2 písm. a), e) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len ako „OSP“) v záhlaví uvedené rozhodnutia ţalovaného v spojení s prvostupňovými rozhodnutiami Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty a vec vrátil ţalovanému na ďalšie konanie. O trovách konania rozhodol
1 OSP tak, ţe ţalovaného zaviazal nahradiť ţalobcovi trovy konania v sume 25.814,60 € na účet jeho právneho zástupcu do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Krajský súd v úvode odôvodnenia napadnutého rozsudku upriamil pozornosť na základné zásady daňového konania, najmä na zásadu zákonnosti, z ktorej dikcie vyvodil záver, ţe daňové orgány v daňovom konaní nemôţu chrániť len fiškálne záujmy štátu, ale sú súčasne povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. Uviedol, ţe opatrením Ministerstva financií Slovenskej republiky zo dňa 17.12.2001 č. 20792/2001-74, uverejneným vo Finančnom spravodajcovi č. 15/2002, vyhláseným v Zbierke zákonov pod č. 120/2002 Z. z., ustanovilo Ministerstvo financií Slovenskej republiky vzory daňových priznaní k cestnej dani, v prílohe č. 2 bol uvedený vzor daňového priznania pre právnické osoby. Predmetný vzor daňového priznania, nazvaný „priznanie k cestnej dani“ obsahoval štyri časti, pričom ako je zrejmé zo vzoru tlačiva daňového priznania k cestnej dani (III. oddiel), bolo daňovníkovi umoţnené priamo na jednom liste tlačiva uviesť údaje o dvoch vozidlách, predmetný oddiel mal predstavovať prílohu k daňovému priznaniu a zároveň 6Sţf/15/2011 6Sţf/56-129/2011 4 vo IV. oddiele „sumarizácia výpočtu dane za všetky vozidlá“ v riadku 01, mal daňovník uviesť počet vozidiel uvedených v daňovom priznaní. Na základe toho dospel prvostupňový súd k záveru, ţe aj podaním jedného daňového priznania, v ktorého prílohe bolo uvedených viacero vozidiel, si ţalobca ako daňovník účinne splnil svoju zákonnú povinnosť, podať daňové priznanie za kaţdé jednotlivé vozidlo uvedené v III. oddiele predmetného daňového priznania. Všetky vozidlá ţalobcu, ako jednotlivé zdaňované predmety, boli ţalobcom uvedené v prílohách č. 1 aţ č. 38 daňového priznania za rok 2004, ktoré bolo doručené daňovému úradu dňa 17. marca 2004 ako jeden dokument. Uviedol, ţe je nesporné, ţe daňový úrad takto podané priznanie, vyplnené ţalobcom v súlade s poučením na jeho vyplnenie, prijal a ako riadne podané akceptoval, majúc za to, ţe podanie jedného priznania za všetkých 75 vozidiel ţalobca vykonal v súlade s právnymi predpismi. Konštatoval ďalej, ţe z logického aj gramatického výkladu § 35 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon č. 511/1992 Zb.“ alebo ako „zákon o správe daní“) vyplýva, ţe za jedno daňové priznanie, ktoré bolo daňovníkom podané po zákonom stanovenej lehote, je správca dane oprávnený uloţiť len jednu pokutu. Nestotoţniac sa s argumentáciou ţalovaného, ţe nakoľko pri kaţdom jednom motorovom vozidle je nevyhnutné samostatne určiť dátum vzniku daňovej povinnosti, daňovú povinnosť a daň, je moţné uloţiť aj pokutu za kaţdé motorové vozidlo osobitne dôvodil, ţe hoci je predmetom dane
zákona o cestnej dani jednotlivé vozidlo, zákon o správe daní v § 35 ods. 4 neoprávňuje správcu dane uloţiť daňovému subjektu pokutu za oneskorene podané daňové priznanie vo vzťahu k jednotlivým predmetom dane, ale len za daňové priznanie ako celok. Uviedol ďalej, ţe z § 14 ods. 2 zákona č. 87/1994 Z. z. o cestnej dani (ďalej len „zákon č. 87/1994 Z. z.“) vyplýva, ţe na celkový výpočet dane je rozhodujúci počet vozidiel k termínu predloţenia daňového priznania a ak správca dane akceptuje podané daňové priznanie ako celok, jeden dokument, na základe ktorého daňovník uhradí cestnú daň aj za viaceré predmety dane, nie je moţné ustanovenie § 35 ods. 4 zákona o správe daní vykladať inak ako tým spôsobom, ţe ide o daňové priznanie ako celok, v ktorom sú legálne zdanené jednotlivé predmety dane. Rovnako mal za to, ţe správca dane nepostupoval v súlade s ustanoveniami zákona o správe daní, keď vo vzťahu k pochybnosti, ohľadne dátumu začiatku pouţívania motorových vozidiel na podnikanie, v prípade nedôsledného vyplnenia daňového priznania ţalobcom, ho nevyzval na doplnenie daňového priznania a ani z obsahu úradného záznamu vyhotoveným správcom dane táto skutočnosť nevyplýva doplniac zároveň, ţe