← Slovensko

o určenie neexistencie záväzkového vzťahu

Najvyšší súd 2 Obdo 13/2011 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd S. republiky v právnej veci ţalobcu: S. P. P., a. s., S., IČO: X., právne zastúpeného JUDr. E. M., advokátkou, L., proti ţalovanému: S. K., a. s., C., IČO: X., v konaní o určenie neexistencie záväzkového vzťahu, o dovolaní ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa

  1. septembra 2010 č. k. 3Cob/40/2010-464, takto r o z h o d o l : Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa
  2. septembra 2010 č. k. 3Cob/40/2010-464 a rozsudok Okresného súdu Bratislava I. v Bratislave zo dňa
  3. decembra 2009 č. k. 31Cb/155/2000-406 z r u š u j e a vec v r a c i a Okresnému súdu Bratislava I. v Bratislave na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e : Okresný súd Bratislava I. v Bratislave rozsudkom zo dňa
  5. 2009 č. k. 31Cb/155/2000-406 zamietol návrh ţalobcu, ktorým sa domáhal určenia, ţe záväzkový vzťah medzi účastníkmi z titulu dlhodobého úveru na obeţné zásoby, ktorý mal vzniknúť na základe úverovej zmluvy uzavretej dňa
  7. 1990 medzi V. Ú. B., a. s., a S. P. P., š. p., neexistuje. V odôvodnení uviedol, ţe úverová zmluva vznikla a listinnými dôkazmi mal súd za preukázané, ţe ţalobca uznal svoj záväzok a z tohto záväzku čiastočne plnil, ako vyplýva zo záznamov z rokovania. Podľa súdu z týchto záznamov vyplýva i to, ţe ţalobca svoj záväzok nespochybňuje. Súd povaţoval za preukázané, ţe úverová zmluva zo dňa
  9. 1990 bola zrušená úverovou zmluvou z
  11. 1990, pričom táto zmluva nezmenila charakter úverovej zmluvy a mala zabezpečiť splatenie pôvodného úveru. Súd prvého stupňa vec právne posúdil podľa príslušných ustanovení Hospodárskeho zákonníka a o trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. 2 2 Obdo 13/2011 Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací na odvolanie ţalobcu rozsudok súdu prvého stupňa podľa ust. § 220 O. s. p. zmenil tak, ţe súd určil, ţe záväzkový vzťah medzi ţalobcom a ţalovaným z titulu dlhodobého úveru na obeţné prostriedky, ktorý mal vzniknúť na základe úverovej zmluvy, uzatvorenej dňa
  13. 1990 medzi V. Ú. B., a. s., pobočka B. – M. a S. P. P., š. p., predmetom ktorej bolo poskytnutie dlhodobého úveru na obeţné prostriedky vo výške 40 000 000,-- Sk, neexistuje. Odvolací súd zaviazal ţalovaného zaplatiť ţalobcovi náhradu trov prvostupňového i odvolacieho konania v sume 1 049,36 Eur. V odôvodnení rozsudku uviedol, ţe sa predovšetkým zaoberal otázkou existencie úverovej zmluvy č. 4101990 z
  15. 1990, predmetom ktorej malo byť poskytnutie úveru na trvale sa obracajúce zásoby (TOZ). Odvolací súd poukázal na ust. § 382a ods. 2 a 3 Hospodárskeho zákonníka a zistil, ţe úverová zmluva č. 4101990 nespĺňa podstatné náleţitosti stanovené zákonom. Zo zmluvy podľa súdu nevyplýva, ţe V. Ú. B. skutočne reálne poskytla organizácii úver 45 388 000,-- Kčs, práve naopak z nej vyplýva, ţe ho poskytne len pri dodrţaní podmienok, a organizácia ho môţe pouţiť len na financovanie dohodnutého objektu. V zmluve nie je dohodnutý spôsob splácania úveru – nie je dohodnutý ţiadny čas ani výška splátok. Keďţe obsah zmluvy nebol dohodnutý v súlade s citovanými ustanoveniami, odvolací súd dospel k záveru, ţe úverová zmluva č. 4101990 z
  17. 1990 je absolútne neplatná pre rozpor so zákonom (§ 21 Hospodárskeho zákonníka). Súd zdôraznil, ţe podľa ust. § 382a ods. 4 Hospodárskeho zákonníka, úverová zmluva vznikne dohodou o jej celom obsahu, čo v danom prípade nebolo. Ţalobcovi preto z uvedenej úverovej zmluvy nevznikla ţiadna povinnosť splácať úver, ktorý mu nebol poskytnutý, a V. Ú. B. právo na vrátenie úveru. Odvolací súd ďalej uviedol, ţe právny predchodca ţalobcu a V. Ú. B. uzavreli
