Najvyšší súd Slovenskej republiky 7 Cdo 61/2011 U z n e s e n i e Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa C.C. , so sídlom v B., zastúpeného JUDr. Ing. Ľn Nn, advokátom v B., pro

§ 237písm.

b/ O. s. p. Tento dôvod spočíva v nespôsobilosti navrhovateľa byť účastníkom konania v dôsledku chýbajúcej aktívnej vecnej legitimácie . To povaţovali za taký nedostatok podmienky konania , ktorý nemoţno odstrániť a pre ktorý mal byť návrh zamietnutý. Podľa ich názoru v konaní nebolo preukázané právne nástupníctvo zo Slovenskej štátnej sporiteľne , na Slovenskú sporiteľňu a následne na navrhovateľa. Tento sa nestal záloţným veriteľom titulom registrácie štátnym notárstvom pod RIII 359/92, ktorá priamo pôsobila len na pôvodného záloţného veriteľa . Zmluvou o postúpení pohľadávok vzhľadom na uvedené nedostatky a nedodrţanie postupu podľa § 526 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemohli prejsť na navrhovateľa práva záloţného veriteľa vyplývajúce zo Zmluvy o zriadení záloţného práva k nehnuteľnostiam č.

1. Teda navrhovateľom predloţené listinné dôkazy nepotvrdili jeho postavenie záloţného veriteľa, neosvedčili existenciu právneho vzťahu medzi ním a odporcami, vyplývajúceho z tejto zmluvy. Navrhovateľ nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu , ktorá predstavuje hmotnoprávny vzťah účastníka konania k prejednávanej veci . Dovolanie odôvodnil aj 5 7 Cdo 61/2011 ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. , lebo konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; rozhodnutie totiţ vychádza z neúplného alebo nesprávne zisteného skutkového stavu . Napokon uviedli, ţe rozhodnutie (zo špecifikovaných dôvodov) spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Navrhovateľ navrhol dovolanie ako nedôvodné zamietnuť. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( § 10a ods. 1 O. s. p. ) po zistení, ţe dovolanie podali účastníci konania ( § 240 ods. 1 O. s. p. ) , zastúpení advokátom ( § 241 ods. 1 O. s. p. ) bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( § 243a ods. 1 O. s. p. ) skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním ( § 236 a nasl. O. s. p. ). Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle § 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa , ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 od. 3,
2. Dovolaním odporcov nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani záväzný právny názor , od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť a nejde ani o prípad týkajúci sa neplatnosti zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 . Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie nie je podľa § 238 O. s. p. prípustné. Vzhľadom na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p. , ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s.p. ( či uţ 6 7 Cdo 61/2011 to účastník namieta alebo nie ) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu ( rozsudku či uzneseniu ), ak konanie, v ktorom bolo vydané , je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/aţ g/ tohto ustanovenia ( ide tu o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti účastníka , zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka konať pred súdom alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom ). Vady konania podľa ustanovenia § 237 písm. a/, c/ aţ g/ O. s. p. neboli namietané a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Z obsahu dovolania vyplýva, ţe odporcovia namietali vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.

