1 Cdo 34/2010 R O Z S U D O K V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Bajánkovej a sudcov JUDr. Jany Cisárovej a JUDr. Milana Deáka, v právnej veci navrhovateľa M. R., bývajúceho v P., zastúpeného JUDr. P. S., advokátom v P., proti odporcom 1/ JUDr. J. P. a 2/ Š. P., obom bývajúcim v T., o odstránenie betónového múrika, vedenej na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 25C 39/2005, o dovolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 27. januára 2009 sp. zn. 10Co 290/2008, takto r o z h o d o l : Dovolanie navrhovateľa z a m i e t a . O d ô v o d n e n i e Okresný súd Trnava rozsudkom z 18. júna 2008 č. k. 25C 39/2005-99 uloţil odporcom povinnosť do 15 dní odstrániť múrik nachádzajúci sa na parcele č. X – orná pôda vo výmere X m2 a parcele č. X – orná pôda vo výmere X m2, vedených na Správe katastra Trnava, Katastrálny úrad v Trnave, na LV č. X katastrálne územie L. Vykonaným dokazovaním mal súd prvého stupňa za preukázané, ţe navrhovateľ a odporcovia sú vlastníkmi susedných parciel ţe odporcovia postavili múrik na parcele patriacej do vlastníctva navrhovateľa. Navrhovateľ sa preto oprávnene domáhal ochrany svojho vlastníctva a ţiadal odstrániť neoprávnenú stavbu odporcov na svojom pozemku. Odstránenie stavby povaţoval súd za 1 Cdo 34/2010 2 účelné, pretoţe múrik slúţi len na oddelenie parciel navrhovateľa a odporcov, nie je postavený na skutočnej hranici dotknutých parciel a bráni navrhovateľovi v riadnom uţívaní nehnuteľnosti. Námietku odporcov o vydrţaní časti pozemku vo vlastníctve navrhovateľa, ktorú fakticky zabrali po postavení múrika, povaţoval za nedôvodnú. Podľa názoru súdu prvého stupňa odporcovia nepreukázali existenciu právneho dôvodu, na základe ktorého by ktorékoľvek časové obdobie mohli byť kvalifikovaní ako oprávnení a dobromyseľní drţitelia tejto nehnuteľnej veci. Odporcovia uţívali nehnuteľnosti vo vlastníctve navrhovateľa na základe vymerania hranice geodetom, ktoré sa ale v konaní nepreukázalo. Ani takéto vymeranie by však nemohlo predstavovať titul pre vydrţanie, pretoţe dlhodobé uţívanie nehnuteľnosti omylom v domnení, ţe sa jedná o vlastné územie, nie je moţné z dôvodu omylu v objekte drţania povaţovať za oprávnenú a dobromyseľnú drţbu spôsobujúcu vydrţanie. V kúpnej zmluve mali odporcovia jasne uvedené nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom kúpy a časť parcely navrhovateľa tam nemohla byť uvedená, preto nemali dôvod sa domnievať, ţe sú oprávnení drţitelia časti pozemku navrhovateľa. O trovách konania súd nerozhodoval, keď poukázal na § 151 ods. 3 O.s.p. s tým, ţe o nich rozhodne samostatným uznesením aţ po právoplatnosti rozsudku. Na odvolanie odporcov Krajský súd v Trnave rozsudkom z 27. januára 2009 sp. zn. 10Co 290/2008 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe návrh zamietol. Odvolací súd po zopakovaní dokazovania dospel k záveru o nedostatku aktívnej legitimácie navrhovateľa, keďţe vlastnícke právo k nehnuteľnosti, na ktorej sa múrik nachádzal, svedčilo v prospech odporcov, ktoré nadobudli vydrţaním ako osobitným originálnym spôsobom zo zákona, pretoţe boli splnené zákonom poţadované predpoklady a to spôsobilý predmet vydrţania, oprávnenosť drţby a trvanie drţby nepretrţite počas celej zákonom ustanovenej doby. Súd mal za nesporné, ţe prvá podmienka bola splnená, nakoľko ide o vec v právnom zmysle, ktorá môţe byť predmetom vydrţania. V súvislosti s oprávnenosťou drţby odvolací súd poukázal na vyjadrenia odporcov, svedkyne M. R., znalca Ing. J. G., na obsah znaleckého posudku a obsah poštových poukáţok, z ktorých vyplynulo, ţe odporcovia uţívali nehnuteľnosť v rozsahu, v akom im bola bývalým geodetom Ing. Š. vyznačená drevenými kolíkmi. Napriek tomu, ţe sa ţiaden listinný dôkaz o vytýčení hraníc pozemkov nezachoval, o tejto skutočnosti svedčia výsluchy svedkov Ing. A. S., T. K. ako i M. R., ktorí zhodne potvrdili existenciu drevených kolíkov na tom mieste nehnuteľnosti, kde je postavený múrik a podporne i poštové poukáţky o platbách odporcov geodézii v auguste 1983 v októbri a v novembri 1984. Z týchto skutočností odvolací súd vyvodil, ţe odporcovia boli presvedčení 1 Cdo 34/2010 3 o poctivosti právneho dôvodu nadobudnutia veci, keď vlastníctvo nadobudli na