  19. 1990 úverovú zmluvu, ktorou sa zrušila úverová zmluva na TOZ č. 4101990 z
  22. Predmetom úverovej zmluvy z
  24. 1990 bol záväzok V. Ú. B. poskytnúť právnemu predchodcovi ţalobcu dlhodobý úver na obeţné prostriedky v sume 40 000 000,-- Kčs s tým, ţe úver bude pouţitý priamo na splácanie úveru na TOZ, v nadväznosti na uznesenie vlády ČSFR z
  27. S poukazom na ust. § 21 Hospodárskeho zákonníka odvolací súd dospel k záveru, ţe zmluva z
  29. 1990 sa svojím obsahom prieči zákonu a jej predmetom bolo plnenie, na ktoré nejestvoval právny dôvod, t. j. splatenie neexistujúceho úveru TOZ. 3 2 Obdo 13/2011 V súvislosti s postúpením práv z úverovej zmluvy z
  31. 1990 odvolací súd poukázal na to, ţe ani v jednej listine preukazujúcej postúpenie pohľadávky nie je uvedené, ţe medzi pôvodným a novým veriteľom sa postupujú práva z tejto úverovej zmluvy. Ţalovaný sa teda podľa odvolacieho súdu nikdy nestal veriteľom z predmetnej úverovej zmluvy, a to jednak z dôvodu jej neplatnosti, a i v prípade, ak by zmluva bol platná, tak neprišlo k platnej cesii medzi pôvodným veriteľom V. B. a K., š. p. ú., P., a teda táto nemohla previesť na ţalovaného neexistujúce právo. Podľa odvolacieho súdu ţalobca v konaní preukázal, ţe záväzok z úverovej zmluvy na TOZ nevznikol, a preto ani z prípadného uznania záväzku nie je moţné vyvodiť existenciu záväzku. S prihliadnutím na tento záver sa odvolací súd nezaoberal jednotlivými námietkami ţalobcu v odvolaní, ţe z rokovaní medzi ţalobcom a ţalovaným nevyplýva záver, ţe pohľadávku uznal. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal ţalovaný v zákonnej lehote dovolanie, ktoré odôvodnil tým, ţe tento rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) a konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (ust. § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.). Dovolateľ uviedol, ţe ţalovaný podal dňa 27.10.1998 na Krajský súd v ratislave ţalobu o zaplatenie voči ţalobcovi titulom neuhradeného záväzku, ktorý vznikol z úveru TOZ, ktoré konanie vedené pod č. k. 43Cb/10/1999 je prerušené. Vzhľadom na skutočnosť, ţe kladný ani záporný určovací rozsudok nie je prekáţkou rozsúdenej veci pre ţalobu na plnenie, ktorej základom je to isté právo, bude po ukončení tohto konania pre ţalobu na určenie pokračovať konanie pre ţalobu na plnenie, a preto má ţalovaný za to, ţe ţalobca nemá naliehavý právny záujem na určení v tomto spore. Podľa dovolateľa odvolací súd zistenie, ţe V. Ú. B. neposkytla reálne organizácii úver na základe úverovej zmluvy č. 4101990 z
  33. 1990, neopiera o ţiadne vykonané dôkazy, ktorý postup je v rozpore s ust. § 153 ods. 1 O. s. p. Dovolateľ uviedol, ţe otázka reálneho poskytnutia úveru bola medzi účastníkmi konania sporná, pričom ţalovaný predloţil súdu dôkazy, preukazujúce reálne poskytnutie úveru právnemu predchodcovi ţalobcu a aj samotný ţalobca (právny predchodca ţalobcu) opakovane uznali svoj záväzok voči ţalovanému. Dovolateľ má za to, ţe vyššie uvedené zistenie súdu je aj v rozpore s dôkazmi, ktoré boli súdu predloţené v tomto konaní. Odvolací súd podľa dovolateľa v odôvodnení napadnutého rozsudku nevymedzil a ani nevysvetlil dôvody, na základe ktorých dospel k záveru o reálnom 4 2 Obdo 13/2011 neposkytnutí úveru, a to na rozdiel od skutkových zistení prvostupňového súdu. Z uvedeného dôvodu ide o konanie, ktoré je postihnuté vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, pretoţe reálne poskytnutie úveru na základe dotknutej zmluvy vyplývalo z vykonaných dôkazov a to priamo, či nepriamo. Dovolateľ poukázal na skutočnosť, ţe ţalobca, resp. jeho právny zástupca počas celého prvostupňového, ako aj odvolacieho konania nepredloţil jediný relevantný dôkaz o tom, ţe by úver právnemu predchodcovi nebol poskytnutý a rovnako nepredloţil ţiaden dôkaz, ktorý by vyvracal alebo spochybňoval dôkazy, predloţené ţalovaným priamo alebo nepriamo preukazujúce poskytnutie úveru na TOZ. Dovolateľ povaţuje za účelové aj tvrdenie ţalobcu o tom, ţe mu nebol poskytnutý úver v celom rozsahu. V súvislosti s konštatovaním súdu o absencii dohodnutia spôsobu splácania úveru v úverovej zmluve dovolateľ uviedol, ţe v ust. článku I. bod 2 úverovej zmluvy sa ţalobca zaviazal poskytnutý úver splatiť do
