Najvyšší súd 1 Nc 20/2011 Slovenskej republiky U z n e s e n i e Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne JUDr. N. Z., bývajúcej v M., proti ţalovaným 1/ Slovenskej republike – Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Ţupné námestie č. 13 a 2/ Slovenskej republike – Okresnému súdu Martin, so sídlom v Martine, E. B. Lukáča 2A, o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, vedenej na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 10C 158/2009 a na Krajskom súde v Ţiline pod sp. zn. 7 NcC 13/2010, v konaní o vylúčenie sudcov Krajského súdu v Ţiline z prejednávania a rozhodovania veci, takto r o z h o d o l :
- Sudcovia Krajského súdu v Ţiline JUDr. M. B., JUDr. O. B., Mgr. K. B., JUDr. D. C., Mgr. F. D., JUDr. Y. D., Mgr. K. H., JUDr. E. M., JUDr. J. K., JUDr. E. K., J. K., JUDr. J. M., JUDr. F. P., JUDr. T. R., JUDr. M. R., JUDr. V. S., Mgr. M. Š., JUDr. E. Š., Mgr. N. T. a JUDr. G. V. n i e s ú v y l ú č e n í z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 7 NcC 13/2010 (veci Okresného súdu Martin sp. zn. 10 C 158/2009).
- Sudcovia Krajského súdu v Ţiline JUDr. J. B., JUDr. M. D., JUDr. A. G., JUDr. M. J., JUDr. Z. J., JUDr. L. M., JUDr. I. N., JUDr. A. P., JUDr. K. P., Mgr. Z. Š., JUDr. R. U. a JUDr. D. W. s ú v y l ú č e n í z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 7 NcC 13/2010 (veci Okresného súdu Martin sp. zn. 10 C 158/2009 ). O d ô v o d n e n i e : V konaní o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá je vedená na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 10C 158/2009, oznámili sudcovia tohto okresného súdu, ţe sú u nich dané dôvody, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, a predsedníčka okresného súdu predloţila spis na rozhodnutie podľa § 16 ods. 1 O.s.p. 1 Nc 20/2011 2 Krajskému súdu v Ţiline ako nadriadenému súdu, kde vec je vedená pod sp. zn. 7 NcC 13/
- Pretoţe podľa oznámenia sudcov Krajského súdu v Ţiline sú aj u nich dané dôvody vylučujúce sudcu z prejednávania a rozhodovania veci, bol spis krajským súdom postúpený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na rozhodnutie podľa § 16 ods. 1 O.s.p., teda posúdenie, či sudcovia Krajského súdu v Ţiline sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ktorá je na tomto súde vedená pod sp. zn. 7 NcC 13/
- Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Ţiline (§ 16 ods. 1 tretia veta O. s. p.) posudzoval opodstatnenosť tvrdenej moţnosti vzniku pochybnosti o nezaujatosti sudcov krajského súdu z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom z ustanovenia § 14 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom moţno mať pochybnosti o ich nezaujatosti. Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tieţ predísť moţnosti neobjektívneho rozhodovania. Cieľu sledovanému uvedeným ustanovením zodpovedá aj právna úprava skutočnosti, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu povaţovaná za právnu relevantnú. Je ňou existencia určitého právne významného vzťahu sudcu a to : l. k veci, v rámci ktorého vzťahu by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci, alebo
- k účastníkom konania, ktorý vzťah by bol zaloţený na príbuzenskom alebo rýdzo osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k ním, alebo
- k zástupcom účastníkov konania, ktorý vzťah by bol zaloţený na pomere vykazujúcom znaky vzťahu uvedeného pod bodom
