2 písm. c), d) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.“), vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie a uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania. Žalovaný uvedený v záhlaví tohto rozsudku a rozsudku krajského súdu, t. j. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, sa stal od 1. januára 2012 právnym nástupcom žalovaného správneho orgánu označeného v žalobe, Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (§ 10 ods. 1 a 2 zákona č. 333/2011 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva). V ďalšom texte rozsudku bude používané jednotné označenie „žalovaný“. V odôvodnení rozsudku krajský súd uviedol, že žalobca sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného
druhej hlavy piatej časti O.s.p. Krajský súd sa stotožnil s názorom žalovaného, že daňová exekučná výzva je procesným rozhodnutím a že preskúmaniu nepodlieha, avšak za predpokladu, že žalobca nenamieta nezákonnosť postupu správnych orgánov pred vydaním daňovej exekučnej výzvy, teda pri vydávaní rozhodnutí, ktoré sú exekučným titulom, pričom z obsahu žaloby nepochybne vyplýva, že žalobca tvrdí, že v čase doručovania exekučných titulov sa v mieste svojho trvalého bydliska nezdržiaval. Zo spisu krajskému súdu vyplynulo, že Daňový úrad Prešov II dňa 1. februára 2011 vydal pod č. 924/340/5135/2011/Ern daňovú exekučnú výzvu
ustanovenia § 76 ods. 1, 2 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov účinného do
ktorých bol žalobca povinný zaplatiť správcovi dane daňový nedoplatok vo výške 177,71 Eur. Krajský súd ďalej ustálil, že daňovú exekučnú výzvu napadol žalobca včas podaným odvolaním, v ktorom okrem iného namietal: „V prvom rade, aby som mohol pokuty zaplatiť, musel by som o nich vedieť. Také rozhodnutie mi musí byť doručené, pretože bez ich doručenia nie je možné splniť. Ak boli rozhodnutia právoplatné a vykonateľné v roku 2005...“
krajského súdu jednou z primárnych podmienok splnenia podmienok na začatie daňového exekučného konania je, aby boli právoplatné a vykonateľné exekučné tituly. Krajský súd považoval za nesporné, že rozhodnutia, ktoré mali v zmysle daňovej exekučnej výzvy predstavovať exekučné tituly, sa žalobcovi doručovali do vlastných rúk (neúspešne) a boli vrátené späť s tým, že adresát ich neprevzal v odbernej lehote. Krajský súd poukázal na ustanovenie § 17 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. a uviedol, že fikcia doručenia
tohto ustanovenia platí iba vtedy, ak sa adresát písomnosti v mieste doručenia zdržiava. Exekúcia všeobecne je zásahom do práv občana, preto bolo povinnosťou správcu dane zisťovať, či v čase doručovania rozhodnutí zo dňa
1 O.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý mal v konaní úspech, priznal ich náhradu. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný, napádajúc ho v celom rozsahu z dôvodu nedostatočného zistenia skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia veci a žiadajúc, aby odvolací súd zmenil rozsudok krajského súdu tak, že žalobu zamietne. Žalovaný v odvolaní uviedol, že zásadným dôvodom, pre ktorý krajský súd zrušil rozhodnutie žalovaného, bolo konštatovanie, že žalovaný nedostatočne skúmal splnenie podmienok riadneho doručenia exekučných titulov, s čím žalovaný nesúhlasí. Správca dane doručoval obe rozhodnutia o uložení pokút na adresu, ktorú žalobca nahlásil správcovi dane pri plnení svojej registračnej a oznamovacej povinnosti. Adresát pri doručovaní písomností nebol zastihnutý, preto boli zásielky doručené postupom
3 zákona č. 511/1992 Zb. Obe zásielky boli uložené na pošte dňa 25.11.
