vlastného udania v zahraničí naposledy v Indii, t. č. Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Škamla s. r. o., Makovického 15, 010 01 Žilina, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, 812 72 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. SLV-OLVS-56/2010 z
ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 4. júla 2012 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku).
7 OSP ak Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhoduje ako odvolací súd v obdobnej veci, aká už bola predmetom konania pred odvolacím súdom, môže v odôvodnení poukázať už len na podobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie. Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazujúc na toto ustanovenie, vzhľadom na to, že ide už o niekoľkokrát opakované konanie žalobcu proti žalovanému (šesťnásobná žiadosť žalobcu o azyl v Slovenskej republike), pričom dôvody na konanie i podanie opravných prostriedkov sa v zásade nemenia, ale neustále opakujú, prípadne prispôsobujú aktuálnemu stavu v Indii, ako štátu pôvodu žalobcu, v ďalšom texte uvádza doslovné znenie odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 9Sža/2/2010 z 18. augusta 2010, ktorým potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 9Saz/81/2009-38 zo dňa 28. apríla 2010. Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie č. ČAS: MU-428-44-/PO-Ž-2008 zo dňa 21. októbra 2009, ktorým odporca
ustanovenia § 13 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení (ďalej len zákon o azyle) neudelil navrhovateľovi azyl na území Slovenskej republiky,
1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle rozhodol o neudelení doplnkovej ochrany navrhovateľovi. Súd preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu v rozsahu podaného návrhu - opravného prostriedku: K námietke nedostatočne zisteného stavu veci, a že odporca vychádzal z neaktuálnych správ o krajine pôvodu navrhovateľa, keď rozhodnutie vydal v októbri 2009, pričom posledná správa o Indii je z roku 2008, resp. že zistenie stavu veci nie je dostatočné pre jej posúdenie, krajský súd uviedol, že táto námietka
jeho názoru nie je dôvodná. Odporca v priebehu aktuálneho azylového konania vychádzal z údajov a opisu dôvodov, ktoré navrhovateľ prezentoval v aktuálnom konaní, resp. z dôvodov, ktoré uvádzal v predchádzajúcich azylových konaniach, na ktoré sa odvolal. Ak teda odporca posudzoval jeho žiadosť o azyl výlučne z týchto, navrhovateľom prezentovaných dôvodov, neporušil žiadne ustanovenie zákona o azyle, či zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, nakoľko nie je jeho povinnosťou vyhľadávať za žiadateľa o azyl (v danom prípade navrhovateľa) aj iné dôvody žiadosti o azyl. Pokiaľ ide o námietku, že odporca sa i napriek usmerneniu, obsiahnutému v zrušujúcom rozsudku tunajšieho súdu zo dňa
názoru súdu odporca zákonným a dostatočným spôsobom zistil stav veci, pričom takto zistený stav veci bol dostatočným pre posúdenie navrhovateľovej žiadosti o azyl, ako aj pre posúdenie naplnenia či nenaplnenia predpokladov poskytnutia doplnkovej ochrany. Vo vzťahu k námietke, že zistený stav je v rozpore s obsahom spisu, krajský súd uviedol, že ani táto námietka nie je dôvodná. Po oboznámení sa súdu s obsahom odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a administratívnym spisom, resp. spismi odporcu, súd nenašiel rozpor medzi stavom veci, ktorý vyplynul z obsahu spisov a zisteným a v napadnutom rozhodnutí opísaným stavom veci. K námietke, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre jeho nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok jeho odôvodnenia, krajský súd podobne ako predchádzajúce námietky ani túto nepokladal za dôvodnú. Z odôvodnenia rozhodnutia je zrejmé, že odporca navrhovateľovi neudelil azyl (vyhodnotil, prečo nepovažoval proklamované prenasledovanie vlády a teroristických organizácií za prenasledovanie v zmysle zákona o azyle, pričom súčasne posúdil aj hodnovernosť navrhovateľa, resp. ním predostretého príbehu), podobne posúdil nenaplnenie predpokladov poskytnutia doplnkovej ochrany. K námietke, že odporca sa nezaoberal otázkou existencie prekážky administratívneho vyhostenia navrhovateľa do Indie, krajský súdu uviedol, že takisto ani táto jeho námietka nie je dôvodná a zjavne vychádzala z nesprávneho právneho výkladu ustanovenia § 54a zákona o azyle, prijatého ako prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. decembra 2008. Od 1. decembra 2008 odporca už nerozhodoval o existencii či neexistencii prekážky administratívneho vyhostenia, a to ani v prípadoch, ak žiadosť o azyl bola podaná pred účinnosťou zákona č. 451/2008 Z.z.. Pretože bolo potrebné vyriešiť otázku konaní začatých pred účinnosťou tejto novely (1. decembra 2008), v ktorých predmetom rozhodovania ostalo len rozhodovanie o existencii prekážok administratívneho vyhostenia (napríklad v prípade, ak prv vydané rozhodnutia boli zrušené iba v tej časti), prijaté prechodné ustanovenie §54a zákona o azyle túto situáciu rieši tak, že takéto konanie sa zastaví. S poukazom na uvedené je zrejmé, že ak odporca v napadnutom rozhodnutí nerozhodoval o existencii či neexistencii vyhostenia navrhovateľa (
