← Slovensko

zamietnutie prihlášky vynálezu podľa zákona č. 506/2009 Z. z. o ochranných známkach

Obsah (5)§ 4§ 10§§ 212§ 246c§ 224

Najvyšší súd 6Sţhuv/1/2011 Slovenskej republiky ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej a členov sená

§ 4ods.

1, písm. c/ a § 4 ods. 3 zákona o ochranných známkach zamietnuté námietky namietateľa E. M. O. C. (ţalobcu) proti zápisu slovného označenia „M. W. E.“ prihlasovateľa J. D. do registra ochranných známok (č. sp. POZ 3083-2004, prihláška podaná dňa 22.10.2004). 2 6Sţhuv/1/2011 Ďalej krajský súd zistil, ţe dňa 22.10.2004 podal prihlasovateľ J. D. prihlášku slovnej ochrannej známky „M. W. E.“ (č. spisu POZ 3083-2004) pre tovary v triede 6, v triede 7, v triede 9, v triede 12, v triede 16 a pre sluţby v triedach 6, 9, 35, 37, 40, 42 podľa medzinárodného triedenia tovarov a sluţieb; po zverejnení prihlášky dňa 4.8.2005 bola prihláška prevedená na nového prihlasovateľa, a to M. W. E., s.r.o. B., ktorý previedol následne práva z prihlášky ochrannej známky na J. D., M. (ďalší účastník); ţalobca je majiteľom skoršie zapísaných slovných ochranných známok č. X.„M.“ pre tovary v triede 4 medzinárodného triedenia tovarov a sluţieb, č. X. „M. – K.“ pre tovary v triede 4, č. X. „M. 1“ pre tovary v triede 4, č. X. „M. 1“ pre tovary v triede 4, č. X. „M. G. P.“ pre tovary v triede 25, č. X. „M. G. P.“ pre ďalšie tovary v triede 41, č. X. „M.“ pre sluţby v triede 37, č. X. „M.“ pre ďalšie sluţby v triede 37, č. X. „M.“ pre tovary v triedach 29, 30, 32 a 34, č. X. „M. 1 T. E.“ pre ďalšie tovary v triede 4, CTM č. X. „M. l“ pre tovary a sluţby v triedach 1, 4, 37 a 41, CTM č. X. „M.“ pre tovary a sluţby triedach 16, 17 a 39, CTM č. X. „M.“ pre sluţby v triedach 36, 37, 41 a 42, CTM č. X. „M.“ pre tovary v triedach 1, 3, 4, 9, l6 a 19, CTM č. X. „M.“ pre tovary a sluţby v triedach 16, 17 a 39, CTM č. X.„M.“ pre tovary a sluţby v triedach 36, 37 a 41, CTM č. X.„M.“ pre tovary v triedach 1, 3, 4, 9, 16 a 19, CTM č. X. „M. G.“ pre tovary a sluţby v triedach 4, 37 a 39, CTM č. X. „M. S. T. S.“ pre tovary v triedach 1 aţ 4, CTM č. X.„M. 1 T.E.“ pre tovary v triede 4, č. X„M. 1 S.“ pre tovary v triedach 1 a 4 a CTM č.X. „M. M.“ pre tovary a sluţby v triedach 9 a 42 medzinárodného triedenia tovarov a sluţieb. Krajský súd zákonnosť napadnutých rozhodnutí posúdil v intenciách právnych noriem ustanovených v ustanoveniach § 4 ods. 1, písm. c/, ods. 3, § 40b ods. 3 zákona č. 55/1997 Z.z. o ochranných známkach a v zmysle § 7 písm. b/, s § 54 ods. 1, § 51 ods. 5, § 52 ods. 3 zákona č. 506/2009 Z.z. o ochranných známkach. Podľa názoru krajského súdu rozhodnutia prvostupňového ako aj druhostupňového správneho orgánu vychádzali z náleţite zisteného skutkového stavu, a to najmä z dokladov a podaní, ktoré boli predloţené účastníkmi konania, predovšetkým namietateľom (§ 52 ods. 3 zákona č. 506/2009 Z.z., § 42b zákona č. 55/1997 Z.z.). Mal za to, ţe správne orgány rozhodli vo veci v súlade s právnou úpravou ustanovenou v právnych normách, ktoré citoval, pri naplnení správneho procesného postupu, ako aj ţe predloţené dôkazy ohľadom skutkových otázok logicky a správne vyhodnotili. Konštatoval, ţe nezistil ani rozpory v úsudku správneho orgánu, ktorý bol logickým záverom vychádzajúcim zo vstupov a premís, ktoré boli predmetom konania. V tejto súvislosti poukázal na to, ţe v danom prípade išlo o rozhodnutia správnych orgánov vydaných na základe správnej úvahy (správne uváţenie), a preto súd je oprávnený ich preskúmať v zmysle § 245 ods. 2 O.s.p. iba v rozsahu, či takéto rozhodnutia nevybočili z medzí a hľadísk ustanovených zákonom, neposudzujúc účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia. Konštatoval, ţe pokiaľ je teda zákonom zaloţené voľné uváţenie správneho orgánu o veciach rozhodovania o ochranných známkach toto uváţenie nemôţe súd nahradiť svojím vlastným rozhodnutím, ani skúmať účelnosť a vhodnosť vydaného rozhodnutia. Nesúhlasil s námietkou ţalobcu vo veci rozpornosti ustanovenia § 245 ods. 2 O.s.p. s článkom 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (plná jurisdikcia), s poukazom na to, ţe princíp plnej jurisdikcie je premietnutý do znenia piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku, pričom jeho pôsobenie vo veciach prieskumu (vo veciach verejnoprávnych) nie je však neobmedzené v zmysle ustanovenia § 250i ods. 1 a 2 O.s.p., § 250j ods. 5 O.s.p.. Poukázal na to, ţe k otázke uplatňovania princípu plnej jurisdikcie zaujali súdy Slovenskej republiky právny názor, v zmysle ktorého ak je rozhodovanie o určitých otázkach predmetom správneho uváţenia, neprislúcha súdu, 3 6Sţhuv/1/2011 aby nad rámec vlastných právomocí (podľa občianskeho súdneho poriadku) vlastnou úvahou nahrádzal toto oprávnenie správneho orgánu, pretoţe by vstupoval do právomoci iných orgánov štátnej moci, s tým, ţe ţalovaný správne poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. k. 6 Sţhuv 1/