základe kúpnej zmluvy, nehnuteľnosť nebola zameraná, Ing. Š.. Aj keď sa vytyčovací náčrt nezachoval, znalec Ing. G. pri svojom výsluchu potvrdil, ţe toto sa beţne stávalo, keďţe nebola zákonom zakotvená povinnosť odovzdať vytyčovací náčrt vlastníkom ani ţiadnemu štátnemu orgánu. Za splnenú povaţoval odvolací súd i podmienku nepretrţitosti drţby počas celej zákonom ustanovenej vydrţacej doby. Odporcovia vstúpili do drţby najneskôr v decembri 1984, keď hranica nehnuteľnosti bola vytýčená na jeseň 1984, ku ktorému záveru dospel odvolací súd na základe listinných dôkazov – poštových poukáţok o platbách Geodézie, ohlásenia drobnej stavby MNV Smolenice, ako i výsluchu svedkov Ing. A. S. a T. K. v dobe stavania múrika a táto drţba bola prerušená aţ 27. októbra 1998, listom právnej predchodkyne navrhovateľa M. R. adresovaným odporcovi 1/, keď táto i pred odvolacím súdom potvrdila, ţe odporcov osobne navštívila aţ po zaslaní listu. Podľa Občianskeho zákonníka s účinnosťou od 1. januára 1992 sa oprávnený drţiteľ stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretrţite v drţbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desiatich rokov, ak ide o nehnuteľnosť (§134 ods. OZ). Odvolací súd v tejto súvislosti zdôraznil, ţe do doby, počas ktorej mal oprávnený drţiteľ vec v drţbe, treba započítať aj drţbu vykonanú pred 1. januárom 1992, avšak účinky súhrnnej právnej skutočnosti (t. j. právnej skutočnosti, ktorá viedla k vydrţaniu) mohli nastať najskôr k 1. januáru 1992. Podľa názoru odvolacieho súdu v prejednávanej veci desaťročná vydrţacia doba uplynula najneskôr 31. decembra 1994. O trovách odvolacieho konania súd nerozhodoval s poukazom na § 224 ods. 4 O.s.p. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal navrhovateľ dovolanie, v ktorom ţiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. V dovolaní namietal, ţe súd nevykonal ním navrhovaný dôkaz (vytýčenie hraníc pozemkov znalcom - geodetom) a ţe znalec vo svojom posudku č. 3/2007 nesplnil to, čo mu ukladalo uznesenie súdu z 12. júla 2006 (v tejto súvislosti dovolateľ poukázal na bod D tohto posudku). Navrhovateľ napádal i obsah posudku, keď niektoré vyjadrenia znalca v ňom uvedené označil za nepravdivé. Vykonaním spomínaného dôkazu by sa preukázalo, ţe múrik nebol vymeraný zosnulým Ing. Š., keďţe tento len vystrihuje stred spoločnej hranice pozemkov a ignoruje sa pozdĺţna spoločná hranica. Podľa názoru dovolateľa týmto postupom súd (dovolateľ mal zrejme na mysli súd prvého stupňa – poznámka dovolacieho súdu) zaťaţil svoje rozhodnutie nielen vadami spočívajúcimi v porušení všeobecných procesných princípov podraditeľných pod vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ale súčasne postupoval aj v rozpore so zásadami vyjadrenými v druhej hlave siedmeho odseku Ústavy SR (predovšetkým čl. 46 ods. 1 Cdo 34/2010 4 1 a čl. 48 ods. 2) a čl. 6 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd. V súvislosti s oprávnenosťou drţby dovolateľ tvrdil, ţe odporcovia pozemok opustili uţ dávno pred jeho vydaním Obvodným pozemkovým úradom a zdôrazňoval i nedostatok dobrej viery odporcov, keď poukázal na vyjadrenie odporcu 1/, ktorý jeho matke uviedol „mal som málo m2“, pričom odporcovia si nezapočítali svoje metre za plotom (prístupová cesta). Ďalej poukázal na tvrdenia odporcov, ţe múrik bol vytýčený geodetom za prítomnosti svedkov – svedkovia však vypovedali, ţe keď došli betónovať, kolíky uţ boli na mieste a nikoho nevideli. Podľa dovolateľa súd prvého stupňa tieto skutočnosti zhodnotil v súlade s materiálnom pravdou, čo však odvolací súd ignoroval. Odporcovia vo svojom písomnom vyjadrení navrhli dovolanie navrhovateľa zamietnuť a ţiadali priznať náhradu trov dovolacieho konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( § 10a ods.1 O.s.p.), po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania ( § 240 ods. 1 O.s.p. ) zastúpený advokátom ( § 241 ods.2 O.s.p. ), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom ( § 238 ods.1 O.s.p. ), preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 241 ods.1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania ( § 243a ods.1 O.s.p. ) a dospel k záveru, ţe dovolanie nie je opodstatnené. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Zmyslom dovolacieho konania je preskúmať rozhodnutia odvolacích súdov v prípadoch stanovených zákonom z hľadiska stanovených dovolacích dôvodov a zjednať nápravu tam, kde rozhodnutie odvolacieho súdu z pohľadu právneho posúdenia a zákonnosti procesného postupu súdu, poprípade podkladov skutkových zistení vo výsledkoch dokazovania, nemôţe obstáť. Pre účely predmetného dovolania treba zdôrazniť, ţe dovolanie nie je „ ďalším odvolaním“ a nemoţno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov niţších stupňov ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. Posúdiť správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený prehodnocovat vykonané dôkazy. Dovolacie konanie má prieskumnú povahu; aj so zreteľom na ňu dovolací súd – na rozdiel od súdu prvého stupňa 1 Cdo 34/2010 5 a odvolacieho súdu – nemá moţnosť vykonávať dokazovanie ( § 243a ods.2 veta druhá O.s.p. ). Z ustanovenia § 241 ods. 1 O.s.p. vyplýva, ţe dovolací súd je viazaný rozsahom dovolania a uplatneným dovolacím dôvodom vrátane jeho obsahového vymedzenia; obligatórne sa zaoberá len vadami konania vymedzenými v § 237 O.s.p. a inými vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Podľa § 241 ods.2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe
- a)v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p.,
- b)konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
- c)rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnon posúdení veci. Dovolací súd sa obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vzhľadom na to dovolací súd skúmal, či v konaní nedošlo k vade v zmysle § 237 O.s.p.. O takú vadu ide vtedy, ak
- a)sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
- b)ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
- c)účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
- d)v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie,
- e)sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
- f)účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom,
- g)rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Ţiadna z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. nebola v dovolacom konaní namietaná a ani v dovolacom konaní nevyšla najavo. Z obsahu dovolania vyplýva, ţe navrhovateľ v tomto opravnom prostriedku uplatnil dovolací dôvod podľa § 241 ods.2 písm. a/ O.s.p..Namieta, ţe v konaní mu bola odňatá moţnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. tým, ţe neboli vykonané ním navrhované dôkazy, ako i, ţe odvolací súd vykonané dôkazy nesprávne vyhodnotil. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je taký nesprávny, procesné ustanovenia porušujúci postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať a v konaní uplatňovať (realizovať) procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. 1 Cdo 34/2010 6 Pri posudzovaní otázky, či v danom prípade došlo v konaní na súdoch niţších stupňov k odňatiu moţnosti navrhovateľa konať, vzal dovolací súd na zreteľ, ţe vada konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. je dôsledkom porušenia práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces (čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd). Za porušenie tohto práva však nie je moţné povaţovať nevykonanie navrhovaného dôkazu - vytýčenie hranic pozemkov znalcom geodetom. Súdna prax je jednotná v tom, ţe ak súd v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, nezakladá to vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ( viď R 37/1993, R 125/199, R 6/2000). K procesným právam účastníka nepatrí, aby bol vykonaný kaţdý dôkaz, ktorý účastník zo svojich subjektivných hľadísk povaţuje za významný, alebo aby bol vyhodnotený spôsobom, ktorý účastník povaţuje za správny. Rozhodovanie o tom, ktoré z navrhovaných dôkazov budú vykonané, patrí výlučne súdu a nie účastníkovi konania ( § 120 ods.1 O.s.p., § 213 ods.5 O.s.p. ). Ak súd rozhodne, ţe navrhované dôkazy nevykoná ( napr. preto, ţe sú pre vec nerozhodné alebo nadbytočné ), nejde o postup, ktorým bola účastníkovi odňatá moţnosť konať. Navrhovateľ v dovolaní tieţ namieta, ţe súdy nesprávne vyhodnotili výsledky vykonaného dokazovania. V zmysle § 132 O.s.p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, no táto skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (pre úplnosť treba dodať, ţe nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné – viď § 241 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O.s.p.). Inou vadou konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná (§ 242 ods. 1 O.s.p.), je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej základom je porušenie iných procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Iná vada konania je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. 