N a j v y š š í s ú d 3 To 11/2010 Slovenskej republiky ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z jeho predsedu JUDr. Milana Lipovského a sudcov JUDr.

§ 35ods.

1 Tr. zák., kaţdý z nich na úhrnný trest odňatia slobody na 2 (dva) roky. Podľa § 58 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. obţalovaným Ľ. L. a J. G. sa výkon trestu podmienečne odkladá. Podľa § 59 ods. 1 Tr. zák. sa obidvom obţalovaným u r č u j e skúšobná doba kaţdému na 2 (dva) roky. O d ô v o d n e n i e 2 3 To 11/2010 Rozsudkom Krajského súdu v Ţiline ako súdu prvého stupňa z 2. februára 2010, č.k. 3T 37/1998-1370, boli obţalovaní Ľ. L. a J. G. uznaní za vinných zo spáchania trestného činu skrátenia dane spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 148 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. (v znení zák. č. 177/1993 Z.z.), a to

§ 88Tr.

zák., trestného činu porušovania predpisov o obehu tovaru v styku s cudzinou spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 124 ods. 1, ods. 2 písm. a/, písm. b/ Tr. zák. (v znení zák. č. 248/1994 Z.z.), trestného činu skrátenia dane a im podobných dávok spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 148b Tr. zák. (v znení zák. č. 248/1994 Z.z.) a návodu na trestný čin zneuţívania právomoci verejného činiteľa spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 10 ods. 1 písm. b/, § 158 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. (v znení zák. č. 248/1994 Z.z.), v podstate na tom skutkovom základe, ţe dňa

1. februára 1996 J. B. ako vodič nákladného motorového vozidla z U. na S. previezol 23 600 litrov 96 % - ného liehu označeného v colných dokladoch ako jablčný koncentrát, pričom tieto zabezpečili Ľ. L. a J. G. a J. B. ich odovzdali pred colným odbavením nákladu; získali ich podľa predchádzajúcej dohody prostredníctvom MVDr. J. Š. a ďalšej osoby, ktorá zároveň za úplatok 200 000 Sk umoţnila prechod vozidla colným priestorom vo V. bez vykonania colnej kontroly; lieh bol uskladnený v B. a neskôr zaistený políciou; týmto konaním bola na úkor slovenského štátu skrátená spotrebná daň v sume 5 437 440 Sk (180 489,94 €), daň z pridanej hodnoty v sume 1 617 739 Sk (53 699,10 €), clo v sume 721 355 Sk (23 944,60 €) a dovozná priráţka 79 532 Sk (2 640 €); Ľ. L., J. G. a MVDr. J. Š. po vzájomnej dohode v januári 1996 navštívili pracovníka slovenskej colnej správy (na colnej odbočke vo V.), ktorého prehovorili, aby za úplatok 200 000 Sk bez riadneho colného odbavenia a kontroly prepustil spomínané nákladné motorové vozidlo s prívesom z U. na S., čo sa uskutočnilo v noci
2. februára
3. 3 3 To 11/2010 Krajský súd za to podľa § 148 ods. 3 Tr. zák. (v znení zák. č. 177/1993 Z.z.),

§ 35ods.

1 Tr. zák., obţalovaným Ľ. L. a J. G. uloţil úhrnné tresty odňatia slobody kaţdému na dva roky; podľa § 58 ods. 1 Tr. zák. obidvom obţalovaným výkon uloţených trestov podmienečne odloţil, pričom podľa § 59 ods. 1 Tr. zák. im zároveň určil skúšobnú dobu kaţdému na štyri roky. Krajský súd zároveň MVDr. J. Š. uznal za vinného zo spáchania pomoci k trestnému činu skrátenia dane podľa § 10 ods. 1 písm. c/, § 148 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. (v znení zák. č. 177/1993 Z.z.),

§ 88Tr.

zák.; pomoci k trestnému činu porušovania predpisov o obehu tovaru v styku s cudzinou podľa § 10 ods. 1 písm. c/, § 124 ods. 1, ods. 2 písm. a/, písm. b/ Tr. zák. (v znení zák. č. 248/1994 Z.z.), pomoci k trestnému činu skrátenia poplatkov a im podobných dávok podľa § 10 ods. 1 písm. c/, § 148b Tr. zák. (v znení zák. č. 248/1994 Z.z.), ako aj návodu na trestný čin zneuţívania právomoci verejného činiteľa spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 10 ods. 1 písm. b/, § 158 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. (v znení zák. č. 248/1994 Z.z.), a to na skutkovom základe uţ uvedenom. Krajský súd MVDr. J. Š. podľa § 148 ods. 3 Tr. zák. (v znení zák. č. 177/1993 Z.z.),

§ 35ods.

