Obsah (10)

§ 142§ 224§ 153§ 238§ 237§ 213§ 214§ 115a§ 243b§ 10

Najvyšší súd 5 Cdo 116/2011 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu MVDr. M. Ň., zastúpeného JUDr. M. Š., proti ţalovanému M. Ň., zastúpenému JU

§ 142ods.

2 O.s.p. tak, ţe ţiadnemu z účastníkov nepriznal právo na ich náhradu, pretoţe ţalobca mal v konaní iba čiastočný úspech a návrh nebol v čase jeho podania dôvodný. Krajský súd v Košiciach rozsudkom z

1. februára 2011, sp.zn. 8 CoP 332/2010 (v poradí druhým) zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe návrh na zrušenie výţivného zamietol. Ţalobcovi uloţil povinnosť zaplatiť ţalovanému trovy konania vo výške 2 721,64 € na účet jeho právnej zástupkyne do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Mal za to, ţe súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, pouţil správne ustanovenia Zákona o rodine, ktoré však nesprávne aplikoval na zistený skutkový stav. Porovnal a posúdil pomery účastníkov v čase predchádzajúcej úpravy výţivného s pomermi existujúcimi v čase jeho 3 5 Cdo 116/2011 rozhodovania a dospel k odlišnému právnemu záveru ako súd prvého stupňa, a to, ţe zákonná vyţivovacia povinnosť ţalobcu voči ţalovanému trvá aj po
2. júli 2010, pretoţe ţalovaný nenadobudol schopnosť sám sa ţiviť so zreteľom na to, ţe sa pripravuje na budúce povolanie štúdiom na strednej odbornej škole, kde ho v súčasnosti čakajú maturitné skúšky. Mal za to, ţe samotná skutočnosť, ţe ţalovaný neštuduje dennou formou štúdia, ale formou štúdia jednotlivých predmetov, bez ďalšieho neosvedčuje, ţe sa celodenne a riadne nepripravuje na budúce povolanie a ţe má priestor organizovať si svoj voľný čas tak, aby sa zamestnal a poberal pravidelný a adekvátny príjem. Uviedol, ţe spravodlivým ukazovateľom riadnej prípravy ţalovaného na povolanie nie je absolvovaný počet konzultácii a určitá frekvencia skúšok, ale to, či v primeranej lehote dosahuje poţadované výsledky, pretoţe podstatou formy štúdia jednotlivých predmetov je to, ţe kaţdý študent si pruţne, sám

svojich individuálnych schopností, moţností, návykov a náročnosti štúdia volí spôsob, ako ho dosiahnuť, a tak ho nemoţno paušalizovať, ani zovšeobecňovať a nepriamo hrozbou vyţivovacej povinnosti nútiť, aby absolvoval nepovinné konzultácie, ak ich pre dosiahnutie výsledku nepovaţuje za potrebné alebo vykonal skúšky v určitej frekvencii, ak preferuje ich nárazové vykonanie. Mal za preukázané, ţe ţalovaný dosahuje poţadované výsledky, úspešne absolvoval všetky skúšky, preto mu bola 30. septembra 2010 potvrdená jeho záväzná prihláška na maturitnú skúšku, na ktorú sa v súčasnosti pripravuje. Skutočnosť, ţe ţalovaný na to potrebuje dlhšiu ako štandardnú dobu dennej formy štúdia, ale primeranú doterajším výsledkom študentov S., ţe absolvoval iba niekoľko konzultácií a skúšky vykonával nárazovo v dvojročných intervaloch, zodpovedá náročnosti formy štúdia jednotlivých predmetov. Povaţoval za nepochybné, ţe štúdium jednotlivých predmetov je náročnejšou formou štúdia ako je denná forma štúdia, vyţadujúci väčšiu samostatnosť a ţe ţalovaný si túto formu štúdia nezvolil špekulatívne preto, aby mal čo najviac voľného času na záhaľčivý spôsob ţivota, počas ktorého mal v úmysle zneuţívať vyţivovaciu povinnosť ţalobcu, ale ako najvhodnejšie a najzodpovednejšie riešenie jeho ţivotnej situácie, pre ktoré ho nemoţno sankcionovať zrušením vyţivovacej povinnosti len preto, ţe nedoštudoval v štandardnej zodpovedajúcej dennej forme štúdia. Na základe uvedeného rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle § 220 O.s.p. zmenil a návrh na zrušenie výţivného zamietol. O trovách konania rozhodol

§ 224ods.