  1. Krajský súd sa stotoţnil so záverom ţalovaného, ţe z predloţených dôkazov namietateľa nebolo preukázané, ţe namietané ochranné známky namietateľa majú status všeobecne známych známok, ani ţe sú známkami s dobrým menom v zmysle § 7 písm. b/ zákona o ochranných známkach. Taktieţ mal za to, ţe zo spisu vyplýva, ţe namietateľ predloţil v konaní kópie výpisov jeho ochranných známok registra ochranných známok, kópie zoznamu jeho ochranných známok zapísaných v registri úradu pre harmonizáciu vnútorného trhu, ďalej kópiu zoznamu jeho ochranných známok zapísaných pre rôzne štáty vo svete, kópie z internetovej stránky a z internetovej stránky W., z ktorých dokladov bolo skutočne preukázané iba to, ţe ţalobca je majiteľom značného počtu ochranných známok zaloţených na slovnom prvku „M.“ a taktieţ preukázal, ţe má zapísané ochranné známky v rôznych krajinách sveta. Stotoţnil sa so stanoviskom ţalovaného, ţe predloţené dôkazy nepreukazujú kvalitatívne kritériá ochranných známok namietateľa. Mal za to, ţe taktieţ nebolo preukázané, ţe známky boli pouţívané na tovaroch mimoriadnej akosti a ţe majú vysokú komerčnú hodnotu, keď nepreukazujú ani to, v akom rozsahu alebo dĺţke sú pouţívané na príslušných trhoch, ako aj, ţe nebola preukázaná skutočnosť, ţe by ochranné známky vyvolávali u spotrebiteľov dôveru vo výrobky, teda nebola preukázaná ich dobrá povesť a dobré meno, ktoré ako tvrdil ţalobca, bolo získané v dôsledku dlhodobej prítomnosti výrobkov označených ochrannými známkami na území Slovenskej republiky. Poukázal na to, ţe skutočnosť, ţe zápis prvej ochrannej známky „M.“ bol datovaný dňa 15.2.1956, ešte samotné uvedené skutočnosti nepreukazuje a taktieţ, ţe dobré meno a dobrú povesť ochranných známok nepreukazujú ani predloţené kópie z internetových stránok, bez predloţenia ďalších dôkazov, pretoţe ide v skutočnosti iba o stránky, ktoré sú spracované samotným ţalobcom, resp. jeho zloţkami. Podľa názoru krajského súdu, keďţe namietateľ na základe ním predloţených dôkazov relevantným spôsobom nepreukázal všeobecnú známosť a dobré meno jeho ochranných známok ako jednu s kumulatívnych zákonných podmienok potrebných pre úspešné uplatnenie námietok voči zápisu slovného označenia „M. W. E.“ do registra ochranných známok, ţalovaný správne rozhodol, keď námietky namietateľa zamietol, s poukazom na to, ţe ţalovaný v predmetnom konaní rozhoduje v zmysle § 52 ods. 3 zákona č. 506/2009 Z.z. na základe dôkazov a podaní, ktoré boli účastníkmi konania predloţené a preto bolo v záujme ţalobcu (namietateľa), aby preukázal ním tvrdené skutočnosti a tak uniesol svoje dôkazné bremeno, pretoţe správny orgán v tomto konaní neprihliada na skutočnosti mu známe z úradnej činnosti, ani na tzv. všeobecnú známosť, pretoţe podľa § 51 ods. 5 zákona č. 506/2009 Z.z. (§ 37 zákona č. 55/1997 Z.z.) je aplikácia ustanovení § 32 aţ 34 zákona o správnom konaní č. 71/1967 Zb. vylúčená aj vrátane ust. § 34 ods.
  2. Krajský súd povaţoval ţalobu za nedôvodnú a preto je zamietol podľa § 250j ods. 1 O.s.p.. Rozhodnutie o náhrade trov konania krajský súd odôvodnil v zmysle § 250k ods. 1 O.s.p.. Ţalobcovi nepriznal náhradu trov konania, pretoţe bol v konaní neúspešný. Proti rozsudku krajského súdu sa v zákonnej lehote odvolal ţalobca. Ţiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, ţe rozhodnutie ţalovaného sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie. V dôvodoch odvolania vytýkal súdu prvého stupňa, ţe vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesúhlasil s právnym názorom prvostupňového súdu. Uviedol, ţe zastáva názor, ţe existuje rozpor medzi obmedzeným rozsahom súdneho prieskumu správnych rozhodnutí zaloţených na správnom uváţení tak, ako je stanovený v § 245 ods. 2 4 6Sţhuv/1/2011 O.s.p. a medzi úplným prieskumom takýchto rozhodnutí stanoveným v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (plná jurisdikcia). Ďalej uviedol, ţe uvedený Dohovor sa stal v súlade s čl. 