Najvyšší súd 5 Cdo 10/2011 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ Mgr. Š. K.K., 2/ J. K.K., 3/ J. D.D., 4/ D. Š.Š., 5/ T. K.K., všetkých zastúpených advokátkou Mgr. V. D., proti ţalovanej: J. D., zastúpenej advokátom JUDr. M. K., o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou, vedenej na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod sp.zn. 4 C 70/2006 o dovolaní ţalobcov 1/ aţ 5/ proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 29. septembra 2009, sp.zn. 12 Co 36/2009, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove z 29. septembra 2009, sp.zn. 12 Co 36/2009 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Bratislava Vranov na Topľou rozsudkom z 20. marca 2009, č.k. 4 C 70/2006-214 určil, ţe konaním ţalovanej zo dňa 23. novembra 2005 voči ţalobcom v l. aţ 5. rade došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania a ţalobcovia v 1. aţ 5. rade tým boli vystavení priamej diskriminácii na základe ich etnického pôvodu. Uloţil ţalovanej uverejniť do 30 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, formou platenej inzercie na serveri R.so sídlom v K., text nasledujúceho znenia: Dňa X. chcel pán Š. K. so svojimi kolegami J. K., J. D., T. K. a D. Š. vyuţiť sluţby Pohostinstva v Č., ktoré prevádzkujem ako fyzická osoba - podnikateľka, s miestom podnikania X., IČO: X.. Personál pohostinstva ich však odmietol obslúţiť s tým, ţe Rómov neobsluhujú. Po tom, čo som ja osobne bola poţiadaná R.o stanovisko k danej veci, som uviedla, ţe ja "sama som personálu dala nariadenie, aby neobsluhovali Rómov, pretoţe v minulosti, pribliţne pred 6-7 rokmi, Rómovia v pohostinstve vyvolali bitku s bielymi. Na základe negatívnych skúseností som sa rozhodla, ţe im nebudem ustupovať. Celá republika im ustupuje a únia sa im klania". Tieto slová boli následne X. publikované R.v článku J. V. "Majiteľka pohostinstva v Č. zakázala personálu obslúţiť Rómov", a to v priamej súvislosti s osobou Š. K.. Tým bol menovaný a osoby, ktoré ho doprevádzali, 2 5 Cdo 10/2011 vystavení diskriminácii a bola zníţená ich ľudská dôstojnosť. Takýto zásah do práv menovaných ako príslušníkov rómskej etnickej skupiny bol protiprávny a ja sa pánovi Š. K. a jeho kolegom zaň touto cestou hlboko ospravedlňujem. J. D.. Ďalej súd prvého stupňa uloţil ţalovanej zaplatiť ţalobcom v 1. aţ 5. rade nemajetkovú ujmu vo výške po 165,97 € (5.000,- Sk) kaţdému z nich, a to v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti ţalobu zamietol. Ţalovanú zaviazal zaplatiť ţalobcom v 1. aţ 5. rade trovy konania v sume 2.039,30 € (61.436,- Sk) k rukám ich právnej zástupkyne, a to v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Na základe vykonaného dokazovania s poukazom na ustanovenie § 3 ods. 1 v spojení s § 5 ods. 1 zák. č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len antidiskriminačný zákon) ţalobe čiastočne vyhovel. Ustálil, ţe v pohostinskom zariadení ţalovanej, v ktorom mala povolené podnikanie podľa ţivnostenského registra, neboli ţalobcom v 1. aţ 5. rade (ďalej len ţalobcom) poskytnuté objednané sluţby dňa X. pričom za konanie obsluhujúceho personálu zodpovedá majiteľ. Odmietnutie poskytnutia objednaných sluţieb bolo zo strany ţalobcov posudzované ako diskriminačné konanie vo vzťahu k ich etniku - Rómom. Ţalovaná strana odmietnutie odôvodnila tým, ţe boli v podnapitom stave. Predmetom objednávky nebol tvrdý alkohol. Z vykonaného dokazovania nevyplýva jednoznačne, ţe ţalobcovia boli v stave, kedy by odmietnutie poskytnutia objednaných sluţieb bolo namieste. Odmietnutím poskytnutia pohostinských sluţieb (nealkoholických nápojov a pív) došlo vo vzťahu k nim k priamej diskriminácii na základe etnického pôvodu. Objektívne nebolo zo strany ţalovanej a svedkov preukázané, ţe ţalobcovia boli v rozhodnej dobe v podnapitom stave. Dôkazná povinnosť bola podľa právneho názoru súdu prvého stupňa na strane ţalovanej, ktorá dôkazné bremeno v odôvodnenom odmietnutí poskytnutia sluţieb ţalobcom neuniesla. Pri