1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. tak, ţe ţalobcom uloţil povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť ţalovanému 3 866, 70 Sk. Odvolací súd vo vzťahu k veci samej (zamietnutiu ţaloby), v ktorej časti napadnutý rozsudok potvrdil, stotoţnil sa so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Poukázal zároveň na to, ţe súd prvého stupňa zamietol ţalobu ako celok a ţe dôvody jeho rozhodnutia smerovali k obom v ţalobe navrhovaným alternatívam; ţe za situácie, 1 Cdo 124/2009 3 ţe ţalobcovia sa domáhajú nahradenia prejavu vôle ţalovaného smerujúcej k uzavretiu zmluvy o prevode vlastníctva bytu, tak takáto zmluva vytvára jednoliaty celok a nie je moţné vyhovieť ţalobe smerujúcej k prejavu vôle predávajúceho v prípade, ţe cena predmetu zmluvy je stanovená v rozpore s príslušným právnym predpisom, ako to v danom prípade ţiadali ţalobcovia; ďalej ţe podstatnou náleţitosťou zmluvy je stanovenie predmetu, pričom priľahlé pozemky však nie sú súčasťou navrhovanej kúpnej zmluvy napriek tomu, ţe minimálne parcela č. 4688/46 je typickým priľahlým pozemkom a ako taký musí byť predávaný spolu s vlastníctvom bytu. Proti rozsudku odvolacieho súdu podali ţalobcovia dovolanie, v ktorom navrhli rozsudok odvolacieho súdu ako aj rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na nové konanie.
dovolateľov postupom odvolacieho súdu im bola odňatá moţnosť konať pred súdom tým, ţe odvolací súd
kolaudačného rozhodnutia“ ... „sa predpokladalo, ţe spoločné priestory pivnice budú uţívané ako garáţe.“ Vytýkali súdom obidvoch stupňov aj nepreskúmateľnosť rozhodnutí a ďalšie procesné pochybenia s tým, ţe súdy sa vôbec nevysporiadali s eventuálnym petitom a ţe nesprávne aplikovali § 161 ods. 3 O.s.p. vo vzťahu k § 153 ods. 2 O.s.p., ktorý mimoriadne pripúšťa modifikovať obsah zmluvy súdom; zároveň namietali aj nesprávne právne posúdenie veci. Napokon vyjadrili aj názor o nesprávnosti rozhodnutia vo výroku o trovách konania, tvrdiac, ţe so zreteľom na špecifickosť uplatneného nároku súdy mali aplikovať § 150 O.s.p. a nepriznať ţalovanému náhradu trov konania. Ţalovaný vo svojom vyjadrení navrhol dovolanie odmietnuť a ţiadal priznať náhradu trov dovolacieho konania. 1 Cdo 124/2009 4 Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpení advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu.
1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4 O.s.p. Dovolaním ţalobcov je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky rozsudkov uvedených v § 238 O.s.p., proti ktorým je dovolanie prípustné; prípustnosť ich dovolania preto z tohto ustanovenia nevyplýva. Dovolanie ţalobcov by vzhľadom na uvedený záver (zistenie) bolo procesne prípustné, len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. O vadu tejto povahy ide, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom a g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba zdôrazniť, ţe ustanovenie § 237 O.s.p. nemá ţiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania; 1 Cdo 124/2009 5 ak v konaní došlo k procesnej vade vymenovanej v tomto ustanovení, moţno dovolaním napadnúť aj rozhodnutie, proti ktorému inak dovolanie nie je prípustné. So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p., ktoré ukladá dovolaciemu súdu povinnosť skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., dovolací súd sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania
O.s.p., ale komplexne sa zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. Vady uvedené v § 237 písm. b/ aţ e/ a g/ O.s.p. dovolatelia nenamietali a ani v konaní nevyšli najavo. S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na to, či sa v danom prípade nerozhodlo vo veci nepatriacej do právomoci súdov (§ 237 písm. a/ O.s.p.), resp. či postupom súdu prvého stupňa alebo odvolacieho súdu nebola dovolateľom odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Pokiaľ dovolatelia namietali „prekročenie právomoci“ súdu v civilnom konaní v súvislosti s vyţiadaním rozhodnutia od stavebného úradu „či ide o nebytové priestory – garáţe alebo spoločné priestory pivnice, keď
kolaudačného rozhodnutia sa predpokladalo, ţe spoločné priestory pivnice budú uţívané ako garáţe“ (č. l. 294 spisu), treba uzavrieť, ţe o vadu uvedenú v § 237 písm. a/ O.s.p. v tomto prípade nejde. Právomoc sa všeobecne posudzuje ako oprávnenie určitého štátneho orgánu (v tomto prípade súdu) riešiť otázky, ktoré sú zákonom zverené do jeho kompetencie. Právomoc súdov vymedzuje ustanovenie § 7 Občianskeho súdneho poriadku. V zmysle § 7 ods. 1 O. s. p. súdy v občianskom súdnom konaní prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich
zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.
