1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len ako „OSP“) žalobu, ktorou sa žalobcovia domáhali preskúmania zákonnosti v záhlaví uvedeného rozhodnutia, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcov a potvrdil rozhodnutie Krajského stavebného úradu v Trnave č. KSÚ-OSP- 2009/00992/Pr KSÚ-OSP-2010/00151/P1 zo dňa
1 OSP tak, že vzhľadom na neúspech žalobcov v konaní im právo na náhradu trov konania nepriznal. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia, odvolávajúc sa na ustanovenia § 35 ods. 1, ods. 2, § 37 ods. 1 a § 38 stavebného zákona, ďalej na § 2 ods. 3, § 3d ods. 3, ods. 4 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon č. 135/1961 Zb.“ alebo „cestný zákon“) dôvodil, že z citovaných ustanovení cestného zákona vyplýva, že plánovanie, prípravu a výstavbu miestnych komunikácií zabezpečujú obce, ktoré vykonávajú ich správu a údržbu s tým, že iného vlastníka ako obec miestna komunikácia mať nemôže, doplniac zároveň, že to však neznamená, že iba obec môže byť stavebníkom miestnej komunikácie, nakoľko právne predpisy nevylučujú, aby bolo územné rozhodnutie i stavebné povolenie na stavbu miestnej komunikácie vydané fyzickým alebo právnickým osobám. V tejto súvislosti mal za to, že povoliť umiestnenie a realizáciu miestnej komunikácie možno len za predpokladu, že obec nestratí kontrolu nad jej prípravou a výstavbou a už v štádiu územného konania bude vopred garantovaný miestny charakter tejto komunikácie. Súladne s názorom žalovaného konštatoval, že zabezpečenie miestneho charakteru komunikácie možno iba doložením a preukázaním participácie obce na umiestňovaní miestnej komunikácie, pričom táto participácia sa nemusí nutne prejaviť v tom, že obec bude spolustavebníkom komunikácie, avšak od počiatku musí byť vyjasnené, kedy a za akých podmienok sa obec stane jej vlastníkom a správcom, aby nemohli vzniknúť prípadné pochybnosti o ďalšom osude komunikácie a aby obec mala právny nástroj na prípadné vynútenie prevzatia miestnej komunikácie do svojej správy a vlastníctva. Uviedol, že vzhľadom na to, že v prejednávanej veci bola stavba miestnej komunikácie umiestnená pre fyzické osoby (žalobcov) bez doloženia a preukázania vyššie uvedených podmienok následného 6Sžp/12/2011 3 prechodu/prevodu miestnej komunikácie do správy vlastníctva mesta T., postupovali správne orgány vyhodnotením územného rozhodnutia mesta Trnava č. OSaŽP/24222-15305/08/Jč zo dňa
2 stavebného zákona, pretože neuvádza ustanovenie osobitného predpisu, na základe ktorého uplatnil cestný správny orgán svoju pôsobnosť a absentuje v ňom aj jednoznačný údaj o tom, či týmto stanoviskom nahrádza stanovisko pre konanie nasledujúce
stavebného zákona majúc za to, že sa jedná o predbežné stanovisko, po ktorom malo nasledovať ďalšie stanovisko k detailnému technickému riešeniu prepojovacej komunikácie. Preto skonštatoval, že správnym orgánom nemožno vytknúť, že predmetné stanovisko mesta Trnava nepovažovali za záväzné stanovisko
S poukazom na vyššie uvedené dospel po preskúmaní veci k záveru, že napadnuté rozhodnutie je z hľadiska vymedzenia žaloby v súlade so zákonom a keďže námietky žalobcov neodôvodňovali zrušenie napadnutého rozhodnutia, postupujúc
1 OSP, žalobu ako nedôvodnú zamietol. Proti rozsudku krajského súdu podali žalobcovia v zákonnej lehote odvolanie, domáhajúc sa jeho zmeny v podobe zrušenia rozhodnutia žalovaného č. MVRR-2010- 19452/35146-2:530/Kr zo dňa