- Citované zákonné ustanovenie predpokladá taký vzťah vlastného záujmu sudcu na prejednávanej veci alebo taký jeho osobný vzťah k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom, ktorý by pri všetkej moţnej snahe o správnosť rozhodnutia ovplyvnil jeho objektívny pohľad na vec a v konečnom dôsledku by mohol viesť k vydaniu nezákonného rozhodnutia. Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorého slovenský preklad bol vyhlásený v oznámení 1 Nc 20/2011 3 Federálneho ministerstva zahraničných vecí pod č. 209/1992 Zb., ďalej len „dohovor“ ) je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý a nestranný súd zriadený zákonom. Súvislosťou medzi súdom, ktorý je zaloţený na zákone, a jeho nezávislosťou, ako to vyjadruje článok 6 ods. 1 prvá veta dohovoru („kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu“), garantuje tento dohovor v celoeurópskom rozmere súčasne sudcovskú nezávislosť aj právo na zákonného sudcu. Ústavná úprava súdnej a inej právnej ochrany v Slovenskej republike garantuje obdobne vyjadrené právo na spravodlivý proces [čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ktorá je uvedená ústavným zákonom č. 23/1991 Zb., ďalej len „listina“; čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uverejnenej pod č. 460/1992 Zb., ďalej len „ústava“, ktoré články dávajú kaţdému moţnosť (právo) domáhať sa /zákonom/ ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v /zákonom/ určených prípadoch na inom orgáne /Slovenskej republiky/], do ktorého tieţ zahrňuje aj právo na to, aby právna vec účastníka nebola odňatá zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1 listiny; čl. 48 ods. 1 ústavy, ktoré články postulujú, ţe nikoho nemoţno odňať jeho zákonnému sudcovi a ţe príslušnosť súdu ustanoví zákon). Ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadruje zhodu (totoţný zámer) na sudcovskú nezávislosť a právo na zákonného sudcu s právnym reţimom podľa dohovoru (v obsahu týchto práv podľa dohovoru a podľa ústavy nemoţno vidieť zásadnú odlišnosť). Potom platí, ţe v určitej právnej veci má rozhodovať nezávislý a nestranný sudca vecne a miestne príslušného súdu, určený rozvrhom práce príslušného súdu a tento zákonný sudca by sa uţ v ďalšom priebehu konania - pokiaľ by k tomu nebol daný zákonný dôvod - meniť nemal. Inštitút vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania veci, ktorý predstavuje výnimku z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu, stanovuje, aby zákonom predpokladaným postupom a zo zákonom predpokladaných dôvodov bol zákonný sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Sledovaný cieľ, ktorý tu umoţňuje prelomiť ústavnú zásadu nezmeniteľnosti zákonného sudcu, spočíva v zmarení hroziaceho rizika, ţe by vo veci mohol konať a rozhodovať zaujatý - nie nestranný - sudca. Ústava (a listina) deklaruje dva podstatné atribúty súdnictva v Slovenskej republike - nezávislosť a nestrannosť. Nezávislosť súdnej moci a sudcu znamená, ţe iné orgány verejnej moci nemajú nijaké oprávnenie vydávať príkazy, ktoré by mohli ovplyvniť výsledok rozhodovacej činnosti súdu alebo sudcu. Nezávislosť má zásadný význam pre súdnictvo aj pre 1 Nc 20/2011 4 sudcov. Účelom nezávislosti súdov je zabezpečiť im také postavenie, ktoré zodpovedá ich úlohe v právnom štáte, a to tak vo vzťahu k ďalším orgánom štátu (v horizontálnej úrovni vzťahov), ako aj vo vzťahu k subjektom podliehajúcim ich jurisdikcii. Všeobecne moţno pojem nezávislosť súdov charakterizovať tak, ţe zahŕňa rozhodovanie bez akýchkoľvek právnych a faktických vplyvov na výkon ich právomoci, a taktieţ vylúčenie ich podriadenosti pri výkone právomoci komukoľvek inému. Nezávislosť súdnictva a nezávislosť súdov sú preto späté s plnením tých úloh, ktoré im v právnom štáte zveruje ústava. V tomto smere ako nezávislosť súdov, tak ani nezávislosť sudcov nemôţe byť nikdy nezávislosťou absolútnou a "samoúčelnou", keďţe sa poskytuje funkčne pre potreby riadneho výkonu súdnictva. V dôsledku toho ju nemoţno povaţovať ani za akúsi "výsadu" súdnej moci, ale (a naopak) za nevyhnutný predpoklad naplnenia jej zodpovednosti za nestranné a spravodlivé súdne rozhodnutia. Túto skutočnosť napokon