výkone ţivnostenskej činnosti ţalovaná bola povinná vystupovať tak, aby sa vyvarovala vyjadreniam, ktoré by mohli byť posudzované ako antidiskriminačné vo vzťahu k jednotlivým etnikám, prípadne na rasovom základe. Objektívne zodpovedala za kvalitu činnosti, na ktorú mala povolenú ţivnosť, ako aj za výkon tejto činnosti inými poverenými osobami. Vyjadrenie, ktoré poskytla šéfredaktorke R., svojím obsahom tomu nezodpovedalo. Jej tvrdenie, ţe konala v citovom rozpoloţení vzhľadom na telefonáty, ktoré údajne mala, súd povaţoval za účelové. Diskrimináciou čo i len jedného zo ţalobcov na základe etnického pôvodu sa mohli cítiť byt' dotknutí aj ostatní Rómovia. Preto prvostupňový súd ţalovanej uloţil povinnosť zverejniť písomné ospravedlnenie na serveri tlačovej agentúry, čo povaţoval za primerané zadosťučinenie. V rozhodnom období v pohostinstve bolo prítomných päť osôb, z toho traja priami účastníci dialógu obsluhujúceho so ţalobcami, pričom išlo o miestnych občanov. Manţelka ţalobcu v 1. rade pochádza z obce Č.. Konaním obsluhujúceho došlo k zníţeniu 3 5 Cdo 10/2011 váţnosti a dôstojnosti ţalobcov, preto im súd priznal aj nemajetkovú ujmu. Výšku súd stanovil voľnou úvahou, kde bral do úvahy počet prítomných osôb a to, ţe ide o prvé preukázané diskriminačné konanie ţalovanej pri výkone ţivnostenskej činnosti. Vo zvyšnej časti ţalobu zamietol z dôvodu, ţe povaţoval ďalšie ţalobcami uplatňované nároky za neprimerané vo vzťahu k uţ priznanej satisfakcii. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p. Krajský súd v Prešove rozsudkom z 29. septembra 2009, sp.zn. 12 Co 36/2009 na odvolanie ţalovanej zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti a ţalobu ţalobcov zamietol. Zmenil aj výrok prvostupňového rozsudku o trovách konania tak, ţe ţalovanej nepriznal náhradu trov konania a nepriznal jej ani náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd poukázal na to, ţe ţalobcovia podali ţalobu proti ţalovanej preto, lebo konaním ţalovanej vo vzťahu k ţalobcom v 1. aţ 5. rade došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania a ţalobcovia tým boli vystavení priamej diskriminácii. Odvolací súd bol toho názoru, ţe takýto výrok rozsudku súd nemôţe vydať z hľadiska znenia § 9 zákona č. 365/2004 Z.z., pretoţe je to skutkové vymedzenie diskriminačného konania. Ak to súd konštatuje, potom sa môţe poškodený domáhať ochrany uvádzanej v § 9 ods. 2, 3 zákona. Preto súd nemôţe vyhovieť výroku rozsudku v znení, ţe sa skonštatuje vo výroku rozsudku porušenie zásady rovnakého zaobchádzania a vystavenie priamej diskriminácii na základe etnického pôvodu, pretoţe súd môţe v zmysle § 9 ods. 2, 3 zákona poskytnúť ochranu ukladaním, ţe ten kto nedodrţal zásadu rovnakého zaobchádzania, má upustiť od svojho konania, ak je to moţné, má napraviť protiprávny stav alebo poskytnúť primerané zadosťučinenie. Z toho dôvodu prvý výrok rozsudku povaţoval za potrebné zmeniť a návrh na určenie zamietnuť. Čo sa týka ostatných výrokov rozsudku, súd rozhodol o povinnosti ţalovanej zverejniť formou platenej inzercie na serveri R.ospravedlnenie Š. K. za incident z X.. Ospravedlnenie je formulované tak, ţe zo strany podnikateľky - ţalovanej došlo k odmietnutiu obslúţenia ţalobcov z dôvodu, ţe sú Rómovia. Z vykonaného dokazovania odvolací súd ustálil, ţe príčinou pre prvotné odmietnutie obsluhy pre ţalobcov v 2. aţ 5. rade bola skutočnosť, ţe S. D. nadobudol dojem, ţe ţalobcovia v 2. aţ 5. rade sú podnapití, a preto im nenačapoval pivo. Podľa textu ospravedlnenia ţalovaná mala priznať, ţe dala personálu nariadenie, aby neobsluhoval Rómov. V konaní nebolo preukázané, aby takúto dispozíciu dala ţalovaná svojmu manţelovi alebo zamestnankyni A. P.. Novinárka R.J. V. nezachovala kazetu, keď nahrávala telefonický rozhovor so ţalovanou. Nie je moţné potvrdiť, ţe citácia slov ţalovanej v správe R.je zaloţená na overenej skutočnosti, ţe v Č. v pohostinstve ţalovanej sa Rómovia neobsluhujú. Konflikt, ktorý vznikol X., jeho dôsledky a telefonáty