Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 4Obdo/24/2020 Identifikačné číslo spisu: 7911200105 Dátum vydania rozhodnutia: 31.05.2021 Meno a priezvisko: JUDr. Gabriela Mederová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:N

§ 666Obchodného zákonníka a v súlade s doložkou exkluzivity uvedenej v čl.

VI. bod 1 zmluvy. Vzhľadom k tomu, že žalobca v spore preukázal, že vykonával činnosť podľa zmluvy, prináležala mu odmena.

1. Za významnú považoval dovolateľ aj otázku súvisiacu s vyhľadaním obchodného partnera, v ktorej nebolo možné dohľadať relevantnú judikatúru. Za vyhľadanie obchodného partnera totiž podľa dovolateľa nebolo možné považovať situáciu, ak sa zastúpený sám prihlásil na podnikateľskú misiu, keď túto informáciu mal od obchodného zástupcu, t. j. žalobcu, ktorý vedel, že na uvedenej misii budú vhodní obchodní partneri pre žalobcu a preto žalobcu nabádal, aby sa uvedenej misie zúčastnil. Uvedenú právnu otázku mal odvolací súd podľa § 654 ods. 1, § 653, § 655 ods. 1, § 652 ods. 1, § 656, § 658 ods. 1 a § 660 Obchodného zákonníka. Odvolací súd sa s uvedenými hmotnoprávnymi ustanoveniami neoboznámil.
2. Za významnú právnu otázku považoval dovolateľ otázku súvisiacu s obstaraním príležitosti na uzavretie zmluvy pre zastúpeného, v ktorej oblasti nebolo možné dohľadať relevantnú judikatúru. V prípade sprostredkovateľských zmlúv však podľa dovolateľa existuje obdobná judikatúra, od ktorej sa však odvolací súd odklonil a to s poukazom na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5Obdo/24/
3. Opätovne poukázal dovolateľ na to, že ak v zmysle zmluvy žalobca informoval žalovaného o podnikateľskej misii, na ktorú sa žalovaný prihlásil, a kde prišlo k stretnutiu s treťou osobou spoločne s obchodným zástupcom, t. j. žalobcom, a žalovaný, ako zastúpený, nikdy neupozornil žalobcu, že by ten konal v rozpore so zmluvou a žalovaný uzavrel zamýšľaný obchod s treťou osobou, tak obchodný zástupca mal nárok na províziu, pretože obstaral pre žalovaného možnosť na uzavretie zmluvy. Obstaraním príležitosti na uzavretie zmluvy tak nebolo len strohé vyhľadanie tretej osoby, ale aj ďalšia činnosť obchodného zástupcu, t. j. žalobcu, ktorej výsledkom bolo vytvorenie vhodných podmienok pre uzavretie zamýšľanej zmluvy medzi žalovaným a treťou osobou. Obstaranie príležitosti pre zastúpeného uzavrieť obchod nespočívalo iba v informácii, že sa bude konať podnikateľská misia, ale išlo o celý komplex čiastkových úkonov, mnohých rokovaní, ktorých výsledkom bola príležitosť na uzavretie kontraktu s treťou osobou. Z ustanovenia § 652 ods. 1 Obchodného zákonníka vyplýva, že sa jedná o obstaranie príležitosti uzatvárať zmluvu, ktorú žalobca v danom prípade naplnil. Dovolateľ opätovne poukázal na to, že odvolací súd mal vec právne posúdiť podľa § 654 ods. 1, § 653, § 655 ods. 1, § 652 ods. 1, § 658 ods. 1 a § 660 Obchodného zákonníka. S uvedenými hmotnoprávnymi ustanoveniami sa však odvolací súd nevysporiadal. Odvolací súd mal dohodnutú exkluzivitu posúdiť tak, ako to bolo bežné aj pri exkluzívnych sprostredkovateľských zmluvách v realitnej oblasti, kde takéto doložky boli bežné. Správne právne posúdenie bolo podľa dovolateľa to, že zastúpený, teda žalovaný, bol povinný realizovať predmet zmluvy výlučne prostredníctvom obchodného zástupcu, t. j. žalobcu, tak, ako to bolo dohodnuté v zmluve. Stačilo, aby sa odvolací súd riadil ustanovením §

§ 666

Obchodného zákonníka, kde kľúčovým slovom pre vyjadrenie vzťahu medzi zastúpeným a zástupcom bola súčinnosť. A súčinnosť žalobcu v danom prípade bola nespochybniteľná, dokázateľná a preskúmateľná. S ohľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti dovolateľ záverom navrhol, aby dovolací súd zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému. 17. K dovolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním zo dňa 9.1.2020 a mal za to, že rozsudok ani samotné konanie neobsahuje vadu zmätočnosti podľa § 420 písm.