2 O. s. p. súdy v občianskom súdnom konaní preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a 1 Cdo 124/2009 6 zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci a rozhodujú o súlade všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy vo veciach územnej samosprávy so zákonom a pri plnení úloh štátnej správy aj s nariadením vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy, pokiaľ ich
zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány. V zmysle § 7 ods. 3 O. s. p. iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon. Súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis je v rozpore s ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná [§ 109 ods. 1 písm. b)]. Súd je tieţ viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, ţe bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný
osobitných predpisov, a kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti a o zápise základného imania; súd však nie je viazaný rozhodnutím v blokovom konaní (§ 135 ods. 1 O.s.p.). Inak otázky, o ktorých patrí rozhodnúť inému orgánu, môţe súd posúdiť sám. Ak však bolo o takejto otázke vydané príslušným orgánom rozhodnutie, súd z neho vychádza (§ 135 ods. 2 O.s.p.). Pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môţe konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môţe mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet (§ 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Danosť súdnej právomoci je jednou z prvoradých procesných podmienok (§ 103 O.s.p.). Jej splnenie skúma súd ex offo v kaţdom štádiu konania a na kaţdom stupni rozhodovania.
1 druhá veta pred bodkočiarkou O.s.p., ak vec nespadá do právomoci súdov alebo ak má predchádzať iné konanie, súd postúpi vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania príslušnému orgánu. 1 Cdo 124/2009 7 O nedostatku právomoci súdu v občianskom súdnom konaní moţno hovoriť len v prípade, keď súd koná a rozhoduje vo veci, ktorá do okruhu vzťahov vymedzených v § 7 O.s.p. nepatrí (pokiaľ nejde o delenú právomoc, kde sa vyţaduje aj splnenie podmienky
Pri výkone civilnej právomoci treba dôsledne odlišovať právo súdu samostatne (ako predbeţné otázky) posudzovať určité otázky a právo konať a rozhodovať o týchto otázkach. V prejednávanej veci ide o nahradenie (vyhlásenie) vôle ţalovaného uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu so ţalobcami, ktorí svoj nárok vyvodzujú z § 29 ods. 8 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, takţe právomoc súdu rozhodnúť vo veci (o občianskoprávnom vzťahu) je tu nepochybne daná. Otázka, o rozhodnutie ktorej súd prvého stupňa poţiadal stavebný úrad, bola otázkou javiacou sa byť prejudiciálnou v súvislosti s riešením občianskoprávnej veci (ţaloby
3 O.s.p.), o ktorej otázke nemôţe súd rozhodnúť ako o veci samej (t. j. nemôţe ju poňať do výroku svojho rozhodnutia, keby bol podaný ţalobný návrh s týmto predmetom). Na veci nič nemení, ţe v zmysle § 135 ods. 2 prvá veta O.s.p. si súd mohol túto otázku posúdiť aj sám, pretoţe nejde o ţiaden z prípadov uvedených v § 135 ods. 1 O.s.p. V postupe súdu, ktorý moţno subsumovať pod § 109 ods.2 písm. c/ O.s.p., kedy súd dáva podnet na rozhodnutie príslušnej otázky orgánu, do právomoci ktorého patrí – v danom prípade stavebnému úradu, nejde o rozhodovanie súdu vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov. Keďţe rozhodnutie tohto správneho orgánu bolo následne zrušené, nakoľko ešte existovali archívne materiály (najmä stavebné povolenie a kolaudačné rozhodnutie), z ktorých sa dal zistiť účel, na aký bola stavba povolená a daná do uţívania (č. l.297 spisu), pri posudzovaní predbeţnej otázky súd z nich vychádzal (§ 135 ods.2 druhá veta O.s.p.). Dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania
f/ O.s.p. je taký z hľadiska procesného predpisu vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať a uplatniť procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. Dovolatelia namietajú odňatie moţnosti konať pred súdom v dôsledku toho, ţe odvolací súd pojednával v neprítomnosti ich právneho zástupcu a to aj napriek včas podanej ţiadosti o odročenie pojednávania. Ţiadosť bola zdôvodnená kolíziou predmetného pojednávania s iným pojednávaním ich právneho zástupcu, na 1 Cdo 124/2009 8 ktorom mal zastupovať svojho invalidného syna v konaní o náhradu škody z titulu ublíţenia na zdraví. V zmysle § 211 ods.2 O.s.p. ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa. Účastník sa môţe dať v konaní zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí (§ 24 prvá veta O.s.p.). Pojednávanie môţe sa odročiť len z dôleţitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť (§ 119 ods. 1 prvá veta O.s.p.). Súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepoţiadal z dôleţitého dôvodu o odročenie, môţe súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy (§ 101 ods.2 O.s.p.). Citované ustanovenie § 101 ods2 Občianskeho súdneho poriadku určuje takto dve podmienky, ktoré musia byť súčasne splnené, aby súd mohol vec prejednať v neprítomnosti účastníka alebo jeho zástupcu: riadne predvolanie a absencia ţiadosti o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu. Otázka kolízie pojednávaní účastníka konania, resp. jeho právneho zástupcu ako „dôleţitého dôvodu“ na odročenie pojednávania v zmysle § 101 ods.2 O.s.p. bola uţ opakovane riešená v judikatúre dovolacieho súdu ako aj v rozhodovacej praxi Ústavného súdu Slovenskej republiky.
nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 68/98 z 13. januára 1999 [uverejneného pod poradovým (publikačným) číslom: 11/1999 v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky] obsahom základného práva zaručujúceho právo kaţdého, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, nie je povinnosť súdu vyhovieť akejkoľvek 1 Cdo 124/2009 9 jeho ţiadosti na odročenie pojednávania. Kolízia dvoch pojednávaní toho istého účastníka v tom istom termíne na rozdielnych súdoch nie je akceptovateľným predpokladom uznania existencie „dôleţitého dôvodu“ na odročenie riadne a včas vytýčeného pojednávania. Posúdenie opodstatnenosti „dôleţitého dôvodu“ (§ 101 ods.2 Občianskeho súdneho poriadku) v kaţdom konkrétnom prípade patrí výlučne do právomoci konajúceho súdu. V zmysle judikátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejneného pod R 41/2002 dôleţitým dôvodom pre odročenie pojednávania pred súdom môţe byť aj kolízia s iným pojednávaním právneho zástupcu účastníka konania, ak od účastníka nemoţno spravodlivo poţadovať, aby si zvolil iného zástupcu. Ak v takom prípade súd, napriek ţiadosti o odročenie pojednávania, prejednal a rozhodol vec v neprítomnosti účastníka a jeho právneho zástupcu, odňal účastníkovi moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Z uvedených rozhodnutí vyplýva, ţe samotná kolízia pojednávaní právneho zástupcu účastníka nie je bez ďalšieho dôleţitým dôvodom na odročenie pojednávania v zmysle § 101 ods 2 O.s.p. (porovnaj tieţ rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 77/2002). Zo ţiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva pravidlo,
ktorého by len v závislosti od predmetu konania, jeho účastníkov, dátumu vytýčenia pojednávania alebo iných skutočností malo v prípade kolízie určité pojednávanie prednosť pred iným (neplatí ţiadne pravidlo tzv. "predstihu" v prípade kolízie pojednávaní na dvoch rôznych súdoch). Právnym zástupcom ţalobcov uvádzaná skutočnosť, ţe predmetom kolidujúceho pojednávania je nárok na náhradu škody jeho imobilného a invalidného syna, čo uviedol v ţiadosti z