1, § 142 ods. 1 O.s.p. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca, ktorý navrhol rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p. tvrdiac, ţe postupom súdov mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom. Namietal, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je nepredvídateľné z dôvodu, ţe odvolací súd rozhodol bez nariadenia pojednávania, čím neumoţnil ţalobcovi vyjadriť sa k odlišnému právnemu názoru odvolacieho súdu, prípadne poukázať na dôkazy, 4 5 Cdo 116/2011 ktoré mohli mať a majú vplyv pre konanie. Rozhodnutie odvolacieho súdu povaţoval za nepredvídateľné aj z dôvodu, ţe odvolací súd zmenil svoje predchádzajúce rozhodnutie (sp.zn. 8 Co 349/2009 z 26. februára 2010), čo ničím v rámci svojho následného a konečného rozhodnutia neodôvodnil. Rozsudok odvolacieho súdu napadol aj s poukazom na ustanovenie § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. dôvodiac jeho nesprávnymi právnymi závermi týkajúcimi sa posúdenia trvania vyţivovacej povinnosti. Argumentoval ustanovením § 3 ods. 1 zákona č. 600/2003 Z.z. o prídavku na dieťa poukazujúcu na definíciu nezaopatreného dieťaťa, za ktoré tento zákon povaţuje dieťa do ukončenia povinnej školskej dochádzky, ktoré sa sústavne pripravuje na povolanie štúdiom, pričom sústavnou prípravou na povolanie je štúdium na strednej škole okrem štúdia popri zamestnaní, kombinovaného štúdia a štúdia jednotlivých predmetov. Ţalovaný vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhol, aby dovolací súd dovolanie ţalobcu odmietol z dôvodu, ţe je neprípustné v zmysle ustanovenia § 238 ods. 4 O.s.p. a priznal mu náhradu trov dovolacieho konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr to, či dovolanie ţalobcu smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238 O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok, potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu (§ 238 ods. 3 O.s.p.) alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky

§ 153ods.

3 a 4.

§ 238ods.

4 O.s.p. dovolanie nie je prípustné vo veciach upravených zákonom o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov okrem rozsudku o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí 5 5 Cdo 116/2011 rodičovstva alebo o osvojení. Uvedené ustanovenie teda vylučuje prípustnosť dovolania ţalobcu proti rozsudku o zrušení výţivného. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku

§ 238

O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné

§ 237O.s.p.

Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci

zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Vzhľadom na námietky dovolateľa a tieţ s prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., dovolací súd kládol dôraz na skúmanie tej vady, ktorej existenciu dovolateľ v dovolaní namietal (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Odňatím moţnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré 6 5 Cdo 116/2011 mu právny poriadok priznáva. Dovolateľ namieta, ţe odvolací súd porušil princíp dvojinštančnosti konania a princíp predvídateľnosti súdnych rozhodnutí. Princíp dvojinštančnosti konania má základ v tom, ţe kaţdá skutková a právna otázka, ktorá je v prejednávanej veci rozhodujúca, musí byť predmetom posúdenia súdu nielen súdom prvého stupňa, ale aj odvolacieho súdu. Čo sa týka právneho posúdenia veci, konkrétne je tento princíp premietnutý do ustanovenia § 213 ods. 2 O.s.p., ktorého podstatou je zamedzenie vydávania prekvapivých rozhodnutí odvolacími súdmi, t.j. rozhodnutí vydávaných na základe takých ustanovení, ktorými sa súd prvého stupňa nezaoberal a ku ktorým sa účastníci konania nemali moţnosť vyjadriť. Princíp dvojinštančnosti je v otázke zisťovania skutkového stavu vyjadrený v ustanoveniach § 213 ods. 3 aţ 7 O.s.p. a ustanovení § 214 O.s.p. Odvolací súd je vo vzťahu k preskúmavaným rozhodnutiam súdu prvého stupňa súdom s plnou jurisdikciou - je oprávnený rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdiť, zmeniť alebo zrušiť bez ohľadu na to, ako to navrhujú účastníci v nimi podanom odvolaní (§ 212 ods. 4 O.s.p. v spojení s § 219 aţ 221 O.s.p.). Občiansky súdny poriadok stojí na zásade predvídateľnosti rozhodnutí súdu. Predvídateľné je také rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup pri konaní a rozhodovaní. Zákon ustanovuje, ţe účastníci by nemali byť zaskočení moţným iným právnym posúdením veci súdom bez toho, aby im bolo umoţnené tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť k ich preukázaniu dôkazy. Sudcov iný právny názor, neţ je názor účastníkov konania, môţe súd účastníkom v priebehu konania oznámiť. Účelom oboznámenia účastníkov konania s tzv. predbeţným právnym posúdením veci je zameranie dokazovania na sporné skutočnosti tak, aby sa vyslovený predbeţný názor sudcu potvrdil alebo vyvrátil.