potvrdzuje napr. čl. 141 ods. 1 ústavy, v ktorom sa uvádza, ţe „v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy“, a čl. 144 ods. 1 ústavy, ktorý uvádza, ţe „sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom“ (PL. ÚS 52/99). Nezávislosť súdnej moci je pojem s dvojitým významom: označuje nezávislosť súdov (inštitucionálna nezávislosť) a nezávislosť sudcov (individuálna nezávislosť). Inštitucionálnu nezávislosť súdnej moci nemoţno stotoţňovať s individuálnou nezávislosťou sudcov. Právne záruky inštitucionálnej nezávislosti, ako aj individuálnej nezávislosti by mali byť v spravodlivej rovnováhe s verejným záujmom na tom, aby súdy a sudcovia plnili svoje poslanie rozhodovať spory nestranne v súlade s platným právnym poriadkom a s plným rešpektom k právam, ktoré sa priznávajú účastníkom súdnych konaní. Ústavné zásady nezávislosti súdov a sudcov však nemoţno ani oddeľovať, keďţe nezávislosť súdnej moci treba povaţovať za základný predpoklad nezávislosti sudcov samých. Nezávislé súdnictvo naopak nemôţe existovať bez nezávislých sudcov. V tomto kontexte moţno sudcovskú nezávislosť označiť za pojmový znak súdnej moci (PL. ÚS 17/08, PL. ÚS 52/99). Ekonomický predpoklad nezávislosti sudcov spočíva na ich hmotnom zabezpečení. Nezávislosť sudcu treba tieţ vidieť aj ako nezávislosť od zloţiek politického systému a aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej moci (celého súdneho systému aj konkrétneho súdu, na ktorom sudca pôsobí); je to tieţ nezávislosť od verejnej mienky alebo oznamovacích prostriedkov. Iba takéto chápanie nezávislosti je predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť. 1 Nc 20/2011 5 Nezávislosť s nestrannosťou a odbornosťou (kvalifikáciou) sudcu sú podmienkami kvalitného rozhodovania a jeho predvídateľnosti a sledujú tak význam riadneho napĺňania (poskytovania) spravodlivosti. Nezávislosť a nestrannosť úzko spolu súvisia, často sa prekrývajú a nie je vţdy ľahké ich od seba odlíšiť. Nestrannosť definovaná aj ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti býva povaţovaná za pojem širší ako nezávislosť. Nestrannosť sudcu musí byť podstatou jeho funkcie, zatiaľ čo jeho nezávislosť ju má iba umoţňovať. Pod sudcovskou nezávislosťou a nestrannosťou treba rozumieť aj nezávislosť a nestrannosť kaţdého jednotlivého sudcu. Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej právnej veci bolo výsledkom konania nestranného súdu. Súd musí kaţdú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, ţiadnemu z nich nenadŕţal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závaţné pre rozhodnutia vo veci. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príleţitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok (II. ÚS 71/97). Sudcu moţno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka súdneho konania (§ 15a O.s.p.), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 15 O.s.p.). Obsahom práva na prejednanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu vyhovieť kaţdému návrhu oprávnených osôb a vţdy vylúčiť sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie veci nestranným súdom je len povinnosť (nadriadeného) súdu prejednať kaţdý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03). Vzhľadom na to, ţe rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa § 14 ods. 1 O.s.p. predstavuje výnimku z ústavnej zásady, podľa ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1 listiny, čl. 48 ods. 1 ústavy), treba trvať na tom, ţe sudcu vylúčiť z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci moţno skutočne iba výnimočne a z naozaj závaţných dôvodov, ktoré mu celkom zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom nezaujato a spravodlivo. Pri posudzovaní týchto dôvodov (ich analýze) v konkrétnej situácii je nutné prihliadať aj na rozsiahlu a inštruktívnu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a Ústavného súdu Slovenskej republiky k danej problematike. 