vyjadrenia právneho zástupcu nesúhlasili so substitúciou, bolo vzhľadom na časový odstup takmer jedného mesiaca spravodlivé poţadovať, aby si na odvolacie pojednávanie zvolili iného zástupcu. Odvolací súd preto správne poukázal v odôvodnení svojho rozsudku aj na tento značný časový odstup – s veľkým predstihom vytýčené odvolacie pojednávanie a tieţ čas vyhotoveného predvolania na kolidujúce pojednávanie pred Okresným súdom Prešov (
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces
cit. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecných záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.
s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 157 ods .2 O. s. p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka) a povinnosť (súdu) na náleţité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti sluţby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náleţitosťou kaţdého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu 1 Cdo 124/2009 12
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťaţnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I] tak, ţe rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť
povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyţaduje, aby na k a ţ d ý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a ţe „takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03). Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, ţe „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvého stupňa sa v princípe môţe obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvého stupňa (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťaţnosť č. 20772/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII). 1 Cdo 124/2009 13 Odvolací súd vo svojom rozhodnutí (odôvodnení) plne sa stotoţnil so závermi súdu prvého stupňa, pre ktoré bola ţaloba zamietnutá. Súdom prvého stupňa vykonané dôkazy povaţoval za postačujúce, osvojil si jeho skutkové závery ako aj právne posúdenie veci. Zdôraznil, ţe súd prvého stupňa zamietol ţalobu ako celok a dôvody jeho rozhodnutia smerovali k obom v ţalobe navrhovaným alternatívam; nie je preto namieste ani výhrada dovolateľov, ţe súdy sa nevysporiadali s ich „eventuálnym petitom“. Osobitne uviedol, ţe za situácie, ţe ţalobcovia sa domáhajú nahradenia prejavu vôle ţalovaného smerujúcej k uzavretiu zmluvy o prevode vlastníctva bytu, tak takáto zmluva vytvára jednoliaty celok a nie je moţné vyhovieť ţalobe smerujúcej k prejavu vôle predávajúceho v prípade, ţe cena predmetu zmluvy je stanovená v rozpore s príslušným právnym predpisom. Poukázal tieţ na to, ţe podstatnou náleţitosťou zmluvy je stanovenie predmetu, pričom priľahlé pozemky nie sú súčasťou navrhovanej kúpnej zmluvy napriek tomu, ţe minimálne parcela č. 4688/46 je typickým priľahlým pozemkom a ako taký musí byť predávaný spolu s vlastníctvom bytu. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na uvedené skutočnosti je názoru, ţe závery odvolacieho súdu (a predchádzajúce mu skutkové a právne zdôvodnenie súdu prvého stupňa) nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu v spojitosti s dôvodmi rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými sa odvolací súd plne stotoţnil, ako celok spĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozsudku. Na tomto zistení nič nemení to, ak odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
predstáv ţalobcov. Keďţe odvolací súd a súd prvého stupňa svoje rozsudky zrozumiteľne odôvodnili, vysvetlili skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom sporu ako aj jeho výsledok – podali dostačujúco dôvody, prečo bola ţaloba zamietnutá, tieto rozsudky spĺňajú poţiadavky ustanovenia § 157 ods.2 O. s. p. kladené na odôvodnenie rozsudku a vadou vytýkanou dovolateľmi netrpia. 