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky súčasťou ústavného poriadku a teda má prednosť pred zákonom, pretoţe zaručuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd, keďţe zabezpečuje právo na prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom, ktorý rozhoduje o občianskych právach a záväzkoch v plnej jurisdikcii. Poukázal na to, ţe ochranu práv k ochrannej známke ako nehmotnému statku je bezpochyby moţné podradiť pod ochranu majetku, a teda medzi základné občianske práva. Uviedol, ţe článok 6 uvedeného Dohovoru nerozlišuje skutkové okolnosti a právne otázky; i skutkové okolnosti majú totiţ rovnako určujúci význam pre výsledok konania, ktoré sa týka „práv a záväzkov občianskej povahy“, v nadväznosti na to poukázal na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Albert de Le Compte z 10.2.1983, A-58, ods. 29, v ktorom súd konštatoval, ţe kaţdé rozhodnutie správneho orgánu musí podliehať následnej kontrole buď zo strany iného orgánu spĺňajúceho poţiadavky čl. 6 ods. 1 Dohovoru alebo súdu, ktorý má tzv. plnú jurisdikciu. Tvrdil, ţe tento pojem pritom v správnom súdnictve predstavuje moţnosť súdov preskúmať nielen právnu, ale aj vecnú a skutkovú stránku napadnutého rozhodnutia, čo tieţ znamená, ţe súd je oprávnený vykonávať rozhodnutie. V súvislosti s aplikáciou čl. 6 Dohovoru poukázal aj na rozhodnutie vo veci Ringeisen v. Rakúsko zo 16.7.1971, s. A č. 13, str.
  3. Poukázal na to, ţe v prípade rozhodovania o zápise ochrannej známky, resp. o námietkach proti jej zápisu ide o procedúru verejnoprávneho charakteru, konečným dôsledkom je však rozhodnutie, ktoré zásadným spôsobom ovplyvňuje práva majiteľa ochrannej známky (či uţ v postavení namietateľa alebo prihlasovateľa). Uviedol, ţe tieto práva (teda moţnosť pouţívať ochrannú známku a vylúčiť kaţdú neoprávnenú osobu z jej pouţívania, resp. pouţívania zameniteľného označenia) pritom moţno zaradiť pod právo na ochranu majetku tak, ako je vyjadrené v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, ktorý názor podporuje aj skutočnosť, ţe ochranná známka ako nehmotný statok s vyčísliteľnou hodnotou tvorí významnú súčasť majetku jej majiteľa a ako taká môţe byť predmetom právnych dispozícií, čo potvrdil aj Európsky súd pre ľudské práva vo veci Procola v. Luxembursko z 28.9.1995, s. A č. 326, str. 15, keď pod čl. 6 Dohovoru podradil aj konania, ktorých výsledok má dopad na právo majetkovej povahy, ako spory občianskoprávnej povahy. Dôvodil, ţe rozhodnutím súdu vo veci zápisu ochrannej známky porušujúcej známkové práva namietateľa tak dochádza k zásahu do práva na ochranu majetku, teda súd v správnom súdnictve v takejto veci rozhoduje o občianskych právach a záväzkoch. Ďalej poukázal na českú právnu úpravu vzťahujúcu sa na transformovanie a implementovanie čl. 6 ods. 1 Dohovoru do českého právneho poriadku v plnom rozsahu a to zákona č. 150/2002 Sb. – soudní řád správní, ktorý zákon bol prijatý na podnet Ústavného súdu Českej republiky č. 276/
  4. V tejto súvislosti súčasne poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu ČR II. ÚS 158/99, v ktorom konštatoval, ţe pre posúdenie podmienok prieskumu rozhodnutia orgánu verejnej správy v zmysle ust. § 244 ods. 1 O.s.ř. je určujúce to, či takéto rozhodnutie je spôsobilé zasiahnuť do právnej sféry fyzickej alebo právnickej osoby. Nesúhlasil s názorom súdu prvého stupňa, keď sa stotoţnil so záverom ţalovaného, ţe z predloţených dôkazov nebolo preukázané, ţe namietané ochranné známky majú status všeobecne známych ochranných známok, ani ţe sú známkami s dobrým menom v zmysle ust. § 7 písm. b/ zákona o ochranných známkach. Zdôraznil, ţe v podaných námietkach preukázal, ţe je majiteľom vysokého počtu ochranných známok zaloţených na slovnom prvku „M.“ a tieţ preukázal, ţe svoje výrobky distribuuje a predáva do celého sveta vrátane Slovenskej republiky, slovenskí spotrebitelia sa navyše s výrobkami ţalobcu mohli stretnúť uţ pred rokom 1989, čo výrazne zvyšuje schopnosť pamätať si toto označenie, v tom čase existovalo na československom trhu len pár druhov motorových olejov, s ktorými sa 5 6Sţhuv/1/2011 slovenský motorista mohol stretnúť, s tým, ţe skutočnosť, ktorá zvyšuje povedomie a dobrú povesť ochranných známok ţalobcu u slovenskej verejnosti, je predovšetkým, ţe takto označované výrobky sa skutočne v priebehu niekoľkých dekád vyskytujú na slovenskom trhu. Dôvodil, ţe predloţené doklady a to predloţené výpisy internetových stránok a ochranných známok sú toho dôkazom, ako aj, ţe dlhodobá prítomnosť výrobkov označených ochrannými známkami ţalobcu na území Slovenskej republiky je dôkazom toho, ţe s týmito výrobkami sú spojené pozitívne pocity na strane spotrebiteľskej verejnosti a dlhodobý záujem slovenských spotrebiteľov o výrobky ţalobcu v dôsledku ich vysokej kvality, pretoţe pokiaľ by tomu tak nebolo, výrobky označené ochrannými známkami ţalobcu by neboli tak dlho prítomné na slovenskom trhu, t.j. na kaţdej čerpacej stanici, či inom priestore pre motoristov. Vyslovil názor, ţe ochranné známky ţalobcu poţívajú dobré meno nielen na území Slovenskej republiky a je s nimi spojená dobrá povesť spolu s vysokou kvalitou takto označených výrobkov, inak by výrobky ţalobcu neboli prítomné na slovenskom trhu celé dekády, čo v dnešnom ponímaní je dosť vzácne, pretoţe výrobcovia častokrát svoje výrobky inovujú, s tým spojujú ich rebranding, t.j. premenovanie. Ďalej poukázal na to, dlhoročné uţívanie a záujem ţalobcu chrániť si toto označenie pre územie Slovenskej republiky dokazuje zápis ochrannej známky č. X. „M.