pôvodného znenia § 20 ods. 4 zákona o azyle), postupoval zákonným spôsobom. K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci, vo vzťahu k výroku o neudelení azylu, súd dospel k záveru, zhodnému s právnym názorom odporcu, t.j. že pre udelenie azylu navrhovateľovi neboli splnené zákonné podmienky a v tomto smere tiež odkazuje na odôvodnenie odporcu. Navrhovateľ prezentoval dva dôvody svojej žiadosti o azyl. Jednak prenasledovanie zo strany štátu (vlády a polície) zato, že opustil rady polície, resp. že je sikh a jednak prenasledovanie zo strany neštátneho subjektu - teroristických organizácií, prezentované výhražnými listami, aby odišiel z polície. Pokiaľ ide o prenasledovanie zo strany štátu: Navrhovateľ nikdy a ničím nepreukazoval túto formu svojej perzekúcie. So štátom (vládou, políciou) nemal nikdy žiadne problémy, polícia ako jeho pôvodný zamestnávateľ mu dokonca mala vyjsť v ústrety tým, že ho preložila do iného štátu Indie s cieľom, aby sa vyhol písomným aktom teroristických organizácií. Ani po následnom odchode z polície, t.j. od roku 1992 nemal so štátnymi zložkami žiadne problémy (tieto neuvádzal), pričom ani pri vycestovaní z Indie na vlastný cestovný doklad mu v tom nebolo bránené a vycestoval bez akýchkoľvek problémov. Pokiaľ ide o navrhovateľom proklamované prenasledovanie zo strany teroristických organizácií, ktoré sa malo uskutočňovať formou výhražných listov s cieľom, aby z radov polície odišiel, takáto forma ich konania nie je perzekúciou, nakoľko: a/ nedošlo k žiadnej forme prenasledovania v zmysle jej charakteristiky uvedenej v ustanovení § 2, písm. d/ zákona o azyle; b/ absentuje dôvod prezentovaného prenasledovania, uvedený v ustanovení § 8 zákona o azyle (rasa, národnosť, náboženstvo, zastávanie politických názorov či príslušnosť k určitej sociálnej skupine). Prácu navrhovateľa ako policajta, zameranú o.i. na potláčanie teroristických aktivít rôznych skupín nie je možné charakterizovať ako politickú činnosť. Naviac sa tento dôvod javí ako nepravdepodobný. Je totižto málo pravdepodobné, aby teroristické organizácie atakovali navrhovateľa aj potom, ako bol preložený do iného štátu Indie, v ktorom voči nim nepôsobil, resp. aby ho atakovali aj potom, ako vlastne splnil ich podmienku, t.j. ako odišiel z polície. Naviac po 8 rokoch od jeho odchodu z polície. Navrhovateľ na odôvodnenie, resp. na potvrdenie svojich tvrdení uviedol, že jeho bratia boli zabití a v predchádzajúcom konaní pred Krajským súdom v Košiciach uviedol, že jeho sestra bola v roku 2003 zavraždená. Súd v tejto súvislosti poukazuje na rozpory vo výpovediach navrhovateľa, ktoré tieto údaje spochybňujú. Pokiaľ sa týka bratov navrhovateľa, sám uvádzal, že nikdy sa telá jeho bratov nenašli, a že nevie, ako k ich (údajnému) usmrteniu došlo, pričom ich nevidel od júla roku 2000 - viď obsah spisu č.p.: MU-406/PO-Ž/
názoru navrhovateľa z rozhodnutia odporcu nijakým spôsobom nevyplýva prečo rozhodol tak, ako rozhodol. K novému posudzovaniu žiadosti sa v podstate vyjadruje rovnakým spôsobom ako v pôvodnom zrušenom rozhodnutí. Nie je z neho zrejmé, v čom odporca nevidí navrhovateľovu opodstatnenú obavu z prenasledovania. Rovnako z neho nie je zrejmé, prečo navrhovateľ nespĺňa podmienky na poskytnutie doplnkovej ochrany. Uviedol, že navrhovateľ bol v Indii príslušníkom polície. V rokoch 1986-1992 bol asistentom zástupcu inšpektora v Pandžábe. V roku 1989 mu prišiel list od teroristickej organizácie, aby opustil rady polície. Na základe dohovoru s nadriadeným bol prevelený na iné miesto, listy mu však chodili ďalej, napokon dochádzalo k osobným návštevám. Naposledy v roku 2000. Navrhovateľ medzičasom zo strachu opustil rady polície, čím však riskoval, že bude považovaný za sympatizanta hnutia Sikh, bojujúceho za nezávislosť. Pozíciu policajta nemožno úplne oddeliť od vládnej moci v krajine. Činnosť policajta je vždy koordinovaná zo strany vlády, a preto sú aj príslušníkom polície v zásade pripisované politické názory vládnucich strán. Poukázal na to, že krajský súd sa stotožnil s právnym názorom odporcu v tom smere, že z dôvodu zmeny zákona o azyle nemá povinnosť rozhodovať v prípade navrhovateľa aj o existencii, či neexistencii prekážky administratívneho vyhostenia.