1 stavebného zákona, stavebný úrad zabezpečí určenými podmienkami najmä ochranu záujmov spoločnosti pri výstavbe a pri užívaní stavby a jednak kolaudačné konanie (§ 81 ods. 1 stavebného zákona) a následne kolaudačné rozhodnutie (§ 81b stavebného zákona), ktoré sa nevydá, ak nie je zaistená bezpečnosť a ochrana zdravia ľudí a životného prostredia, ako aj riadne 6Sžp/12/2011 5 užívanie stavby na určený účel. Odvolávajúc sa na citované ustanovenia stavebného zákona mali za to, že stavebný úrad má právo v stavebnom a kolaudačnom konaní zaistiť, že cesta sa bude užívať ako miestna komunikácia a to tým spôsobom, že stavebníkovi uloží záväzné podmienky tak, aby cesta mohla byť prevedená do vlastníctva a správy mesta, a preto mali za to, že stanoviť také podmienky už v štádiu územného konania nie je na mieste a to aj dôvodu, že stavebníkom cesty nemusí byť subjekt totožný s navrhovateľom v územnom konaní, keďže v zákone nie je stanovené, že navrhovateľ, ktorý žiada o vydanie územného povolenia, môže byť len investor stavby. Uviedli, že už v územnom konaní reálne ani nemôže byť vyjasnené, kedy a za akých podmienok sa stane obec vlastníkom a správcom cesty, keďže nie vždy je navrhovateľ v územnom konaní aj vlastníkom nehnuteľnosti, na ktorej sa má stavba cesty uskutočniť (čo je aj v prejednávanom prípade) a preto ani nie je možné, aby navrhovateľ v územnom konaní, prípadne stavebníci – investori mohli uzatvoriť zmluvu o budúcom prevode vlastníctva cesty, pretože s vlastníctvom miestnej komunikácie sa prevádza aj vlastníctvo k pozemku pod miestnou komunikáciou. Operovali ďalej tým, že previesť vlastnícke právo už v územnom konaní vyvlastnením nie je možné vykonať, nakoľko vyvlastnenie je
2 stavebného zákona možné vykonať až po právoplatnosti rozhodnutia o umiestnení stavby. Ďalej nesúhlasili s právnym názorom krajského súdu, že časť komunikácie – ulica M. nemôže mať charakter miestnej komunikácie dôvodiac tým, že
územného plánu Mesta T. a
schválenej urbanistickej štúdie IBV – K.K. P.P.P.P., komunikácie, včítane ulice P. M. sú miestnymi komunikáciami a
Všeobecne záväzného nariadenia Mesta Trnava č. 227/2004 sú verejnoprospešnými stavbami na úseku doprava a naviac územné rozhodnutie ako aj stavebné povolenie na komunikáciu ul. P. M. bolo vydané na miestnu komunikáciu, pričom
kolaudačného rozhodnutia mala byť stavba protokolárne odovzdaná do 30 dní do vlastníctva a správy Mesta T., avšak investori komunikácie predmetnú cestu Mestu T. neodovzdali a Mesto T. ani nevymáhalo od stavebníkov splnenie uvedenej povinnosti. Mali za to, že len preto, že investori a realizátori stavby cesty nerešpektovali kolaudačné rozhodnutie, ulica M. nemôže mať charakter účelovej komunikácie, doplniac zároveň, že napriek tomu, že konanie investorov a realizátorov stavby cesty nemôže požívať právnu ochranu, prvostupňový súd nerešpektujúc územné rozhodnutie Mesta T., ani stavebné povolenie, ktoré rozhodnutia sú právoplatné a záväzné aj pre súd, im právnu ochranu poskytol zaujatím názoru, že ulica M. je účelovou komunikáciou; zároveň podotkli, že do dnešného dňa nebolo vydané rozhodnutie o zmene účelu stavby. Uviedli, že ulica M. je jedna súvislá komunikácia a zákon nepripúšťa, aby časť komunikácie bola účelovou a časť miestnou, a preto aj z toho pohľadu je právny názor krajského súdu o charaktere cesty nesprávny, upriamiac pozornosť na list Slovenskej stavebnej inšpekcie zo dňa 26. novembra 2009,
ktorej je ulica M. miestnou komunikáciou, vytýkajúc prvostupňovému súdu, že sa s týmto predloženým dôkazom nevysporiadal. Rovnako namietali, že sa krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nezaoberal výhradou, ktorou poukazovali na ustanovenie § 65 ods. 2 správneho poriadku,