žalovaného nikde neuviedol, že sa v čase doručovania rozhodnutí v mieste svojho trvalého pobytu nezdržiaval. Vzhľadom na všeobecnú formuláciu odvolacej námietky sa s ňou žalovaný vysporiadal tak, že poukázal na ustanovenie § 17 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. a uviedol, že písomnosti boli doručené zákonným spôsobom. Žalovaný dôvodil, že len v prípade, keby v odvolaní proti daňovej exekučnej výzve bol žalobca namieta, že sa v čase doručovania zásielok v mieste doručenia nezdržiaval, bolo by povinnosťou žalovaného alebo správcu dane tieto okolnosti zisťovať. Skutočnosť, že adresát písomnosti, ktorá sa mala doručiť do vlastných rúk, sa v mieste doručenia nezdržiaval, musí
žalovaného adresát písomnosti namietať a aj preukázať. Žalovaný nepochybil, keď sa so všeobecne formulovanou námietkou „rozhodnutie mi musí byť doručené“ vysporiadal poukazom na ustanovenie § 17 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. V ďalšej časti odvolania žalovaný citoval niektoré časti žaloby, v ktorých žalobca tvrdil svoju prítomnosť v zahraničí a neoznámenie rozhodnutí o uložení pokút. Žalovaný argumentoval, že takto formulované žalobné dôvody nijako nepreukazujú, že sa žalobca nezdržiaval v mieste doručenia v rozhodnom čase, t. j. v čase, keď boli zásielky doručované, 24. alebo 25. novembra 2005. Daňový subjekt, ktorý chce spochybniť splnenie podmienok pre náhradné doručenie písomností, musí preukázať, že v čase doručovania sa v mieste doručenia nezdržiaval, nie že sa v mieste doručenia nezdržiaval niekedy v priebehu roka. Žalobca svoje tvrdenia o zdržiavaní sa mimo miesta trvalého bydliska
žalovaného bližšie nekonkretizoval a nepodložil nijakými dôkazmi. Okrem toho tieto námietky boli uplatnené až v žalobe, a nie v odvolaní proti daňovej exekučnej výzve. Žalovaný nevylučuje, že sa žalobca mohol zdržiavať v zahraničí, ale nijakým spôsobom nepreukázal, že sa zdržiaval a zahraničí práve v čase doručovania rozhodnutí, ktoré sú exekučným titulom. K tvrdeniu žalobcu prednesenému na pojednávaní pred krajským súdom, že bol v Amerike od júna 2005 do januára 2006, žalobca nepredložil žiaden dôkaz. Žalovaný v súčinnosti so správcom dane overoval pravdivosť tohto tvrdenia a zistil, že žalobca dňa 18.11.2005 osobne prevzal výzvu správcu dane adresovanú do vlastných rúk a dňa 8.12.2005 osobne podal do podateľne správcu dane daňové priznanie datované 4.12.2005. Tieto zistenia
názoru žalovaného jednoznačne preukazujú, že v čase, keď boli žalobcovi doručované exekučné tituly, sa v mieste doručenia zdržiaval. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného písomne nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj len „odvolací súd“ alebo „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu na základe odvolania, ktoré bolo podané subjektom na to oprávneným (§ 201 v spojení s § 250 ods. 1 O.s.p.) v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), ktoré spĺňa náležitosti vyžadované zákonom (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je takýto opravný prostriedok prípustný (§ 250ja ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 veta druhá O.s.p.). Na prejednanie odvolania najvyšší súd nenariadil pojednávanie, pretože v tom nevidel rozpor s verejným záujmom, nepovažoval to za potrebné a dokazovanie nevykonával (§ 250ja ods. 2 O.s.p.), a po preskúmaní napadnutého rozsudku v rozsahu a z dôvodov odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) dospel jednomyseľne k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Najvyšší súd preto potvrdil rozsudok krajského súdu ako vecne správny (§ 