“, ktorý sa datuje od 15.2.1956, s tým, ţe takáto rozsiahla a dlhodobá ochrana ochranných známok ţalobcu je tak nutne spojená s ich dobrou povesťou, resp. dobrým menom. Ţalobca ďalej uviedol, ţe aj na pojednávaní súdu prvého stupňa predkladal príklady ochranných známok, ktoré poţívajú dobré meno na celom svete, vrátane Slovenskej republiky, avšak bez toho, aby bol čo i len jediný z týchto výrobkov na Slovensku predaný, s tým, ţe sa jedná napríklad o výrobky svetových návrhárov uvádzaných na svetový trh pod značkami CHRISTIAN DIOR, CHANEL, FENDI, GUCCI, GAP, LOUIS VUITTON. V súvislosti s úţitkom dobrého mena taktieţ poukázal na značky resp. výrobky v iných odvetviach, napr. americké rýchle občerstvenie „STARBUCKS“, svetoznámu banku „GOLDMAN SACHS“, prípadne noviny „WALL STREET JOURNAL“ či „FINANCIAL TIMES“. Taktieţ poukázal na to, ţe si je plne vedomý koncentrácie v námietkovom konaní a doklady predloţené ako príloha ţaloby predkladal len za účelom doloţenia svojich predchádzajúcich tvrdení o tom, ţe ochranná známka M. má nielen vo vzťahu k chráneným výrobkom vysokú rozlišovaciu spôsobilosť. Ţalovaný vo vyjadrení k odvolaniu ţalobcu navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z jeho vecne a právnych dôvodov potvrdil. V dôvodoch vyjadrenia poukázal na to, ţe uţ v konaní pred prvostupňovým súdom sa vyjadril tak, ţe princíp plnej jurisdikcie je premietnutý aj do znenia piatej časti druhej hlavy O.s.p., pričom jeho pôsobenie vo veciach prieskumu vecí tzv. verejnoprávnych nie je neobmedzené (§ 250i ods. 1 a § 250i ods. 2, § 250j ods. 5). Konštatoval, ţe právna úprava predovšetkým vo všeobecnej rovine neumoţňuje, aby súd preberal úlohu správneho úradu a nahrádzal jeho voľnú úvahu úvahou vlastnou, čo je plne v súlade s ústavným princípom deľby moci. Poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.3.2010, č. k. 6Sţhuv/l/
  5. Tvrdil, ţe princíp tzv. plnej jurisdikcie v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru je plne uplatniteľný v súkromnoprávnych veciach, teda vo veciach, v ktorých správny orgán rozhodol v rámci svojej zákonnej kompetencie o súkromnoprávnych nárokoch, pričom sa prejavuje predovšetkým vo vzťahu k posudzovaniu, resp. doplňovaniu skutkovej stránky a moţnosti nahradiť rozhodnutie správneho orgánu rozhodnutím súdu (t. j. súdna kontrola, resp. preskúmavanie rozhodnutí správnych orgánov vo veciach, ktoré patria do oblasti súkromného práva). Vyslovil názor, ţe samotný zápis, resp. vyhlásenie ochrannej známky za neplatnú, či 6 6Sţhuv/1/2011 zrušenie ochrannej známky, nie je vecou súkromnoprávnou, ale je rozhodnutím o verejnom subjektívnom práve, pričom predmetom dotknutého konania (v danom prípade námietkového) je vyriešenie otázky naplnenia, resp. nenaplnenia zákonom ustanovených podmienok pre zápis ochrannej známky do registra, resp. pre jej zneplatnenie alebo zrušenie. Poukázal na to, ţe dobré meno ochrannej známky vyjadruje tú skutočnosť, ţe verejnosť je s ochrannou známkou v dôsledku jej pouţívania oboznámená a spája ju s určitými dobrými vlastnosťami, ktoré od tovarov a sluţieb očakáva, teda tejto ochrannej známke „dôveruje“, dobré meno ochrannej známky je teda výrazom toho, ţe ochranná známka na určitom území dosiahla v dôsledku jej pouţívania „známosť“ (dobrú povesť, meno), a to v tom zmysle, ţe relevantná verejnosť ju pozná a spája s ňou „pozitívne pocity“. Zdôraznil, ţe nadobudnutie dobrého mena namietaných ochranných známok musí namietateľ preukázať, správny orgán nemôţe dobré meno namietanej ochrannej známky len predpokladať, resp. vyvodzovať z tvrdení namietateľa a teda rozhodovanie správneho orgánu o námietkach podaných v zmysle § 7 písm. b/ zákona o ochranných známkach sa nemôţe zakladať len na samotných tvrdeniach účastníkov konania, ale je potrebné, aby títo v konaní pred správnym orgánom tvrdené skutočností aj preukázali. Uviedol, ţe pri hodnotení relevantnosti námietok ţalobcu uplatnených v zmysle § 7 písm. b/ zákona o ochranných známkach skúmal, či doklady predloţené namietateľom preukazujú nadobudnutie dobrého mena na relevantnom území (t. j. území SR, resp. EÚ) pred podaním prihlášky napadnutého označenia (t. j. pred 21.10.2004), tzn. či preukazujú dostatočnú mieru znalosti namietanej resp. namietaných ochranných známok na strane relevantnej verejnosti a skutočnosť, či predmetné ochranné známky vyvolávajú u spotrebiteľov pozitívne pocity