§ 213ods.

2 O.s.p., ak je odvolací súd toho názoru, ţe sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité a je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k moţnému pouţitiu tohto ustanovenia vyjadrili. Výzva odvolacieho súdu je plnením osobitného druhu poučovacej povinnosti odvolacieho súdu. Podstatou tejto povinnosti je zabrániť odňatiu moţnosti konať pred odvolacím súdom, a teda zabezpečiť riadny prístup k spravodlivému procesu aj po podaní odvolania. Ustanovenie právneho predpisu je pre vec rozhodujúce vtedy, keď odvolací súd mieni toto ustanovenie urobiť právnym základom pre rozhodnutie vo veci samej. Právnym predpisom, ktorý pri doterajšom rozhodovaní nebol pouţitý, je právny predpis o ktorého 7 5 Cdo 116/2011 výklad a pouţitie neţiadal v priebehu konania ţiadny z účastníkov konania. Ustanovenie právneho predpisu je pre vec rozhodujúce vtedy, keď odvolací súd mieni toto ustanovenie urobiť právnym základom pre rozhodnutie vo veci samej. V prejednávanej veci súd prvého stupňa odôvodnil svoje rozhodnutie s poukazom na ustanovenia § 62 ods. l a 2, § 78 ods. l Zákona o rodine, § 10 ods. l, ods. 2 písm. a), ods. 3 písm.