1 Nc 20/2011 6 ESĽP pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, ţe okrem nezávislosti sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti Belgicku). Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné z tohto hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza z prezumpcie nestrannosti, aţ kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie nedostatku subjektívnej nestrannosti vyţaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti (pozri napríklad Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môţu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje tzv. teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, ţe spravodlivosť nielenţe musí byť poskytovaná, ale musí sa tieţ javiť, ţe je poskytovaná („Justice must not only be done, it must also be seen to be done“)]. Nestačí, ţe sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je zaloţený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prejednávanej veci a k účastníkom konania, resp. aj k ich zástupcom. Posúdenie nestrannosti sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či moţno usudzovať, ţe by sudca zaujatý mohol byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v kaţdom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, ţe prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar proti Spojenému kráľovstvu), teda či je tu relevantná obava z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závaţných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemoţno chápať tak, ţe čokoľvek, čo môţe vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Je potrebné brať zreteľ na skutočnosť, ţe spoločenské vzťahy v najširšom slova zmysle sú vzťahmi vzájomného pôsobenia, kontaktu a interakcie medzi členmi spoločnosti; preto závaţnosť, ktorá by zaloţila pochybnosť o nezaujatosti zákonného sudcu (znamenala dôvod pre jeho vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania veci), môţe aj pri zohľadnení tzv. teórie zdania uplatňovanej v judikatúre ESĽP nastať iba v prípade, keď je celkom zjavné, ţe jeho vzťah k danej veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, ţe aj napriek zákonom 1 Nc 20/2011 7 ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať "sine ira et studio", teda nezávisle a nestranne (porovnaj napr. I. ÚS 332/08). Existencia oprávnených pochybností závisí vţdy od posúdenia konkrétnych okolností prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môţu spôsobiť vznik pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tieţ Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný oprávnený dôvod na obavu, ţe konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej namietať zaujatosť dôleţité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môţe táto obava povaţovať objektívne za oprávnenú. Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky moţno vyvodiť, ţe subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemoţno povaţovať to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, ţe sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci disponuje. U sudcov Krajského súdu v Ţiline JUDr. O. B., Mgr. K. B., JUDr. Y. D., JUDr. E. M., JUDr. J. M., JUDr. F. P., JUDr. T. R., Mgr. M. Š., JUDr. E. Š. a Mgr. N. T. (uvedených medzi sudcami vo výroku 1.), ktorí nachádzali svoju subjektívnu zaujatosť v profesionálnom, resp. kolegiálnom vzťahu k ţalobkyni ako sudkyni vykonávajúcej svoju funkciu na niţšom stupni súdu, chýba objektívny základ nimi konštatovanej zaujatosti, pretoţe vzájomné vzťahy medzi sudcami sú zaloţené na profesionalite a kolegiálnosti. Pokiaľ by totiţ z takéhoto základu bol vyvodzovaný opačný