zvýšenie výživného

Najvyšší súd 7 Nc 57/2011 Slovenskej republiky U z n e s e n i e Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateliek 1/ H. H. 2/ mal. I. H. zast. kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v K. oboch bývajúcich u matky JUDr. M. H. bývajúcej v K., zastúpenej JUDr. I. R., advokátkou v K., proti odporcovi: JUDr. I. H. PhD., bývajúcemu v B., zastúpenému JUDr. P. V., advokátom v B., o zvýšenie výživného, vedenej na Okresnom súde Košice II. pod sp. zn. 27 P 406/2009, o vylúčení sudcov Krajského súdu v Ţiline z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 7 NcC 6/2011 takto r o z h o d o l : Sudcovia Krajského súdu v Ţiline, JUDr. M. B., JUDr. O. B., Mgr. K. B., JUDr. J. B., JUDr. D. C., JUDr. M. D., Mgr. F. D., JUDr. Y. D., JUDr. A. G., JUDr. M. J., JUDr. Z. J., JUDr. J.K., J. K., JUDr. E. K., JUDr. E. M., JUDr. J. M., JUDr. L. M., JUDr. I. N., JUDr. V. P., JUDr. P. P., .JUDr. K. P., JUDr. F. P., JUDr. T. R., JUDr. M. R., JUDr. V. S., Mgr. M. Š., JUDr. E. Š., Mgr. Z. Š., Mgr. N. T., JUDr. R. U., JUDr. J. U., JUDr. M. U., JUDr. G. V. a JUDr. D. W. n i e s ú v y l ú č e n í z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 7 NcC 6/2011 ( vec vedená na Okresnom súde Košice II. pod sp. zn. 27 P 406/2009). O d ô v o d n e n i e Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Nc 72/2010 z

1. novembra 2010 bola vec Krajského súdu v Košiciach vedená pod sp. zn. 12 NcC 22/2010 (vec Okresného súdu Košice II vedená pod sp. zn. 27 P 406/2009) z dôvodu vhodnosti prikázaná Krajskému súdu V Ţiline (§12 ods. 2 O. s. p.), na ktorom je predmetná vec vedená pod sp. zn. 7 NcC 6/
2. Podaním z
4. 2011, ktoré Krajskému súdu v Ţiline došlo
6. 2011 navrhovateľka vzniesla námietku zaujatosti voči všetkým sudcom Krajského súdu v Ţiline. Odôvodnila ju 7 Nc 57/2011 2 tým, ţe na Krajskom súde v Ţiline pôsobí veľmi dobrý priateľ a spoluţiak odporcu JUDr. J. B.. Menovaný sudca bol tak ako odporca počas štúdií na Právnickej fakulte UPJŠ v K. ubytovaný na internáte na ul. M.. JUDr. Ján Burik pôsobí 20 rokov na Krajskom súde v Ţiline, zároveň je členom Súdnej rady. Je známy svojimi veľmi dobrými vzťahmi nielen so svojimi kolegami na Krajskom súde v Ţiline ( Mgr. D., JUDr. P., JUDr. M.), ale aj so sudcami Najvyššieho súdu SR. Vyslovila preto domnienku, ţe u sudcov Krajského súdu v Ţiline moţno mať pochybnosti o ich nezaujatosti v súvislosti s ustanovením § 14 ods. 1 O. s. p. s prihliadnutím na ustálenú judikatúru ESĽP pre ich pomer k sudcovi JUDr. B. a na nadštandardný vzťah tohto sudcu s odporcom. Na výzvu súdu aby sa vyjadrila, či vznáša námietku aj voči sudcom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky navrhovateľka odpovedala, ţe trvá na námietke voči všetkým sudcom Krajského súdu v Ţiline. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Ţiline (§ 16 ods. l O. s. p.) posudzoval opodstatnenosť oznámení sudcov tohto krajského súdu (§15 O. s. p.) z hľadiska existencie dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom z ustanovenia §14 ods. l O. s. p., v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom moţno mať pochybnosti o ich nezaujatosti. Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tieţ predísť moţnosti neobjektívneho rozhodovania. Z hľadiska vylúčenia sudcu je právne významným vzťah sudcu buď k prejednávanej veci ( o ktorý ide v prípade konkrétneho záujmu sudcu na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci), alebo k účastníkom konania (ide oň napríklad v prípade rodinného alebo priateľského vzťahu sudcu k účastníkovi konania), alebo k zástupcovi účastníka konania. Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tieţ predísť moţnosti neobjektívneho rozhodovania. Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý sudca. Ústavná úprava práva na spravodlivý proces (čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky) súčasne na druhej strane zahrňuje aj právo na to, aby právna vec účastníka konania nebola odňatá zákonnému sudcovi, ktorý bol určený podľa zákonných pravidiel príslušnosti súdov 7 Nc 57/2011 3 (čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky). V zásade teda platí, ţe v určitej právnej veci musí rozhodovať nezávislý a nestranný sudca vecne a miestne príslušného súdu, určený rozvrhom práce príslušného súdu a tento t. j. zákonný sudca by sa uţ v ďalšom priebehu konania nemal meniť. Výnimku z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu predstavuje inštitút vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania, ktorý zo zákonom predpokladaných dôvodov pripúšťa, aby zákonný sudca bol vylúčený z ďalšieho prejednávania a rozhodovania. Zámer, ktorý tu umoţňuje prelomiť ústavnú zásadu nezmeniteľnosti zákonného sudcu, spočíva v zmarení hroziaceho rizika, ţe by vo veci mohol konať a rozhodovať zaujatý - nie nestranný - sudca. Nestrannosť definovaná aj ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti býva povaţovaná za pojem širší ako nezávislosť. Nestrannosť sudcu musí byť podstatou jeho funkcie, zatiaľ čo jeho nezávislosť ju má iba umoţňovať. Pod sudcovskou nezávislosťou a nestrannosťou treba rozumieť aj nezávislosť a nestrannosť kaţdého jednotlivého sudcu. Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej právnej veci bolo výsledkom konania nestranného súdu. Súd musí kaţdú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, ţiadnemu z nich nenadŕţal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závaţné pre rozhodnutia vo veci. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príleţitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok (II. ÚS 71/97). Sudcu moţno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka súdneho konania (§ 15a O. s. p.), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 15 O. s. p.). Obsahom práva na prejednanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu vyhovieť kaţdému návrhu oprávnených osôb a vţdy vylúčiť sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie veci nestranným súdom je len povinnosť (nadriadeného) súdu prejednať kaţdý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03). Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, ţe okrem nezávislosti sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti Belgicku). Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k 7 Nc 57/2011 4 účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné z tohto hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza z prezumpcie nestrannosti, aţ kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie nedostatku subjektívnej nestrannosti vyţaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti (pozri napríklad Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môţu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje tzv. teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, ţe spravodlivosť nielenţe musí byť poskytovaná, ale musí sa tieţ javiť, ţe je poskytovaná („Justice must not only be done, it must also be seen to be done“)]. Nestačí, ţe sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je zaloţený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prejednávanej veci a k účastníkom konania, resp. aj k ich zástupcom. Posúdenie nestrannosti sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či moţno usudzovať, ţe by sudca zaujatý mohol byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v kaţdom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, ţe prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar proti Spojenému kráľovstvu), teda či je tu relevantná obava z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závaţných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemoţno chápať tak, ţe čokoľvek, čo môţe vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Existencia oprávnených pochybností závisí vţdy od posúdenia konkrétnych okolností prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môţu spôsobiť vznik pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tieţ Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný oprávnený dôvod na obavu, ţe konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej namietať zaujatosť dôleţité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môţe táto obava povaţovať objektívne za oprávnenú. 7 Nc 57/2011 5 Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky moţno vyvodiť, ţe subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemoţno povaţovať to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, ţe sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci disponuje. Členovia senátu 7 NcC Krajského súdu v Ţiline, Mgr. F. D., JUDr. E. M. a JUDr. K. P., ktorému vec (rozhodnutie o námietke) pripadla na rozhodnutie sa aj v doplnených vyjadreniach vyjadrili, ţe účastníkov konania nepoznajú, nemajú k nim, k veci a ani k JUDr. B. ţiaden bliţší vzťah. JUDr. J. B, JUDr. R. U. a JUDr. J. U. ktorí vo vyjadreniach uviedli, ţe JUDr. H. poznajú z čias štúdií na UPJŠ v K. a aj keď niektorí s odporcom boli v priateľskom vzťahu, od skončenia štúdií sa nestretávajú. Vzhľadom túto skutočnosť a odstup času nie sú pochybnosti o ich nezaujatosti. Ostatní sudcovia Krajského súdu v Ţiline sa vo vyjadreniach k námietke zaujatosti vyjadrili, ţe nemajú vzťah k prejednávanej veci a ani k účastníkom konania, či ich právnym zástupcom. Najvyšší súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti poukazuje na to, ţe sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy je povinný vykladať podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia v zmysle § 2 ods.2 zák. č. 385/2000 Z. z. v znení zmien a doplnkov a je povinný prejednať a rozhodnúť všetky veci, ktoré mu boli pridelené v súlade s platným rozvrhom práce súdu. Obsah tohto práva a povinnosti je základným pilierom výkonu funkcie sudcu, keď výnimky môţu vyplývať len z naplnenia zákonných predpokladov, ktoré však neboli v prejednávanom prípade splnené. Najvyšší súd Slovenskej republiky svoje rozhodnutie o oznámeniach sudcov Krajského súdu v Ţiline zaloţil na vzájomnej korelácii a vyvaţovaní oboch relevantných hľadísk teórie zdania (tak subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska) a v súlade s vyššie uvedeným výkladom dospel k záveru, ţe v prípade (vo výroku) vymenovaných sudcoch nemoţno objektívne pochybovať ich nezaujatosti v zmysle ustanovenia § 14 ods. 1 O. s. p. 7 Nc 57/2011 6 Z tohto dôvodu Najvyšší súd SR rozhodol tak, ţe sudcovia Krajského súdu v Ţiline nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania tejto veci, pričom (najmä s prihliadnutím na obsah vznesenej námietky) rozhodol aj o ďalších sudcoch Kajského súdu v Ţiline, teda nielen tých, ktorí ju majú prejednať a rozhodnúť v zmysle platného rozvrhu práce O sudkyniach JUDr. E. Č. toho času na stáţi na Najvyššom súde Slovenskej Republiky a JUDr. M. N. t. č. na materskej dovolenke, Najvyšší súd Slovenskej republiky nerozhodoval. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:
7. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave.
8. októbra 2011 JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť : Hrčková Marta