219 ods. 1 O.s.p.) rozsudkom (§ 223 O.s.p.), ktorý verejne vyhlásil na mieste a v čase oznámenom na úradnej tabuli najvyššieho súdu a na jeho internetovej stránke www.supcourt.gov.sk najmenej päť dní vopred (§ 156 ods. 3 O.s.p.). Nad rámec odvolacích námietok žalovaného najvyšší súd uvádza, že sa stotožňuje s právnym názorom krajského súdu, ktorý o žalobe meritórne rozhodol a nevidel v tomto konkrétnom prípade dôvod na zastavenie konania daný už len tým, že žaloba smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola potvrdená daňová exekučná výzva. V zmysle ustálenej judikatúry najvyššieho súdu sa daňová exekučná výzva resp. rozhodnutie o jej potvrdení v odvolacom konaní považujú za procesné rozhodnutia, vyňaté v zmysle § 248 písm. a) O.s.p. zo súdneho preskúmavania (porovnaj napríklad rozhodnutia sp. zn. 5Sžf/86/2011, 2Sžf/17/2011, 3Sžf/80/2007, 5Sžf/87/2007, 5Sžf/17/2008, 2Sžf/5/2009). Zaujatie takéhoto stanoviska však implicitne predpokladá, že žalobca nespochybňuje existenciu právoplatného a vykonateľného rozhodnutia daňového orgánu alebo vykonateľného výkazu daňových nedoplatkov (exekučného titulu), ktorá je nutnou podmienkou začatia daňového exekučného konania vôbec (§ 74 ods. 1, § 75 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.). Vychádza sa z toho, že samotné exekučné konanie je iba dôsledkom nesplnenia povinnosti daňovým subjektom dobrovoľným spôsobom, čo sú však právne následky, ktorých si daňový subjekt musí byť vedomý v zmysle skôr vydaných právoplatných a vykonateľných daňových rozhodnutí (5Sžf/17/2008, 5Sžf/87/2007, 5Sžf/86/2011). Ak neboli splnené zákonné podmienky na to, aby rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť, nie je zároveň daný podklad daňového exekučného konania a takéto prípadné konanie je od samého začiatku nezákonné. Nemožno pochybovať o tom, že daňové exekučné konanie zasahuje do základných práv a slobôd daňových subjektov (čl. 46 ods. 2 veta druhá Ústavy Slovenskej republiky) priamo a bezprostredne, ak sa realizuje bez zákonného exekučného titulu. Daňový subjekt má pritom možnosť namietať nezákonnosť daňového exekučného konania v zásade až v odvolaní proti daňovej exekučnej výzve. Napokon tunajší súd už vyhovel žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia potvrdzujúceho daňovú exekučnú výzvu, v ktorej žalobca namietal, že rozhodnutie označené ako exekučný titul nenadobudlo právoplatnosť, čo aj bolo v súdnom konaní preukázané (rozsudok najvyššieho súdu, sp. zn. 5Sžf/79/2009, z 18. mája 2010). Žalobca v žalobe namietal, že rozhodnutia žalovaného, ktoré boli v daňovej exekučnej výzve uvedené ako exekučný titul, mu neboli riadne oznámené, pričom žalobca videl priamu súvislosť tohto nedostatku s otázkami záväznosti, právoplatnosti a vykonateľnosti týchto rozhodnutí („...o udelení pokút (som) nebol riadne oboznámený... som o pokutách ani o nezákonných postupoch... nebol oboznámený, a tak som ani nemohol na nich reagovať. Reagoval som naň, až keď som sa o ňom dozvedel. Z právnych výkladov o platnosti právoplatnosti a vykonateľnosti rozhodnutia citujem: „Rozhodnutie vydané v správnom konaní môže mať právne účinky voči adresátom len vtedy, ak sa o ňom dozvedeli“...“). Preto správne postupoval krajský súd, keď sa zaoberal doručovaním rozhodnutí o uložení pokút, ktoré mali byť v daňovom exekučnom konaní vykonané.
1 zákona č. 511/1992 Zb. v daňovom konaní možno ukladať daňovú povinnosť alebo priznávať práva len rozhodnutím. Rozhodnutie je pre adresáta platné, len ak je riadnym spôsobom doručené alebo oznámené, ak tento alebo osobitný predpis neustanovuje inak.
9 zákona č. 511/1992 Zb. doručené rozhodnutie, proti ktorému nemožno uplatniť riadny opravný prostriedok, je právoplatné.
10 zákona č. 511/1992 Zb. rozhodnutie je vykonateľné, ak proti nemu nemožno podať riadne opravné prostriedky alebo ak ich podanie nemá odkladný účinok a ak uplynula zároveň lehota plnenia.
1 zákona č. 511/1992 Zb. exekučným titulom je
3 zákona č. 511/1992 Zb. Podradenie realizovaného doručovania pod režim § 17 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. nebolo medzi účastníkmi sporné a ani odvolací súd nevidí dôvod spochybňovať ho.
3 zákona č. 511/1992 Zb. ak nebol adresát písomnosti, ktorá má byť doručená do vlastných rúk, zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržuje, upovedomí ho doručovateľ vhodným spôsobom, že písomnosť príde doručiť znovu v určitý deň a hodinu. Ak bude nový pokus o doručenie bezvýsledný, uloží doručovateľ písomnosť na pošte alebo na obecnom úrade a adresáta o tom vhodným spôsobom vyrozumie. Ak si nevyzdvihne adresát písomnosť do pätnástich dní od jej uloženia, považuje sa posledný deň tejto lehoty za deň doručenia, i keď sa adresát o uložení nedozvedel. Ustanovenie § 17 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. zakotvuje fikciu doručenia,
ktorej účinky doručenia písomností nastanú ex lege po uplynutí ustanovenej doby aj voči tomu, kto písomnosť fakticky neprevzal. Právna fikcia je právno-technický postup, pomocou ktorého sa považuje za existujúcu situácia, ktorá je zjavne v rozpore s realitou a ktorá dovoľuje, aby z nej boli vyvodené odlišné právne dôsledky než tie, ktoré by plynuli iba z konštatovania faktu. Účelom fikcie v práve je posilniť právnu istotu. Právna fikcia, ako nástroj odmietnutia reality právom, je nástrojom výnimočným, striktne určeným pre naplnenie tohto jedného z hlavných ústavných postulátov právneho poriadku v podmienkach právneho štátu. Aby mohla právna fikcia svoj účel naplniť (dosiahnutie právnej istoty), musí rešpektovať všetky náležitosti, ktoré s ňou zákon spája. (I. ÚS 119/07, II. ÚS 65/2010) Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že rozhodnutia správcu dane, ktoré mali predstavovať v daňovom exekučnom konaní exekučné tituly, a to rozhodnutie č. 924/230/59063/05/Stk zo dňa 11.11.2005 a rozhodnutie č. 924/230/59034/05/Stk zo dňa 11.11.2005, adresované žalobcovi, boli obe odoslané (odovzdané na poštovú prepravu) dňa 24.11.2005 (pozri odtlačok pečiatky správcu dane na oboch rozhodnutiach). Z vrátených zásielok spolu s doručenkami, ktoré sú priložené k rovnopisom rozhodnutí založeným v spise, sa dajú prečítať údaje zhodné pre obe zásielky: adresátovi bol zanechaný oznam dňa 25.11.2005, zásielka bola uložená na pošte dňa 25.11.2005, odberná lehota na prevzatie zásielky adresátom skončila dňa 13.12.2005, zásielka bola vrátená odosielateľovi dňa 19.12.2005 z dôvodu, že adresát ju neprevzal v odbernej lehote, a napokon bola doručená odosielateľovi (správcovi dane) dňa 20.12.
zákona č. 511/1992 Zb. sa neuplatňuje pri zisťovaní rozhodného skutkového stavu vyhľadávacia zásada v podobe vlastnej všeobecnému správnemu konaniu
zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) v znení neskorších predpisov, ktorý v § 32 ods. 1 kladie zodpovednosť za zistenie skutkových podkladov pre rozhodnutie len na správny orgán. V daňovom konaní má dôkaznú povinnosť i daňový subjekt, ktorý v zodpovedajúcom rozsahu znáša aj dôkazné bremeno (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb.).