  35. 1999 a v ust. článku III. si zmluvné strany dohodli ostatné podmienky splácania úveru. Na základe týchto skutočností povaţuje dovolateľ úverovú zmluvu č. 4101990 zo dňa
  37. 1990 za uzavretú v súlade so zákonom, konkrétne s ust. § 382a Hospodárskeho zákonníka, a preto konštatovanie odvolacieho súdu o tom, ţe predmetná zmluva sa prieči zákonu, nie je v súlade s reálnym stavom. Podľa dovolateľa ani konštatovanie súdu o tom, ţe predmetom zmluvy zo dňa
  39. 1990 bolo plnenie, na ktoré neexistoval právny dôvod, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a toto konštatovanie sa zakladá na nesprávnom právnom posúdení. Dovolateľ uviedol, ţe pouţitie výnosu z úveru na splatenie skôr poskytnutého úveru nie je v rozpore so zákonom a predstavuje beţnú bankovú prax. Dovolateľ má za to, ţe ţiadne z ustanovení Hospodárskeho zákonníka, ktoré upravujú poskytnutie úveru, ničím neobmedzuje účel, na ktorý je moţné úver poskytnúť. Z uvedeného preto vyplýva, ţe ţiadne zákonné ustanovenie nebránilo tomu, aby bol úver poskytnutý na splnenie dlhu toho, komu sa poskytuje alebo tretej osoby, ktorý vznikol poskytnutím iného, predchádzajúceho úveru. Nie je pritom rozhodujúce, či predchádzajúci úver poskytol terajší poskytovateľ úveru alebo niekto iný. 5 2 Obdo 13/2011 Dovolateľ v dovolaní ďalej uviedol, ţe odvolací súd v napadnutom rozsudku nesprávne a v rozpore s vykonaním dokazovaním konštatuje, ţe nie je moţné platne cedovať neexistujúcu pohľadávku. Cedovaná pohľadávka, v čase postúpenia existovala a jednalo sa o pohľadávku, ktorá vznikla z poskytnutého úveru na trvale obracajúce sa zásoby. Preto je podľa dovolateľa konštatovanie odvolacieho súdu o tom, ţe ani v jednej listine, preukazujúcej postúpenie pohľadávky, nie je uvedené, ţe medzi pôvodným a novým veriteľom sa postupujú práva z úverovej zmluvy zo dňa
  41. 1990, je v rozpore s reálnym stavom. Dovolateľ poukázal na uznesenie Vlády ČSFR č. 781 zo dňa
  43. 1990, ako aj vyhlášku č. 561/1990 Zb. zo dňa
  45. 1990 a zdôraznil, ţe uzatvorením Ú. zmluvy zo dňa
  47. 1990 sa nezmenil charakter účelu úveru, nakoľko ním aj naďalej boli kryté trvale sa obracajúce zásoby, došlo len k jeho pretransformovaniu. Z uvedeného preto podľa dovolateľa vyplýva, ţe odvolací súd prijal nesprávny právny názor, týkajúci sa postúpenia pohľadávky na K. B., š. p. ú. P., keď konštatoval, ţe k postúpeniu pohľadávky v súlade s ust. § 128 Hospodárskeho zákonníka nedošlo. Za nedôvodné a právne nesprávne povaţuje dovolateľ aj konštatovanie odvolacieho súdu o vykonaní právneho úkonu (ţiadosť o prevzatie z úveru na TOZ zo dňa
  49. 1991) voči neexistujúcej organizácii. Podľa dovolateľa ide o právny úkon, ktorý úkon je uznávacím prejavom voči oprávnenému subjektu V. Ú. B. (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1ObdoV/16/2004 zo dňa
  51. 2005), nie voči K. B., š. p. ú., P. tak, ako nesprávne konštatoval odvolací súd. Dovolateľ ďalej podotkol, ţe K. B., š. p. ú., P., bola zaloţená zakladajúcou listinou podpísanou dňa
  54. S poukazom na ust. § 132 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka je prejav vôle právneho predchodcu ţalobcu, „ţiadosť o prevzatie pohľadávky z úveru na TOZ zo dňa
  56. 1991“, uznaním záväzku čo do dôvodu a výšky v súlade uvedeným ustanovením (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Obo 90/2001 zo dňa