záver, teda pochybnosti o tom, či takýto sudcovia budú schopní nezaujato a spravodlivo rozhodovať, znamenalo by to vlastne, ţe výlučne pracovný a kolegiálny vzťah medzi sudcami vo všeobecnosti prezumuje porušovanie sudcovských povinností a zásad sudcovskej etiky. Ak rámec týchto vzájomných vzťahov neprekročí hranicu profesionálnosti a kolegiálnosti, nemoţno mať bez ďalšieho pochybnosti o ich nezaujatosti. Aţ v prípade, ţe by vzájomný vzťah prerástol cez rýdzo profesionálny rámec výkonu funkcie sudcu a nadobudol charakter bliţšieho osobného vzťahu, pôjde o okolnosť vzbudzujúcu opodstatnené pochybnosti o nezaujatosti a teda išlo by o dôvod pre vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. Vzťahy medzi sudcami, ktoré však beţný pracovný a kolegiálny rámec neprekračujú [t. j. ak tieto vzťahy spočívajú iba na tom, ţe sa 1 Nc 20/2011 8 sudcovia navzájom poznajú, pretoţe na výkon funkcie sú zaradení na rovnaký (prípadne vyšší alebo niţší) súd, v tom istom oddelení alebo senáte], nemajú teda samé osobe povahu dôvodov vylučujúcich sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. Iba tá skutočnosť, ţe určitá vec sa týka sudcu, ku ktorému majú iní sudcovia len profesionálny, resp. kolegiálny vzťah, nemôţe preto zaloţiť pomer predpokladaný ustanovením § 14 ods. 1 O.s.p. Sudcovia JUDr. J. K., J. K., JUDr. E. K., JUDr. M. B., JUDr. D. C. a Mgr. F. D., Mgr. K. H. a JUDr. G. V., ktorí odvodzovali svoju zaujatosť od bliţšieho vzťahu k ţalobkyni, svoje tvrdenia aj napriek tomu, ţe Najvyšší súd Slovenskej republiky spis sp. zn. 7 NcC 13/2010 Krajskému súdu v Ţiline vrátil za účelom doplnenia vyjadrení sudcov, v poţadovanom smere nedoplnili o také údaje, pre ktoré by bolo nutné vyvodiť pochybnosť o ich nezaujatosti. Z dosiaľ menovaných sudcov JUDr. O. B., JUDr. D. C., JUDr. Y. D., Mgr. K. H., JUDr. E. M., JUDr. J. M., JUDr. T. R., Mgr. M. Š., JUDr. E. Š., Mgr. N. T. a JUDr. G. V. svoju zaujatosť vyvodzovali aj z pomeru k veci. Z tohto dôvodu namietali svoju nestrannosť aj JUDr. M. R. a JUDr. V. S.. Svoj pomer k veci sudcovia odôvodňovali podaním obdobnej ţaloby, resp. zo skutočnosti, ţe predmet konania sa dotýka kaţdého sudcu. V uvedených skutočnostiach nejde však o dôvod pre vylúčenie sudcov. Judikatúra sa ustálila v názore, ţe sudcov pomer k veci môţe vyplývať predovšetkým z priameho právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci. Nepochybne je tomu tak v prípade, ak je sudca sám účastníkom konania, bez ohľadu na ktorej procesnej strane, alebo v prípade, ak by mohol byť rozhodnutím súdu priamo dotknutý na svojich právach (ako vedľajší účastník). Pod pojmom pomer k veci sa rozumie aj situácia, keď sudca získal poznatky o veci iným spôsobom ako dokazovaním na pojednávaní (napr. ako svedok), v dôsledku čoho je jeho pohľad na zistené skutkové okolnosti prípadu deformovaný ďalšími poznatkami zistenými neprocesným spôsobom. Za pomer k veci sa povaţuje aj vzťah ekonomickej závislosti, napríklad v spojitosti s vedeckou alebo publikačnou činnosťou sudcu, v súvislosti so správou vlastného majetku a podobne. Osobitným dôvodom vylúčenia sudcov pre ich pomer k veci je ich účasť na rozhodovaní o tej istej veci v inom štádiu (stupni) súdneho konania podľa § 14 ods. 2 O.s.p.: na súde vyššieho stupňa sú vylúčení i sudcovia, ktorí rozhodovali vec na súde niţšieho stupňa, a naopak; to isté platí, ak ide o rozhodovanie o dovolaní. Okolnosť, ţe sudca rozhodol vo veci, v ktorej vydané rozhodnutie je napadnuté návrhom na obnovu 1 Nc 20/2011 9 konania, nie je však dôvodom na jeho vylúčenie z prejednávania a rozhodovania vo veci obnovy konania (porovnaj R 115/2003) . Pomer sudcu k veci zakladajúci dôvod na jeho vylúčenie môţe spočívať aj v tom, ţe sudca sa o prejednávanej veci verejne vyjadrí, či uţ v negatívnom alebo