1 Tr. zák., uloţil úhrnný trest odňatia slobody na dva roky, ktorého výkon podmienečne odloţil s určením skúšobnej doby na dva roky (§ 58 ods. 1, § 59 ods. 1 Tr. zák.). Táto časť rozsudku krajského súdu vo výrokoch týkajúcich sa MVDr. J. Š. nadobudla právoplatnosť. Obţaloba bola podaná aj na J. Č., pričom podľa nej išlo o pracovníka s., ktorý mal umoţniť vjazd motorového vozidla s nákladom liehu na územie S. za úplatok. Právoplatným uznesením Krajského súdu v Ţiline z

1. októbra 2009, č.k. 3T 37/1998-1279, bolo trestné stíhanie tohto obţalovaného prerušené z titulu jeho ochorenia. Obţalovaní Ľ. L. a J. G. podali prostredníctvom obhajcov odvolania. Prvý z nich sa domáhal, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie, resp. aby odvolací súd sám vo veci rozhodol oslobodením obţalovaného spod obţaloby; rovnaký výsledok odvolacieho konania ţiadal aj obţalovaný J. G., ktorý navrhol tieţ, aby odvolací súd trestné stíhanie zastavil z titulu neprimeranej dĺţky konania. 4 3 To 11/2010 Na túto okolnosť upozorňovali obaja obţalovaní, pričom rezumovali, ţe táto by sa mala prejaviť minimálne v zmiernení trestu. Obţalovaní v odvolaniach akcentovali tieţ svoju obhajobu, ţe totiţ pôvodne (rozsudok z
2. júna 2003) boli súdom prvého stupňa právoplatne spod obţaloby oslobodení, čo podľa ich názoru bolo správne a zodpovedajúce dôkazom. V ďalšom konaní súd prvého stupňa podľa tvrdení v odvolaniach nerešpektoval námietky obţalovaných L. a G., ţe usvedčujúce výpovede spoluobţalovaných MVDr. J. Š. a J. Č. z konca februára 1996 (prípravné konanie) boli neskôr spochybnené ako vynútené, resp. pri nich bolo porušené právo na obhajobu. Odvolatelia tieţ tvrdili, ţe nebol solídne zadokumentovaný pohyb tovaru od
3. februára 1996, kedy bol prepustený z U., a to aţ do
4. februára 1996, kedy bol prepustený na S., resp. od toho dňa do
5. februára 1996, kedy bol zaistený slovenskou colnou správou. V tomto čase podľa názoru odvolateľov mohlo dôjsť k manipulácii s tovarom, za ktorú nemôţu niesť zodpovednosť; namietali tieţ nedostatočné zistenie obsahu prevezenej zásielky. Najvyšší súd postupujúci v intenciách § 564 ods. 4 teraz účinného Trestného poriadku (zák. č. 301/2005 Z.z. v znení neskorších predpisov) ako súd odvolací primárne konštatoval, ţe odvolania sú prípustné (§ 245 ods. 1 Tr. por.) a ţe nezistil dôvod na rozhodnutie podľa § 253 ods. 1 alebo ods. 3 Tr. por.; preskúmal preto v zmysle § 254 ods. 2 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého rozsudku týkajúcich sa odvolateľov, ako aj im predchádzajúce konanie, pričom zistil, ţe je dôvod tento korigovať vo výrokoch o treste. Na Krajskom súde v Ţiline prokurátor v novembri 1998 podal obţalobu na štyroch uţ uvedených muţov; rozsudkom súdu prvého stupňa z
6. júna 2003, sp. zn. 3T 37/1998, však títo boli spod obţaloby oslobodení. Na základe odvolania prokurátora rozhodnutím Najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho z
7. februára 2008, sp. zn. 3To 41/2005, bol spomínaný rozsudok zrušený a vec bola vrátená súdu prvého stupňa. Odvolací súd okrem riešenia dôkazných a procesných otázok v určitom smere sa vyjadril aj ku skutkovému stavu veci a na toto svoje stanovisko aj v súčasnosti poukazuje. Krajský súd vykonal ďalšie dokazovanie zodpovedajúce stanovisku odvolacieho súdu, pričom konal v súlade s ustanovením § 2 ods. 5 Tr. por. a zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na rozhodnutie; odvolací súd v terajšom konaní nevidí dôvod na ďalšie doplnenie dokazovania či opakovanie určitých dôkazov vychádzajúc aj z reality, ţe od skutku uplynulo uţ viac ako pätnásť rokov, čo značne sťaţuje, resp. aţ znemoţňuje overovanie istých 5 3 To 11/2010 okolností. Dôkazy doteraz vykonané však celistvo dávajú obraz o inkriminovanom skutku a jeho páchateľoch. Odvolací súd preto neakceptuje námietky uvedené v podaných opravných prostriedkoch týkajúce sa nedostatkov dôkazov usvedčujúcich odvolateľov zo spáchania trestných činov. S