1. f)C. s. p. Poukázal na to, že žalobca v priebehu celého konania nenamietal žiadne pochybenia súdu a ani nesprávny procesný postup. Súčasne žalobca v dovolaní neuviedol v čom vada podľa § 420 písm.
2. f)C. s. p. spočívala, teda neodôvodnil akým konkrétnym nesprávnym procesným postupom odvolacieho súdu bolo žalobcovi znemožnené, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva. Žalovaný uviedol, že z obsahu dovolania vyplývalo, že žalobca sa nestotožnil so skutkovými zisteniami a závermi odvolacieho súdu, ako i odôvodnením rozsudku, avšak relevantne neuviedol konkrétny nesprávny procesný postup. Nespokojnosť žalobcu s rozsudkom odvolacieho súdu nezakladá vadu zmätočnosti podľa § 420 písm.
3. f)C. s. p. S ohľadom na uvedené žalovaný poukázal na rozsiahlu judikatúru najvyššieho súdu ako i Európskeho súdu pre ľudské práva. Ďalej žalovaný uviedol, že ani v priebehu pojednávania na odvolacom súde dňa 11.6.2019 žalobca nenamietal nesprávny procesný postup. S poukazom na vyjadrenia dovolateľa, že odvolací súd vo svojom „skoršom zrušujúcom rozhodnutí“ považoval nárok žalobcu za preukázaný, žalovaný uviedol, že toto tvrdenie sa nezakladalo na pravde. Rovnako považoval žalovaný za absurdné tvrdenie žalobcu, že nemohol uvádzať ďalšie dôvody pre odôvodnenie svojho nároku a nemohol predkladať dôkazy. Žalovaný sa nestotožnil ani s tvrdením dovolateľa, že odvolací súd rozhodol prekvapivo. Navyše uviedol, že prekvapivosť rozhodnutia v žiadnom prípade nemožno považovať za dovolací dôvod podľa § 420 písm.
4. f)C. s. p. K tvrdeniam dovolateľa k skoršiemu zrušujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu č. k. 4Cob/147/2013-734, v ktorom mal odvolací súd považovať nárok žalobcu za preukázaný a následne v spore rozhodol opačne, žalovaný poukázal na ustálenú judikatúru Ústavného súdu SR, podľa ktorej „Pre odvolací súd totiž nevyplýva z § 226 Občianskeho súdneho poriadku jeho viazanosť vlastným právnym názorom. Teda odvolací súd svoj skorší záväzný právny názor môže zmeniť. Potvrdzuje to aj súdna judikatúra, podľa ktorej odvolací súd nepostupuje v rozpore s procesnými predpismi, ak svoj predchádzajúci vo veci vyslovený právny názor zmení a potvrdí také rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým tento jeho skorší právny názor nerešpektoval. Aj keď zmena skoršieho, pre súd prvého stupňa záväzného právneho názoru odvolacieho súdu, je v zásade nežiaduca, nemožno ju považovať za nepatričnú, predovšetkým s ohľadom na ústavnoprávny princíp nezávislosti sudcu, ktorý je vo všeobecnosti viazaný len zákonom.“ Bez ohľadu na uvedené však žalovaný tvrdil, že odvolací súd v danom prípade ani nezmenil svoj skorší právny názor. K dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm.
5. a)žalovaný uviedol, že dovolateľ musí presne uviesť, ktorý konkrétny judikát nerešpektoval odvolací súd. Uvedené však žalobca v dovolaní neuviedol. Poukázal len na rozhodnutie najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo/23/2007, ktoré však len inými slovami hovorí o tom, čo je explicitne uvedené v zákone. Tým nepreukázal žalobca dovolací dôvod podľa citovaného zákonného ustanovenia. Skutočnosť, že odvolací súd neposúdil vec tak, ako si to prial žalobca neznamená založenie uvedeného dovolacieho dôvodu. Dovolateľ sa len nestotožnil so skutkovými zisteniami a právnym posúdením veci odvolacím súdom a z dovolania nebolo zrejmé, akú konkrétnu ustálenú rozhodovaciu prax najvyššieho súdu mal žalobca na mysli. K dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm.