ktorého pri zrušení alebo zmene rozhodnutia správny orgán dbá na to, aby 6Sžp/12/2011 6 práva nadobudnuté dobromyseľne, boli čo najmenej dotknuté, keď na danom stave komunikácie ulice M. nenesú žiadnu vinu a žiadnu zodpovednosť za daný stav. Rovnako namietali spôsob, akým sa prvostupňový súd vysporiadal s ich námietkou poukazujúcou na nulitu kolaudačného rozhodnutia na komunikáciu ul. M., keď len uviedol, že na predmetné kolaudačné rozhodnutie sa nemôže hľadieť ako na nulitný právny akt a nebrať naň zreteľ, pretože ide o rozhodnutie, ktoré bolo vydané príslušným správnym orgánom v riadnom konaní a na jeho preskúmanie, či prípadnú revíziu nemá v tomto konaní právomoc. Odvolávajúc sa na ustanovenie § 77 stavebného zákona uviedli, že v zmysle tohto ustanovenia mal kolaudačné konanie vykonať špeciálny stavebný úrad a to
ustanovenia § 120 stavebného zákona a § 3a zákona č. 135/1961 Zb.. Uviedli, že z kolaudačného rozhodnutia OŽP-1174/3/Jč je nesporné, že toto vydal stavebný úrad a nie špeciálny stavebný úrad
3 zákona č. 135/1961 Zb., pričom v kolaudačnom rozhodnutí je jasne uvedené, že primátor Mesta T. rozhodoval
453/2000 Z. z., čo znamená, že nerozhodoval
3 cestného zákona. V tejto súvislosti poukázali na to, že Mestský úrad v T. vykonal opravu kolaudačného rozhodnutia tým spôsobom, že rukou bol prečiarknutý text „§ 117“ a rukou dopísaný „§ 120“ a preto mali za to, že oprava bola vykonaná nezákonne. Taktiež v súvislosti s kolaudačným rozhodnutím namietali, že bolo podpísané na základe plnej moci Ing. V. B., keď odvolávajúc sa na ustanovenie § 13b ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 369/1990 Zb.“) mali za to, že Ing. V. B. nemal právo na základe plnej moci kolaudačné rozhodnutie podpísať, nakoľko z citovaného ustanovenia vyplýva, že zástupca starostu (primátora) zastupuje starostu iba počas neprítomnosti, avšak v danom prípade zástupca primátora konal nie
1 zákona č. 369/1990 Zb., ale konal na základe plnej moci, pričom takéto zastupovanie pri vydávaní rozhodnutí zákon č. 369/1990 Zb. v tom čase nepripúšťal. Poukazujúc na rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4S/34/97,
ktorého sa na nulitu správneho aktu prihliada z úradnej povinnosti bez ohľadu na to, či žaloba na vady (nulitu) aktu poukázala alebo sa domáhala aj jeho zrušenia pre nezákonnosť, ktorý rozsudok bol zverejnený v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR, zdôraznili, že nulitu predmetného kolaudačného rozhodnutia, ku ktorej sa má prihliadať z úradnej povinnosti, vyvoláva skutočnosť, že rozhodnutie podpísal nekompetentný pracovník – zástupca primátora a to na základe plnej moci, ako aj skutočnosť, že toto rozhodnutie nevydal špeciálny stavebný úrad
3 zákona č. 135/1961 Zb.. V súvislosti s ničotnosťou kolaudačného rozhodnutia poukázali aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdi/123/2003, v ktorom sa okrem iného uvádza, že „...Nulitným aktom je správny akt, vydaný tzv. absolútne vecne nepríslušným správnym orgánom, z ktorého nevznikajú žiadne právne následky, na rozdiel od aktu neplatného, pri ktorom sa uplatní prezumpcia jeho správnosti až do doby zrušenia jeho účinkov.“ Ďalej poukázali na ustanovenie § 13 ods. 5 zákona č. 369/1990 Zb. účinného ku dňu 1. júla 2003, v súlade s ktorým je starosta štatutárnym orgánom v majetkovoprávnych vzťahoch obce a v pracovnoprávnych vzťahoch zamestnancov obce; v administratívnoprávnych vzťahoch je správnym 6Sžp/12/2011 7 orgánom a keďže kolaudačné rozhodnutie nebolo vydané a podpísané primátorom mesta, mali za to, že kolaudačné rozhodnutie je nulitným správnym aktom. Nesúhlasili ďalej s názorom prvostupňového súdu,