1 Cdo 124/2009 14 Ostatnými námietkami dovolateľov obsahujúcimi ďalšie tvrdené procesné pochybenia súdov, najmä ţe sa malo nesprávne aplikovať ustanovenie § 161 ods. 3 vo vzťahu k § 152 ods. 3 O.s.p., sa dovolací súd nezaoberal, nakoľko aj keby v konaní vyšli najavo, ako vady procesnej povahy predstavujúce tzv. iné vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (ktoré sú síce v zmysle § 241 ods.2 písm. b/ O.s.p. relevantným dovolacím dôvodom) samé osebe prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nezakladajú. Prípustnosť dovolania nezakladá skutočnosť, ak súdy svoje rozhodnutie zaloţili na nesprávnych skutkových zisteniach; nesprávne či nedostatočne skutkové zistenie má za následok vydanie vecne nesprávneho rozhodnutia súdu, samo osebe ale nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. (porovnaj napr. R 37/1993, R 125/1999). Rovnako to platí aj pre dovolateľmi namietané nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods.2 písm. c/ O.s.p.). Nesprávne právne posúdenie veci je prípustným dovolacím dôvodom (ktorý moţno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné), samo nesprávne posúdenie veci, ale prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemoţno podať proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemoţno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia. Dovolatelia v dovolaní výslovne napadli len jeden z výrokov rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania, konkrétne ten, ktorým bol zmenený výrok súdu prvého stupňa týkajúci sa náhrady trov prvostupňového konania medzi účastníkmi, avšak vzhľadom na to, ţe navrhli zrušiť rozsudok odvolacieho súdu ako celok, dovolací súd vychádzal z toho, ţe napadajú aj potvrdzujúci výrok o trovách štátu a výrok o trovách odvolacieho konania. Aj keď sú tieto výroky obsiahnuté v rozsudku odvolacieho súdu, majú povahu uznesenia (§ 167 ods. 1 O.s.p.) a túto povahu nestrácajú, hoci rozhodnutie o trovách s rozhodnutím o veci súvisí a je v ňom zahrnuté. Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené v ustanovení § 237 a § 239 O.s.p. Keďţe
3 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu o trovách konania (akýchkoľvek) vylúčené a existencia vady konania v zmysle § 237 O.s.p. vo vzťahu k týmto výrokom v dovolacom konaní nevyšla najavo, nie je dovolanie proti nim prípustné ani
tohto ustanovenia. 1 Cdo 124/2009 15 Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemoţno vyvodiť z ustanovení § 238 ani § 239 O.s.p. a v dovolacom konaní nevyšlo najavo, ţe by konanie na súdoch niţších stupňov bolo postihnuté niektorou z vád uvedenou v § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcov ako neprípustné odmietol (§ 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.). V dovolacom konaní procesne úspešnému ţalovanému vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalobcom, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 5 v spojení s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Ţalovaný náhradu trov dovolacieho konania uplatnil a ich výšku vyčíslil. Dovolací súd v zhode s doterajšou praxou vzal zreteľ k tomu, ţe právna zástupkyňa ţalovaného zastupovala tohto účastníka uţ v konaní pred obomi niţšími stupňami súdov. Ţalovanému preto priznal náhradu trov dovolacieho konania iba za úkon právnej sluţby advokátky, ktorú poskytla vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu z 20. augusta 2009. Odmena advokátky je vo výške 1/13 výpočtového základu, t.j. 53,49 € (§ 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb v znení účinnom do 31. mája 2010, ďalej len „vyhláška“). K tejto odmene priznal dovolací súd
3 vyhlášky aj reţijný paušál 6,95 €, pričom odmenu a uvedený paušál zvýšil v zmysle § 18 ods. 3 vyhlášky o DPH 11,48 €, spolu teda náhrada trov dovolacieho konania predstavuje sumu 71,92 €. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 11. apríla 2011 JUDr. Jana B a j á n k o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť : Hrčková Marta
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.