6. b)C. s. p. žalovaný uviedol, že odvolací súd v rozsudku jasne uviedol, že právne posúdenie veci sa týkalo záväzkovo právneho vzťahu zo zmluvy o obchodnom zastúpení ako celku, teda nepochybne i otázky výhradného obchodného zastúpenia podľa §

§ 666Obchodného zákonníka.

Žalovaný mal za to, že uvedený dovolací dôvod nebolo možné uplatniť, nakoľko rozhodnutie odvolacieho súdu nezáviselo od vyriešenia otázky výhradného obchodného zastúpenia, t. j. exkluzivity, ako to tvrdil žalobca. Rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od posúdenia toho, či žalobca naplnil nejaký predmet zmluvy zo dňa 29.3.2009, a to konkrétne vo vzťahu k spoločnosti Y.. Tiež poukázal na to, že sám žalobca potvrdil, že nevykonal pre žalovaného činnosť obchodného zástupcu a nenaplnil tak predmet zmluvy zo dňa 29.3.2009. Súčasne otázka výhradného obchodného zastúpenia už bola v minulosti v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu riešená, napr. sp. zn. 5Obdo/12/2013, sp. zn. 2Obdo/20/2013, sp. zn. 2Obdo/2/2012. Záverom žalovaný poukázal na to, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam. Žalobca sa tak podaným dovolaním snažil umelo dosiahnuť nariadenie opätovného prejednania veci, jej posúdenie a nové rozhodnutie, čo bolo v príkrom rozpore s inštitútom dovolania. Navrhol, aby dovolací súd dovolanie zamietol a žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov dovolacieho konania. 18. Dovolateľ sa vyjadril k vyjadreniu žalovaného k dovolaniu a to podaním zo dňa 5.2.2020 a poukázal na to, že zásadné vady sa týkali vždy len odvolacieho konania, pričom na tieto vady žalobca viac krát poukazoval. Určite nešlo len o izolovanú vadu, ako sa to snažil predostrieť žalovaný. Hoci súd prvej inštancie pristupoval k veci precízne, odvolací súd ignoroval preukázanú a písomne zdokumentovanú nepretržitú viacročnú participáciu žalobcu ako obchodného zástupcu na obchodných záujmoch žalovaného. Odvolací súd ďalej ignoroval niektoré zásadné skutkové zistenia, udelenú exkluzivitu, právne otázky ohľadom vyhľadania obchodného partnera, obstarania príležitosti a pod. Odvolací súd paradoxne označil celú komunikáciu strán sporu ako jediný dôkaz, ktorý nič nedokazoval. Žalovaný sa snažil navodiť dojem, že žalobca namieta len skutkové zistenia, čo však nebolo pravdou, a odkázal na obsah podaného dovolania. Žalobca opätovne uviedol, že v dovolaní presne poukázal na to, kde boli porušené jeho procesné práva. Súhlasil s tvrdením žalovaného, že sa snažil o nové rozhodnutie, avšak z dôvodu, že hrubým spôsobom boli porušené jeho práva, súčasne však napádal zmätočnosť, nedostatočné a nepresvedčivé odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu. Hoci po doplnení dokazovania súdom prvej inštancie v inštrukciách odvolacieho súdu sa nič nové nepreukázalo, odvolací súd nepredvídane zmenil názor a rozhodol v neprospech žalobcu. Žalobca ďalej uviedol, že bolo pravdou, že rozhodnutie odvolacieho súdu nezáviselo od vyriešenia právnej otázky výhradného obchodného zastúpenia, avšak to len preto, že odvolací súd si túto otázku vôbec nevšímal a ignoroval ju, pričom ústne odôvodnil svoje rozhodnutie inak ako sa to objavilo v písomnom vyhotovení rozsudku. Žalovaný v podanom vyjadrení taktiež polemizoval, či bol naplnený predmet zmluvy zo dňa 29.3.2009, hoci jej naplnenie bolo jasne zdokumentované desiatkami listinných dôkazov, e-mailov a iných podkladov. K tvrdeniam žalobcu, že sa o firme Y. prvý krát dozvedel až na konferencii poriadanej SARIOM žalobca uviedol, že tomu tak nebolo a poukázal na to, že to bol práve on, kto dal žalovanému informáciu o tejto čínskej firme. Aj preto žalobca nabádal žalovaného, aby sa uvedenej konferencie zúčastnil. K rozhodnutiam predloženým žalovaným, ktoré sa mali týkať riešenia otázky výhradného obchodného zastúpenia žalobca poukázal na to, že jedno nebolo možné dohľadať, jedno sa týkalo iných skutkových zistení a jedno nebolo obsahom právnej vety, jedno bolo odmietnuté. Záverom žalobca opätovne navrhol, aby dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania. 19. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 C. s. p.) po zistení, že dovolanie podala strana sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.), a ktorá bola zastúpená advokátom, včas, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 veta pred bodkočiarkou C. s. p.) preskúmal vec a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je potrebné odmietnuť. 20. V zmysle § 419 C. s. p., je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, len ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie úspešne napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 C. s. p. 21. Dovolateľ prípustnosť podaného dovolania vyvodzuje z ustanovenia § 420 písm.