v pozitívnom zmysle predtým, neţ takáto vec má ním byť prejednávaná a rozhodnutá. Nemoţno preto pripustiť predbeţné hodnotenie vykonaných dôkazov sudcom prostredníctvom masovokomunikačných prostriedkov, rovnako ako jeho vyjadrenie o tom, ako bude o veci pravdepodobne rozhodnuté. Naproti tomu namieste nie sú pochybnosti o nezaujatosti sudcu, ktorý svoj právny názor vyjadril v rozhodnutí o veci samej, príp. v rozhodnutí, ktorým účastníkovi nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov pre zrejmé bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva (§ 138 ods. 1 prvá veta O.s.p.). Medzi prirodzené atribúty justície v demokratickom a právnom štáte (na rozdiel od tajnej justície vymykajúcej sa kontrole verejnosti, porovnaj napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 121/2006, 1 Cdo 12/2009, 1 Cdo 120/2009, 5 Cdo 120/2009) patrí oboznamovanie verejnosti (a to nielen právnickej) so súdnymi rozhodnutiami zásadného významu a tak aj s právnymi názormi v nich zaujatými. Súvisí to nepochybne predovšetkým s právom na informácie ako základným právom, bez ktorého napĺňania riadne fungovanie demokratického štátneho zriadenia nie je moţné si ani predstaviť (porovnaj najmä čl. 17 listiny, čl. 26 ústavy, § 23 ods. 2 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 31 ods. 1 Spravovacieho a rokovacieho poriadku Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 114/1993 Z. z.). Umoţňuje sa tak verejnosti vytvoriť si názor o činnosti súdov a zároveň sa posilňuje dôvera v tieto orgány štátu. Verejnosť tak spozná judikatúru súdov, predovšetkým vyšších stupňov, právne postoje a spôsoby riešenia pertraktovaných problémov (káuz). Sudca tieţ prezentuje svoj právny názor na právne posúdenie veci na zasadnutiach grémia, resp. kolégia (§ 15 ods. 3, § 17 ods.3, § 21 ods.3 zákona č. 757/2004 Z.z.). Svoj názor na konkrétnu vec vyjadruje hlasovaním, výsledkom ktorého je stanovisko k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, ak došlo k výkladovým rozdielnostiam v právoplatných rozhodnutiach senátov toho istého kolégia, resp. v právoplatných rozhodnutiach súdov niţšieho stupňa. Tieto stanoviská sa uverejňujú spolu s vybranými rozhodnutiami v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. 1 Nc 20/2011 10 Z uvedeného tieţ vyplýva veľmi dôleţitý záver (zistenie) a to, ţe sudcov právny názor zaujatý v ním rozhodnutých veciach ( či uţ ide o zverejnené rozhodnutia alebo dokonca iba o verejne vyhlásené rozhodnutia, porovnaj čl. 142 ods. 3 ústavy, § 156 ods. 1 O.s.p.), teda takto na verejnosť sa dostávajúci jeho právny názor vôbec sa nespája s obavou o stratu jeho nezaujatosti a nestrannosti pri rozhodovaní v skutkovo a právne obdobných veciach [hoci je tu daná moţnosť či predpoklad, ţe ak následne bude tento sudca prejednávať a rozhodovať skutkovo a právne obdobné veci, tento jeho názor sa presadí (uplatní)]. Opačné chápanie tejto otázky by bolo v rozpore s charakterom a účelom činnosti (poslania) sudcov. Vedomý si týchto skutočnosti zákonodarca v platnom znení § 14 ods. 3 O.s.p. výslovne uvádza, ţe „dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach“. Súdna prax napokon uţ v minulosti poukázala na to, ţe „dôvodom na vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania vo veci nie je skutočnosť, ţe sudca v inej obdobnej veci rozhodol spôsobom, s ktorým účastník nesúhlasí, ani samotná skutočnosť, ţe jeho rozhodnutia boli podrobené kritike v hromadných oznamovacích prostriedkoch“ (porovnaj R 47/1998). Je priam ţiaduce, aby sudca mal utvorený právny názor (hoci pôjde spočiatku spravidla len o koncepčný – východiskový – prístup) na riešenie rozmanitých právnych vecí, s ktorými sa pri svojej práci stretáva. Tento právny názor sudcu sa formuje, dotvára a patrí k jeho profesionálnej