1 Cdo 34/2010 7 Podľa § 213 ods. 1 O.s.p., odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v ods. 2 aţ 7. Ak má odvolací súd za to, ţe súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám (§ 213 ods. 3 O.s.p.). Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, ţe podmienkou toho, aby odvolací súd mohol zmeniť napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa je, aby toto rozhodnutie povaţoval odvolací súd za nesprávne, napriek tomu, ţe súd prvého stupňa podľa názoru odvolacieho súdu správne zistil skutkový stav veci. Aby odvolací súd mohol dospieť k takémuto záveru, odôvodňujúcemu zmenu napadnutého rozhodnutia, musí sa zaoberať skutkovými zisteniami, ku ktorým dospel súd prvého stupňa a aţ v prípade, ak zistí, ţe tomuto skutkovému zisteniu nemoţno nič vyčítať, posúdi, či na správne zistený skutkový stav súd prvého stupňa správne aplikoval právnu normu (či vec správne posúdil po právnej stránke). Ku zmene odvolaním napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa môţe dôjsť aj vtedy, ak súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, podmienkou zmeny rozhodnutia však v takomto prípade je, ţe odvolací súd sám doplní dokazovanie, na základe ktorého dospeje k úplnému skutkovému stavu tvoriacemu podklad pre rozhodnutie v danej veci (§ 213 ods. 3 a 4 O.s.p.). Z obsahu spisu vyplýva, ţe ku skutkovým (nie právnym) záverom, na ktorých odvolací súd zaloţil svoje hodnotiace závery, dospel odvolací súd na základe vyhodnotenia dôkazov, ktoré zopakoval. Zo zápisnice o pojednávaní z 18. novembra 2008 ( č.l.117 -119 spisu ), z 9. decembra 2008 (č.l.120-122 spisu) a 27. januára 2009 ( č.l.125-128 spisu ) vyplýva, ţe odvolací súd bezprostredne pred ním opakoval dôkazy v zmysle § 213 ods.3 O.s.p. a zadováţil si tak rovnocenný poklad pre odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p.. Dôkazy, ktoré opakoval – výsluch svedkyne M. R. a znalca Ing. J. G., znalca z odboru geodézie boli pre právne posúdenie veci podstatné a dávali dostatočný podklad na vlastné skutkové závery odvolacieho súdu, a to iné, neţ ich ustálil súd prvého stupňa. Takýto postup je v súlade so zásadou priamosti a ústnosti občianskoprávneho konania. Vyhodnotenie dôkazov odvolacím sudom je v súlade s obsahom spisu aj so zásadami formálnej logiky. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, na základe akých dôkazov, vykonaných v konaní, mal preukázaný skutkový stav, ktorý ho viedol k zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa. Pri hodnotení dôkazov nemoţno odvolaciemu súdu vyčítať ţiadne pochybenia, a preto ani nemoţno polemizovať s jeho závermi, ktoré majú oporu vo vykonanom dokazovaní. 1 Cdo 34/2010 8 Procesné vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. nevyšli v dovolacom konaní najavo. Treba dodať, ţe spôsobilým dovolacím dôvodom v zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. nie je nesúhlas dovolateľa s vyhodnotením dôkazov súdom (porovnaj R 42/1993). Neprípustnosť takého dôvodu je daná charakterom dovolacieho konania, v ktorom sa uţ dôkazy nevykonávajú (§ 243a ods. 2 O.s.p.), a tak ani neprislúcha dovolaciemu súdu, aby prehodnocoval dôkazy vykonané v základnom konaní. Z obsahu dovolania navrhovateľa vyplýva, ţe ako dovolací dôvod uplatňuje ustanovenie § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., t.j. nesprávne právne posúdenie veci, pričom v rámci takto uvedeného dovolacieho dôvodu obmedzil sa na všeobecnú kritiku právneho posúdenia veci odvolacím súdom, oproti právnemu posúdeniu veci okresným súdom, ktoré povaţoval za správne. Pre zákonu zodpovedajúce uplatnenie dovolacieho dôvodu nie je postačujúce, keď dovolateľ v dovolaní len označí niektorý z dovolacích dôvodov uvedených v § 241 ods. 2 písm.