tovarmi alebo sluţbami takto označovanými. Zotrval na tvrdení, ţe na základe predloţených dôkazných materiálov nemoţno dospieť k záveru o viacročnom pouţívaní namietaných ochranných známok na výrobkoch ţalobcu, teda nie je z nich zrejmé, ţe spotrebitelia sa s namietanými ochrannými známkami oboznámili a povaţovali ich za známe v spojitosti s určitými výrobkami. Súhlasil s názorom súdu prvého stupňa, ţe ţalobca v námietkovom konaní neuniesol dôkazné bremeno ohľadom svojich tvrdení týkajúcich sa dobrého mena namietaných ochranných známok, čo malo za následok neúspech ţalobcu v správnom konaní. Tvrdil, ţe neunesenie dôkazného bremena nemôţe ţalobca zvrátiť ani predkladaním nových dokladov v konaní pred prvostupňovým súdom resp. aj odvolacím súdom. Poukazom na § 250i ods. 1 O.s.p. opätovne zdôraznil irelevanciu dokladov predloţených ţalobcom s odvolaním. Argumentáciu ţalobcu, ţe vyvodzovať dobré meno z kvalitatívnych kritérií, z rozsahu a dĺţky uţívania nie je vţdy na mieste, ţe určité „značky“ bez toho, aby sa tieto značky, resp. nimi označované výrobky alebo sluţby na území Slovenskej republiky nachádzali, či poskytovali, sú známe u väčšiny slovenskej spotrebiteľskej verejnosti, tzn. poţívajú dobré meno na Slovensku bez akéhokoľvek podielu na trhu a bez akejkoľvek reklamy, povaţoval za čisto účelový pokus o zvrátenie skutočnosti, ţe v správnom konaní následkom neunesenia dôkazného bremena nebol úspešný. Uviedol, ţe je moţné, ţe verejnosti na území Slovenskej republiky sú ţalobcom uvádzané značky určitým spôsobom známe, avšak takúto „sprostredkovanú“ známosť nie je moţné stotoţňovať s dobrým menom v zmysle § 7 písm. b/ zákona o ochranných známkach, t. j. v zmysle ţalobcom uplatneného námietkového dôvodu. V súvislosti aplikácie § 7 písm. b/ zákona o ochranných známkach poukázal na rozsudok Európskeho súdneho dvora C-375/97 (General Motors) zo 14.9.1999 a rozsudok súdneho dvora ES C-301/07 (Pago) zo 6.10.2009. Zúčastnená osoba sa k odvolaniu ţalobcu nevyjadrila, odvolací návrh nepodala. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 O.s.p.