ktorého stanovisko Mesta T. ako cestného správneho orgánu zo dňa 14. júna 2007 k umiestneniu navrhovanej miestnej komunikácie postráda náležitosti
2 stavebného zákona a preto ho nepovažoval za záväzné stanovisko, ale len za stanovisko predbežné, po ktorom malo nasledovať ďalšie stanovisko k detailnému technickému riešeniu prepojovacej komunikácie argumentujúc tým, že z listiny zo dňa
2 OSP s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho 6Sžp/12/2011 8 súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov je dôvodné. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP). V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu, súd postupuje
ustanovení druhej hlavy piatej časti OSP (§ 247 ods. 1 OSP). Predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie č.: MVRR-2010- 19452/35146-2:530/Kr zo dňa 28. júna 2010, ktorým žalovaný
2 správneho poriadku zamietol odvolanie žalobcov a potvrdil rozhodnutie Krajského stavebného úradu v Trnave č. KSÚ-OSP-2009/00992/Pr KSÚ-OSP-2010/00151/P1 zo dňa 17. marca 2010, ktorým krajský stavebný úrad v mimo odvolacom konaní
2 správneho poriadku, na základe podnetu žalovaného, zrušil právoplatné rozhodnutie Mesta Trnava, ako príslušného stavebného úradu č. OSaŽP/24222-15305/08/Jč zo dňa
2 cestného zákona sa pozemné komunikácie rozdeľujú
dopravného významu, určenia a technického vybavenia na
3 cestného zákona pozemnú komunikáciu tvorí cestné teleso a jej súčasti. Cestné teleso je ohraničené vonkajšími hranami priekop, rigolov, násypov a zárezov svahov, zárubných a obkladových múrov, pätou oporných múrov a pri miestnych komunikáciách pol metra za zvýšenými obrubami chodníkov alebo zelených pásov. Cestný zákon v ustanovení v § 1 ods. 2 diferencuje pozemné komunikácie na diaľnice, cesty, miestne komunikácie a účelové komunikácie, pričom pojem „komunikácia“ nepozná. Miestnymi komunikáciami sú v súlade s citovaným zákonom všeobecne prístupné a užívané ulice, parkoviská vo vlastníctve obcí a verejné priestranstvá, ktoré slúžia miestnej doprave a sú zaradené do siete miestnych komunikácií. Na strane druhej účelové komunikácie, ktoré sú v zmysle § 3d ods. 4 citovaného zákona vo vlastníctve štátu alebo iných právnických osôb alebo fyzických osôb, slúžia spojeniu jednotlivých výrobných závodov alebo jednotlivých objektov a nehnuteľnosti s ostatnými pozemnými komunikáciami alebo komunikačným účelom v uzavretých priestoroch alebo objektoch. Odvolací súd, s prihliadnutím na Územný plán Mesta Trnava, z decembra 2004,
jeho záväznej časti pod bodom c), ktorý stanovuje verejnoprospešné stavby na úseku doprava konštatuje, že „zákonný charakter“ spornej časti komunikácie, ktorá za daného právneho stavu, keďže sa nachádza v podielovom spoluvlastníctve fyzických osôb, má práve a iba z tohto dôvodu skutočne charakter „účelovej komunikácie“, možno dosiahnuť len aktívnou činnosťou Mesta T., ktoré všetkými dostupnými právnymi prostriedkami, vrátane inštitútu vyvlastnenia pozemkov, na ktorých sa nachádza toto teleso (nakoľko pozemná komunikácia nie je stavbou v zmysle Občianskeho práva)
bola, tak ako je klasifikovaná v územnom pláne, miestnou komunikáciou. Odvolaciemu súdu nedá v tejto súvislosti neuviesť, že je až absurdné, aby tento právny stav nepretržite pretrvával od roku 2003, bez akejkoľvek ingerencie mesta T., ktoré tento stav svojou nečinnosťou, spočívajúcou v neprevzatí stavby v lehote stanovenej v kolaudačnom rozhodnutí, vyvolalo.