1. a)a ods. 5 zák. č. 461/2003 Z.z., § 42 ods. 2, § 54 ods. 1, 2, 4 a 14, § 72 písm. a), b), c),
2. d)a § 91 ods. 1, 2 a 3 zák. č. 245/2008 Z.z. Dospel k záveru, ţe za primeranú dĺţku štúdia ţalovaného treba povaţovať absolvovanie štúdia ţalovaným v dobe štyroch rokov od jeho začiatku, teda do ukončenia školskej dochádzky v školskom roku 2009/2010, do 30. júna 2010. Vzhľadom na tento záver o primeranosti dĺţke štúdia aj s prihliadnutím na skutočnosť, ţe ţalovaný naďalej pokračuje v štúdiu, ku dňu rozhodovania súdu nemal ukončené skúšky zo štyroch predmetov a nepodal ţiadosť o vykonanie maturitnej skúšky, rozhodol, ţe ďalej po uplynutí doby, kedy by ţalovaný absolvoval riadne denné štúdium na strednej škole, netrvá zákonná vyţivovacia povinnosť zo strany ţalobcu voči ţalovanému. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia citoval zákonné ustanovenia § 62 ods. 1 Zákona o rodine, § 78 ods. 1 a 2 Zákona o rodine, avšak dospel k odlišnému právnemu záveru o trvaní vyţivovacej povinnosti. Na rozdiel od súdu prvého stupňa uzavrel, ţe zákonná vyţivovacia povinnosť ţalobcu voči ţalovanému trvá aj po 1. júli 2010, pretoţe ţalovaný nenadobudol schopnosť sám sa ţiviť so zreteľom na to, ţe sa pripravuje na budúce povolanie štúdiom na strednej odbornej škole, kde ho čakajú maturitné skúšky a ţe samotná skutočnosť, ţe ţalovaný neštuduje dennou formou štúdia, ale formou štúdia jednotlivých predmetov bez ďalšieho neosvedčuje, ţe sa celodenne a riadne nepripravuje na budúce povolanie. V prejednávanej veci súdy niţších stupňov na zistený skutkový stav aplikovali rovnaké ustanovenia Zákona o rodine, dospeli však k iným právnym záverom. Dovolací súd dospel k záveru, ţe súd prvého stupňa aj odvolací súd vychádzali z rovnakého skutkového zistenia, ţe ţalovaný je študentom strednej odbornej školy formou štúdia individuálnych predmetov, avšak dospeli k iným právnym záverom o primeranosti dĺţky štúdia a nadväzne na to o trvaní vyţivovacej povinnosť ţalobcu voči ţalovanému. Odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vychádzajúc zo skutočností, ktoré účastníci konania prezentovali v konaní pred súdom prvého stupňa, v odvolaní a v písomných vyjadreniach k odvolaniam a svoj odlišný právny záver nezaloţil na aplikácii a výklade inej hmotnoprávnej právnej normy neţ súd prvého stupňa. V uvedenom zmysle preto nešlo o právny názor, ktorý by sa dovtedy neobjavil. 8 5 Cdo 116/2011 Pokiaľ dovolateľ poukazoval vo svojom dovolaní na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 17. septembra 2009, sp.zn. 3 Cdo 102/2008) dovolací súd poukazuje na to, ţe citované rozhodnutie nie je moţné na súdenú vec aplikovať, nakoľko vychádza z iných skutkových i právnych skutočností. Dovolateľ namietal, ţe k odňatiu moţnosti konať pred súdom došlo aj tým, ţe odvolací súd vo veci nenariadil pojednávanie, čo v konečnom dôsledku mal za následok nepredvídateľné rozhodnutie. Ako bolo vyššie uvedené, súčasťou princípu dvojinštančnosti je potreba zabrániť odvolaciemu súdu vyvodzovať iné právne závery zo skutočností, ktoré prvostupňový súd neposudzoval.

§ 214ods.

1 O.s.p. (v znení účinnom od 15. októbra 2008), na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol

§ 115a

bez nariadenia odvolacieho pojednávania, c/ to vyţaduje dôleţitý verejný záujem.

§ 214ods.

2 O.s.p. v tomto znení, môţe odvolací súd rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania. V predmetnej veci je zrejmé, ţe odvolací súd mal za to, ţe súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav, súd prvého stupňa rozhodol v predmetnej veci na pojednávaní a nejde tu ani o verejný záujem, keďţe nejde o veci týkajúce sa v rôznych súvislostiach väčšieho okruhu osôb, napr. spory týkajúce sa územného celku sídliska a pod. Dohovor o ľudských právach a základných slobodách nevyţaduje a ani z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nemoţno vysledovať, ţe by sa malo na všetkých súdnych inštanciách pojednávanie vykonávať verejne. Ak teda rozhodoval súd prvého stupňa na pojednávaní odvolací súd v zásade nemusí nariadiť pojednávanie. Odvolací súd však vţdy môţe nariadiť pojednávanie, ak to povaţuje za potrebné. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe odvolací súd postupoval v súlade so zákonom, pokiaľ prejednal odvolanie proti rozhodnutiu prvostupňového súdu vo veci samej