§ 10ods.

2) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu 7 6Sţhuv/1/2011 predchádzalo, v rozsahu dôvodov uvedených v odvolaní (§ 246c ods. 1 O.s.p.

§§ 212

a nasl.), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 250ja ods. 2 O.s.p., keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p.

§ 246cods.

1 a § 211 ods. 2), a dospel k záveru, ţe odvolanie ţalobcu nie je dôvodné. Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd prvého stupňa zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu a následne jeho zrušenia a vrátenia veci ţalovanému na ďalšie konanie, ktorým rozhodnutím ţalovaný zamietol rozklad ţalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie o zamietnutí námietok ţalobcu proti zápisu slovného označenia „M. W. E.“ prihlasovateľa J. D. do registra ochranných známok, a preto odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie ţalovaného správneho orgánu

rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa a konanie im predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v ţalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu. Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup ţalovaného správneho orgánu, ktorým rozhodnutím správny orgán rozhodoval v konečnej platnosti o námietkach vznesených proti zápisu slovného označenia ochrannej známky podľa zákona o ochranných známkach. Podľa § 4 ods. 1, písm. c/ zákona č. 55/1997 Z.z. o ochranných známkach v znení neskorších predpisov účinný do 31.12.2009 (ďalej len „zákon č. 55/1997 Z.z.“) za ochrannú známku nemoţno uznať označenie, o ktorom Úrad priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky (ďalej len "úrad") na základe námietok uplatnených podľa § 9 zistí, ţe je zhodné alebo zameniteľné s ochrannou známkou so skorším právom prednosti, ktorá má v Slovenskej republike dobré meno, ak by pouţitie tohto označenia na tovaroch alebo sluţbách, ktoré síce nie sú podobné tým, pre ktoré je ochranná známka so skorším právom prednosti zapísaná, nepoctivo ťaţilo z rozlišovacej spôsobilosti alebo dobrého mena ochrannej známky so skorším právom prednosti alebo by im bolo na ujmu. Za ochrannú známku nemoţno uznať ani označenie, o ktorom úrad na základe námietok uplatnených podľa § 9 zistí, ţe je zhodné alebo zameniteľné s ochrannou známkou Spoločenstva (Nariadenie Rady (ES) č. 40/94 z

  1. decembra 1993 o ochrannej známke Spoločenstva (Nariadenie Rady (ES) č. 3288/94 z
  2. decembra 1994, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie Rady (ES) č. 40) so skorším právom prednosti, ktorá má na území Európskych spoločenstiev dobré meno, ak by pouţitie tohto označenia na tovaroch alebo sluţbách, ktoré síce nie sú podobné tým, pre ktoré je ochranná známka Spoločenstva s dobrým menom zapísaná, nepoctivo ťaţilo z rozlišovacej spôsobilosti alebo dobrého mena ochrannej známky Spoločenstva alebo by im bolo na ujmu. Podľa § 9 zákona č. 55/1997 Z.z. po zverejnení prihlášky vo vestníku môţe osoba dotknutá z dôvodov uvedených v § 4 (ďalej len "namietateľ") podať v lehote troch mesiacov od tohto zverejnenia úradu námietky proti zápisu označenia do registra obsahujúce právne a skutkové odôvodnenie, ako aj listinné dôkazy alebo označenie listinných alebo iných dôkazov, ktoré namietateľ predloţí. 8 6Sţhuv/1/2011 Podľa § 54 ods. 1, 2 zákona č. 506/2009 Z.z. o ochranných známkach účinného od 1.1.2010 (ďalej len „zákon č. 506/2009 Z.z.“) konania o prihláškach, ktoré neboli právoplatne skončené do účinnosti tohto zákona, dokončia sa podľa tohto zákona s tým, ţe prihlasovateľ je povinný na výzvu úradu v určenej lehote uviesť svoju prihlášku do súladu s poţiadavkami tohto zákona. Práva a vzťahy z ochranných známok zapísaných do registra pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa riadia ustanoveniami tohto zákona. Vznik týchto práv a vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa posudzujú podľa predpisov platných v čase ich vzniku. Ochranná známka zapísaná do registra podľa predchádzajúcich právnych predpisov nebude vyhlásená za neplatnú, ak je v súlade s týmto zákonom. Podľa § 7 písm. b/ zákona č. 506/2009 Z.z. majiteľom staršej ochrannej známky, ak je označenie zhodné alebo podobné so staršou ochrannou známkou, ktorá má na území Slovenskej republiky a v prípade ochrannej známky Spoločenstva na území Európskeho spoločenstva dobré meno, ak by pouţitie tohto označenia na tovaroch alebo sluţbách, ktoré nie sú podobné tým, pre ktoré je staršia ochranná známka zapísaná, bez náleţitého dôvodu neoprávnene ťaţilo z rozlišovacej spôsobilosti alebo dobrého mena staršej ochrannej známky, alebo by bolo na ujmu rozlišovacej spôsobilosti staršej ochrannej známky alebo jej dobrému menu. Podľa § 51 ods. 5 zákona č. 506/2009 Z.z. na konanie pred úradom podľa tohto zákona sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní 27) s výnimkou ustanovení § 19, 28, 29, 32 aţ 34, 39, 49, 50, § 59 ods. 1 a §
  3. Podľa § 52 ods. 1, 2, 3 zákona č. 506/2009 Z.z. účastník konania je povinný navrhnúť a predloţiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Úrad vykonáva dokazovanie a hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomných súvislostiach. Úrad rozhoduje na základe odôvodnenia podania a dôkazov, ktoré boli účastníkmi konania predloţené. Podľa názoru odvolacieho súdu správne orgány oboch stupňov v preskúmavanej veci postupovali v intenciách citovaných právnych noriem, vo veci náleţite zistili skutkový stav a zo skutkových okolností vyvodili správny právny záver, z ktorých dôvodov súd prvého stupňa postupoval v súlade so zákonom, pokiaľ ţalobu zamietol podľa § 250j ods. 1 O.s.p.. Predpokladom konania a rozhodovania úradu po podaní námietok osobou dotknutou z dôvodov uvedených v § 4 zákona o ochranných známkach proti zápisu označenia do registra, v súlade s § 9, je posúdenie, či prihlásené označenie spĺňa podmienky ustanovené na zápis do registra so zreteľom na dôvodnosť alebo nedôvodnosť námietok podľa §
  4. Zákonodarca v právnej norme § 4 ods. 1, písm. c/, ods. 3 zákona č. 55/1997 Z.z., ktoré sa bez vecných zmien pretransformovali do § 7 písm. b/ zákona č. 506/2009 Z.z. o ochranných známkach ustanovil, ţe nie je moţné uznať za ochrannú známku označenie, o ktorom úrad na základe uplatnených námietok zistí, ţe je zhodné alebo podobné so staršou ochrannou známkou, ktorá má na území Slovenskej republiky a v prípade ochrannej známky Spoločenstva na území Európskeho spoločenstva dobré meno, ak by pouţitie tohto označenia na tovaroch alebo sluţbách, ktoré nie sú podobné tým, pre ktoré je staršia ochranná známka zapísaná, bez náleţitého dôvodu neoprávnene ťaţilo z rozlišovacej spôsobilosti alebo dobrého mena staršej ochrannej známky, alebo by bolo na ujmu rozlišovacej spôsobilosti staršej 9 6Sţhuv/1/2011 ochrannej známky alebo jej dobrému menu. Teda povinnosťou správneho orgánu je posudzovať zhodnosť alebo zameniteľnosť označenia ochrannej známky predloţeného k zápisu do registra s ochrannou známkou so skorším právom prednosti, ak má na území Slovenskej republiky, resp. ak ide o ochrannú známku Spoločenstva na území Európskeho spoločenstva, dobré meno, ak by pouţitie tohto označenia na tovaroch alebo sluţbách, ktoré nie sú podobné tým, pre ktoré je staršia ochranná známka zapísaná, bez náleţitého dôvodu neoprávnene ťaţilo z rozlišovacej spôsobilosti alebo dobrého mena staršej ochrannej známky, alebo by bolo na ujmu rozlišovacej spôsobilosti staršej ochrannej známky alebo jej dobrému menu. Odvolací súd z predloţeného spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis zistil, ţe rozhodnutím Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky sp.zn. POZ 3083-2004 N/138-2008/Ob zo dňa 24.7.2008 boli podľa § 11 ods. 2, písm. b/ zákona č. 55/1997 Z.z.