ustanovenia § 54a zákona o azyle, vzťahujúceho sa na úpravy účinné od
Rovnako ani neboli splnené podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany
Ďalej poukázal na to, že v intenciách zrušujúceho rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 9Saz/73/2008-29 zo dňa 20. mája 2009 doložil do spisu dostupné informácie o krajine pôvodu poukazujúce na aktuálnu situáciu dodržiavania ľudských práv v Indii. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku), preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania
ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 18. augusta 2010 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku). Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t.j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu. V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky).
480/2002 Z.z. o azyle (účinného od 1.12.2008, ďalej len zákon o azyle) ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý
1 zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak,
písmena
3). Ministerstvo udelí azyl aj dieťaťu narodenému azylantke na území Slovenskej republiky, ak je splnená povinnosť
5 (ods. 4).
1) ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 8 alebo § 10.
1 zákona o azyle ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.
4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu, okrem odňatia azylu
2 písm. i), rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu. V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie o neudelení azylu navrhovateľovi na území SR a o neposkytnutí doplnkovej ochrany, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu. Najvyšší súd Slovenskej republiky zo spisu krajského súdu, ktorého súčasťou je aj administratívny spis odporcu, zistil, že navrhovateľ dňa
ustanovenia § 250j ods.2 písm. d/ Občianskeho súdneho poriadku napadnuté rozhodnutie odporcu a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, aby odporca vo veci opätovne rozhodol a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil a súčasne vyhľadal a do spisu založil aktuálne informácie o krajine pôvodu navrhovateľa. V priebehu konania bol vykonaný na základe uvedeného dňa
odporcu vyplynulo, že v Pandžábe sa už niekoľko rokov nevyskytuje teroristické násilie po tom, čo v roku 1993 boli teroristicko-odštiepenecké hnutia za vznik Khalistanu úplne zničené. Existuje hŕstka teroristických skupín, ktoré sú sponzorované zo zahraničia, najmä skupinami sikhov žijúcich na západe, ktorí naďalej propagujú myšlienky Khalistanu. V Indii existuje veľké množstvo domácich a medzinárodných skupín, zaoberajúcich sa ľudskými právami, ktoré v krajine pôsobia bez vládnych obmedzení. Občania, ktorí sú prenasledovaní militantnými skupinami, môžu požiadať indické úrady o ochranu, pričom nie je známe, že by bola ochrana im odmietnutá. Odporca uviedol, že predpoklad, že by bol navrhovateľ prenasledovaný vládou preto, že rady polície opustil, je nepravdepodobný. Poukázal na to, že vzhľadom k tomu, že jeho nadriadenému bolo známe, že dostával výhražné listy od teroristov, snažili sa mu pomôcť služobným premiestnením do inej oblasti.