na adresu ţalovanej navodili takú atmosféru, ţe ţalovaná mohla nekontrolovane podať také vyjadrenie, ktoré by za normálnej situácie nepovedala a ani 4 5 Cdo 10/2011 nemala v úmysle povedať. Vytrhnutie niektorých slov ţalovanej z kontextu situácie, podľa odvolacieho súdu, ešte nesvedčí o tom, aby ţalovaná priamo dala dispozíciu svojej zamestnankyni A. P., resp. ţe by sa dohodla so svojím manţelom, ţe Rómov nebudú obsluhovať v prevádzke v Č.. Podľa výpovedí niektorých zo ţalobcov, títo uţ predtým boli obslúţení v Č. bez problémov. Nie je moţné potvrdiť, ţe v princípe ţalobcovia, či iní Rómovia, nebudú obslúţení v prevádzke len z toho dôvodu, ţe sú Rómovia. Preto text ospravedlnenia Š. K., v ktorom by sa uviedlo, ţe ţalovaná dala pokyn neobsluhovať Rómov, by nezodpovedal úmyslu ţalovanej, či práci v pohostinstve. Nebolo preukázané, aby hosťom v pohostinstve, pokiaľ by boli Rómovia, boli odmietnuté sluţby pohostinstva. Preto aj v tejto časti odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa o návrhu ţalobcu v 1. rade na text ospravedlnenia podľa ţalobného návrhu a ţalobu aj v tejto časti zamietol. Súd prvého stupňa uloţil ţalovanej zaplatiť ţalobcom v 1. aţ 5. rade nemajetkovú ujmu, ktorej sa domáhali podľa § 9 ods. 3 zákona č. 365/2004 Zb. Odvolací súd aj v tejto časti napadnutého rozsudku zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa a ţalobu zamietol. Dospel k záveru, ţe zo strany ţalobcov nebolo preukázané, ţe by jednoznačne S. D. odmietol poskytnúť sluţby ţalobcom na základe ich pôvodu, ale k odmietnutiu obsluhy v prvom rade došlo vtedy, keď sa S. D. domnieval, ţe ţalobcovia v 2. aţ 5. rade majú vypité. Aţ neskôr argumentácia prerástla do rasových naráţok, ktorých pôvodcom nebol S. D.. Vyjadrenie S. D., ţe cigánov neobsluhuje, bolo skôr reakciou na kapcióznu otázku J. D., keď si uţ konfliktné strany nechceli doriešiť spor, ale vzájomne sa uraziť. Nie je moţné tvrdiť, ţe s tým začal manţel ţalovanej. Rasové otázky sú citlivou záleţitosťou, ale nie je moţné pri akejkoľvek situácii zneuţívať svoj pôvod a domáhať sa svojej pravdy a očakávať, ţe druhá strana sa stiahne len z obavy, aby nebola obvinená z rasistického konania, pokiaľ nevyhovie kaţdej poţiadavke minoritného etnika. Aj S. D. mal udrţať svoje emócie a nemal podľahnúť výzve na diskriminačné vyjadrenie k rómskemu etniku, ale nie je moţné konštatovať, aby S. D. od počiatku odmietol obslúţiť ţalobcov, ak ţalobca v 1. rade, podľa tvrdenia hostí v pohostinstve, nemal problém pri objednávaní aţ do momentu, kým nedošli ostatní ţalobcovia. Nejednalo sa o zámer, ale o domnienku manţela ţalovanej, ţe ostatní ţalobcovia nemôţu byť obslúţení, ak javia známky predchádzajúceho poţitia alkoholu. Prvotnou príčinou konfliktu bol rozpor, či hosťovi poskytnúť ďalšie alkoholické nápoje, teda aj pivo, alebo to odmietnuť, ak sa nadobudne dojem, ţe zákon ukladá povinnosť nenalievať podnapitým osobám. Ako hlavná príčina konfliktu sa javí to, ţe z počiatočného nedorozumenia o stave ţalobcov v 2. aţ 5. rade sa vyvodili závery, ţe neochota obslúţiť má rasový podtext, čo v súdnom konaní nebolo preukázané. V konaní nebolo preukázané, ţe zo strany manţela ţalovanej došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, ţe nebola ochota obslúţiť hostí, pokiaľ by nebol spor, či čapovať alebo nečapovať alkoholické nápoje ţalobcom v 2. aţ 5. rade. 5 5 Cdo 10/2011 Nie je moţné jednoznačne vyvodiť záver, ţe len v dôsledku vyjadrení manţela ţalovanej, bez zváţenia podielu ţalobcov, došlo k takej situácii, ţe je potrebné dať za vinu len ţalovanej, ţe v jej prevádzke došlo k zníţeniu dôstojnosti ţalobcov, ak bola odmietnutá poţiadavka na obsluhu preto, ţe sú "cigáni". "Autormi" vyjadrenia na adresu ţalobcov s rasistickým podtextom boli s vysokou pravdepodobnosťou aj samotní ţalobcovia, najmä ţalobca v 3. rade, ak sa domáhal svojho práva na obsluhu a odmietnutie zvalil výlučne na svoj pôvod. Nik nesmie byt' obmedzovaný na svojich právach, nesmie byt' diskriminovaný kvôli