7 zákona č. 511/1992 Zb. však správca dane preukazuje doručenie vlastných písomností daňovému subjektu. Nepochybne možno akceptovať, že v prejednávanej veci správca dane doručoval svoje rozhodnutia na adresu, ktorú uviedol žalobca pri plnení svojej registračnej a oznamovacej povinnosti. Žalobca v odvolaní proti daňovej exekučnej výzve namietol správnosť doručovania rozhodnutí slúžiacich ako exekučný titul a odvolací súd uznáva, že táto námietka bola skutočne formulovaná všeobecne. Napriek tomu nemožno prisvedčiť žalovanému, keď v odvolaní tvrdí, že s uvedenou námietkou žalobcu sa „vysporiadal“ tak, že poukázal na ustanovenie § 17 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. a uviedol, že písomnosti boli doručené zákonným spôsobom. Vzhľadom na dôkaznú povinnosť uloženú (výlučne) správcovi dane preukazovať doručenie vlastných písomností daňovému subjektu, ako aj vzhľadom na zásadu úzkej súčinnosti postupu správcu dane s daňovými subjektmi v daňovom konaní (§ 2 ods. 2 zákona č. 511/1/992 Zb.), mali daňové orgány postupovať pri rozhodovaní o odvolaní žalobcu proti daňovej exekučnej výzve tak, že by žalobcu vyzvali, aby preukázal skutočnosti, na základe ktorých spochybňuje správnosť doručenia. Napokon zákon č. 511/1992 Zb. vymedzuje v ustanovení § 29 ods. 8 dôkaznú povinnosť daňového subjektu v daňovom konaní v rozsahu preukazovania skutočností, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočností, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. Nestačilo preto, že žalovaný bez snahy o ďalšiu súčinnosť s daňovým subjektom pri preukazovaní správnosti doručovania odcitoval v napadnutom rozhodnutí § 17 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. a popísal priebeh doručovania (z ktorého popisu navyše bez ďalšieho vyplýva, že doručenie sa realizovalo nesprávne, ako uviedol odvolací súd vyššie). Táto vada postupu daňových orgánov mala za následok zistenie skutkového stavu v rozsahu nedostačujúcom pre rozhodnutie o odvolaní žalobcu proti daňovej exekučnej výzve, čo je dôvodom na zrušenie rozhodnutia
2 písm. c) O.s.p., použitého krajským súdom. Pre úplnosť najvyšší súd podotýka, že v konaní o žalobe
druhej hlavy piatej časti O.s.p. sa preskúmava zákonnosť rozhodnutia a postupu orgánu verejnej správy (§ 244 ods. 1, § 247 ods. 1 O.s.p.) a prípadné dôkazy, ktoré si správny orgán mohol či mal zaobstarať v správnom konaní, predložené až v konaní pred súdom o žalobe proti jeho rozhodnutiu (dokonca až pri odvolaní proti prvostupňovému rozsudku), nemôžu zákonnosť či nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia správneho orgánu nijako ovplyvniť. Vychádzajúc z dôvodov zrušenia rozhodnutia žalovaného doplnených odvolacím súdom v tomto rozsudku, najvyšší súd tiež dopĺňa, že v ďalšom konaní po vrátení veci bude úlohou žalovaného rozhodnúť o odvolaní žalobcu proti daňovej exekučnej výzve so zreteľom na to, že rozhodnutia správcu dane, ktoré v nej boli označené ako exekučný titul, nenadobudli právoplatnosť a vykonateľnosť. O trovách odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd
1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 vetou prvou O.s.p. tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko ich náhradu nežiadal priznať a v odvolacom konaní žalobcovi napokon ani žiadne trovy nevznikli. Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.