1 stavebného zákona podkladom pre vydanie územného rozhodnutia sú územné plány obcí a zón. Ak pre územie nebol spracovaný územný plán obce alebo zóny, podkladom na vydanie územného rozhodnutia sú spracované územnoplánovacie podklady
a ostatné existujúce podklady
; inak stavebný úrad obstará v rozsahu nevyhnutnom na vydanie územného rozhodnutia iné podklady, najmä skutočnosti získané vlastným prieskumom alebo zistené pri miestnom zisťovaní.
2 stavebného zákona stavebný úrad v územnom konaní posúdi návrh predovšetkým z hľadiska starostlivosti o životné prostredie a potrieb požadovaného opatrenia v území a jeho dôsledkov; preskúma návrh a jeho súlad 6Sžp/12/2011 10 s podkladmi
odseku 1 a predchádzajúcimi rozhodnutiami o území, posúdi, či vyhovuje všeobecným technickým požiadavkám na výstavbu a všeobecne technickým požiadavkám na stavby užívané osobami s obmedzenou schopnosťou pohybu, prípadne predpisom, ktoré ustanovujú hygienické, protipožiarne podmienky, podmienky bezpečnosti práce a technických zariadení, dopravné podmienky, podmienky ochrany prírody, starostlivosti o kultúrne pamiatky, ochrany poľnohospodárskeho pôdneho fondu, lesného pôdneho fondu a pod., pokiaľ posúdenie nepatrí iným orgánom.
3 stavebného zákona stavebný úrad v územnom konaní zabezpečí stanoviská dotknutých orgánov a ich vzájomný súlad a posúdi vyjadrenie účastníkov a ich námietky. Stavebný úrad neprihliadne na námietky a pripomienky, ktoré sú v rozpore so schválenou územnoplánovacou dokumentáciou.
stavebného zákona v územnom rozhodnutí vymedzí stavebný úrad územie na navrhovaný účel a určí podmienky, ktorými sa zabezpečia záujmy spoločnosti v území, najmä súlad s cieľmi a zámermi územného plánovania, vecná a časová koordinácia jednotlivých stavieb a iných opatrení v území a predovšetkým starostlivosť o životné prostredie včítane architektonických a urbanistických hodnôt v území a rozhodne o námietkach účastníkov konania. V rozhodnutí o umiestnení stavby si v odôvodnených prípadoch stavebný úrad môže vyhradiť predloženie podrobnejších podkladov, projektovej dokumentácie alebo jej časti;
nich môže dodatočne určiť ďalšie podmienky, ktoré sa musia zahrnúť do stavebného povolenia.
1 stavebného zákona rozhodnutím o umiestnení stavby sa určuje stavebný pozemok, umiestňuje sa stavba na ňom, určujú sa podmienky na umiestnenie stavby, určujú sa požiadavky na obsah projektovej dokumentácie a čas platnosti rozhodnutia. Umiestnenie stavby sa vyznačí v grafickej prílohe územného rozhodnutia.
2 stavebného zákona v podmienkach na umiestnenie stavby sa určia požiadavky
názoru odvolacieho súdu postačujúcou zábezpekou dodržania navrhovaného charakteru pozemnej komunikácie pre následné stavebné a kolaudačné konanie. Podmienku preukázania participácie mesta T. formou následného prevodu resp. prechodu vlastníctva miestnej komunikácie do správy a vlastníctva obce, ktorej splnenia sa žalovaný dožaduje, odvolací súd vyhodnotil ako podmienku nesplniteľnú t.j. nemožnú podmienku, argumentujúc tým, že keďže navrhovatelia nedisponujú s výnimkou parciel č. X.X. a č. X.X. vlastníckym ani iným právom vo vzťahu k zostávajúcim pozemkom, nemajú v rámci územného konania v zmysle zásady, že „nikto nie je oprávnený previesť na iného viac práv, ako sám má“ k dispozícii právny inštitút, ktorým by boli spôsobilí túto podmienku splniť. Odvolaciemu súdu na záver, v súvislosti s uvedenou námietkou, odvolávajúc sa na vyššie citované ustanovenia stavebného zákona upravujúce podstatné náležitosti územného rozhodnutia, nedá inak, iba súhlasiť s názorom žalobcov, že skutočne stavebný zákon ani cestný zákon vo svojich ustanoveniach nevyžadujú ako podmienku vydania územného rozhodnutia preukázanie hmotnej participácie obce na výstavbe miestnej komunikácie doplniac zároveň, že pokiaľ aj vlastníci pozemkov, na ktorých sa má
rozhodnutia o umiestnení stavby vybudovať miestna komunikácia namietali takýto spôsob využitia ich pozemkov, ich výhrady neobstoja, keďže v súlade s územným plánom Mesta Trnava, ako aj so schválenou urbanistickou štúdiou IBV P.P.P.P. I, sa s vybudovaním tejto miestnej komunikácie rátalo a za predpokladu, že k dohode s vlastníkmi pozemkov nedôjde, bude postup
1, ods. 2 písm. f/ stavebného zákona v súlade so zákonom.