svojmu pôvodu, ale nemoţno kaţdé odmietnutie niekedy aj oprávnenej poţiadavky zvaľovať len na snahu o jeho diskrimináciu. Kaţdé chovanie a vystupovanie nachádza primeranú odozvu. V danom prípade, z neadekvátneho vyjadrenia manţela ţalovanej na adresu ţalobcov, ale aj z hľadiska okolností, ktoré vtedy v prevádzke nastali, nemoţno jednoznačne konštatovať, ţe manţel ţalovanej od počiatku diskriminoval ţalobcov a mal v úmysle zníţiť dôstojnosť a spoločenskú váţnosť ţalobcov. Nebolo preukázané, ţe by manţel ţalovanej porušoval zásadu rovnakého zaobchádzania pre etnický pôvod ţalobcov. Nie je moţné konštatovať, ţe konaním manţela ţalovanej bola značným spôsobom zníţená dôstojnosť a spoločenská váţnosť ţalobcov, a preto by im mala patriť náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. Krajský súd preto zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa aj v tejto časti rozsudku a návrh ţalobcov na nemajetkovú ujmu 165,97 € (5.000,- Sk) zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods.1 v spojení s § 150 O.s.p. a úspešnej ţalovanej nepriznal ich náhradu, keďţe konflikt v spore vznikol aj zapríčinením manţela ţalovanej, ktorý sa mohol zdrţať vyjadrení vo vzťahu k ţalobcom. Proti rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie ţalobcovia, ktorí ho navrhli zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie alebo ho zmeniť a potvrdiť rozhodnutie súdu prvého stupňa a ţalovanú zaviazať na zaplatenie trov konania. Dovolanie odôvodnili tým, ţe v konaní došlo k vade uvedenej v ustanovení § 237 písm. f/ O.s.p., ako aj k vadám v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm.
- b)a
- c)O.s.p. Uviedli, ţe súd im znemoţnil realizáciu ich procesných práv tým, ţe vo veci uskutočnil odvolacie pojednávania dňa 29. septembra 2009, hoci ich právna zástupkyňa svoju neúčasť dňa 8. septembra 2009 písomne ospravedlnila z dôvodu kolízie pojednávaní a ţiadala pojednávanie vo veci odročiť na iný termín, s tým, ţe ţalobcovia trvajú na jej osobnej účasti. Poukázali aj na tú skutočnosť, ţe na pojednávanie bol predvolaný svedok, ktorý sa síce nedostavil, avšak zaslal súdu podanie, s ktorého obsahom sa oni nemali moţnosť oboznámiť a vyjadriť sa k nemu pred vynesením rozhodnutia vo veci samej. Tvrdili, ţe postupom súdu došlo okrem porušenia vnútroštátnych predpisov aj k porušeniu medzinárodných dohovorov, ktorými je Slovenská republika viazaná, a to konkrétne čl. 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Nesúhlasili s hodnotením dôkazov odvolacím súdom a ani z nich vyvodenými právnymi závermi. Oni 6 5 Cdo 10/2011 predloţili a navrhli súdu vykonať dôkazy, z ktorých je moţné dôvodne usudzovať, ţe konaním ţalovanej dňa 23. novembra 2005 došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania tak, ako je stanovené v platných právnych predpisoch. S poukazom na ustanovenie § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona povaţovali za rozhodujúce vysporiadanie sa súdu so skutočnosťou, aký bol dôvod odmietnutia poskytnutia sluţby v rovnakom rozsahu ako bola poskytnutá iným zákazníkom, pričom dôkazné bremeno leţalo na ţalovanej a nie na nich ako ţalobcoch. Odvolací súd tak nesprávne aplikoval ustanovenia antidiskriminačného zákona, v ktorom bol zavedený tzv. inštitút obráteného dôkazného bremena. Bolo preto na ţalovanej, aby v rámci súdneho konania dokázala, ţe k ich neobslúţeniu (ktoré bolo nesporné) došlo z iných dôvodov, neţ ich etnicity, čo táto dôveryhodným spôsobom neurobila, t. j. neuniesla v konaní dôkazné bremeno. Poukazovali aj na to, ţe incident sa stal po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie, a preto treba naň priamo aplikovať európske právo a slovenské právne predpisy vykladať konformne s nimi (Smernica Rady 2000/43/ES zo dňa 29. júna 2000). Ţalovaná navrhla dovolanie ţalobcov ako nedôvodné zamietnuť. Bola toho názoru, ţe konaním a postupom odvolacieho súdu nebol daný ţiadny dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. Skutkové zistenia boli predmetom nielen občianskoprávneho, ale opakovane aj trestného konania. Bolo nepochybne preukázané, ţe nikdy nepovedala ani svojej zamestnankyni a ani manţelovi, aby neobsluhoval hostí len preto, lebo sú Rómovia. Odmietajú obsluhovať podnapité osoby a takúto povinnosť im ukladá zákon. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpení advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, v prípade ktorého prípustnosť dovolania vyplýva z § 238 ods. 1 O.s.p., preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalobcov je dôvodné. Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, ţe kaţdý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. 7 5 Cdo 10/2011 Dovolanie je tieţ prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.). Podľa ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dovolanie moţno odôvodniť len tým, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolatelia označili, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku. Zákonné ustanovenie § 237 O.s.p. pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Vzhľadom na zákonnú povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p., ako aj obsahu dovolania ţalobcov, dovolací súd predovšetkým skúmal, či v konaní nedošlo k vade uvedenej v ustanovení § 237 písm. f/ O.s.p. Podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom. Odňatím moţnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemoţnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vykonávať svoje práva a povinnosti prostredníctvom zvoleného zástupcu, právo na presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia a pod.). Z ustanovenia § 101 ods. 2 veta druhá O.s.p. vyplýva, ţe ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie, ani nepoţiadal z dôleţitého dôvodu o odročenie, môţe súd 8 5 Cdo 10/2011 vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. Citované ustanovenie umoţňuje súdu, aby v záujme hospodárnosti a rýchlosti konania prejednal vec na pojednávaní v neprítomnosti účastníka za predpokladu, ţe účastník bol na pojednávanie riadne predvolaný, na pojednávanie sa nedostavil a ani nepoţiadal z dôleţitého dôvodu o jeho odročenie. Splnenie predpokladov pre moţnosť prejednať vec v neprítomnosti účastníka musí súd skúmať veľmi dôsledne, pretoţe jeho nesprávny postup v tomto smere môţe mať za následok porušenie základného práva účastníka vyplývajúceho z čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a to práva na verejné prejednanie veci v jeho prítomnosti. Procesné právo účastníka poţiadať o odročenie pojednávania je podmienené „dôleţitosťou dôvodu“, pre ktorý o odročenie ţiada. Posúdenie opodstatnenosti „dôleţitého dôvodu“ v kaţdej veci musí vychádzať z konkrétnych okolností prípadu. Dôleţitým dôvodom pre odročenie pojednávania pred súdom môţe byť aj kolízia s iným pojednávaním právneho zástupcu účastníka konania, ak od účastníka nemoţno spravodlivo poţadovať, aby si zvolil iného zástupcu. V preskúmavanej veci je z obsahu spisu zrejmé, ţe na prejednanie odvolania ţalobcov odvolací súd nariadil pojednávanie na deň 30. júna 2009, na ktorom za účasti ţalobcov 1/, 2/, 4/ a ich právnej zástupkyne, ako aj ţalovanej a jej právneho zástupcu, po oboznámení doterajšieho priebehu konania a po doplnení dokazovania výsluchom svedka S. D., pojednávanie odročil na neurčito s tým, ţe uloţil zástupkyni ţalobcov oznámiť súdu v lehote 10 dní údaje o svedkovi M. H.. Po tom, ako zástupkyňa ţalobcov tieto údaje dňa 6. júla 2009 súdu oznámila, vyzval uvedenú osobu, aby sa k veci vyjadrila. M. H. svoje písomné vyjadrenie doručil odvolaciemu súdu dňa 19. augusta 2009 a ten následne stanovil termín odvolacieho pojednávania na 29. septembra 2009 o 10.00 hod., na ktorý predvolal ţalobcov a ich zástupkyňu, ako aj ţalovanú a jej zástupcu, pričom právnym zástupcom doručil aj písomné vyjadrenie M.. H.. Právna zástupkyňa ţalobcov predvolanie na pojednávanie prevzala dňa 7. septembra 2009. Dňa 11. septembra 2009 bola odvolaciemu súdu doručená ţiadosť zástupkyne ţalobcov