Obsah (4)

§ 243a§ 242§ 243b§ 243d

Najvyšší súd 1 M Cdo 14/2009 Slovenskej republiky U z n e s e n i e Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa Ľ. M., bývajúceho vo V., proti odporcom 1/ K. Z., bývajúcemu vo V. a 2

§ 243aods.

1 O.s.p.) preskúmal vec a dospel k záveru, ţe mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora smerujúce proti vyhovujúcej časti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo 17. septembra 2008 č. k. 5C 39/2005-58 je dôvodné. V zmysle § 243f ods. 1 Os.p. môţe byť mimoriadne dovolanie podané z dôvodu, ţe: a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom mimoriadneho dovolania, ale aj dôvodmi uplatnenými v mimoriadnom dovolaní. Obligatórne (§ 243i ods.

§ 242ods.

1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. O vadu konania v zmysle § 237 O.s.p. ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd 1 M Cdo 14/2009 5 nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Vady uvedené v § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. neboli v mimoriadnom dovolaní namietané a v konaní ani nevyšli najavo. Najvyšší súd Slovenskej republiky so zreteľom na obsah mimoriadneho dovolania sa osobitne zaoberal otázkou, či namietaným postupom súdu prvého stupňa nebola odporcom odňatá moţnosť pred súdom konať podľa § 237 písm. f/ O.s.p. a dospel k záveru, ţe konanie súdu prvého stupňa trpí práve touto vadou. V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka) a povinnosť (súdu) na náleţité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti sluţby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náleţitosťou kaţdého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku z

1. januára 1999, sťaţnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I] tak, ţe rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť 1 M Cdo 14/2009 6 vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyţaduje, aby na k a ţ d ý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z
2. mája 1997, sťaţnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z
3. februára 1998, sťaţnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení z
4. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, ţe „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“. Z obsahu spisu vyplýva, ţe právny zástupca odporcov vo svojom vyjadrení k návrhu doručenom súdu prvého stupňa
5. mája 2005 vzniesol námietku premlčania navrhovateľom uplatneného nároku na náhradu škody a aj z tohto dôvodu ţiadal návrh celom rozsahu zamietnuť. V námietke poukázal na uplynutie subjektívnej premlčacej lehoty podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka a presne uviedol, kedy sa podľa jeho názoru navrhovateľ (poškodený) dozvedel o škode ako aj o tom, kto za škodu zodpovedá. Spomínané vyjadrenie bolo navrhovateľovi doručené
6. mája 2005, ktorý v následnej replike prostredníctvom svojho právneho zástupcu k námietke premlčania uviedol, ţe je nedôvodná. Ako správne uvádza generálny prokurátor, súd prvého stupňa sa vo svojom rozsudku so vznesenou námietkou premlčania vôbec nevysporiadal, keď v odôvodnení dokonca absentuje akákoľvek zmienka o tomto hmotnoprávnom úkone odporcov. Nedostatok odôvodnenia rozsudku v tejto otázke majúcej význam pre výsledok sporu má za následok, ţe napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa nespĺňa poţiadavky stanovené § 157 ods. 2 O.s.p. na riadne odôvodnenie rozsudku. Zo strany súdu prvého stupňa sa jedná o závaţné procesné pochybenie, v dôsledku ktorého došlo k porušeniu práva odporcov na spravodlivý proces a zároveň k odňatiu ich moţnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). V prípade, ţe súd napriek vzneseniu námietky premlčania práva vyhovie ţalobnému návrhu, v odôvodnení 1 M Cdo 14/2009 7 rozsudku musí dať aj jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na nepochybne relevantnú otázku nastolenú takouto obranou, t. j. vysvetliť prečo na takúto námietku neprihliadol. Podľa § 100 ods. 1 tretej vety Občianskeho zákonníka ak sa totiţ dlţník premlčania dovolá, nemoţno premlčané právo veriteľovi priznať. Obrana takéhoto druhu si preto zasadne vyţaduje, aby súd, ak k nej neprihliadne, v odôvodnení rozsudku, ktorým ţalobnému návrhu vyhovie, skutkovo a právne podal dôvody, pre ktoré tak učinil. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa z týchto dôvodov stotoţnil s názorom Generálneho prokurátora Slovenskej republiky, ţe v konaní pred súdom prvého stupňa došlo k procesnej vade majúcej za následok zmätočnosť rozhodnutia (§ 243f ods. 1 písm. a/ v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p.), preto rozsudok súdu prvého stupňa v jeho vyhovujúcej časti a v nadväzujúcom (závislom) výroku o trovách konania (§ 242 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) uznesením zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie (§ 243i ods.

§ 243bods.

1 a 4 O.s.p.). So zreteľom na právne účinný dispozitívny úkon dovolateľa - späťvzatie mimoriadneho dovolania v časti smerujúcej proti uzneseniu Krajského súdu v Ţiline z 29. januára 2009 sp. zn. 9Co 7/2009 konanie o mimoriadnom dovolaní v tejto časti zastavil (§ 243i ods.

§ 243bods.

5 druhá veta O.s.p.). V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243i ods.

§ 243dods.

1 O.s.p.). P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 29. apríla 2011 JUDr. Jana B a j á n k o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť : Hrčková Marta