vyjadrenia navrhovateľa v Indii voči nemu nikdy nebolo vedené trestné konanie, nebol zadržaný alebo väznený. Svoju žiadosť zakladá na iných ako rasových, náboženských dôvodoch, dôvodoch príslušnosti k určitej sociálnej skupine, zastávania určitých politických názorov alebo z dôvodu uplatňovania svojich politických práv a slobôd. Nad rámec vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky udáva, že za prenasledovanie v zmysle § 8 zákona o azyle je nutné považovať len také ohrozenie života či slobody, ktoré je trpené, podporované či prevádzané štátnou mocou, pričom problémy so súkromnými osobami nemôžu byť dôvodom pre udelenie azylu, pokiaľ politický systém v krajine pôvodu dáva občanom možnosť domáhať sa ochrany svojich práv pred štátnymi orgánmi. Vzhľadom k tomu, že neboli naplnené dôvody pre udelenie azylu, odporca skúmal, či navrhovateľ spĺňa podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany v zmysle zákona o azyle. Odporca uviedol, že žiadna z možností vážneho bezprávia
f/ zákona o azyle sa u navrhovateľa nepreukázala ani nepotvrdila, nakoľko zo správy Amnesty International vyplýva, že trest smrti je v Indickej republike pozastavený a navrhovateľ navyše neuviedol, že by bol spáchal akýkoľvek trestný čin, resp. neuviedol, že by bolo voči nemu vedené trestné stíhanie. Nie je tu preto obava z toho, že by mu po návrate do krajiny pôvodu bol uložený trest smrti alebo nariadený jeho výkon. Takisto možno bezprávie v podobe mučenia, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu vylúčiť, pretože v Indii je dlhoročná pluralita názorov. Vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu možno takisto vylúčiť, pretože v Indii v súčasnosti žiaden ozbrojený konflikt neprebieha. V prípade návratu do krajiny pôvodu sa
odporcu navrhovateľ nemusí obávať žiadnych konkrétnych problémov, ktoré by sa dali charakterizovať ako vážne bezprávie. Je teda zrejmé z akých dôkazných prostriedkov odporca pri svojom rozhodovaní vychádzal, pričom odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, že odporca riadne vyhodnotil dokazovanie, ktoré vyústilo v riadne zistený skutkový stav, z ktorého odporca vychádzal pri svojom rozhodovaní o tom, či u navrhovateľa existujú dôvody pre udelenie azylu
dôvody pre udelenie doplnkovej ochrany. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci
71/1967 Zb. (Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť, že by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné skutkové zistenia. Dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu ja aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len pre prenasledovanie so zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len najvlastnejšia existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené, pričom udelenie azylu
zákona o azyle je viazané objektívne na prítomnosť prenasledovania ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d/ zákona o azyle alebo na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti o azyl, teda spravidla v dobe bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu. Primárnym dôvodom neudelenia azylu navrhovateľovi bolo nesplnenie relevantných podmienok pre udelenie azylu v zmysle zákona o azyle. S takýmto záverom bolo potrebné súhlasiť. Odporca venoval tomuto dôvodu náležitú pozornosť a vykonal dokazovanie okrem výsluchu navrhovateľa obsahom správ o krajine pôvodu, ktorých podstatnú časť v rozhodnutí s uvedením zdrojov aj uviedol. Krajský súd sa rovnako zaoberal, vzhľadom na námietky uplatnené navrhovateľom v opravnom prostriedku, všetkými námietkami obsiahnutými v opravnom prostriedku a rovnako aj dôvodu, pre ktorý požiadal navrhovateľ o azyl. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožňuje so skutkovými ako aj právnymi závermi krajského súdu, ktorý vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil, z čoho vyvodil svoj záver zhodný so záverom odporcu o tom, že navrhovateľ nepreukázal opodstatnenosť obáv z prenasledovania z dôvodov taxatívne vymedzených v zákone o azyle. K vysloveným záverom krajského súdu nemá odvolací súd žiadne námietky a v podrobnostiach na ne odkazuje. Vo vzťahu k druhej forme medzinárodnej ochrany, a to doplnkovej ochrane, odvolací súd uvádza, že jej zmyslom a účelom je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho pobytu na území SR tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl, ale u nich by bolo (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané či inak nežiaduce požadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej ochrany viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu, teda čiastočne k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase, než v prípade aplikácie inštitútu azylu, sú pri rozhodovaní o udelenie či neudelenie doplnkovej ochrany do značnej miery určujúce tvrdenia samotného žiadateľa, z ktorých je potrebné vychádzať. V predmetnej veci neboli ani
odvolacieho súdu zistené závažné a potvrdené dôvody pre bezprostrednú a reálnu hrozbu vážneho bezprávia, tak ako je definované v ustanovení § 2 písm. f/ zákona o azyle, pričom v podrobnostiach na správny záver odporcu uvedený v jeho rozhodnutí odkazuje. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto považoval odvolacie námietky navrhovateľa ohľadne nesprávneho právneho posúdenia veci odporcom za nedôvodné. Odvolacie námietky navrhovateľa neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku, ktorý rozhodnutie odporcu potvrdil. Krajský súd sa podrobne zaoberal všetkými námietkami navrhovateľa uplatnenými v opravnom prostriedku, k ich vyhodnoteniu nemá odvolací súd žiadne výhrady, v podrobnostiach na tieto správne závery krajského súdu odvolací súd odkazuje. Taktiež nebol správny názor navrhovateľa týkajúci sa povinnosti rozhodnúť o existencii, či neexistencii administratívneho vyhostenia. V tomto smere odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku krajského súdu v súvislosti s ustanovením § 54a zákona o azyle, ktoré krajský súd náležitým spôsobom odôvodnil. Rozhodnutie odporcu o neudelení azylu a doplnkovej ochrany bolo potrebné považovať za zákonné, preto odvolací súd rozsudok krajského súdu potvrdil ako vecne správny
1,2 Občianskeho súdneho poriadku. O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
1 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 224 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a § 246c Občianskeho súdneho poriadku tak, že navrhovateľovi, ktorý nemal úspech vo veci, právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.