o ospravedlnenie neúčasti ţalobcov a ich právnej zástupkyne na vytýčenom pojednávaní so ţiadosťou o odročenie pojednávania z dôvodu kolízie pojednávaní s odôvodnením, ţe v tom istom čase sa právna zástupkyňa ţalobcov zúčastňuje na pojednávani pred Okresným súdom Košice I pod sp. zn 15 C 189/2007 a ţalobcovia na jej osobnej účasti trvajú. Odvolací súd na odvolacom pojednávaní dňa 29. septembra 2009, keď predtým na podanie právnej zástupkyne ţalobcov ţiadnym spôsobom nereagoval, oboznámil 9 5 Cdo 10/2011 obsah tejto ţiadosti a rozhodol, ţe vec prejedná v neprítomnosti ţalobcov a ich právnej zástupkyne a vo veci meritórne rozhodol. Podľa názoru dovolacieho súdu, pokiaľ odvolací súd napriek tomu, ţe zástupkyňa ţalobcov s dostatočným časovým predstihom poţiadala o odročenie pojednávania a ţe v ţiadosti o odročenie označila ako dôvod nielen kolíziu pojednávaní, ale aj konkrétne údaje o tom, o aké iné pojednávanie má ísť a kde sa má konať, pričom o týchto údajoch neboli ţiadne pochybnosti, odňal ţalobcom moţnosť konať pred súdom v zmysle citovaného ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. I keď kolízia pojednávaní nie je bez ďalšieho dôleţitým dôvodom na odročenie pojednávania s prihliadnutím na konkrétne okolnosti ním môţe byť, najmä ak od účastníka nemoţno spravodlivo poţadovať, aby si zvolil iného zástupcu (R 41/2002). V prejednávanej veci kolíziu pojednávaní na dvoch rôznych miestach rôznych účastníkov, ako objektívnu prekáţku brániacu zástupkyni ţalobcov zúčastniť sa odvolacieho pojednávania, s prihliadnutím na zistené okolnosti (najmä doplnenie dokazovania odvolacím súdom) i na to, ţe ţalobcovia mali zásadne právo, aby ich zastupovala nimi zvolená zástupkyňa, bolo treba povaţovať za dôleţitý dôvod na odročenie pojednávania. Najvyšší súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti poukazuje na to, ţe v zmysle ustálenej súdnej praxe kolízia pojednávaní nie je sama osebe váţnym dôvodom na odročenie pojednávania. V tomto smere dovolací súd proti záveru odvolacieho súdu nemá námietky. Posúdenie opodstatnenosti „dôleţitého dôvodu“ (§ 101 ods. 2 O.s.p.) však v kaţdom konkrétnom prípade patrí výlučne do právomoci konajúceho súdu (viď I. ÚS 68/1998). Ako z textu citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, procesné právo účastníka konania pred súdom poţiadať o odročenie pojednávania, na ktoré bol riadne predvolaný, je podmienené „dôleţitosťou dôvodu“. Najvyšší súd Slovenskej republiky povaţuje za potrebné zdôrazniť všeobecne platný princíp, podľa ktorého prípadné zásahy do základných ľudských práv a slobôd (čl. 38 ods. 2 Listiny v spojení s čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky) a teda aj ich obmedzenia musia byť interpretované reštriktívne a nie extenzívne. Pritom je potrebné najmä rešpektovať zásadu, ţe pri obmedzení základných práv a slobôd musí byť zachovaná ich podstata a zmysel, a ţe takéto obmedzenia nesmú byť zneuţívané k iným účelom, ako pre ktoré boli stanovené. Ak teda podľa ustanovenia § 101 ods. 2 O.s.p. platí, ţe ak sa riadne predvolaný účastník (jeho 10 5 Cdo 10/2011 právny zástupca) nedostaví na pojednávanie ani nepoţiadal z dôleţitého dôvodu o odročenie, môţe súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka, prihliadne pritom na obsah spisu a doposiaľ vykonané dôkazy, zjavne túto zákonnú výnimku zo základného práva zakotveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nie je moţné chápať spôsobom rozširujúcim. Hoci zo ţiadneho ustanovenia zákona nemoţno vyvodiť pravidlo tzv. „predstihu“ v prípade kolízie viacerých pojednávaní toho istého zástupcu účastníka v tom istom termíne na rozdielnych súdoch, dovolací súd dospel k záveru, ţe vzhľadom na okolnosti daného prípadu, moţno kolíziu s iným pojednávaním zástupkyne ţalobcov povaţovať za dôleţitý dôvod pre odročenie pojednávania. Skutočnosti uvedené zástupkyňou ţalobcov totiţ nasvedčujú tomu, ţe v situácii, v akej sa po oznámení zmeny termínu pojednávania nachádzala, jej nedovoľovali vec