týmito otázkami sa vyporiadal v dostatočnej miere súd prvého stupňa a jeho stanovisko zodpovedá aj názorom súdu odvolacieho. Vykonané dôkazy predstavujú veľmi logickú reťaz usvedčujúcu odvolateľov, pričom ani jej hodnotenie v zmysle zásahy in dubio pro reo neumoţňuje iný pohľad na rezultát vyjadrený v napadnutom rozsudku. Tento vo svojom písomnom vyhotovení obsahuje výklad skutočností, ktoré súd prvého stupňa vzal za dokázané a o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel, existenciu ktorých skutočností pokladá so zreteľom na výsledky dokazovania za vylúčenú či pochybnú, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov (aj pri ich určitej komplikovanosti) a z akého dôvodu povaţuje dokazovanie za dostatočné a uzavreté; je tieţ zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou a akými právnymi úvahami sa riadil, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny obţalovaných Ľ. L. a J. G.. Napadnutý rozsudok teda zodpovedá ustanoveniu § 125 Tr. por., a preto odvolací súd naň poukazuje, keďţe si tento v otázke viny obţalovaných - odvolateľov osvojil ako dostatočný, správny a legálny. Najvyšší súd navyše konštatuje, ţe krajský súd správne vyhodnotil úpravu obsiahnutú v § 16 ods. 1 Tr. zák. a konanie obţalovaných posúdil podľa tých ustanovení Trestného zákona, ktoré sú pre nich najpriaznivejšie. Časté zmeny trestnoprávneho hmotného kódexu si vyţiadali rozsiahlu komparatistiku, ale rezultát krajského súdu je legálny. Najvyšší súd akceptuje tieţ dôvod aplikácie § 88 Tr. zák. pri právnom posudzovaní skutku (jeho prvej časti). Z dôvodov uvedených v napadnutom rozsudku zodpovedá stavu veci a zákonu, ţe boli splnené formálne a materiálne podmienky pre nepouţitie vyššej trestnej sadzby vo vzťahu k ustanoveniu § 148 Tr. zák. Aj keď v tomto smere postup súdov nie je jednotný (existujú aj rozhodnutia aplikujúce § 88 Tr. zák. len vo vzťahu k zákonnému ustanoveniu, podľa ktorého sa ukladá sankcia a nie vo vzťahu k ustanoveniu, podľa ktorého sa právne kvalifikuje daný delikt), odvolací súd rezultát súdu prvého stupňa prijíma, a to hlavne z dôvodu, ţe z hľadiska konečného efektu – v danom prípade trestu – je výsledok vlastne rovnaký. 6 3 To 11/2010 Najvyšší súd zároveň uzatvára, ţe v doterajšom konaní sa postupovalo zákonne, v intenciách príslušných trestnoprocesných predpisov. Odvolaciemu súdu sa však javili spornými výroky o trestoch uloţených obţalovaným Ľ. L. a J. G., a to hlavne z hľadiska dĺţky ich trestného stíhania. Tieto výhrady sa týkajú určenia skúšobnej doby. Trestá činnosť bola spáchaná obţalovanými skoro pred šestnástimi rokmi, obţaloba bola podaná po viac ako dvoch rokoch, prvý rozsudok krajského súdu bol prijatý po deviatich rokoch, odvolací súd rozhodol prvý raz po dvanástich rokoch a opätovne krajský súd po štrnástich rokoch, všetko od spáchania deliktov. K tomuto neuspokojujúcemu priebehu procesu došlo pre rôzne okolnosti, ale dôleţité je, ţe obţalovaní na tejto enormnej dĺţke procesu nenesú vinu. Súd prvého stupňa správne uviedol, ţe podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a je zodpovedajúcej rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky značný časový odstup od spáchania deliktu (po meritórne rozhodnutie) má dôleţitý vplyv na určenie stupňa spoločenskej nebezpečnosti konania páchateľov. Tieto závery napokon zodpovedajú aj čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a § 2 ods. 4 Tr. por. Najvyšší súd však zároveň poznamenáva, ţe aj dlhý časový odstup meritórneho rozhodnutia vo veci od spáchania deliktu má síce vplyv na určenie stupňa jeho spoločenskej nebezpečnosti, ale nie je adekvátne uzatvárať, ţe tento faktor môţe samostatne spomínaný stupeň priviesť do tzv. bodu nula, teda k záveru, ţe on sám (časový odstup) úplne neguje spoločenskú nebezpečnosť deliktu. Táto je tvorená porovnaním viacerých okolností, ako ich formuluje ustanovenie § 3 ods. 4 Tr. zák. Obţalovaní svojimi deliktami atakovali eminentný fiskálny záujem štátu a tomuto bol skrátený jeho zo zákona oprávnený príjem, dokonca vo veľkom rozsahu, pričom obţalovaní konali zo zištných pohnútok závaţným spôsobom (korumpovanie štátneho úradníka). Tieto okolnosti eliminujú návrhy obţalovaných na zastavenie trestného stíhania z titulu dĺţky procesu, resp. obhajobou uplatňované úvahy o zániku nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť podľa § 65 Tr. zák. z toho istého titulu. 