011 a rozklad žalobcu zamietol, ktorý taktiež smeroval proti výške úhrady za predĺženie licencie. Rozhodnutie o rozklade odôvodnil tým, že pri svojom rozhodovaní vychádzal zo spoľahlivo zisteného stavu veci a objektívne posúdil žiadosť žalobcu postupom
správneho poriadku a zákona č. 610/2003 Z. z. (v súlade s § 78 ods. 1 zákona č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách účinného od
6 písm. i/ zákona č. 610/2003 Z. z. je úrad pri určovaní úhrad vrátane úhrad za právo používať frekvencie, povinný dodržiavať ustanovenia zákona č. 610/2003 Z. z. upravujúce základné zásady vzťahujúce sa na výkon jeho činnosti regulátora.
7 zákona č. 610/2003 Z. z. je úrad povinný vykonávať všetky činnosti a svoje rozhodnutia vydávať v súlade s princípmi efektívnosti, objektívnosti, transparentnosti, nediskriminácie, primeranosti a odôvodnenosti.
3 veta prvá zákona č. 610/2003 Z. z. úrad pri regulácii zabezpečuje, aby nedochádzalo k narušovaniu alebo obmedzovaniu súťaže a diskriminácii podnikov, podporuje efektívne investície do kvalitnej a modernej infraštruktúry, dbá na zachovanie celistvosti a bezpečnosti verejných sietí.
1 zákona č. 610/2003 Z. z. individuálne povolenie na používanie frekvencii (ďalej len „individuálne povolenie“) je rozhodnutie úradu o pridelení frekvencií a o povolení na prevádzkovanie rádiového zariadenia alebo rozhodnutie o pridelení frekvencií, alebo rozhodnutie o povolení na prevádzkovanie rádiového zariadenia.
21 zákona č. 610/2003 Z. z. úrad udelí individuálne povolenie najviac na desať rokov. Úrad je oprávnený individuálne povolenie opakovane predĺžiť najviac na obdobie desiatich rokov. Ak je to odôvodnené dobou návratnosti investície, úrad je oprávnený udeliť individuálne povolenie aj na dlhšie obdobie alebo individuálne povolenie o dlhšiu dobu predĺžiť. Ak ide o individuálne povolenie na prevádzkovanie rádiového zariadenia na rozhlasové analógové a televízne analógové pozemské vysielanie vydané na základe licencie na analógové pozemské vysielanie, možno toto individuálne povolenie udeliť na dobu uvedenú v žiadosti o povolenie, najviac na dobu, na ktorú bola udelená licencia na analógové pozemské vysielanie.
1 zákona č. 610/2003 Z. z. v znení účinnom a platnom do 30. apríla 2011 úhrada za právo používať frekvencie zohľadňuje zaručenie efektívneho a bezporuchového použitia frekvencií. Úhrada za právo používať frekvencie je jednorazová úhrada za vymedzenie alebo pridelenie frekvencie. Opakovaná úhrada je úhrada za používanie každej frekvencie a identifikačných znakov. Jednorazová úhrada je splatná
rozhodnutia úradu v individuálnom povolení. Úrad zruší rozhodnutie o pridelení frekvencií, ak úspešný účastník výberového konania neuhradil jednorazovú úhradu v lehote splatnosti.
1 zákona č. 610/2003 Z. z. v znení účinnom a platnom od 01. mája 2011 úhrada za právo používať frekvencie zohľadňuje zaručenie efektívneho a bezporuchového použitia frekvencií. Úhrada za právo používať frekvencie je jednorazová úhrada za vymedzenie alebo pridelenie frekvencie alebo za pridelenie takéhoto vymedzenia alebo pridelenia frekvencie. Opakovaná úhrada je za používanie každej frekvencie a identifikačných znakov. Jednorazová úhrada je splatná
rozhodnutia úradu v individuálnom povolení alebo v rozhodnutí o predĺžení tohto individuálneho povolenia (§ 32 ods. 21). Úrad zruší rozhodnutie o pridelení frekvencií, ak úspešný účastník výberového konania neuhradil jednorazovú úhradu v lehote splatnosti.
2 zákona č. 610/2003 Z. z. opakovaná úhrada
odseku 1 sa platí
sadzobníka úhrad do výšky 1.000.000 Sk alebo ich ekvivalent v EUR, pričom za každú frekvenciu na účely rozhlasového vysielania sa platí ročne úhrada do výšky 90.000 Sk alebo ich ekvivalent v EUR a na účely televízneho vysielania ročne úhrada do výšky 180.000 Sk alebo ich ekvivalent v EUR. Opakovaná úhrada sa nevzťahuje na frekvencie na rozhlasové digitálne alebo televízne digitálne pozemské vysielanie. Sadzobník úhrad ustanoví všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá úrad.