ustanovením § 237 písm. b/ O. s. p. ( ten, kto v konaní vystupoval nemal spôsobilosť byť účastníkom konania ) z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie navrhovateľa, tzv. inú vadu konania ( § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. ) , ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, lebo vychádza z neúplného a nesprávne zisteného skutkového stavu a nesprávne právne posúdenie veci ( § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. ). Z odôvodnenia námietky nespôsobilosti navrhovateľa byť účastníkom konania - z dôvodu chýbajúcej aktívnej legitimácie - vyplýva, ţe odporcovia nerozlišujú medzi vecnou legitimáciou a spôsobilosťou byť účastníkom konania. Vecná legitimácia vyplýva z hmotného práva , má ju ten, kto je podľa hmotného práva nositeľom uplatneného práva a povinnosti. Či je účastník tieţ vecne legitimovaným ( aktívne či pasívne ) , ukáţe sa aţ v konečnom rozhodnutí o veci. Jej nedostatok nespôsobuje zmätočnosť konania podľa § 237 písm. b/ O.s.p., ale vedie k zamietnutiu návrhu na začatie konania. V porovnaní s vecnou legitimáciou spôsobilosť byť účastníkom konania ( civilnoprocesnú subjektivitu ) má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti , inak ten, komu ju zákon priznáva ( § 19 O. s. p. ). Nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania je neodstrániteľným nedostatkom podmienky konania , na ktorý musí súd prihliadať v kaţdom štádiu konania a má za následok zastavenie konania ( § 103. § 104 ods. 1 O. s. p. ). Spôsobilosť mať práva a povinnosti majú aj právnické osoby ( § 18 ods. 1 Občianskeho zákonníka . ) a ako 7 7 Cdo 61/2011 právnická osoba má spôsobilosť mať práva a povinnosti aj navrhovateľ ( akciová spoločnosť zapísaná v obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I oddiel : Sa , vloţka č. 2983/B ) . Odporcami tvrdená existencia vady uvedenej v § 237 pís. b/ O. s. p. nie je preto daná. Na námietku odporcov spochybňujúcu úplnosť skutkových záverov, či nedostatočné a nesprávne zistenie skutkového stavu moţno uviesť, ţe podľa ustanovenia § 241 ods. 2 O. s. p. dôvodom dovolania nemôţe byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie nie je ďalším odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných ( § 242 ods. 2 písm. a/ O. s. p. ) a hmotnoprávnych ( § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. ) vád. Preto sa dovolaním nemoţno domáhať tak revízie skutkových zistení urobených súdmi niţších stupňov, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Ťaţisko dokazovania je totiţ pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môţe vykonávať dokazovanie ( § 213 O. s. p. ). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu. Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení ( a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci ) nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy , pretoţe – v porovnaní zo súdom prvého stupňa a odvolacím súdom – nemá moţnosť (podľa zásady ústnosti a priamosti) v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ( § 243a ods. 2 veta druhá O. s. p. – „dokazovanie však nevykonáva“ ). Právne posúdenie veci súdom je realizáciou rozhodovacej činnosti a nemôţe zaloţiť ţiadnu procesnú vadu , ktorá je uvedená v ustanovení § 237 O. s. p. Právnym posúdením je činnosť súdu , pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis , nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá ( nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia ). Aj za predpokladu, ţe by tvrdenia dovolateľov boli opodstatnené ( dovolací súd 8 7 Cdo 61/2011 ich z uvedeného aspektu neposudzoval ), dovolateľmi vytýkané skutočnosti by mohli mať za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie , či odvolací súd ( ne ) pouţil správny právny predpis alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil ( ne ) správne právne závery , prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné ( o taký prípad v prejednávanej veci nešlo ). Keďţe dovolanie nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd pristúpiť k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom, ktoré je zhodné s právnym posúdením veci súdom prvého stupňa . K námietke týkajúcej sa rozporu medzi označením návrhu a výrokom rozhodnutia dovolací súd uvádza, ţe poţiadavku, aby z návrhu na začatie konania bolo zjavné, čoho sa navrhovateľ domáha, nemoţno vykladať tak, ţe navrhovateľ je povinný urobiť doslovný návrh znenia výroku, ktorý súd len prevezme do výroku rozsudku. Ustanovenie § 79 ods. 1 druhá veta O. s. p. navrhovateľovi o. i. ukladá , aby z návrhu na začatie konania bolo zistiteľné, čoho sa navrhovateľ domáha a to v predmetnej veci splnené bolo. Stačí určite a zrozumiteľne označiť spôsob určenia právneho vzťahu, práva a povinnosti , ktorá má byť rozhodnutím súdu uloţená odporcovi. Vzhľadom na uvedené moţno zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O. s. p. a iné vady konania v zmysle § 237 O. s. p. neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odporcov v súlade s § 243b ods. 5 O. s. p.

§ 218ods.

1 písm. c/ O. s. p. , ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania , nezaoberal sa rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní úspešnému navrhovateľovi náhradu trov tohto konania dovolací súd nepriznal, pretoţe nepodal návrh na ich náhradu ( § 243b ods. 5 O. s p.

§ 224ods.

1 O. s. p, § 142 ods. 1 O. s p. a § 151 ods. 1 O. s. p. ). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:

1. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
2. októbra 2011 9 7 Cdo 61/2011 JUDr. Daniela Š v e c o v á, v,r. predsedníčka senátu Za správnosť : Hrčková Marta