zabezpečiť inak. Nebolo moţné od nej spravodlivo poţadovať, aby si za seba zvolila substitúta (ide výlučne o právo účastníka). Rovnako nebolo moţné ani od ţalobcov (vzhľadom na predmet sporu a jeho dĺţku) spravodlivo poţadovať, aby si zvolili iného zástupcu. Za danej situácie bolo treba povaţovať dôvod neúčasti na pojednávaní dňa 29. septembra 2009 uvedený v jej podaní z 11. septembra 2009 za dôleţitý (ospravedlniteľný). Neboli preto splnené zákonné podmienky uvedené v § 101 ods. 2 O.s.p. pre prejednanie veci v neprítomnosti zástupkyne ţalobcov. Ak odvolací súd napriek tomu vec na pojednávaní 29. septembra 2009 bez jej prítomnosti prejednal a vo veci rozhodol, odňal ţalobcom moţnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p. a zároveň došlo i k porušeniu práva ţalobcu na spravodlivý proces v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Odňatie moţnosti účastníkovi konať pred súdom, znamenajúce porušenie práva na spravodlivý proces, zakladá vţdy nielen prípustnosť dovolania, ale aj jeho dôvodnosť. Rovnako bola ţalobcom odňatá moţnosť pred súdom konať v konaní pred odvolacím súdom aj tým, ţe tento im neumoţnil vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom. Tomuto právu zodpovedá podľa názoru dovolacieho súdu povinnosť súdu umoţniť účastníkovi konania, aby sa vyjadril ku kaţdému dôkazu, ktorý súd vykonal a ktorý môţe obsahovať zistenia významné pre rozhodnutie súdu (I. ÚS 76/96). Zásadu priamosti a ústnosti vykonávania dôkazov, ako jednu zo základných zásad občianskeho súdneho konania, zaručuje nielen ústava (čl. 48 ods. 2), ale aj dohovor (čl. 6 ods. 1). V širšom chápaní je totiţ táto zásada súčasťou práva účastníkov na spravodlivé prejednanie veci týkajúcej sa ich občianskych práv a záväzkov a zároveň špecifickým vyjadrením zásady kontradiktórnosti sporového konania. O takéto vymedzenie práv účastníka konania sa opiera aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP), ktorý opakovane vyslovil, ţe súčasťou koncepcie spravodlivého súdneho konania je zásada kontradiktórnosti, 11 5 Cdo 10/2011 v súlade s ktorou musia mať účastníci nielen právo navrhnúť všetky dôkazy, ktoré povaţujú za nevyhnutné na preukázanie svojich tvrdení, ale aj právo byť oboznámený a vyjadriť sa ku všetkým dôkazom a vyjadreniam predloţeným s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu (viď rozsudky ESĽP vo veciach Niderróst – Huber v. Švajčiarsko, 1997 – I, s. 108, Mantovanelli v. Francúzsko, 1997 – II, s. 436, Krčmár v. Česká republika r. 3. marca 2000 a pod.). Potrebné je poukázať aj na to, ţe jednou zo súčastí koncepcie spravodlivého súdneho konania, je tieţ princíp rovnosti zbraní, ktorý okrem iného vyţaduje, aby kaţdý účastník mal primeranú moţnosť predloţiť svoje návrhy za podmienok, ktoré nie sú podstatne nevýhodnejšie, neţ podmienky, za ktorých touto moţnosťou disponuje druhý účastník (viď rozsudky ESĽP Ankerl v. Švajšiarsko, 1996 – V, s. 1567, Helle v. Fínsko, 1997 – VIII, s. 2928 a pod.). Za tejto skutkovej situácie dovolací súd vzhliadol v postupe odvolacieho súdu aj túto nesprávnosť, v dôsledku ktorej bola účastníkovi konania odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Pokiaľ dovolatelia namietajú, ţe zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), treba uviesť, ţe právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil správny (náleţitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Dovolateľmi napadnutý rozsudok nebolo moţné v dovolacom konaní vzhľadom k vade konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. podrobiť prieskumu z hľadiska správnosti zaujatých právnych záverov. Napriek uvedenej skutočnosti však dovolací súd povaţuje za potrebné len vo všeobecnosti poukázať na to, ţe v ústavnoprávnej rovine právo na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru) obsahuje aj zásadu „rovností zbraní“ v civilnom procese, ktorá zahŕňa aj povinnosť znášať dôkazné bremeno, ktorá ťaţí účastníka konania. Neprimeraná povinnosť znášať dôkazné bremeno môţe