- a)aţ
- c)O.s.p. (napríklad tým, ţe poukáţe na označenie ustanovenia zákona alebo odcituje jeho text). Ustanoveniu § 241 ods. 1 O.s.p. zodpovedá a ním uloţenej osobitnej náleţitosti dovolania vyhovuje len také dovolanie, v ktorom sa uvádza, z konkrétne ktorých dôvodov sa napáda rozhodnutie odvolacieho súdu. Predpokladom toho je, ţe dovolateľ popíše (špecifikuje) okolnosti, z ktorých usudzuje, ţe určitý dovolací dôvod je daný, a ţe dostatočne konkrétne uvedie, v čom vidí nesprávnosť rozhodnutia odvolacieho súdu. Ak dovolateľ podáva dovolanie z dôvodu uvedeného v § 241 ods. 2 písm.
- c)O.s.p., nestačí len poukázanie na označenie (alebo text) tohto zákonného ustanovenia; nevyhnutnou náleţitosťou dovolania je v takomto prípade vymedzenie, ktorý právny záver a z akých dôvodov nepovaţuje dovolateľ za správny. Pokiaľ v dovolaní chýba táto (osobitná) náleţitosť, nie je (vzhľadom na viazanosť dovolacieho súdu uplatneným dovolacím dôvodom) vymedzený obsah prieskumnej činnosti dovolacieho súdu) a rozhodnutie odvolacieho súdu napadnuté dovolaním nie je moţné preskúmať z hľadiska opodstatnenosti takto „uplatneného“ dovolacieho dôvodu. Navrhovateľ tým, ţe v dovolaní neopísal okolnosti, z ktorých vyvodzuje nesprávnosť právneho posúdenia veci odvolacím súdom, sám znemoţnil dovolaciemu súdu preskúmať správnosť rozsudku odvolacieho súdu z hľadiska právneho posúdenia veci, na ktorom spočíva jeho rozhodnutie. 1 Cdo 34/2010 9 Z uvedeného vyplýva, ţe dovolací dôvod podľa § 241 ods.2 písm. a/ O.s.p. nie je daný a keďţe neboli nezistené ani ďalšie dôvody uvedené v § 241 ods.2 písm. b/ O.s.p., ktoré by mali za následok nesprávnosť dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu a ďalší dovolací dôvod dovolateľ neuplatnil spôsobom, ktorý by zodpovedal § 241 ods. 1 a 2 písm.
- c)O.s.p., pre ktorý sa dovolací súd nemohol zaoberať správnosťou dovolaním napadnutého rozhodnutia z hľadiska správnosti právneho posúdenia veci, na ktorom toto rozhodnutie spočíva, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľa podľa § 243b ods.1 O.s.p. zamietol. O trovách dovolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa vzhľadom na to, ţe v konaní súd vo výroku rozhodnutia vo veci samej rozhodol, ţe o trovách konania rozhodne aţ po právoplatnosti rozhodnutia a o týchto súd prvého stupňa doposiaľ nerozhodol (§ 224 ods.1 O.s.p., § 151 ods.3 O.s.p. § 243b ods.5 O.s.p. ) P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 29. apríla 2011 JUDr. Jana B a j á n k o v á, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť : Hrčková Marta