610/2003 Z. z. v znení účinnom a platnom od
článku 152 ods. 4 Ústavy SR výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.
článku 2 ods. 2 Ústavy SR štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení najvyšší súd k žalobcovej námietke ohľadom porušenia zákazu retroaktivity uvádza, že uvedené argumenty v tejto časti žaloby sa prejednávali na Najvyššom súde Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3Sž/29/2011, v ktorom rozsudkom zo dňa
čl.8 Rámcovej Smernice, - môže zahŕňať prvok odvodený od výšky relevantného obratu dotknutých operátorov. Dokument komunikačného výboru Európskej Komisie COCOM č. 04-46 uvádza, že jednorazová úhrada sa môže odvíjať od výnosov podnikov, ktoré žiadajú o predĺženie povolení. Preto základom pre výpočet je správny metodicky prístup k výnosom. Uvedená požiadavka je do istej miery premietnutá i v zákone č. 610/2003 Z. z., a to vo vyššie citovanom ustanovení § 33 ods. 1. Túto požiadavku
zistení najvyššieho súdu Úrad nijako nezohľadnil, keď neposudzoval, či výška úhrady túto zákonnú požiadavku naozaj spĺňa.
názoru najvyššieho súdu nie je tiež možné, aby pre výpočet výšky úhrady žalovaný zohľadňoval aj výnosy za frekvencie, za ktoré už v minulosti bola zaplatená úhrada. Ide o pridelenie frekvencie 3G v pásme 2100 MHz. Žalovaný nezohľadnil pri svojom výpočte ani vysokú mieru nasýtenia trhu penetrácie SIM kariet na slovenskom trhu, kde k 30. júnu 2011 dosiahla hodnotu 112 % a k dnešnému dňu dosahuje hodnotu 117 %. Takisto nie je z rozhodnutí ani z obsahu správneho spisu jasné a žalovaný vôbec neodôvodnil, prečo, keď vytváral fiktívneho operátora, nezohľadnil existenciu tretieho mobilného operátora spoločnosti Telefónica Slovakia, s. r. o. (O2), ktorý sa nachádza na trhu od roku 2006, ale bral do úvahy iba údaje spoločnosti ST a spoločnosti Orange Slovensko, a. s.. Obsah administratívneho spisu nesporne svedčí o tom, že žalovaný pracoval s nesprávnymi údajmi o počte zákazníkov ST a vo svojom rozhodnutí použil predpoklady o výnosoch na jedného zákazníka (ARPU) bez zdôvodnenia a analýzy. Pri stanovení licenčného poplatku, ktorý žalovaný určil (odhadoval) sám, neodôvodnil, prečo má ísť o uvedené mesačné tržby. Dôsledkom takéhoto konania žalovaného došlo k nedostatkom pri výpočte úhrady. Najvyšší súd dáva do pozornosti námietku žalobcu k podpore súťaže a istote pre dlhodobé plánovanie aj vzhľadom na neštandardné postupy Telekomunikačného úradu SR ako regulátora, ktoré by v konečnom dôsledku mohli narúšať hospodársku súťaž a spĺňať znaky nedovolenej verejnej podpory, lebo bez objektívne ospravedlniteľného dôvodu robí rozdiely medzi operátormi.
názoru najvyššieho súdu Úrad tiež porušil požiadavku zadefinovanú v odporúčaniach vydaných v rámci činnosti Európskej komisie a patriacich k európskej regulačnej praxi, aby princípy a postupy použité pri predlžovaní individuálnych povolení slúžili cieľu podpory súťaže, vrátane potreby poskytnúť operátorom istotu pre plánovanie (k tomu pozri bližšie rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 5Sž/57/2007). S poukazom na princíp rovného zaobchádzania zakotveného v práve Európskej únie najvyšší súd dáva do pozornosti, že aj keď právo Európskej únie podrobne neupravuje problematiku prideľovania rádiových frekvencií, spôsob ich prideľovania zvolený národným regulátorom musí vždy rešpektovať základné zásady komunitárneho práva. Jednou s týchto základných zásad je aj princíp rovného zaobchádzania zakotvený v smernici 2002/20/EC, ktorý je národný regulátor povinný dodržiavať nie len pri prideľovaní rádiových frekvencií, ale taktiež pri stanovení ceny za ich využívanie. V súlade s týmto princípom musí byť proces prideľovania spektra objektívny, transparentný, nediskriminačný a proporcionálny (čl. 107 Zmluvy o fungovaní Európskej únie). Frekvenčné prídely oprávňujúce operátorov k využívaniu rádiových frekvencií majú ekonomickú hodnotu, ktorá musí byť národným regulátorom zohľadnená pri stanovení ceny frekvenčných prídelov. Ak sa rozhodne národný regulátor pre konkrétny spôsob pridelenia rádiových frekvencií a stanovenia ceny za ich využívanie, je
mňa povinný aplikovať tento spôsob voči všetkým operátorom jednotne. V opačnom prípade totiž hrozí, že niektorý z operátorov bude oproti iným zvýhodnený. Taktiež najvyšší súd dáva do pozornosti Rozhodnutie Európskeho Parlamentu a Rady č. 243/2012/EU zo dňa 14. marca 2012 o vytvorení viacročného programu politiky rádiového spektra (RSPP), ktorý predpokladá, že členské štáty môžu prijímať určité opatrenia vymenované v čl. 5 ods. 2, ale ich prijatie však musí byť prevedené v súlade s postupmi, ktoré ustanovuje smernica 2002/20/ES (čl. 5 ods. 3).
bodu
ktorého národné regulačné orgány zabezpečujú, aby za podobných okolností nedochádzalo k diskriminácii pri zaobchádzaní s podnikmi, ktoré poskytujú elektronické komunikačné siete a služby. K námietkam žalobcu k procesnému postupu žalovaného treba uviesť, že
1 zákona č. 610/2003 Z. z., na konanie
tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak.
2 zákona č. 610/2003 Z. z. všeobecný predpis o správnom konaní sa nevzťahuje na:
1 daného zákona. To znamená, že povinnosťou žalovaného pri rozhodovaní
1 zákona č. 610/2003 Z. z. bolo postupovať
jednotlivých ustanovení správneho poriadku a pri ich aplikácii vychádzať zo základných zásad správneho konania (§ 3 správneho poriadku). Správny orgán je viazaný zásadou zákonnosti (§ 3 ods. 1 správneho poriadku), v intenciách ktorej je povinný v konaní a pri rozhodovaní zachovať procesné predpisy ako aj predpisy hmotnoprávne. Musí postupovať v konaní tak, aby zabezpečoval ochranu práv osôb a súčasne vyžadoval plnenie ich povinností v nadväznosti na ochranu záujmov štátu a spoločnosti. Ide o presadzovanie cieľov hmotnoprávnej úpravy v konkrétnej veci. V druhom rade najvyšší súd zdôrazňuje, že správny poriadok rovnako zakotvuje zásadu materiálnej pravdy, ktorá požaduje, že rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. Zásada materiálnej pravdy je upravená najmä v ustanovení § 3 ods. 4 správneho poriadku a ďalej konkretizovaná v ďalších ustanoveniach správneho poriadku (§ 32 a § 46 správneho poriadku). Zásadu materiálnej pravdy treba aplikovať spolu so zásadou zákonnosti a zásadou voľného hodnotenia dôkazov (§ 34 ods. 5 správneho poriadku), ktoré sú vlastne jej základom. Táto zásada vyslovuje požiadavku,
ktorej správny orgán je povinný zistiť skutočný stav veci, teda subsumuje aj požiadavku zistiť úplný a presný stav veci. Za zistenia skutočného stavu veci treba považovať zistenie všetkých skutočností, ktoré sú