1 cestného zákona o pripájaní pozemných komunikácií, zriaďovaní vjazdov z cesty alebo miestnej komunikácie na susedné nehnuteľnosti, o úpravách alebo zrušení pripojenia pozemných komunikácií a vjazdov z cesty alebo miestnej komunikácie na susedné nehnuteľnosti rozhoduje s ohľadom na ochranu dotknutej pozemnej komunikácie a na bezpečnosť premávky na nej príslušný cestný správny orgán.
3 cestného zákona ak konanie
odseku 1 súvisí s umiestnením stavby alebo využitím územia, o ktorom rozhoduje stavebný úrad v územnom konaní, je konanie
odseku 1 súčasťou územného konania. Cestný správny orgán má v územnom konaní postavenie dotknutého orgánu, ktorý v konaní uplatňuje svoju pôsobnosť pri ochrane pozemnej komunikácie záväzným stanoviskom. Na vydanie záväzného stanoviska sa nevzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní. Z vyššie citovaných ustanovení cestného zákona jednoznačne vyplýva, že o pripájaní pozemných komunikácií, tak miestnej k účelovej, ako aj účelovej k miestnej, rozhoduje príslušný cestný správny orgán iba s poukazom na ochranu dotknutej pozemnej komunikácie a na bezpečnosť premávky na nej, a preto sa 6Sžp/12/2011 12 odvolací súd nestotožňuje s názorom prvostupňového súdu, že na pripojenie navrhovanej miestnej komunikácie na komunikáciu účelovú je potrebný súhlas vlastníkov tejto komunikácie. V súvislosti s námietkou žalobcov, ktorou poukazovali na vadnosť kolaudačného rozhodnutia, odvolací súd súladne s názorom prvostupňového súdu uvádza, že kolaudačné rozhodnutie, ktorého preskúmania sa žalobcovia dožadujú, nemôže byť predmetom preskúmania v tomto konaní. Publikované rozhodnutia, na ktoré sa žalobcovia odvolávajú, správne uvádzajú, že na vady rozhodnutia spôsobujúce nulitu rozhodnutia sa prihliada ex offo, avšak v danom prípade žalobcami vytýkané vady kolaudačného rozhodnutia by síce spôsobovali nezákonnosť tohto rozhodnutia, nie však jeho nulitu. Nulitným (ničotným) aktom je správny akt vydaný tzv. absolútne vecne nepríslušným správnym orgánom, z ktorého nevznikajú žiadne právne následky. V prípade namietaného kolaudačného rozhodnutia o takýto nulitný správny akt nešlo, keďže rozhodnutie bolo vydané príslušným správnym orgánom v riadnom konaní a na jeho preskúmanie, tak ako to správne konštatoval krajský súd, súd v tomto konaní nemá právomoc.
2 správneho poriadku správny orgán príslušný na preskúmanie rozhodnutia ho zruší alebo zmení, ak bolo vydané v rozpore so zákonom, všeobecne záväzným právnym predpisom alebo všeobecne záväzným nariadením. Pri zrušení alebo zmene rozhodnutia dbá na to, aby práva nadobudnuté dobromyseľne boli čo najmenej dotknuté.
3 stavebného zákona dotknuté orgány v konaniach
tohto zákona chránia záujmy uvedené v § 126 ods. 1 v rámci svojej pôsobnosti najmä tým, že majú právo nazerať do spisov, podávať záväzné stanoviská
, zúčastňovať sa na ústnom pojednávaní a miestnej obhliadke a vykonávať so stavebným úradom spoločné úkony
tohto zákona.