1. februára 2011 bez nariadenia odvolacieho pojednávania. Postup odvolacieho súdu nemal za následok odňatie moţnosti ţalobcu konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. Nedošlo k znemoţneniu realizácie jeho procesných práv, priznaných mu 9 5 Cdo 116/2011 v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Dovolací súd poukazuje na tú skutočnosť, ţe za postup súdu odnímajúci účastníkovi konania moţnosť konať pred súdom v zmysle citovaného zákonného ustanovenia, nie je moţné povaţovať postup súdu v súlade s príslušnými procesnými ustanoveniami. Nedošlo preto k závadnému procesnému postupu súdu, ktorým by sa ţalobcovi znemoţnila realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dovolateľ taktieţ namietal, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné aj z dôvodu, ţe odvolací súd, ktorý rozhodol v poslednej inštancii, ničím nezdôvodnil zmenu svojich právnych záverov, ku ktorým dospel uţ v tej istej veci vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí. To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z
2. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z
3. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z
4. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z
5. februára 1998). Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-
6. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). K námietke dovolateľa, ţe odvolací súd neodôvodnil zmenu svojho právneho názoru v tej istej veci, dovolací súd uvádza, ţe Občiansky súdny poriadok pozná iba viazanosť súdu prvého stupňa právnym názorom odvolacieho súdu (§ 226 O.s.p.), resp. dovolacieho súdu (243d O.s.p.) alebo viazanosť odvolacieho súdu právnym názorom dovolacieho súdu (§ 243d O.s.p.). Zo ţiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nemoţno vyvodiť, ţe odvolací súd uţ svoj raz vyslovený právny názor vo veci v neskoršom odvolacom konaní nemôţe meniť. Tento právny záver je logický aj z toho dôvodu, ţe proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je prípustný riadny opravný prostriedok. Bolo by aj v rozpore s účelom 10 5 Cdo 116/2011 občianskeho súdneho konania, keby odvolací súd pod tlakom svojho skôr vysloveného právneho názoru musel vo veci rozhodnúť rovnako, hoci pod vplyvom novo zistených skutkových okolností by predchádzajúci právny názor neobstál. V posudzovanej veci Krajský súd v Košiciach uznesením z
7. februára 2010, č.k. 8 CoP 349/2009 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Svoje zrušujúce rozhodnutie odôvodnil tým, ţe súdom prvého stupňa zistený skutkový stav nie je dostatočný pre právne posúdenie a rozhodnutie o ţalobe, pretoţe všetky skutočnosti, na základe ktorých sa ţalobca domáhal zrušenia vyţivovacej povinnosti neboli vykonaným dokazovaním vyvrátené tak, aby mohla byť ţaloba zamietnutá. Vyslovil, ţe z hľadiska trvania vyţivovacej povinnosti ţalobcu k ţalovanému je úplne irelevantné, či škola, na ktorej ţalovaný študuje, umoţňuje rôzne formy štúdia, podstatnou je však skutočnosť, či sa ţalovaný pripravuje celodenne a riadne na budúce povolanie štúdiom a aké okolnosti mu bránia študovať dennou formou, pretoţe v opačnom prípade moţno predpokladať, ţe má dostatok času na to, aby si mohol zabezpečovať výţivu vlastnou prácou. Tieţ uviedol, ţe zásadnou skutočnosťou preukazujúcou trvanie nároku ţalovaného na výţivné je aj riadna doba trvania štúdia a riadne plnenie študijných povinností. V danom prípade odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa z dôvodu, ţe pre správne zistenie skutkového stavu veci je potrebné vykonať ďalšie dôkazy, ale nevyjadril sa k právnemu posúdeniu veci súdom prvého stupňa z aspektu hmotného práva. Z uvedených dôvodov je námietka ţalobcu o neodôvodnenosti rozsudku odvolacieho súdu neopodstatnená. Ţalobca ďalej namietal aj skutočnosť, ţe napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia ţalobcu boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), ţalobcom vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho 11 5 Cdo 116/2011 (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Vzhľadom na to, ţe prípustnosť dovolania ţalobcu nemoţno vyvodiť zo ţiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odmietol

§ 243bods.

5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní úspešnému ţalovanému vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd priznal ţalovanému náhradu trov dovolacieho konania spočívajúcu v odmene advokáta za 1 úkon právnej sluţby, ktorú poskytol ţalovanému vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu ţalobcu (§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb). Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej sluţby určil

§ 10ods.

3 vyhlášky vo výške 190,89 €, čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu [§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky (t.j. 7,41 €)] a po pripočítaní DPH v sume 39,66 € (§ 18 ods. 3 vyhlášky) predstavuje spolu 237,96 €. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 3. októbra 2011 JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Falbová 12 5 Cdo 116/2011 13 5 Cdo 116/2011