1. f)a zároveň z ustanovenia § 421 ods. 1 písm.
2. a)C. s. p., resp. § 421 ods. 1 písm.
3. b)C. s. p. 22. Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie veľkého senátu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VCdo/1/2018, ktorý uviedol, že kumulácia dovolacích dôvodov podľa § 420 a § 421 C. s. p., je prípustná. 23. Podľa § 420 písm.
4. f)C. s. p., je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 24. V dovolaní žalobca uviedol 11 dôvodov, ktorými podľa neho došlo k porušeniu žalobcovho práva na spravodlivý proces a to že odvolací súd písomne odôvodnil rozsudok inak ako ústne, vychádzal zo skutkového stavu inak, ako vyplýval z vykonaného dokazovania, nevysporiadal sa s niektorými dôkazmi, nesprávne aplikoval zásadu neúplnej apelácie a porušil zásadu koncentrácie konania, nedostatočne až zmätočne odôvodnil dovolaním napadnuté rozhodnutie, v rozhodnutiach odvolacieho súdu, ktorými najprv zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a následne ho zmenil sa podľa dovolateľa objavujú protichodné zmeny názorov pri rozhodovaní, právny vzťah medzi stranami nikdy nebol posúdený ako výhradné obchodné zastúpenie, v odôvodnení absentovalo právne zdôvodnenie rozhodnutia, odvolací súd sa nevysporiadal s nespornou a nerozporovanou činnosťou žalobcu ako obchodného zástupcu, odvolací súd rozhodol v neprospech žalobcu na základe iných vecí a okolností, ako to uvádzal v skorších zrušujúcich rozhodnutiach, odvolací súd prekvapivo na poslednom pojednávaní konal o otázkach, ktoré neboli uvedené v pokynoch skoršieho rozhodnutia zo dňa 14. marca 2017, žalobca nebol oboznámený na základe čoho a na základe akého postupu konal odvolací súd, čím rozhodol arbitrárne. 25. S poukazom na ustanovenie § 420 písm.
5. f)C. s. p., dovolací súd konštatuje, že hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú túto procesnú vadu, sú:
6. a)zásah súdu do práva na spravodlivý proces a
7. b)nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby (procesnou aktivitou) uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia. 26. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). 27. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu vydaných do 30. júna 2016 tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a 1Cdo 6/2014, 3Cdo 38/2015, 5Cdo 201/2011, 6Cdo 90/2012). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. 28. Aby bola daná prípustnosť dovolania, musí súd svojim nesprávnym procesným postup znemožniť strane sporu realizovať jej patriace procesné práva, ktoré jej priznáva zákon. Medzi tieto procesné práva patria v zmysle judikatúry najvyššieho súdu napr. právo vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom, právo nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom, právo byť predvolaný na súdne pojednávanie, právo strany konať pred súdom v materinskom jazyku, alebo v jazyku, ktorému rozumie, právo na to, aby bol rozsudok strane doručený do vlastných rúk. Naopak medzi tieto práva nepatrí právo strany sporu na to, aby súd akceptoval jej procesné návrhy, aby súd rozhodol v súlade s predstavami strany sporu, alebo aby súd odôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv strany sporu. 29. Dovolateľ namietal vecný obsah rozhodnutí súdov nižšej inštancie, spôsob, ako súdy posúdili žalobcom uplatnený nárok a jeho opodstatnenosť, resp. vyjadril svoju všeobecnú nespokojnosť s vecným posúdením nároku žalobcu. Vzhľadom na dovolateľom uvedený dovolací dôvod podľa § 420 písm.
