Najvyšší súd 1 Cdo 183/2010 Slovenskej republiky U z n e s e n i e Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnených 1/ M., bytom K., 2/ Š., bytom S., proti povinnému D., so sídlom V., pre vymoženie 5 264,87 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod sp. zn. 5 Er 2564/2000, o dovolaní JUDr. Ing. K. M., súdneho exekútora so sídlom v K., proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7 CoE 79/2010 z
- augusta 2010, takto r o z h o d o l : Dovolanie súdneho exekútora o d m i e t a . Účastníkom náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva. O d ô v o d n e n i e Okresný súd vo Vranove nad Topľou uznesením z
- mája 2007, č.k. 5 Er 2564/2000-17 exekúciu vedenú súdnym exekútorom Ing. Bc. K. M. pod č. Ex 975/200 vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Právneho predchodcu oprávnených ( G. ) zaviazal nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 9 939,- Sk do troch dní od právoplatnosti. O zastavení exekúcie rozhodol podľa § 57 ods.1 písm. g/ zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (Exekučný poriadok) vychádzajúc z toho, že u povinného nebola zistiteľná majetková podstata, tento po začatí exekúcie zanikol, už nemá spôsobilosť mať práva a povinnosti a nemôže byť účastníkom konania, nakoľko bol
- júna 2005 vymazaný z obchodného registra. O trovách exekúcie rozhodol podľa § 203 ods.1 Exekučného poriadku, keď mal za to, že nebolo možné uložiť povinnosť nahradiť trovy povinnému. 1 Cdo 183/2010 2 Na odvolanie predchodcu oprávnených Krajský súd v Prešove uznesením z
- februára 2008 sp. zn. 5CoE 18/2008 uznesenie súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti ( vo výroku o trovách exekúcie ) zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Okresný súd vo Vranove nad Topľou uznesením ( v poradí druhým) z
- septembra 2008, č.k. 5 Er 2654/2000-60 oprávnenému uložil povinnosť zaplatiť exekútorovi trovy exekúcie vo výške 8 811,90 Sk do troch dní od právoplatnosti. Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. O trovách exekúcie teraz rozhodol podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, preto ich znáša oprávnený. Krajský súd v Prešove uznesením z
- mája 2009 sp. zn. 7 CoE 18/2009 na odvolanie právneho nástupcu oprávneného zrušil uznesenie súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vychádzal z toho, že pôvodný oprávnený zomrel
- februára 2004 a pri rozhodovaní o trovách exekúcie nebolo možné uložiť povinnosť na ich náhradu mŕtvemu oprávnenému. Keďže exekučný poriadok vo svojich ustanoveniach neupravuje postup pri strate spôsobilosti niektorého z účastníkov konania bolo potrebné vychádzať z ustanovenia § 107 O.s.p. a v konaní pokračovať s dedičmi oprávneného. Možnosť použitia ustanovenia § 107 O.s.p. aj na exekučné konanie priamo vyplýva z ustanovenia § 251 ods.4 O.s.p., pričom zároveň poukázal aj na nesprávne právne posúdenie v dôsledku nepoužitia správneho ustanovenia právneho predpisu pri rozhodovaní o trovách exekúcie, nakoľko použitie ustanovenia § 203 ods.2 Exekučného poriadku na konania začaté pred
- februárom 2002 vylučovalo ustanovenie § 235 ods.2 Exekučného poriadku. Okresný súd vo Vranove nad Topľou uznesením ( v poradí tretím) z
- októbra 2009, č.k. 5 Er 2654/2000-84 oprávnenému uložil povinnosť zaplatiť exekútorovi trovy exekúcie vo výške 268,80 eur (8 097,87 Sk) do troch dní od právoplatnosti. Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. O trovách exekúcie teraz rozhodol podľa § 203 Exekučného poriadku účinného do 31.januára 2002 v spojení s ustanovením § 14 ods.1,2 ,3, § 15 ods.1, § 22 ods.1, § 23 ods.1,2 vyhlášky č. 288/1995 Z.z. Mal za to, že takto vypočítané trovy potreboval oprávnený na účelne vymáhanie nároku. Krajský súd v Prešove uznesením z
- augusta 2010 sp. zn. 7 CoE 79/2010 na odvolanie oprávnených zmenil uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o uložení povinnosti oprávneným nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie tak, že súdnemu exekútorovi sa náhrada trov exekúcie nepriznáva. Oprávneným náhradu trov konania nepriznal. 1 Cdo 183/2010 3 V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že exekučné konanie začalo na návrh právneho predchodcu oprávnených ešte v roku 2000 (
- septembra 2000, pozn. dovolacieho súdu ) preto je v tejto súvislosti právne významné ustanovenie § 235 ods.2 Exekučného poriadku, podľa ktorého exekučné konania, ktoré sa začali do
- februára 2002, sa dokončia podľa doterajších predpisov. Skutočnosť, podľa ktorej v roku 2005 došlo k zániku povinného, oprávnení a ani ich právny predchodca nemohli ani pri náležitej starostlivosti predvídať. Stratu spôsobilosti byť účastníkom konania ( § 19 O.s.p. ) nemožno považovať za zavinenie oprávnených, v dôsledku čoho aplikácia ustanovenia § 203 Exekučného poriadku v znení účinnom do
- januára 2002 pri rozhodovaní o trovách exekúcie neprichádza do úvahy. Rovnako mal za to, že nie je možné oprávnených zaviazať na znášanie trov exekúcie len z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, pretože Exekučný poriadok takúto možnosť pripustil až novelizáciou uskutočnenej zákonom č. 32/2002 Z.z. Keďže neexistuje subjekt, ktorý by mohol byť zaviazaný na náhradu trov exekúcie, náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi nepriznal. Oprávneným aj keď boli v konaní úspešní nepriznal náhradu trov s odôvodnením, že povinný v dôsledku straty spôsobilosti byť účastníkom konania nemohol byť zaviazaný a súdneho exekútora nemožno zaväzovať povinnosťou nahradiť trovy konania účastníkovi, nakoľko takúto možnosť Exekučný poriadok nepripúšťa. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal vo výroku o nepriznaní náhrady trov dovolanie súdny exekútor z dôvodu, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení a konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Uviedol, že exekútor je štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí, vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci. Podľa § 196 ods.1 Exekučného poriadku ako kogentnej právnej normy, v zmysle ktorého exekútorovi patrí odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za strata času, súd je vždy povinný rozhodnúť o trovách exekútora, možnosť úvahy má len v tom, ktorý subjekt zaviaže na náhradu trov exekúcie, a to v závislosti od toho, aký je dôvod zastavenia exekúcie. Nepriznanie náhrady trov exekúcie súdnemu exekútorovi je zásahom do jeho Ústavou Slovenskej republiky garantovaného práva, a to porušenie čl.