  58. 2001). S poukazom na uvedené, dovolateľ navrhuje rozsudok odvolacieho súdu zmeniť. Ţalobca vo svojom vyjadrení k podanému dovolaniu zdôraznil, ţe existencia naliehavého právneho záujmu je podmienkou procesnej prípustnosti určovacej ţaloby. Má za to, ţe nakoľko súd prvého aj druhého stupňa vo veci konali, nepochybne tu existencia 6 2 Obdo 13/2011 naliehavého právneho záujmu podľa právneho názoru oboch súdov musela byť daná. Existencia naliehavého právneho záujmu bola podľa názoru ţalobcu v konaní preukázaná. Ţalobca poukázal na skutočnosť, ţe ţalovaný síce podal v inom spore ţalobu na plnenie, avšak aţ po začatí tohto konania, a preto argumentácia ţalovaného v tom smere, ţe právoplatné rozhodnutie v tomto spore nebude mať ţiaden právny význam pre konanie o plnenie, podľa ţalobcu neobstojí. Konanie o plnenie, vedené pod sp. zn. 43Cb/10/1999, je prerušené aţ do času právoplatného rozhodnutia v tomto konaní. Ak by toto konanie nemalo pre konanie o plnenie ţiaden právny význam, súd by podľa ţalobcu nepochybne v konaní o plnenie pokračoval. Predmetom tohto konania je otázka, ktorá by musela byť, pokiaľ by k tomuto konaniu o určenie nedošlo, riešená ako prejudiciálna v konaní o plnenie. Ak v určitom konaní súd skonštatuje existenciu určitej skutočnosti, je vylúčené, aby súd v inom konaní túto skutočnosť poprel. K uvedenému ţalobca ešte dodal, ţe konštatovanie absencie naliehavého právneho záujmu po viac ako 12 rokoch súdnych konaní by znamenalo aj zásadný zásah do práv ţalobcu, pretoţe po celú dobu sa zvyšuje nárok ţalovaného v konaní o plnenie o úroky z omeškania. Vo vyjadrení k dovolaniu ţalobca ďalej uviedol, ţe otázku neplatnosti zmluvy (pre jej nesúlad so zákonom) nie je moţné spájať s otázkou uznania záväzku. Počas celého trvania sporu ţalobca argumentoval tým, ţe ak „východzia“ zmluva nie je platná, nemohlo byť platné ani postúpenie pohľadávky viazané výlučne na úvery z TOZ a v tomto smere ani uznávacie prejavy vôle nie je moţné vyhodnotiť ako uznanie. Otázka reálnosti poskytnutia peňaţných prostriedkov bola a stále je podľa ţalobcu zásadná. Pokiaľ k plneniu nedošlo, nemohol vzniknúť ani záväzok úver vrátiť a keďţe úverové zmluvy boli postavené na dobu určitú, zánikom ich platnosti museli zaniknúť aj záväzkové vzťahy zmluvou dohodnuté (za podmienky, ţe by zmluva bola platná). Samotná platnosť zmluvy ešte nepreukazuje skutočnosť poskytnutia peňaţných prostriedkov, avšak neplatnosť zmluvy spôsobuje, ţe aj keby finančné prostriedky poskytnuté boli, potom boli poskytnuté bez právneho dôvodu a teda by išlo o bezdôvodné obohatenie, nie však o úvrový vzťah. V tejto súvislosti ţalobca na záver podotkol, ţe skutočnosť, ţe v účtovníctve bol tento úver zachytený z dôvodu direktívneho nariadenia v čase, keď ţalobca bol štátnym podnikom, ešte neznamená, ţe úver bol aj skutočne poskytnutý. Účtovný záznam nie je dôkazom existencie či neexistencie práva. Všetky ţalovaným predkladané doklady boli nielen nerelevantné kópie bez predloţenia 7 2 Obdo 13/2011 originálov, ale často im chýbali aj podstatné alebo obvyklé náleţitosti. Zo ţiadnych týchto dokladov nebolo moţné jednoznačne preukázať, ţe by k poskytnutiu úveru došlo. K postúpeniu pohľadávky ţalobca dodal, ţe existujú viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v ktorých súd spochybňuje platnosť postúpenia pohľadávok. Posledné významné rozhodnutie v danej veci je podľa ţalobcu dovolanie vo veci 1ObdoV 66/