8. f)C. s. p., a s poukazom na povinnosť vymedzenia dovolacieho dôvodu podľa § 431 ods. 2 C. s. p. uvedením, v čom spočíva uvedená vada a teda nesprávny procesný postup, dovolací súd uvádza, že dovolateľ nevymedzil dovolanie uvedeným spôsobom. Z obsahu dovolania totiž nevyplývalo, akým konkrétnym procesným postupom odvolací súd dovolateľovi znemožnil realizáciu jeho procesných práv. 30. S ohľadom na uvedené dovolací súd dopĺňa, že pokiaľ dovolateľ súdom vytýka nesprávnosť hodnotenia výsledkov dokazovania, dovolací súd pripomína, že už podľa predchádzajúcej právnej úpravy nebolo dôvodom znemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení účastníka konania (a zakladajúcim prípustnosť dovolania) nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (R 37/1993, R 125/1999, R 42/1993 a 1Cdo 85/2010, 2Cdo 29/2011, 3Cdo 268/2012, 3Cdo 108/2016, 2Cdo 130/2011, 5Cdo 244/2011, 6Cdo 185/2011, 7Cdo 38/2012). Nová právna úprava na podstate uvedeného nič nezmenila. 31. V tejto súvislosti dovolací súd upriamuje pozornosť na to, že zákon vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov a táto zásada znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu, pričom hodnotiaca úvaha súdu musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci a výsledok hodnotenia dôkazov majú byť súčasťou rozsudku. Uvedené nezakladá vadu konania v zmysle § 420 písm.
9. f)C. s. p., lebo to nemožno považovať za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré strany mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení (obdobne R 125/1999, R 6/2000). Rovnako, pokiaľ by aj súd niektorý z vykonaných dôkazov vyhodnotil nesprávne, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne; táto samotná skutočnosť však prípustnosť dovolania nezakladá a nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, ak je dovolanie procesne prípustné. Dovolací súd zdôrazňuje, že procesným pochybením by bol taký postup súdu, ktorý by procesnej strane v konaní znemožnil dôkazy predkladať alebo navrhovať, čo však dovolateľ nenamietal. Dovolací súd upriamuje pozornosť na to, že v zmysle ustanovenia § 442 C. s. p., je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd a sám dokazovanie nevykonáva, z čoho vyplýva, že skutkový stav veci zistený odvolacím súdom nepodlieha prieskumu v dovolacom konaní. V dovolacom konaní preto dovolací súd nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, pretože nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu), nakoľko v dovolacom konaní je dokazovanie vylúčené. Dovolaním sa preto nemožno domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie a ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. 32. K dovolacej argumentácii týkajúcej sa nesprávneho právneho posúdenia nároku žalobcu z titulu zmluvy o obchodnom zastúpení dovolací súd uvádza, že už podľa predchádzajúcej úpravy dospel dovolací súd k záveru, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením (viď R 54/2012 a 1Cdo 62/2010, 2Cdo 97/2010, 3Cdo 53/2011, 4Cdo 68/2011, 5Cdo 44/2011, 6Cdo 41/2011, 7Cdo 26/2010 a 8ECdo 170/2014). 33. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 34. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu nie je po 1. júli 2016 žiadny dôvod pre odklon od vyššie uvedeného chápania dopadu nesprávneho právneho posúdenia veci (nesprávneho vyriešenia niektorej právnej otázky súdom) na možnosť niektorej strany civilného sporového konania uskutočňovať jej patriace procesné oprávnenia. Nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm.