§ 4ods.

1, písm. c/ a § 4 ods. 3 tohto zákona zamietnuté námietky namietateľa E. M. O. C. (ţalobcu) proti zápisu slovného označenia „M. W. E.“ prihlasovateľa J. D. do registra ochranných známok. Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva, ţe správny orgán prvého stupňa po posúdení dobrého mena namietaných ochranných známok a zhodnotení dôkazových materiálov predloţených namietateľom (ţalobcom) dospel k záveru, ţe namietateľ neuniesol dôkazné bremeno, pretoţe na základe predloţených dokladov nie je moţné zistiť mieru znalosti namietaných ochranných známok u relevantnej verejnosti, ani ich podielu na trhu, alebo intenzitu a územný rozsah ich pouţitia na území Slovenskej republiky, resp. Európskeho spoločenstva, ako aj ţe rovnako nie je moţné zistiť či namietané ochranné známky majú u relevantnej verejnosti na území Slovenskej republiky (Európskeho spoločenstva) dobrú povesť, resp. či si ich relevantná verejnosť spája s určitými dobrými vlastnosťami nimi označených tovarov a sluţieb. Proti tomuto rozhodnutiu podal namietateľ (ţalobca) rozklad. Ţalovaný správny orgán preskúmavaným rozhodnutím (č. POZ 3083-2004 II/41-2010 zo dňa 4.5.2010) zamietol rozklad ţalobcu a prvostupňové správne rozhodnutie potvrdil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, ţe ţalovaný sa stotoţnil so skutkovými i právnymi závermi prvostupňového správneho orgánu. Ţalovaný konštatoval, ţe dobré meno namietanej ochrannej známky musí v konaní namietateľ preukázať, pretoţe nejde o skutočnosť známu úradu z úradnej povinnosti. Zdôraznil, ţe základnou podmienkou pre relevanciu dôkazov o dobrom mene namietaných ochranných známok je, aby sa vzťahovali k územiu Európskeho spoločenstva, a ďalšou podmienkou, aby bolo moţné k doloţeným dokladom v predmetnom námietkovom konaní prihliadnuť je, aby doklady boli datované pred dátumom podania prihlášky ochrannej známky, alebo ich obsah sa týkal udalosti, či skutočnosti v rozhodujúcom období, t.j. pred podaním prihlášky ochrannej známky. Poukázal na to, ţe namietateľ na preukázanie dobrého mena ochranných známok ako dôkazné materiály, predloţil kópie výpisov jeho ochranných známok z registra vedenom úradom a dostupnom na úradnej internetovej stránke, kópiu zoznamu jeho ochranných známok zapísaných v registri vedenom Úradom pre harmonizáciu vnútorného trhu, kópiu zoznamu jeho ochranných známok zapísaných pre rôzne štáty vo svete, sedem kópií z internetovej stránky a päť kópií z internetovej stránky W.. K predloţeným dokladom konštatoval, ţe namietateľ nimi preukázal len, ţe je majiteľom veľkého mnoţstva ochranných známok „M.“, resp. ochranných známok obsahujúcich tento slovný prvok, avšak pre uznanie štatútu „dobrého mena“ to podľa jeho názoru nie je dostačujúce. Dôvody namietané namietateľom v rozklade nepovaţoval za dôvodné. Stotoţnil sa s názorom prvostupňového správneho orgánu, ţe namietateľ neuniesol dôkazné bremeno a ţe právne relevantným a presvedčivým spôsobom nepreukázal, ţe jeho namietané ochranné známky sú známkami s dobrým menom podľa § 7 písm. b/ zákona č. 506/2009 Z.z.. Konštatoval, ţe v konaní o rozklade neboli zistené dôvody, pre ktoré by bolo nutné napadnuté 10 6Sţhuv/1/2011 prvostupňové rozhodnutie zrušiť alebo zmeniť a súčasne, ţe napadnuté prvostupňové rozhodnutie bolo výsledkom vecne správneho posúdenia a bolo vydané v súlade s právnou úpravou platnou v čase jeho vydania. Podľa názoru odvolacieho súdu ţalovaný svojím postupom a rozhodnutím venoval dostatočnú pozornosť námietkam vznesených ţalobcom v rozklade. Odvolací súd taktieţ ako súd prvého stupňa a ţalovaný zastáva názor, ţe účastník konania je povinný navrhnúť a predloţiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (§ 52 ods. 1 zákona č. 506/209 Z.z.). Z uvedeného teda vyplýva, ţe ţalobca v predmetnom námietkovom konaní bol povinný predloţiť alebo navrhnúť také dôkazy, ktoré by spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti preukazovali dôvodnosť jeho námietky proti zápisu slovného značenia „M. W. E.“ do registra ochranných známok, nesplnenie si tejto zákonnej povinnosti má za následok neunesenie dôkazného bremena, v dôsledku čoho úrad nemôţe námietkam namietateľa vyhovieť. Z administratívneho spisu ani nevyplýva, ţe by namietateľ v rozklade vzniesol námietku nedostatočne zisteného skutkového stavu, keď tvrdil, ţe v námietkovom konaní predloţil doklady preukazujúce kontinuálne pouţívanie svojich ochranných známok na území Slovenskej republiky v širšom rozsahu prostredníctvom svojej dcérskej spoločnosti E., s.r.o., takţe sa široká verejnosť priebeţne stretáva s výrobkami označenými ochrannými známkami „M.“, s poukazom na obvyklú prax obchodných spoločností, zachovávajúce čo moţno úsporný administratívny reţim, si nezadávajú, nevyrábajú, a nedokladajú doklady a záznamy pre eventuálnu budúcu potrebu a súčasne tvrdil, ţe jeho výrobky označené ochrannými známkami s dominantným prvkom „M“.“ sú dlhodobo dostupné a ponúkané širokej verejnosti v kaţdom autoservise aj na kaţdej čerpacej stanici na Slovensku. Odvolací súd zhodne s názorom súdu prvého stupňa dospel k záveru, ţe správne orgány venovali dostatočnú pozornosť pri posudzovaní dôvodnosti námietok namietateľa (ţalobcu) postupom súladným v zmysle § 52 ods. 2, 3 zákona č. 506/2009 a na základe vykonaného dokazovania po zhodnotení dôkazných materiálov predloţených namietateľom dospeli k správnemu právnemu záveru, ţe namietateľ neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie zákonných podmienok ustanovených v § 7 písm. b/ zákona č. 506/2009 Z.z. (§ 4 ods. 1 písm. c/, ods. 3 zákona č. 55/1997 Z.z.). Pravdepodobnosť zámeny prihlasovaného označenia s ochrannými známkami so skorším právom prednosti treba posudzovať celkovo podľa toho, ako vníma príslušná skupina verejnosti označenia tovarov alebo sluţieb, so zohľadnením všetkých rozhodujúcich skutočností prejednávanej veci. Pokiaľ teda ţalobca podal námietky proti zápisu označenia „M. W. E.“ do registra ochranných známok (doručené úradu dňa 4.11.2005), ktorými si uplatnil námietky podľa § 4 ods. 1, písm. c/, ods. 3 zákona č. 55/1997 Z.z., pričom ako dôvod podania námietok tvrdil, ţe je majiteľom národných ochranných známok tvoriacich známkový rad zaloţený na prvku „MOBIL“, ktoré tvoria ochranné známky s právom prednosti, ktoré označenia s dátumom práva prednosti v námietkach výslovne uviedol, bolo jeho povinnosťou preukázať splnenie zákonných podmienok ustanovených v právnej norme § 4 ods. 1, písm. c/, ods. 3 zákona č. 55/1997 Z.z. (§ 7 písm. b/ zákona č. 506/2009 Z.z.). Nesplnenie si tejto povinnosti malo za následok neunesenie dôkazného bremena, v dôsledku čoho nebolo moţné jeho námietkam vyhovieť. Senát odvolacieho súdu taktieţ dospel k záveru, ţe dôkazy predloţené namietateľom v námietkovom správnom konaní nemali dostatočnú dôkaznú hodnotu, keďţe presvedčivým spôsobom nepreukazovali, ţe prihlasovaná ochranná známka je zhodná alebo zameniteľná s namietanými ochrannými známkami, ktoré majú na území Slovenska (Európskeho 11 6Sţhuv/1/2011 spoločenstva) dobré meno a jej pouţitie by mohlo nepoctivo ťaţiť z rozlišovacej spôsobilosti alebo dobrého mena namietaných ochranných známok. Z predloţených dôkazov aj podľa názoru odvolacieho súdu vyplývala len skutočnosť, ţe namietateľ je majiteľom namietaných ochranných známok, ktorých základným slovným prvkom je označenie „M.“, ktorá skutočnosť sama osebe nie je dôkazom o tom, ţe tieto ochranné známky sa vyuţívajú a majú dobré meno na území Slovenskej republiky resp. Európskeho spoločenstva. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, ţe správne orgány oboch stupňov sa námietkami ţalobcu zaoberali náleţite, predloţené námietky a dôkazy správne posúdili, zo skutkových okolností vyvodili správny právny záver a v odôvodnení svojich rozhodnutí náleţite zdôvodnili svoj vecný a právny záver, a preto súd prvého stupňa postupoval v súlade so zákonom, keď ţalobu zamietol. Pokiaľ ţalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa predovšetkým namietal nesprávny postup súdu prvého stupňa, keď zákonnosť napadnutého rozhodnutia ţalovaného posudzoval v zmysle § 245 ods. 2 O.s.p. s poukazom na povinnosť súdu preskúmať zákonnosť rozhodnutia ţalovaného v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (plná jurisdikcia), dôvodiac, ţe Dohovor sa stal v súlade s čl. 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky súčasťou ústavného poriadku a teda má prednosť pred zákonom, pretoţe zaručuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd, keďţe zabezpečuje právo na prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom, ktorý rozhoduje o občianskych právach a záväzkoch v plnej jurisdikcii, odvolací súd na jeho námietku neprihliadol. Podľa čl. 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd. Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8, dojednaný v Ríme