  59. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti je ţalobca toho názoru, ţe odvolací súd vyhodnotil vec po právnej aj skutkovej stránke správne a nie je preto dôvod pre vyhovenie dovolaniu ţalovaného. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania, dovolanie prejednal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.), preskúmal rozhodnutie odvolacieho súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo (§ 242 ods. 1 O. s. p.) a dospel k záveru, ţe dovolanie je opodstatnené. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods.1 O. s. p.). Podľa ust. § 237 O. s. p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak je konanie súdu, v ktorom bolo napadnuté rozhodnutie vydané, postihnuté niektorou z vád uvedených v predmetnom ustanovení. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťaţené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O. s. p. O prípady odôvodňujúce prípustnosť podania dovolania, ktoré sú uvedené v ust. § 237 O. s. p., v prejednávanej veci nejde z toho dôvodu, ţe odvolací súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval v súlade s právnymi predpismi. Súdy oboch stupňov rozhodovali vo veci, ktorá patrí do právomoci súdov, účastníci konania mali spôsobilosť byť účastníkmi tohto konania, v totoţnej veci sa právoplatne nerozhodlo a ani v tej istej veci sa prv nezačalo iné konanie, účastníkom konania sa postupom súdu neodňala moţnosť konať pred súdom a vec nerozhodoval vylúčený sudca. V prejednávanej veci sa tak neznemoţnilo 8 2 Obdo 13/2011 uplatniť procesné práva účastníkom konania, ktoré sú priznané právnym poriadkom na zabezpečenie ich práv a oprávnených záujmov. Ďalej prípustnosť dovolania proti rozsudku upravuje ust. § 238 O. s. p., a to pre prípad rozsudkov odvolacích súdov, ktorými bol rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej zmenený podľa ods. 1, resp. v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu, vysloveného v tejto veci podľa odseku 2 a tieţ v prípade, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu podľa odseku
  60. V posudzovanom prípade odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil, z ktorého dôvodu je dovolanie prípustné. Ako vyplýva z obsahu spisu, predmetom sporu je zo strany ţalobcu vyvolané konanie o určenie neexistencie záväzkového vzťahu, ktoré konanie je odôvodnené tým, ţe právny predchodca S. P. P., š. p., dňa
  62. 1990 neuzavrel úverovú zmluvu so V. Ú. B., a. s. pobočka B. – M. v súlade s vyhl. ŠBČS č. 201/89 Zb. a príslušnými ustanoveniami Hospodárskeho zákonníka. Dovolateľ rozsudok odvolacieho súdu napadol z toho dôvodu, ţe tento rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) a konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (ust. § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.). Dovolateľ má za to, ţe kladný ani záporný určovací rozsudok nie je prekáţkou rozsúdenej veci pre ţalobu na plnenie, ktorá ţaloba je predmetom konania na Krajskom súde v Bratislave, č. k. 43Cb/10/
  63. Preto má ţalovaný za to, ţe ţalobca nemá naliehavý právny záujem na určení v tomto spore. Podľa § 79 ods. 1 O. s. p. konanie sa začína na návrh. V ustanovení § 81 ods. 1 O. s. p. sú uvedené konania, v ktorých môţe súd konať aj bez návrhu. Platný Občiansky súdny poriadok výslovne upravuje to, čoho sa môţe ţalobca domáhať, čiţe aké sú právne prípustné druhy ţalôb z hľadiska petitu sporov. Ţalobným petitom vymedzuje ţalobca pre súd rámec (hranice) jeho rozhodovania, ktorým je v platnom 9 2 Obdo 13/2011 a účinnom civilnom procese viazaný. Táto skutočnosť vyplýva priamo z jeho podstaty ako nástroja ochrany subjektívnych občianskych práv. Návrhom na začatie konania moţno uplatniť aj to, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem podľa ust. § 80 písm. c/ O. s. p. Určovacou ţalobou sa teda ţalobca domáha vydania autoritatívneho výroku súdu, ţe určitý právny vzťah alebo právo tu je (pozitívne určenie), alebo tu nie je (negatívne určenie). Takéhoto určenia sa však ţalobca môţe domáhať len vtedy, ak je na tom naliehavý právny záujem, ktorý spočíva v tom, ţe právne postavenie ţalobcu je bez tohto