príslušného hmotnoprávneho predpisu právne významné. Povinnosťou správneho orgánu je zistiť všetky právne rozhodné skutočnosti bez ohľadu na to, v čí prospech svedčia. Z povinnosti správneho orgánu zistiť úplný stav veci tiež vyplýva, že správny orgán nie je viazaný návrhmi účastníkov konania na vykonanie dôkazov (§ 32 ods. 1 správneho poriadku). Stav veci sa musí zistiť súčasne presne, čo znamená, že musí zodpovedať reálnej skutočnosti. Zistenie úplného a presného stavu vecí je základným predpokladom zákonnosti a správnosti rozhodnutia správneho orgánu. Správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie (§ 33 ods. 2 správneho poriadku). Z uvedeného logicky vyplýva, že tieto podklady musia mať k dispozícii. Správny orgán je povinný poskytnúť k nahliadnutiu všetky podklady, ak to pripúšťa ich povaha, pričom je žiaduce, aby tak urobil priebežne. Je v rozpore zo zákonom, ak sa účastník konania o nejakom podklade pre rozhodnutie dozvedá nie vlastnou vinou len priamo z rozhodnutia vo veci. Účastníci konania a zúčastnené osoby sa vyjadrujú aj k spôsobu získavania podkladov, vyjadrujú sa najmä k tomu, či dôkazy boli vykonané v súlade so zákonom, či proces vykonania dôkazu bol vhodný, správny a primeraný. Účastníci konania teda majú právo vyjadriť sa k meritórnej stránke dôkazu (stotožniť sa s dôkazom alebo ho neakceptovať), ako aj k procesnej stránke získania dôkazu (spôsob jeho obstarania a vykonania). Kedykoľvek pred vydaním rozhodnutia majú uvedené osoby aj právo navrhnúť ďalší dôkaz, resp. doplniť dokazovanie. Uvedený postup by sa logicky mal aplikovať v tých prípadoch, keď je to relevantné vzhľadom na povahu veci, najmä v prípadoch sporového konania, príp. ak sa predpokladá, že rozhodnutím správny orgán rozhodne o určitej povinnosti. Žalovaný jednoznačne zanedbal túto svoju povinnosť uloženú mu procesným predpisom, keďže si nezadovážil relevantné podklady vo vzťahu k výpočtu úhrady a nepožiadal spoločnosť ST o zaslanie relevantných informácií, ktoré by predstavovali vstupy pre výpočet úhrady ale svojvoľne využil správnu úvahu a zvolil si „vlastnú“ metódu stanovovania výšky úhrady za predĺženie povolenia na využívanie frekvencií. Taktiež dĺžka lehôt poskytnutých žalobcovi na vyjadrenie sa k novým dokumentom nachádzajúcich sa v spise (lehota 2 pracovných dní) nie je v zmysle § 27 ods. 1 správneho poriadku štandardná. V uvedenom smere neobstojí ani žalovaného argumentácia, že vzhľadom na okolnosti prípadu, časovú tieseň spôsobenú snahou žalovaného vydať rozhodnutie pred uplynutím platnosti licencie, a dovtedajšiu vzájomnú komunikáciu medzi účastníkom konania a žalovaným nemožno považovať určenú lehotu za nedostatočnú a jej dĺžku za prejav úsilia žalovaného umožniť využitie práva na vyjadrenie
2 správneho poriadku len z dôvodu formálneho naplnenia ustanovení správneho poriadku. (zásada hospodárnosti nesmie kolidovať so zásadou materiálnej pravdy, nesmie ísť na jej úkor).
správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
3 správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Najvyšší súd preto považuje za nesporné, že správne orgány oboch stupňov pri vydaní rozhodnutí nepostupovali
uvedených ustanovení správneho poriadku a potrebné relevantné dôkazy v záujme náležitého ozrejmenia skutkového stavu veci nevykonali. Riadny chod spravodlivosti v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) ako aj čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zaväzuje súdy a orgány verejnej správy na odôvodňovanie rozhodnutí. Nepreskúmateľné rozhodnutia zakladajú protiústavný stav a tento postup je nezlučiteľný so zásadou spravodlivosti konania. Tomuto procesnému právu účastníka zodpovedá
3 správneho poriadku povinnosť správnych orgánov nielen rozhodnúť, ale tiež vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie. Ak tak neurobia, zaťažia svoje rozhodnutie vadou spočívajúcou v tom, že rozhodnutia sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a účastníkovi konania sa postupom súdu odníme možnosť konať pred súdom (§ 250j ods. 3 písm. d/ OSP) a súčasne postupujú aj v rozpore čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Najvyšší súd vzhľadom na námietky uplatnené žalobcom uvádza, že napadnuté rozhodnutie žalovaného ani napriek počtu strán zjavne vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu a nezakladá ani riadne logické a právne posúdené veci. Takto potom vzhľadom na vyššie uvedené skutkové zistenia a právne závery Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie žalovaného ako aj napadnutú časť rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa
2 písm. a/, c/ a e/ OSP zrušil v rozsahu napadnutom žalobou pre nesprávne právne posúdenie veci, v dôsledku nedostatočne zisteného skutkového stavu ako aj z dôvodu nedostatku relevantného odôvodnenia a nedostatočného zohľadnenia vyjadrenia žalobcu a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Rozhodnutie Úradu ako prvostupňového správneho orgánu v časti výroku 1., ktorým bolo
21 zákona č. 610/2003 Z. z. rozhodnuté o predĺžení platnosti povolenia na používanie frekvencií č. 8396/2000 zo dňa
1 OSP tak, že žalobcovi, ktorý mal v konaní úspech priznal ich náhradu titulom zaplatenia súdneho poplatku 66 eur. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.