10. f)C. s. p. 35. K tvrdeniam žalobcu o protichodných zmenách názorov pri rozhodovaní odvolacieho súdu dňa 14.1.2014 a dňa 11.6.2019 dovolací súd poukazuje na konštantnú judikatúru Ústavného súdu SR vyjadrenú i v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 95/2020, v ktorom uviedol, že „pre odvolací súd nevyplýva z § 391 ods. 2 C. s. p., jeho viazanosť vlastným právnym názorom. Teda odvolací súd svoj skorší záväzný právny názor môže zmeniť. Potvrdzuje to aj súdna judikatúra, podľa ktorej odvolací súd nepostupuje v rozpore s procesnými predpismi, ak svoj predchádzajúci vo veci vyslovený právny názor zmení a potvrdí také rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým tento jeho skorší právny názor nerešpektoval (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 24. októbra 2007 vo veci sp. zn. 28Cdo 3342/2007). Obdobne Najvyšší súd Českej republiky v rozsudku z 3. mája 2007 vo veci sp. zn. 22Cdo 1349/2006 uviedol, že aj keď zmena skoršieho, pre súd prvého stupňa záväzného právneho názoru odvolacieho súdu, je v zásade nežiaduca, nemožno ju považovať za nepatričnú, predovšetkým s ohľadom na ústavnoprávny princíp nezávislosti sudcu, ktorý je vo všeobecnosti viazaný len zákonom.“ Ďalej dovolací súd poukazuje na iné rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 513/2013, v ktorom uviedol, že „Aj v prípade, že by okresný súd skutočne nerešpektoval záväzný právny názor odvolacieho súdu podľa § 226 OSP, nebolo by možné uzavrieť, že tým bolo sťažovateľovi znemožnené využiť jeho oprávnenia byť prítomný pri prerokovaní veci (vrátane dokazovania), predložiť argumentáciu na podporu svojich stanovísk, vznášať námietky a návrhy, navrhovať a predkladať dôkazy na podporu svojich tvrdení, vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, klásť svedkom otázky, či využívať právnu pomoc v konaní alebo uplatniť opravné prostriedky. Inými slovami, nerešpektovanie § 226 OSP súdom prvého stupňa nespadá do aplikačného rozsahu základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy. Preto aj v prípade, že by odvolací súd následne takúto vadu prvostupňového rozsudku neopravil, nemožno uvažovať o porušení základného práva na rovnosť účastníkov konania. Takýmto postupom totiž krajský súd nestavia jedného účastníka konania do ústavne neakceptovateľnej podstatne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s druhým účastníkom toho istého sporového konania. Neznemožňuje mu realizáciu procesných úkonov, ktorými účastník konania môže ovplyvniť priebeh konania, ako aj jeho výsledok.“ 36. Žalobca prípustnosť dovolania vyvodzoval aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a), resp.
11. b)C. s. p. a uviedol, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci a to s ohľadom na nesprávne právne hodnotenie dôkazov a nesprávne právne posúdenie skutkového stavu, keď tvrdil, že v otázke exkluzivity a výhradného obchodného zastúpenia je ustálená podnikateľská prax, od ktorej sa mal odvolací súd odkloniť. Súčasne však uviedol, že keďže nebolo možné dohľadať v uvedenej oblasti relevantnú literatúru, bolo možné túto situáciu subsumovať pod ustanovenie § 421 ods. 1 písm.
12. b)C. s. p. Dovolateľ tvrdil, že ak sporové strany uzavreli zmluvu podľa § 652 a nasl. Obchodného zákonníka, mali dohodnutú doložku exkluzivity, k prvému kontaktu s treťou osobou prišlo spoločne s obchodným zástupcom (t. j. žalobcom) a zastúpeným (t. j. žalovaným) a to v čase platnosti zmluvy, tak žalobca ako obchodný zástupca mal nárok na províziu. Podľa názoru dovolateľa mal odvolací súd posúdiť právny vzťah strán sporu podľa §

§ 666Obchodného zákonníka.