určenia ohrozené alebo neisté. Výrok súdu o určení potom ohrozenie, neistotu alebo neurčitosť v právnom postavení ţalobcu odstraňuje bez toho, ţe by ukladalo splnenie nejakej povinnosti. Z uvedeného teda vyplýva, ţe naliehavý právny záujem na určení je daný vtedy, ak je tu aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi ţalobcom a ţalovaným, ktorý je ohrozením ţalobcovho právneho postavenia a ktorý moţno týmto právnym prostriedkom odstrániť. Ak naliehavý právny záujem nevyplýva priamo z návrhu, zisťuje sa výsluchom účastníkov. Povinnosť preukázať, ţe v čase rozhodovania súdu na určení práva alebo právneho vzťahu je naliehavý právny záujem, zaťaţuje navrhovateľa (ţalobcu). Naliehavosť právneho záujmu, predpokladaná ustanovením § 80 písm. c/ O. s. p., nachádza svoje vyjadrenie v navrhovanom petite. Predmetom konania je ţaloba s určovacím petitom podľa ust. § 80 písm. c/ O. s. p., ktorým sa ţalobca domáhal určenia neexistencie predmetného záväzkového vzťahu. Cieľom tejto určovacej ţaloby je vydanie rozsudku, výrok ktorého odstraňuje ţalobcovu neistotu určením, ţe tu právny vzťah v prípade určenia neplatnosti zmluvy nie je. Existencia naliehavého právneho záujmu a tým aj povinnosť ţalobcu tvrdiť a dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva ich existencia, je teda nevyhnutnou podmienkou prípustnosti takejto ţaloby. Nedostatok naliehavého právneho záujmu vylučuje, aby súd ţalobu preskúmal po stránke vecnej. V posudzovanom prípade Okresný súd Bratislava I. v Bratislave rozsudkom zo dňa
  65. 2008 č. k. 31Cb/155/2000-346 návrh ţalobcu zamietol, nakoľko okrem iného dospel 10 2 Obdo 13/2011 k záveru, ţe ţalobca nepreukázal naliehavý právny záujem na určení neplatnosti právneho úkonu. Súd prvého stupňa zdôraznil, ţe ţalobca nespresnil, z akého dôvodu dotknutá úverová zmluva nevznikla, v čom je úverová zmluva nepresná, neurčitá. V danom prípade, preto podľa súdu prvého stupňa sa stráca preventívny i ochranný charakter určovacej ţaloby a v konečnom dôsledku nepredchádza moţnosti vzniku ďalších sporov. Na odvolanie ţalovaného Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa
  67. 2009 č. k. 3Cob/201/2008-385 vyššie uvedené rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení tohto rozhodnutia odvolací súd okrem iného uviedol, ţe súd prvého stupňa neuviedol ţiadnu konkrétnu okolnosť, na základe ktorej okolnosti dospel k záveru, ţe v konaní nebol preukázaný naliehavý právny záujem. V ostatnom konaní súd prvého stupňa ţalobu zamietol bez toho, aby sa zaoberal otázkou existencie naliehavého právneho záujmu na poţadovanom určení. Taktieţ súd odvolací, ktorý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil, skúmal ţalobu len po stránke vecnej. Nedostatok tohto zistenia súdov je so zreteľom na uvedené skutočnosťou, ktorá skutočnosť zakladá inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie. Keďţe v konaní otázka naliehavého právneho záujmu nebola vyriešená, nemohol sa ani dovolací súd zaoberať vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia a skúmať opodstatnenosť dovolacieho dôvodu, ktorým sa rozhodnutiu odvolacieho súdu vytýka nesprávne právne posúdenie veci. Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu a tieţ rozsudok súdu prvého stupňa, ktorý trpí tou istou vadou podľa § 243b ods. 3 O. s. p. zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V novom rozhodnutí rozhodne súd, ktorému sa vec vracia na ďalšie konanie v zmysle ust. § 243d ods. 1 O. s. p. znova aj o trovách pôvodného a dovolacieho konania. Toto rozhodnutie prijal senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
  68. 11 2 Obdo 13/2011 P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave
  69. júna 2011 JUDr. Beata Miničová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.