1 stavebného zákona záväzné stanovisko je na účely konaní
tohto zákona stanovisko, vyjadrenie, súhlas alebo iný správny úkon dotknutého orgánu, uplatňujúceho záujmy chránené osobitnými predpismi, ktorý je ako záväzné stanovisko upravený v osobitnom predpise. Obsah záväzného stanoviska je pre správny orgán v konaní
tohto zákona záväzný a bez zosúladenia záväzného stanoviska s inými záväznými stanoviskami nemôže rozhodnúť vo veci.
2 stavebného zákona dotknutý orgán je oprávnený uplatňovať požiadavky v rozsahu svojej pôsobnosti ustanovenej osobitným predpisom. Vo svojom záväznom stanovisku je povinný vždy uviesť ustanovenie osobitného predpisu, na základe ktorého uplatňuje svoju pôsobnosť, a údaj, či týmto záväzným stanoviskom zároveň nahrádza stanovisko pre konanie nasledujúce
tohto zákona. 6Sžp/12/2011 13 Inštitút preskúmania rozhodnutia mimo odvolacieho konania predstavuje ďalší mimoriadny opravný prostriedok. Na rozdiel však od obnovy konania účelom preskúmania rozhodnutia mimo odvolacieho konania je odstrániť právne omyly. Najvyšší súd Slovenskej republiky v súvislosti s povahou tohto mimoriadneho opravného prostriedku upriamuje pozornosť na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sž/31/2002, v ktorom sa konštatuje, že „...Zmysel správneho konania a dôležitosť dodržania procedurálnych pravidiel, ktoré tvoria jeho súčasť, je daná predmetom konania. Teda správne konanie – procedúra výlučne sleduje, aby bola zaistená správna aplikácia hmotného práva, aby rozhodnutie vo veci, ktorým sa zakladajú, menia alebo zrušujú konkrétne práva a povinnosti, bolo v súlade s hmotným právom. Zrušenie alebo zmena právoplatných rozhodnutí na základe mimoriadnych opravných prostriedkov (aj preskúmaním
2 zákona č. 71/1967 Zb. správneho poriadku) takto prichádza do úvahy len za situácie, ak sa v konaní (o mimoriadnom opravnom prostriedku) preukáže, že rozhodnutie je v rozpore s hmotným právom. Teda inštitút mimoriadnych opravných prostriedkov pri rešpektovaní stability práv priznaných právoplatným rozhodnutím nie je určený na odstraňovanie procesných vád a nedostatkov, ktoré nemali vplyv na zákonnosť rozhodnutia z hľadiska hmotného práva. Či je právoplatné rozhodnutie v rozpore s hmotným právom, musí byť zistené nepochybným spôsobom pred jeho zrušením. To predstavuje potrebu objasniť všetky okolnosti rozhodné pre posúdenie veci, t.j. zabezpečiť potrebné skutkové zistenia a tiež stanoviská účastníkov k týmto zisteniam, ako aj orgánu, ktorý preskúmavané rozhodnutie vydal. Tento proces nemožno zrušením rozhodnutia posunúť do pôvodného konania a až tam zisťovať, či skutočne došlo alebo nedošlo k porušeniu zákona, a ak áno, či verejný záujem prevyšuje nad záujmom dobromyseľne nadobudnutých práv účastníka (prípadne § 65 ods. 3 správneho poriadku).“ V intenciách citovaného rozsudku, najvyšší súd k spornému stanovisku k návrhu riešenia prepojovacej komunikácie vydanému Mestom Trnava, Mestským úradom v Trnave, odborom územného rozvoja a koncepcií, úsek dopravy a CH dňa 14. júna 2007 uvádza, že toto skutočne nespĺňa zákonné náležitosti vymienené v § 140b stavebného zákona, pretože v ňom absentuje ustanovenie osobitného predpisu, na základe ktorého uplatnil cestný správny orgán svoju pôsobnosť a taktiež v ňom chýba aj jednoznačný údaj o tom, či týmto stanoviskom nahrádza stanovisko pre konanie nasledujúce
stavebného zákona, naviac toto bolo vydané pred podaním samotného návrhu na vydanie rozhodnutia o umiestnení stavby, t.j. pred 21. januárom 2008, z ktorých skutočnosti jednoznačne vyplýva, že nemôže mať charakter záväzného stanoviska dotknutého orgánu. Napriek však všetkým týmto skutočnostiam, odvolací súd v záujme rešpektovania stability práv priznaných právoplatným rozhodnutím o umiestnení stavby, na tieto neprihliada, keďže ide o procesné vady a nedostatky, nemajúce vplyv na zákonnosť rozhodnutia z hľadiska hmotného práva zdôrazniac, že v mimo odvolacom konaní sa preskúmavané rozhodnutie nezrušuje preto, aby sa tieto procesné nedostatky, zavinené správnym orgánom, na ujmu účastníkov správneho konania odstránili. 6Sžp/12/2011 14
názoru odvolacieho súdu rozhodnutie o umiestnení stavby nevykazovalo, z hľadiska hmotného práva, taký zákonný deficit, ktorý by bol dôvodom na jeho zrušenie zdôrazniac zároveň, že žalobcovia svojím konaním nijakým spôsobom nezavinili stav namietaný žalovaným a svoje práva nadobudli dobromyseľne. Z vyššie uvedených dôvodov, nevyhodnotil odvolací súd dôvody, ktoré boli príčinou zrušenia rozhodnutia Mesta Trnava č. OSaŽP/24222-15305/08/Jč zo dňa
3 vety prvej OSP zmenil tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného č.: MVRR-2010- 19452/35146-2:530/Kr zo dňa
4 OSP súd prvého stupňa aj správny orgán sú viazané právnym názorom odvolacieho súdu, ak bolo rozhodnutie zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. O trovách konania rozhodol odvolací súd
1 OSP v spojení s § 224 ods. 2 OSP a § 250c ods. 1 vety prvej OSP a v odvolacom konaní úspešným žalobcom priznal náhradu trov konania v celkovej výške 853,93 € zloženú z trov konania na súde prvého stupňa a z trov odvolacieho konania. Trovy prvostupňového konania v sume 565,97 € pozostávajú zo zaplateného súdneho poplatku v sume 66 € a z náhrady trov právneho zastúpenia v sume 499,97 €, a to za 2 úkony právnej služby vykonané v roku 2010 (prevzatie veci dňa 26.8.2010 a podanie žaloby dňa 2.9.2010) á 177,56 € (§ 11 ods. 4 v spojení s § 13 ods. 2 Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov), režijný paušál á 7,21 € (§ 16 ods. 3 citovanej vyhlášky), za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2011 (účasť na pojednávaní, pri ktorom sa iba vyhlásilo rozhodnutie) 44,39 € (§ 14 ods. 5 písm. b/ citovanej vyhlášky), režijný paušál v sume 7,41 €, náhrada za stratu času 4 polhodiny á 12,35 €; cestovné osobným motorovým vozidlom Mitsubishi Lancer, EVČ: T.xx, na trase Trnava/Bratislava a späť v sume 29,23 €. Trovy odvolacieho konania v sume 287,96 € pozostávajú zo zaplateného súdneho poplatku v sume 66 € a z náhrady trov odvolacieho konania v sume 287,96 €, a to za 1 úkon právnej služby vykonaný v roku 2011 (podanie odvolania zo dňa 5.4.2011) vo výške 177,56 €, režijný paušál 7,41 € , t.j. spolu 184,97 € + 20 % DPH v sume 36,99 €. Priznané trovy konania je žalovaný povinný zaplatiť k rukám právnej zástupkyni žalobcov, v lehote troch dní (§ 149 ods. 1 OSP). Odvolací súd v súvislosti s uplatnenými trovami konania považuje za potrebné uviesť, že viazaný návrhom žalobcov, nemohol priznať náhradu trov konania v zákonnej výške, keď v roku 2010 prislúchala žalobcom za jednotlivé úkony právnej služby
4 v spojení s § 13 ods. 2 citovanej vyhlášky, odmena 6Sžp/12/2011 15 vo výške 180,35 € (50 % zo sumy 120,23 € je 60,12 €) a v roku 2011 odmena vo výške 185,25 € (50 % zo sumy 123,50 € je 61,75 €), avšak pretože si žalobcovia uplatnili odmenu vo výške 177,56 €, odvolací súd im takto uplatnenú odmenu priznal. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave, dňa 23. novembra 2011 JUDr. Jozef H a r g a š, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Peter Szimeth
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.