Žalovaný mal teda realizovať svoj kontakt s firmou Y. výhradne cez žalobcu a keďže bolo preukázané, že žalobca činnosť vykonával, prináležala mu odmena. Za významnú považoval dovolateľ aj právnu otázku súvisiacu s vyhľadaním obchodného partnera podľa zmluvy o obchodnom zastúpení, v ktorej oblasti nebolo možné dohľadať relevantnú judikatúru. Dovolateľ tvrdil, že za vyhľadanie obchodného partnera totiž nebolo možné považovať situáciu, ak sa žalovaný ako zastúpený sám prihlásil na podnikateľskú misiu, na ktorej bol jeho obchodný partner, pričom informáciu o misii získal zastúpený, t. j. žalovaný, od žalobcu, ktorý vedel o tom, že na misii budú potenciálni partneri žalovaného. Dovolateľ poukázal na ustanovenia § 654 ods. 1, § 653, § 655 ods. 1, § 652 ods. 1, § 656, § 658 ods. 1 a § 660 Obchodného zákonníka, s ktorými sa odvolací súd nevysporiadal. Dovolateľ záverom prikladal význam aj právnej otázke súvisiacej s obstaraním príležitosti na uzavretie zmluvy pre zastúpeného, v ktorej nebolo možné dohľadať relevantnú judikatúru. Tvrdil, že obstaraním príležitosti na uzavretie zmluvy nebolo len strohé vyhľadanie tretej osoby, ale aj ďalšia činnosť obchodného zástupcu, ktorej výsledkom bolo vytvorenie vhodných podmienok pre uzatvorenie zamýšľanej zmluvy. Obstaranie príležitosti tak nespočívalo iba v jednorázovej informácii, že sa bude konať podnikateľská misia, ale išlo o celý komplex čiastkových úkonov, ktorých výsledkom bola príležitosť na uzavretie kontraktu s treťou osobou. 37. Podľa § 432 ods. 1 a 2 C. s. p., dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. 38. Dovolateľ subsumoval ním položené otázky pod dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm.

1. a)C. s. p., keď sa podľa jeho názoru mal odvolací súd pri ich riešení odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, následne však uviedol, že v uvedených situáciách nebolo možné dohľadať relevantnú literatúru a preto uplatnil dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm.
2. b)C. s. p., keď ním nastolené otázky dosiaľ neboli ešte dovolacím súdom vyriešené. Vzhľadom na uvedené dovolací súd pristúpil k skúmaniu prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm.
3. b)C. s. p. 39. K dovolaciemu dôvodu podľa ustanovenia § 421 ods. 1 C. s. p., dovolací súd uvádza, že prípustnosť dovolania sa v novej právnej úprave v porovnaní s úpravou účinnou do 30. júna 2016 zásadným spôsobom zmenila. Právna úprava civilného sporového konania účinná od 1. júla 2016 nanovo a v porovnaní s predchádzajúcou úpravou odlišne formuluje náležitosti dovolania. Zmyslom tejto právnej úpravy je vytvoriť v civilnom sporovom konaní procesný filter na zjavne neopodstatnené, neprípustné, protirečivé alebo rozporuplné dovolania a zabezpečiť, aby podané dovolanie malo všetky potrebné atribúty. 40. O tom, či je daná prípustnosť dovolania podľa § 421 C. s. p., rozhoduje dovolací súd výlučne na základe dôvodov uvedených dovolateľom (porovnaj § 432 C. s. p.). Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 C. s. p., má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 C. s. p.) kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania v tomto prípade závisí od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí, konkretizuje a náležite doloží, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto ustanovenie. Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní. Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu, je procesnou povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom právnu otázku zásadného právneho významu, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a ktorá ešte v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu nebola riešená. V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. Ak v dovolaní absentuje uvedené vymedzenie, súd nevyvíja procesnú iniciatívu smerujúcu k doplneniu dovolania (uznesenie NS SR sp. zn. 1Cdo/206/2016, sp. zn. 3Cdo/52/2017). 41. Pokiaľ dovolací súd má riešiť právnu otázku, ktorou sa dovolací súd ešte nezaoberal (§ 421 ods. 1 písm.
4. b)C. s. p.), tak je povinnosťou dovolateľa ako procesnej strany
5. a)konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd a
6. b)uviesť, ako mala byť táto otázka správne riešená (uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/146/2017). C. s. p. v tomto smere zaťažuje argumentačnou povinnosťou dovolateľa, a nie dovolací súd. Právna otázka takto dovolateľom v dovolaní nenastolená a nekonkretizovaná, nemá relevanciu z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm.
7. b)C. s. p. 42. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 C. s. p., musí ísť - okrem vyššie uvedených podmienok - o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o skutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa rozumie tak otázka hmotno-právna (ktorá sa odvíja od interpretácie napr. Obči