o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru

Najvyšší súd 6 Cdo 32/2011 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu L. H., bývajúceho v S., v dovolacom konaní zastúpeného JUDr. J. V., advokátkou so sídlom v H., proti ţalovanej V. s.r.o., so sídlom v S., IČO: X., o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, vedenej na Okresnom súde Humenné pod sp.zn. 17 C 98/2009, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z

1. novembra 2010 sp. zn. 4 Co 95/2010, takto r o z h o d o l : Dovolanie ţalobcu o d m i e t a . Ţalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Humenné rozsudkom zo
2. júna 2010 č.k. 17 C 98/2009-106 zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal určenia neplatnosti okamţitého skončenia pracovného pomeru z dôvodu, ţe neboli splnené podmienky pre tento spôsob skončenia pracovného pomeru. S ohľadom na vykonané dokazovanie dospel k záveru, ţe v danom prípade bolo okamţité skončenie pracovného pomeru pre závaţné porušenie pracovnej disciplíny (neospravedlnená neprítomnosť v práci dňa 27.02.2009 a hrubé uráţky medzi zamestnancami) dané ţalobcovi dôvodne. Na odvolanie ţalobcu Krajský súd v Prešove, ako súd odvolací, prejednal vec v zmysle § 212 ods. 1 a 3 O.s.p., a rozsudkom z
3. novembra 2010 sp.zn. 4 Co 95/2010 rozhodnutie okresného súdu podľa § 219 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, jednotlivé vykonané dôkazy hodnotil v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov vyplývajúcou 2 6 Cdo 32/2011 z ustanovenia § 132 O.s.p. a vec aj správne právne posúdil (§ 153 ods. 1 O.s.p.). Osobitne sa vyjadril k jednotlivým námietkam uvedeným v odvolaní. Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal včas dovolanie ţalobca. Navrhol, aby dovolací súd rozsudok krajského zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Ţiadal i náhradu trov dovolacieho konania. Dovolanie odôvodnil v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p., nakoľko podľa jeho názoru je konanie postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie krajského súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Uviedol, ţe konštatovanie odvolacieho súdu o tom, ţe ani sám ţalobca nepoprel, ţe neprítomnosť na pracovisku bola posúdená ako absencia, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. V kritický deň mal od svojho nadriadeného odsúhlasenú dovolenku, čo bolo v konaní preukázané. Vytýkal odvolaciemu súdu, ţe sa vôbec nezaoberal jeho námietkami uvedenými v odvolaní, ţe nebol oboznámený s pracovným poriadkom ţalovaného a ţe nedošlo k správnemu prerokovaniu okamţitého skončenia so zástupcami zamestnancov. V tejto súvislosti povaţoval rozsudok odvolacieho súdu za nepreskúmateľný. Namietal tieţ, ţe odvolací súd nedostatočne zistil skutkový stav veci a ţe rozhodnutie zaloţil na nesprávnom hodnotení výpovede svedka M. T., čím došlo k porušeniu zásady rovnosti účastníkov konania. Ţalovaný vo vyjadrení k dovolaniu navrhol mimoriadny opravný prostriedok ţalobcu zamietnuť a priznať mu náhradu trov konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, ţe dovolanie podala včas oprávnená osoba (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno dovolaním napadnúť (§ 236 a nasl. O.s.p.). Dovolanie prejednal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe smeruje proti takému rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, preto ho treba odmietnuť. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V preskúmavanej veci ţalobca napadol dovolaním rozsudok odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (§ 219 O.s.p.). 3 6 Cdo 32/2011 Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 ods. 2 a ods. 3 O.s.p. Rozhodnutiu odvolacieho súdu nepredchádzalo rozhodnutie dovolacieho súdu obsahujúce právny názor v tejto veci. Preto dovolanie podľa § 238 ods. 2 O.s.p. neprichádza do úvahy. Nejedná sa ani o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, ani nešlo o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a