- Zastával názor, že ak by aj nedostatok právnej úpravy Exekučného poriadku (čo sa vzhľadom na kogentné ustanovenie daného prípadu ani netýka – tu má hradiť trovy jednoznačne oprávnený) a v osobitných prípadoch by nepočítal s náhradou trov súdneho exekútora od štátu, je súd povinný postupovať tak, aby chránil základné práva a slobody a v rámci aplikácie 1 Cdo 183/2010 4 právneho predpisu na neupravené otázky má možnosť využiť analogiu legis ( § 203 ods.2 in fine účinný od 1.februára 2002 ), resp. analogiu iuris ( úprava náhrady trov u advokátov alebo notárov). V prípade, ak by tomu tak nebolo, došlo by nielen k porušeniu základných práv a slobôd súdneho exekútora a jeho vyvlastneniu, ale aj k diskriminácií vo vzťahu k inému orgánu verejnej moci s obdobným (aj keď obsahovo odlišným) postavením. V predmetnom exekučnom konaní však nie je dôvod zaväzovať úhradou trov konania štát, nakoľko existuje subjekt, ktorý si exekučnú činnosť „ objednal“ – oprávnený a ten tak, ako za každú inú vykonanú prácu, poskytnutú službu alebo objednaný tovar, je povinný zaplatiť. Oprávnený, ktorý podával návrh na vykonanie exekúcie, mohol predvídať, že kedykoľvek v priebehu exekučného konania môže dôjsť k zániku povinného, rovnako môže byť zistené, že je nemajetný. Toto riziko, ktoré nesie oprávnený, nie je možné prenášať sa súdneho exekútora. Miera rizika, ktorú oprávnený znáša už pri podávaní návrhu je aj mierou jeho zavinenia pri nevymožiteľnosti pohľadávky a predvídania dôvodu zastavenia exekúcie (uznesenie Krajského súdu Košice z 12.8.2010, sp. zn. 3 CoE 189/2010). Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti žiadal uznesenie krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Oprávnení vo vyjadrení k dovolaniu žiadali dovolanie zamietnuť, resp. odmietnuť. K právnej argumentácii dovolateľa uviedli, že dovolateľ ignoruje intertemporálne ustanovenia Exekučného poriadku a súdne rozhodnutia, na ktoré poukazuje s vecou nesúvisia. Nepriznanie trov exekúcie súdnemu exekútorovi nebolo a nie je zásahom do jeho ústavných práv v prípade, ak je to ustanovené zákonom. Poukázali tiež na § 238 ods.5 O.s.p. podľa ktorého dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa ( § 236 ods. 1 O.s.p.) V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu. Dovolanie proti uzneseniu je prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru 1 Cdo 183/2010 5 Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.). Podľa § 239 ods. 2 O.s.p je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Ako je však výslovne uvedené v § 239 ods. 3 O.s.p., ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalečnom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením. Súdny exekútor v prejednávanej veci napadol dovolaním uznesenie odvolacieho súdu, ktorým tento súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa o trovách exekúcie, ktoré sú osobitnou formou trov konania. Dovolaním napadnuté uznesenie síce vykazuje znaky rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p., súčasne však ide o uznesenie o trovách konania, proti ktorému ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p. prípustnosť dovolania výslovne vylučuje. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p., ale zaoberal sa i otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm.a/ až g/ O.s.p. Ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237, možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 239 O.s.p. vylúčené. Pri skúmaní, či je dovolanie prípustné sa dovolací súd zameral predovšetkým na okolnosti, či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia možnosti účastníkovi pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným. Existencia 1 Cdo 183/2010 6 niektorej z vyššie uvedených vád však dovolacím súdom nebola v konaní zistená. Napokon dovolateľ vo svojom dovolaní ani žiadnu vadu v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p. nenamietal. Pokiaľ súdny exekútor svoje dovolanie odôvodil tým, že napadnuté rozhodnutie o trovách exekúcie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, treba uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) považuje Občiansky súdny poriadok za prípustný dovolací dôvod (ktorý možno uplatniť vždy, ak je dovolanie prípustné), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia. Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 ods. 1 až 3 O.s.p. a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti uvedené v ustanovení § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie súdneho exekútora podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravu dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. Náhrada trov dovolacieho konania nebola dovolacím súdom účastníkom priznaná, lebo v dovolacom konaní nemal dovolateľ úspech a ostatní účastníci nepodali návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.). P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave,
- apríla 2011 JUDr. Jana B a j á n k o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť : Hrčková Marta 1 Cdo 183/2010 7