výbave; nie je nijako neobvyklé, ak sa zmení a to aj pri rovnakej právnej úprave. U sudcu, ktorý zároveň rešpektuje nutné obmedzenie, aby nevstúpil do priestoru konkrétnych či prejednávaných prípadov (porovnaj § 30 ods. 11 zák. č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý ako jednu zo základných povinnosti sudcu uvádza, ţe „sudca je povinný zdržať sa verejného vyslovovania svojho názoru o veciach prejednávaných súdmi“), nie je dôvod obávať sa, ţe by mohol len pre svoj právny názor stratiť svoju nestrannosť a nezaujatosť. Nestrannosť sudcu nemôţe ohroziť to, ţe ako súkromná osoba vedie občianskoprávne konanie s osobným úradom, resp. ministerstvom spravodlivosti, ţe je v spore so štátom ako účastníkom konania (súdne konanie, v ktorom si uplatnil právo, o ktorom sa má rozhodovať ako o iných občianskych právach a záväzkoch). V takomto konaní (spore) je postavenie účastníkov rovné; sudca aj štát, osobný úrad, ministerstvo majú úplne rovnocenné postavenie. Podanie ţaloby a vedenie sporu o uplatnené právo (rovnako ako prípad, keď sudca v konaní o občianskych právach a záväzkoch má postavenie ţalovaného, a štát, resp. osobný úrad, 1 Nc 20/2011 11 ministerstvo vystupuje ako ţalobca) nemoţno bez ďalšieho povaţovať za skutočnosť, ktorá by ohrozovala nestrannosť sudcu v inom konaní, v ktorom štát, resp. osobný úrad, ministerstvo vystupuje ako účastník konania. Sudca je predstaviteľom súdnej moci. Mimo rámca výkonu súdnictva a funkčného plnenia úloh sudcu zostáva – ako fyzická (súkromná) osoba – subjektom práv a povinností. Tak, ako mu nemoţno uprieť právo domáhať sa v súdnom konaní ochrany svojich práv, do ktorých mu (podľa jeho názoru) bolo neoprávnene zasiahnuté, nemoţno ani iným subjektom upierať právo domáhať sa ochrany voči subjektu zasahujúcemu do ich práv (i keď je zasahujúcim subjektom sudca). Sudca takto ako súkromná osoba vstupuje do rozmanitých právnych vzťahoch, z ktorých mu vyplývajú rôzne práva a povinnosti tvoriace obsah daných právnych vzťahov. Sudca v tomto postavení nie je osobou odtrhnutou od reálneho ţivota, preto nie je vôbec vylúčené, ţe sa stane účastníkom súdneho konania. Do úvahy medziiným prichádza aj moţnosť, ţe bude účastníkom občianskeho súdneho konania, v ktorom prípadne bude (ako ţalobca) uplatňovať svoje práva patriace mu ako účastníkovi súkromnoprávneho vzťahu a domáhať sa ich ochrany, alebo (ako ţalovaný) bude popierať existenciu povinnosti vyplývajúcej zo súkromnoprávneho vzťahu tvrdenej ţalobcom. V občianskom súdnom konaní sú účastníci (a teda aj sudca v uţ uvedenom procesnom postavení ţalobcu alebo ţalovaného) povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, ţe pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a ţe dbajú na pokyny súdu (§ 101 ods. 1 O.s.p.). Sudca, ktorý ako účastník občianskeho súdneho konania (či uţ v procesnom postavení ţalobcu alebo ţalovaného) opíše skutkové okolnosti rozhodujúce pre posúdenie prejednávanej veci, plní zákonom uloţenú povinnosť. Plnenie tejto povinnosti samo osebe a bez ďalšieho v ničom neprekračuje rámec prejednávanej veci a nemôţe byť povaţované za zverejnenie názoru sudcu s dopadom na iné právne veci prejednávané súdmi. Za vyjadrenie názoru sudcom (alebo dokonca za verejné vyslovenie názoru sudcom) vonkoncom preto nemoţno označiť (stotoţniť) stav uplatnenia práva na súdnu ochranu sudcom ako účastníkom konania (podanie ţaloby) a to aj v prípade, ţe ide o uplatnenie obdobného nároku, aký poţaduje ţalobkyňa. Okolnosť povahy uplatneného nároku ako nároku určitým spôsobom súvisiaceho s výkonom zastávanej funkcie (pri takomto chápaní by sem patrila napr. aj vec, v ktorej by sudca ţaloval o peňaţné plnenie z dôvodu, ţe mu nebol vyplatený plat v celom rozsahu) nič 1 Nc 20/2011 12 nemôţe zmeniť na tom, ţe sa jedná o ţalobu, ktorá spadá do zaručeného ústavného práva kaţdej osoby na súdnu ochranu. V uvedenej okolnosti (podanie ţaloby) nemoţno vidieť vyslovenie právneho názoru z pozície sudcu (v takejto pozícii totiţ nie je, ale je v pozícii účastníka konania) a tento jeho súkromný akt preto nemoţno stotoţniť či spájať s nejakým prejudikovaním (čo je napokon aj pojmovo vylúčené) či s potenciálnou rozhodovacou činnosťou v prípadnom následnom súdnom spore (s pozíciou sudcu v obdobnej veci). Iné riešenie by bolo nenáleţitou konštrukciou a nad rámec zákona by zjavne od sudcov ţiadalo, aby poskytovali informácie o aktoch súkromnej povahy (o nimi podávaných ţalobách). Záver plynúci z uvedenej okolnosti (podania ţaloby) - ţe nejde o vyslovenie právneho názoru či vyjadrenie postoja v pozícii sudcu, rovnako platí aj pre opačnú situáciu: nepodanie takejto ţaloby. Sudca je v oboch prípadoch súkromnou osobou, ktorej ústava aj listina zaručuje prístup k súdu a podaním (nepodaním) ţaloby len realizuje (nerealizuje) svoje právo na súdnu ochranu. Uplatnený nárok je majetkovej povahy a nevybočuje z roviny práva kaţdej osoby na súdnu ochranu (treba ho subsumovať pod rozhodovanie o občianskych právach a záväzkoch). Sama skutočnosť, ţe sudca v určitej občianskoprávnej veci dopadajúcej na jeho osobu a jeho osobné pomery uplatnil podaním ţaloby na súde konkrétny nárok, nevylučuje bez ďalšieho z prejednávania a rozhodovania veci sudcu určeného rozvrhom práce súdu, ktorý sám (rovnako ako súkromná osoba) podal (alebo nepodal) obdobnú ţalobu. Ani táto skutočnosť nie je preto spôsobilá vzbudiť (objektívne) pochybnosť o nestrannosti sudcu, tak v očiach sporových strán ako aj verejnosti; nie je tu teda dôvod pre pochybnosť o strate nezaujatosti a nestrannosti sudcu tak, ako ho upravuje § 14 ods.1 O.s.p. Za taký vzťah sudcu k veci, ktorý by zakladal dôvod na jeho vylúčenie podľa § 14 ods.1 O.s.p., nemoţno napokon povaţovať ani skutočnosť, ţe predmet sporu sa dotýka všetkých sudcov. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnenej sudcom voči štátu, osobnému úradu, ministerstvu v súvislosti s porušením zásady rovnakého odmeňovania za rovnakú prácu je nárokom, o ktorom môţe rozhodnúť len súd v rámci svojej zákonnej kompetencie; ţiadnemu inému orgánu preto rozhodovanie o ňom neprislúcha. Všeobecne tvrdenie, ţe predmet sporu sa dotýka všetkých sudcov, teda námietka, ţe má ísť o situáciu, v ktorej pre vzťah k veci de facto nie je v Slovenskej republike jediný sudca, u ktorého by nechýbali pochybnosti o jeho nezaujatosti predmetnú právnu vec prejednať a rozhodnúť, je bez právneho významu. Prikladať predmetu sporu takto namietaný rozmer (dosah) 1 Nc 20/2011 13 predstavuje (znamená) odmietanie poskytnutia spravodlivosti - denegatio iustitiae, čo je, pravdaţe, neprípustné. Sudcovia JUDr. P. P., JUDr. V. P., JUDr. J. U. a JUDr. M. U. neurobili oznámenie, z ktorého by vyplývali skutočnosti, pre ktoré by boli vylúčení z prejednávania a rozhodovania danej veci (§ 15 ods. 1 O.s.p.) Najvyšší súd Slovenskej republiky so zreteľom na všetky uvedené skutočnosti znamenajúce absenciu dôvodu, pre ktorý by mohli vznikať pochybnosti, ţe sudcovia uvedení vo výroku
- nebudú v predmetnej veci postupovať nezaujato, neutrálne, rozhodol tak, ţe ich nevylúčil z prejednávania a rozhodovania tejto veci. Ostatných sudcov Krajského súdu v Ţiline, ktorí sú uvedení vo výroku
- tohto rozhodnutia, z dôvodu ich blízkeho (priateľského) vzťahu k ţalobkyni, ktorý je relevantný z hľadiska ustanovenia § 14 ods.1 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky vylúčil z prejednávania a rozhodovania tejto veci. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok V Bratislave
- marca 2011 JUDr. Jana B a j á n k o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť : Hrčková Marta