  1. novembra 1950 a ďalšie zmluvné dokumenty na tento Dohovor bol v Madride podpísaný v mene Českej a Slovenskej Federatívnej republiky dňa
  2. februára 1991, po ratifikácii bol uverejnený v Zbierke zákonov pod č. 209/1992 Zb.. Dohovor nadobudol platnosť na základe svojho článku 66 ods. 2 dňom
  3. septembra
  4. Pre Českú a Slovenskú Federatívnu republiku nadobudol platnosť v súlade s článkom 66 ods. 3 dňom
  5. marca
  6. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môţu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyţadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného ţivota účastníkov, alebo v rozsahu povaţovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti. Čl. 6 ods. 1 Dohovoru vymenúva náleţitosti riadneho chodu spravodlivosti. Podstatným prvkom celého procesu je prístup ku konaniu, ktoré nesie všetky znaky formy súdnej kontroly. Štát nemôţe obmedziť alebo vylúčiť súdnu kontrolu v určitých oblastiach 12 6Sţhuv/1/2011 (Golden v. Spojené kráľovstvo – 1975). Prístup k súdnemu fóru musí byť reálny a nie formálny (Airey v. Írsko – 1979). Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, ţe Európska komisia aj súd dospeli k názoru, ţe orgány rozhodujúce v prvom stupni musia spĺňať buď procesné poţiadavky čl. 6 ods. 1 alebo ich rozhodnutia sa musia podrobiť následnej kontrole súdneho orgánu, ktorý týmto poţiadavkám sám zodpovedá (Alebert a Le Compte v. Belgicko – 1982). Komisia aj súd však pripustili, ţe správne orgány, ktoré riadne vykonávajú rozhodovaciu právomoc, majú mať moţnosť širšej voľnej úvahy (Etti a iní v. Rakúsko – 1987, Obermeier v. Rakúsko – 1990, Skärby v. Švédsko – 1990), pokiaľ spĺňajú základné podmienky čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Otázkou aplikácie čl. 6 ods. 1 Dohovoru v súvislosti s preskúmavaním zákonnosti a postupov orgánov verejnej správy správnym súdom sa viackrát zaoberal vo svojej judikatúre Ústavný súd Slovenskej republiky. Podľa judikatúry ústavného súdu, keď štátne orgány konajú v súlade s platným a účinným právnym predpisom, nemôţe týmto ich postupom dôjsť k porušeniu základného práva na spravodlivé súdne konanie (II. ÚS 197/07). Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. IV. ÚS 101/2010-19 zo dňa
  7. marca 2010 konštatoval, ţe úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Ďalej konštatoval, ţe treba vziať do úvahy, ţe správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Ústavný súd poukazom na čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy, ktoré právne normy citoval, zdôraznil, ţe vo svojej judikatúre uvádza, ţe obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je umoţniť kaţdému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka konania doţadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Vzhľadom na uvedené senát odvolacieho súdu dospel k záveru, ţe súd prvého stupňa v súlade so zákonom preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia ţalovaného a nepochybil, keď konštatoval, ţe nezistil ani rozpory v úsudku správneho orgánu, ktorý bol logickým záverom vychádzajúcim zo vstupov a premís, ktoré boli predmetom konania, s poukazom na to, ţe v danom prípade išlo o rozhodnutia správnych orgánov vydaných na základe správnej úvahy (správne uváţenie), a preto súd je oprávnený ich preskúmať v zmysle § 245 ods. 2 O.s.p. iba v rozsahu, či takéto rozhodnutia nevybočili z medzí a hľadísk ustanovených zákonom, neposudzujúc účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia, s tým, ţe pokiaľ je zákonom zaloţené voľné uváţenie správneho orgánu o veciach rozhodovania o ochranných známkach, toto uváţenie nemôţe súd nahradiť svojím vlastným rozhodnutím, ani skúmať účelnosť a vhodnosť vydaného rozhodnutia. Odvolací súd taktieţ súhlasí s argumentáciu prvostupňového súdu k námietke ţalobcu vo veci rozpornosti ustanovenia § 245 ods. 2 O.s.p. s článkom 6 (plná jurisdikcia), s poukazom na to, ţe princíp plnej jurisdikcie je premietnutý do znenia piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku, pričom jeho pôsobenie vo veciach prieskumu 13 6Sţhuv/1/2011 (vo veciach verejnoprávnych) nie je však neobmedzené v zmysle ustanovenia § 250i ods. 1 a 2 O.s.p., § 250j ods. 5 O.s.p.. Aj podľa názoru odvolacieho súdu správny súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu v konkrétnej veci sa v zásade obmedzí na otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých správny orgán vychádza, nie sú pochybné, najmä kvôli prameňu, z ktorých pochádzajú alebo pre porušenie niektorej procesnej zásady správneho konania a ďalej na otázku, či vykonané dôkazy logicky robia vôbec moţným skutkový záver, ku ktorému správny orgán dospel. Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti správneho rozhodnutia a postupu správneho orgánu posudzuje, či správny orgán aplikoval na predmetnú právnu vec relevantný právny predpis. Pokiaľ zákonodarca zveruje do právomoci správneho orgánu rozhodovanie o určitých otázkach na základe správneho uváţenia, neprislúcha súdu, aby nad rámec vlastných právomocí (podľa Občianskeho súdneho poriadku) vlastnou úvahou nahrádzal toto oprávnenie správneho orgánu, pretoţe by vstupoval do právomoci iných orgánov štátnej moci. Zákonodarca zákonom o ochranných známkach zveril do právomoci úradu rozhodovať o námietkach proti zápisu označenia do registra obsahujúce právne a skutkové odôvodnenie, ako aj listinné dôkazy alebo označenie listinných alebo iných dôkazov, ktoré namietateľ predloţí (§§ 10 a 11 zákona č. 55/1997 Z.z.) a za tým účelom vykonávať dokazovanie v námietkovom konaní, či sú splnené zákonné podmienky dôvodnosti námietok vznesených namietateľom proti zápisu prihlásenej ochrannej známky do registra ochranných známok (§ 4 zákona č. 55/1997 Z.z.; § 7 zákona č. 506/2009 Z.z.) a hodnotiť dôkazy podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti (§ 40b ods. 2 zákona č. 55/1997 Z.z.; § 52 ods. 2 zákona č. 506/2009 Z.z.). Pokiaľ teda zo skutkových zistení v danej veci vyplýva, ţe správne orgány oboch stupňov hodnotili dôkazový materiál na základe zákonom dovolenej voľnej úvahy, postupovali v konaní v súlade so zákonom. Z uvedených dôvodov odvolací súd námietky ţalobcu vznesené v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa povaţoval za nedôvodné. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, ţe súd prvého stupňa v danej veci rozhodol vecne a právne správne a preto napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 O.s.p.

§ 246cods.

1 a s § 219 ods. 1, 2 potvrdil. Odvolací súd nepriznal ţalobcovi náhradu trov odvolacieho konania podľa § 246c ods. 1 O.s.p.

§ 224ods.

1 a s § 250k ods. 1, pretoţe bol v tomto konaní neúspešný. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave, dňa 26. októbra 2011 JUDr. Zdenka Reisenauerová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Peter Szimeth

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.