zapríčiniť, ţe konanie ako celok nie je moţné povaţovať za spravodlivé. Zákonná úprava dokazovania v civilnom procese spadá pod všeobecný princíp rovností účastníkov konania. Zásada rovnosti strán v procese sa prejavuje vytváraním 12 5 Cdo 10/2011 rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95, II. ÚS 121/02). Poţiadavka spravodlivého procesu v sebe obsahuje zásadu zaručujúcu pre kaţdú stranu v procese mať rovnakú moţnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať moţnosť podstatnej výhody voči protistrane. Rovnosť účastníkov v občianskom súdnom konaní bliţšie charakterizuje § 18 O.s.p., v zmysle ktorého účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv. Táto zásada sa premieta aj v ďalších ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku, predovšetkým v ustanoveniach upravujúcich vedenie konania a priebeh dokazovania. V procese dokazovania (§ 120 O.s.p.) vo všeobecnosti platí, ţe účastník konania má povinnosť tvrdenia (bremeno tvrdenia) a dôkaznú povinnosť (dôkazné bremeno). Dôkazné bremeno je inštitútom procesného práva, ktoré dopadá na toho účastníka, v záujme ktorého je, aby určitá skutočnosť, rozhodná podľa hmotného práva a účastníkom tvrdená, bola v konaní preukázaná, teda aby ju súd uznal za pravdivú. Smernica Rady EÚ 2000/43/EC z 29. júna 2000 sa premietla do Občianskeho súdneho konania Slovenskej republiky ohľadne dôkazného bremena v sporoch, kde osoby tvrdia, ţe voči ním došlo k priamej či nepriamej diskriminácii od 1. júla 2004 aj zákonom o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou (§ 11 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov - antidiskriminačný zákon). V prípade vnútroštátnych právnych úprav (vrátane § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona) platí, ţe dôkazné bremeno neťaţí len a výlučne ţalovanú stranu, ale ťaţí aj ţalobcu. Ţalobca musí prioritne uniesť dôkazné bremeno ohľadne skutočností, z ktorých moţno odvodiť, ţe došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii, resp. zásady rovnakého zaobchádzania. Ţalobca musí tvrdiť a zároveň aj predloţiť také dôkazy (uniesť dôkazné bremeno), z ktorých moţno dôvodne usúdiť, ţe k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Súčasne musí tvrdiť, ţe pohnútkou diskriminačného konania je jeho rasa, či etnická príslušnosť (pôvod). Aţ následne sa presúva dôkazné bremeno na ţalovanú stranu, ktorá má právo preukazovať svoje tvrdenia, ţe neporušila zásadu rovnakého zaobchádzania. Uvedenú postupnosť prechodu dôkazného bremena zo ţalobcu na ţalovaného je potrebné pokladať za zrejmú a nespornú. To, či ţalobca v takomto spore unesie svoje dôkazné bremeno, záleţí od výpovednej hodnoty ním predloţených dôkazných prostriedkov. Strana ţalobcu je preto na prvom mieste povinná preukázať „zásah na prvý pohľad“ (prima facie), nepostačuje iba samotné tvrdenie ţalobcu, či 13 5 Cdo 10/2011 jeho vnútorné presvedčenie alebo vlastný pocit o takomto zásahu. Z uvedeného potom vyplýva, ţe predloţené dôkazné prostriedky by mali mať takú výpovednú hodnotu, aby preukazovali existujúce objektívne okolnosti daného prípadu, pri ktorých bude moţné uţ na prvý pohľad (prima facie) prijať záver o porušení zásady rovnakého zaobchádzania (t.j. o zásahu). Zároveň musí ţalobca tvrdiť, ţe k nerovnakému zaobchádzaniu došlo v dôsledku pohnútky ţalovaného o rasovej, či etnickej príslušnosti ţalobcu; pohnútku (resp. motív) konania ţalovaného ţalobca nedokazuje. Ak ţalobca nepreukáţe, ţe s ním bolo zaobchádzané neobvyklým spôsobom, teda znevýhodňujúcim spôsobom (t.j. diskriminačne), nemôţe byť v spore úspešný. Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na zistené vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.), pretoţe rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou vadou nemôţe byť povaţované za správne. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 3. októbra 2011 JUDr. Vladimír M a g u r a, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová 14 5 Cdo 10/2011 15 5 Cdo 10/2011