7 3 To 11/2010 Najvyšší súd reagujúc tak na odvolacie návrhy obţalovaných Ľ. Ľ. a J. G. zároveň sa vracia k svojej pôvodnej téze o potrebe korekcie uloţených trestov, pričom je vedený aj ich osobnými pomermi, čo je tieţ jeden zo znakov určujúcich stupeň nebezpečnosti činu pre spoločnosť (§ 3 ods. 4 Tr. zák.). V odvolacom konaní bolo doplnené dokazovanie oboznámením registra trestov obidvoch obţalovaných, pričom sa zistilo, ţe obţalovaný Ľ. L. od spáchania teraz posudzovaných deliktov nebol odsúdený za trestný čin. Obţalovaný J. G. v tejto dobe síce odsúdený bol, ale na peňaţný trest, ktorý vykonal, takţe platí fikcia netrestanosti; pri druhom odsúdení trest odňatia slobody mu bol podmienečne odloţený a skúšobná doba uţ uplynula. Odvolací súd nezistil dôvod, pre ktorý by malo byť vyslovené neosvedčenie sa v tom prípade odsúdeného v skúšobnej dobe, takţe aj tu platí spomínaná zákonná fikcia. Najvyšší súd túto otázku riešil ako prejudiciálnu otázku, ale nie len z dôvodu pohľadu na osobu J. G., ale (a to najmä) z dôvodu zistenia, či v jeho prípade neprichádza do úvahy uloţenie súhrnného trestu. Tento procesný postup však neprišiel do úvahy, lebo u oboch odsúdení obţalovaného J. G. z r. 2010 sa na páchateľa hľadí, ako by nebol odsúdený. Z hľadiska trestu zároveň bolo potrebné vziať do úvahy tieţ to, ţe J. G. bol odsúdený aţ štrnásť rokov po spáchaní teraz posudzovanej trestnej činnosti, a to za prečiny iného charakteru. Najvyšší súd pri úvahách o treste vychádzal tieţ z toho, ţe uloţenie trestov odňatia slobody v dvojročnej výmere obidvom obţalovaným je správne, rovnako ako podmienečný odklad jeho výkonu. Boli splnené podmienky stanovené v § 58 ods. 1 písm. a/ Tr. zák.; len na margo sa upozorňuje, ţe krajský súd neuviedol celé toto zákonné ustanovenie, ale spomínané pochybenie súdu nemá vplyv na meritum veci a bolo napokon napravené rozhodnutím odvolacieho súdu. Najvyšší súd však uloţené tresty povaţuje za neprimerane prísne, a to z titulu určenia dĺţky skúšobnej doby. Jej prijatie na štyri roky by znamenalo, ţe trestné konanie proti obidvom obţalovaným by trvalo skoro dvadsať rokov, čo je evidentne neprimerané. 8 3 To 11/2010 Najvyšší súd preto povaţujúc uloţené tresty za neprimerané, výroky o nich vo vzťahu k obţalovaným Ľ. L. a J. G. podľa § 258 ods. 1 písm. e/, ods. 2 Tr. por. zrušil ako oddeliteľné výroky. Boli splnené podmienky určené v § 259 ods. 3 Tr. por., a preto odvolací súd sám vo veci rozhodol tak, ţe obţalovaným Ľ. L. a J. G. podľa § 148 ods. 3 Tr. zák.,

§ 35ods.

1 Tr. zák., uloţil kaţdému z nich úhrnný trest odňatia slobody na dva roky. Podmienky stanovené v § 58 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. boli naplnené, a preto rozhodujúci súd výkon uloţených trestov odňatia slobody obidvom obţalovaným podmienečne odloţil, pričom podľa § 59 ods. 1 Tr. zák. im určil rovnakú skúšobnú dobu na dva roky, ktorú povaţuje za primeranú. Najvyšší súd napokon konštatuje, ţe neprichádza do úvahy pouţitie ustanovenia § 261 Tr. zák. (beneficium cohaesionis) vo vzťahu k MVDr. J. Š.. Dôvod, na základe ktorého rozhodol odvolací súd v prospech jeho spoluobţalovaných Ľ. L. a J. G., by bol aj na jeho prospech, ale vzhľadom na to, ţe MVDr. J. Š. bol uţ právoplatne uloţený trest takého druhu a výmery, ako sa stalo teraz, uvedený zákonný postup je irelevantný. P o u ž i t i e : Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave 19. októbra 2011 JUDr. Milan L i p o v s k ý , v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Anna Halászová