4. Dovolanie nie je preto prípustné ani podľa § 238 ods. 3 O.s.p. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v ustanovení § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa komplexne zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j., či v prejednávanej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad nepodania návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania nesprávne obsadeným súdom). Dovolací súd vady takejto povahy v dovolacom konaní nezistil. Prípustnosť dovolania preto nemoţno vyvodiť ani z tohto zákonného ustanovenia. Pokiaľ ţalobca namietal nepreskúmateľnosť rozsudkov odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa, treba uviesť, ţe súd prvého stupňa v dôvodoch rozhodnutia uviedol, prečo nepovaţuje námietky ţalobcu týkajúce sa správnosti prerokovania okamţitého skončenia za dôvodné. Odvolací súd sa s týmto záverom okresného súdu stotoţnil a preto neobstojí tvrdenie ţalobcu, ţe sa s touto jeho námietkou vôbec nezaoberal a ţe jeho rozhodnutie je preto nepreskúmateľné. Rovnako neobstojí ani tvrdenie ţalobcu o nepreskúmateľnosti rozsudkov v časti týkajúcej sa jeho námietok, ţe nebol oboznámený s pracovným poriadkom. S touto skutočnosťou sa súd prvého stupňa v dôvodoch rozhodnutia náleţite vyporiadal. Keďţe ţalobca túto skutočnosť v odvolaní nenamietal, odvolací súd nemal dôvod osobitne sa 4 6 Cdo 32/2011 s ňou v rozhodnutí vyporiadavať. V tejto súvislosti dovolací súd upozorňuje na uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 115/03 z
5. júla 2003 a II. ÚS 78/05 zo
6. marca 2005, podľa ktorých všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Pokiaľ dovolateľ spochybňuje správnosť toho, ako súdy vyhodnotili jednotlivé dôkazy (výpoveď svedka M. T.), dovolací súd uvádza, ţe v prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov (pozn.: dovolací súd sa hodnotením dôkazov nezaoberal) nejde o dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. (viď R 42/1993). Z prieskumnej povahy dovolacieho konania a z jeho charakteru vyplýva, ţe dokazovanie sa v ňom nevykonáva (§ 243a ods. 2 O.s.p.) a dovolaciemu súdu ani neprislúcha dôkazy vykonané v konaní na súdoch niţších stupňov prehodnocovať. To, akým spôsobom sa vykonávajú a vyhodnotia jednotlivé dôkazy, na ktoré z nich sa prihliadne a v akej miere, je vţdy vecou súdu a preto ani nemôţe byť porušením rovnosti účastníkov, pokiaľ títo mali rovnakú moţnosť navrhovať vykonanie dôkazov a k jednotlivým vykonávaným dôkazom sa vyjadriť. Preto ani námietka ţalobcu, podľa ktorej pri vykonávaní a vyhodnocovaní dôkazov došlo k porušeniu zásady rovnosti účastníkov, nie je opodstatnená. K námietkam ţalobcu spochybňujúcim úplnosť zistenia skutkového stavu veci, či nesprávnosť skutkových zistení, treba uviesť, ţe tieto námietky bez ďalšieho nespôsobujú vady konania v zmysle § 237 O.s.p. Rovnako ani tzv. iné vady a nesprávne právne posúdenie veci namietané ţalobcom sami o sebe prípustnosť dovolania nezakladajú. Skutočnosť, ţe by konanie bolo postihnuté tzv. inou vadou, resp. ţe by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom posúdení veci, môţe byť len odôvodnením dovolania za predpokladu, ak je toto prípustné, nie však dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl. O.s.p. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemoţno podať proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, 5 6 Cdo 32/2011 nemoţno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia. So zreteľom na vyššie uvedené moţno uzavrieť, ţe dovolanie ţalobcu smerovalo proti takému rozsudku odvolacieho súdu, proti ktorému prípustné nie je (§ 238 ods. 2 a 3 O.s.p.) a keďţe neboli zistené ani dôvody prípustnosti uvedené v § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho dovolanie ako neprípustné odmietol (§ 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 veta prvá O.s.p.) bez toho, aby mohla byť preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu. Dovolací súd ţalovanej nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, ktoré pozostávali z odmeny jej právneho zástupcu za vyjadrenie k dovolaniu, nakoľko ich nepovaţoval, vzhľadom na neprípustnosť dovolania, za trovy potrebné na účelné bránenie práva (§ 142 ods. 1 v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
7. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
8. novembra 2011 JUDr. Ladislav G ó r á s z , v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová