Najvyšší súd 2Sžf/44/2011 Slovenskej republiky ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kováčovej a členov senátu JUDr
§ 246cods.
1 Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 250ja ods.
§ 214
ods.
§ 246cods.
1 veta prvá O.s.p. s tým, že deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu SR www.nsud.sk a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného správneho orgánu nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 19. októbra 2011 (§ 156 ods. 1, 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.). 5 2Sžf/44/2011 Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že krajský súd v danom prípade rešpektoval právny názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v zrušujúcom uznesení sp. zn. 2Sžf/9/2010 zo dňa 16.2.2011, keď súdu prvého stupňa predovšetkým vytkol, že dostatočne a vyčerpávajúcim spôsobom sa nevysporiadal s námietkami, ktoré uplatnila žalobkyňa vo svojej žalobe, predovšetkým z hľadiska príslušných zásad administratívno- právneho trestania, keď tvrdila, že ide o previnenie trvajúce a opakované, a preto za daného skutkového a právneho stavu by jej správca dane ako daňovému subjektu mohol uložiť len jednu pokutu vo výške 2000,- Sk a nie 8 pokút po 2000,- Sk. Najvyšší súd SR považuje za potrebné vzhľadom na dôvody odvolania žalovaného zdôrazniť, že napriek tomu, že doterajšia judikatúra v oblasti administratívneho trestania sa nedotkla sankcionovania v oblasti daňového práva, tak i v tejto oblasti súdneho prieskumu pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutí daňových orgánov je povinnosťou správneho súdu skúmať, v prípade ak žalobca ako daňový subjekt spáchal viacero správnych deliktov, či mu správca dane pri ukladaní pokuty za tieto delikty nemal v zmysle absorpčnej zásady uplatňujúcej sa v trestnom práve uložiť iba jednu pokutu ako sankciu za správny delikt najprísnejšie postihnuteľný, a to o to viac, ak túto skutočnosť žalobkyňa namietla. Krajský súd v dôvodoch napadnutého rozsudku správne a dôvodne poukazuje i na Odporúčanie výboru ministrov č. R
(91)1 pre členské štáty o správnych sankciách, schválené Výborom ministrov dňa 13.2.1991, ktoré odporúča vládam členských štátov, aby sa vo svojom práve aj praxi riadili zásadami, ktoré vyplývajú z tohto Odporúčania. Z tohto Odporúčania Výboru ministrov taktiež podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva, že pri ukladaní administratívnych sankcií platia analogicky základné podmienky ukladania sankcií trestných s tým, že správny postih protiprávneho chovania možno uplatniť len v primeranej lehote a že každé konanie smerujúce k správnemu potrestaniu musí byť uzatvorené konečným rozhodnutím. Povinnosť dokazovania spočíva na správnom orgáne. Správny akt, ktorým je ukladaná sankcia, musí byť vždy preskúmateľný z hľadiska zákonnosti nezávislým a nestranným súdom. Správne taktiež konštatuje krajský súd, že toto 6 2Sžf/44/2011 Odporúčanie sa vzťahuje jednak na pokuty alebo iné opatrenia trestnej povahy bez ohľadu na to, či majú peňažnú alebo inú povahu. Taktiež podľa názoru odvolacieho súdu krajský súd správne poukazuje i na Rezolúciu
(77)31 z 28.9.
- Najvyšší súd SR taktiež považuje opätovne za potrebné zdôrazniť, že i na rozhodovanie o správnych deliktoch (v danom prípade správne delikty zakotvené v ust. § 35 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov), dopadajú požiadavky čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách, pretože Dohovor v čl. 6 ods. 1 uvádza „akékoľvek trestné obvinenie“. Odvolací súd akceptuje argumentáciu žalovaného, že v danom prípade išlo o samostatnosť jednotlivých zdaňovacích období, v ktorých boli jednotlivé správne delikty spáchané. Ušlo však podľa názoru odvolacieho súdu pozornosti žalovaného ako i správcu dane, že hoci išlo o „samostatnosť zdaňovacích období“ v danom prípade, v ktorých boli jednotlivé správne delikty spôsobené, avšak správca dane rozhodoval o všetkých jednotlivých správnych deliktoch spôsobených žalobkyňou ako daňovým subjektom nie však osobitne po právoplatnom rozhodnutí týkajúcom sa príslušného zdaňovacieho obdobia, ale rozhodoval v ten istý deň, a to 21.1.2008, 8 samostatnými rozhodnutiami. V danom prípade vzhľadom na tieto skutočnosti nič, podľa názoru odvolacieho súdu, nebránilo správcovi dane Daňovému úradu Senec, aby v príslušnom konaní rešpektoval zásady administratívnoprávneho trestania naviac, keď žalobkyňa dôvodila tým, že z jej strany ide o previnenie trvajúce a opakované a mala by jej byť uložená iba jedna pokuta ako sankcia za nesplnenie si zákonom stanovenej povinnosti. Taktiež správne konštatuje krajský súd, že Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd má v danom prípade prioritu pred vnútroštátnym zákonom, ak zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd. Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd je publikovaný v Zbierke zákonov pod č. 209/1992 Zb. Je teda i súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky. 7 2Sžf/44/2011 V danom prípade Najvyšší súd SR nemôže akceptovať tvrdenie žalovaného, keď sa v podstate bráni tým, že „zákon č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov neupravuje ani súbeh správnych deliktov a ani absorpčnú zásadu ukladania pokút za správne delikty“. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje i na skutočnosť, že aj vo veciach priestupkového charakteru sú priestupkové orgány povinné pri ukladaní sankcií rešpektovať príslušné zásady administratívnoprávneho trestania. Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva je potrebné dokonca i sankcie v priestupkových veciach vo forme pokuty považovať za sankcie represívneho charakteru, a v týchto prípadoch dospel Európsky súd pre ľudské práva k záveru, že taktiež ide o trestné veci, a to bez ohľadu na relatívne nízke sankcie. Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd SR nemohol odvolaniu žalovaného vyhovieť a napadnutý rozsudok krajského súdu ako zákonný v zmysle ust. § 219 ods. 1, 2 O.s.p. za použitia ust. § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd SR v zmysle ust. § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. za použitia ust. § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. Žalobkyni napriek úspechu v odvolacom konaní trovy prakticky nevznikli a nakoľko žalovaný v odvolacom konaní úspech nemal, rozhodol odvolací súd tak, že účastníkom trovy odvolacieho konania nepriznal. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave dňa
- októbra 2011 JUDr. Elena Kováčová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Nikoleta Adamovičová