daňový úrad nemohol ani v dôsledku neúplného daňového priznania rozhodnúť o uloţení pokuty za oneskorene podané daňové priznanie, nakoľko práve moment včasnosti podania daňového priznania na základe predloţených dokladov nemal moţnosť posúdiť. V tejto súvislosti konštatoval, ţe vyššie označené tlačivo daňového priznania nedáva odpoveď na otázku, kedy vzniká daňová povinnosť u jednotlivého vozidla, pričom nedokonalosť obsahu tlačiva nemoţno vykladať na ťarchu daňovníka. Z vyššie uvedených dôvodov, po preskúmaní veci dospel krajský súd k záveru, ţe ţalovaný správny orgán nepostupoval v súlade so zákonom a preto napadnuté rozhodnutia tak prvostupňového, ako aj druhostupňového správneho orgánu zrušil a vec vrátil ţalovanému na ďalšie konanie. O trovách konania rozhodol
1 OSP a v konaní úspešnému ţalobcovi priznal náhradu trov konania v sume 25.814,60 € pozostávajúce zo súdneho poplatku vo výške 4.950 € a trov právneho zastúpenia v sume 20.864,60 €. Proti rozsudku krajského súdu podal ţalovaný v zákonnej lehote odvolanie, navrhujúc Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby napadnutý rozsudok zmenil a ţalobu ţalobcu zamietol a ţalobcovi náhradu trov konania nepriznal. Dôvodil, ţe sa nestotoţňuje so záverom krajského súdu a naďalej trvá na tom, ako rozhodol v ţalobou napadnutých rozhodnutiach. Argumentoval tým, ţe správca dane ako prvostupňový orgán uloţil ţalobcovi predmetné pokuty v súlade so zákonom o správe daní vychádzajúc pritom z dikcie ustanovenia § 35 ods. 4, ako aj samotného výkladu tvorcu tohto zákona, v súlade s ktorým, ak daňovník v daňovom priznaní prizná daň za viacero vozidiel, pričom daňové priznanie podá oneskorene, správca dane uloţí pokutu za kaţdé motorové vozidlo osobitne, poukazujúc na skutočnosť, ţe v daňovom priznaní k cestnej dani Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 62-26430-2000 sa uvádza osobitne za kaţdé motorové vozidlo dátum vzniku daňovej povinnosti, daňová povinnosť, aj samotná daň. Taktieţ nesúhlasiac s výškou priznaných trov právneho zastúpenia poukázal na to, ţe ţalobca podal jednu ţalobu, v ktorej napadol a spojil 75 rozhodnutí vydaných ţalovaným a preto zastal názor, ţe prvostupňový súd v časti priznaných trov konania ţalobcovi nepostupoval v súlade s vyhláškou č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“). Dôvodil tým, ţe zo strany ţalobcu bol vykonaný iba jeden úkon
3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., 1x 115,90 €, ktorý z dôvodu spojenia 75 rozhodnutí môţe byť zvýšený v zmysle § 13 ods. 3 v spojení s § 20b vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o jednu polovicu základnej sadzby tarifnej odmeny, t.j. o 57,95 €, pričom obdobne mal krajský súd postupovať aj pri vyčíslení ostatných poloţiek trov uplatnených ţalobcom, napr. písomného vyjadrenia a reţijného paušálu. Ţalobca vo vyjadrení k odvolaniu ţalovaného navrhol rozsudok krajského súdu v celom rozsahu potvrdiť a zároveň zaviazať ţalovaného na náhradu trov právneho zastúpenia ţalobcu v odvolacom konaní. Dôvodil, ţe z logického a gramatického výkladu ustanovenia § 35 ods. 4 zákona o správe daní je zrejmé, ţe za jedno daňové priznanie, ktoré bolo daňovníkom podané po zákonom stanovenej lehote, je správca dane oprávnený uloţiť jednu pokutu, pričom akýkoľvek iný výklad „tvorcu zákona“, na ktorý ţalovaný opakovane poukazuje (avšak tento v ţiadnom zo svojich podaní necituje) by jednoznačné ustanovenie § 35 ods. 4 citovaného zákona rozširoval vo vzťahu k daňovému priznaniu k cestnej dani v zmysle „a to za kaţdé vozidlo uvedené v predmetnom daňovom priznaní zvlášť“ zastávajúc názor, ţe takýto rozširujúci výklad zákona by bol ústavne nesúladný, a preto neprípustný. K tvrdeniu ţalovaného, ţe na tlačive daňového priznania k cestnej dani Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 62-26430-2000 sa uvádza osobitne za kaţdé motorové vozidlo dátum vzniku daňovej povinnosti, daňová povinnosť aj samotná daň, uviedol, ţe ţalovaný pravdepodobne disponuje iným tlačivom, nakoľko na tlačive daňového priznania k cestnej dani Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 62-26430-2000, 6Sţf/15/2011 6Sţf/56-129/2011 6 ktoré bolo ustanovené opatrením Ministerstva financií Slovenskej republiky zo dňa 17.12.2001 č. 20792/2001-74, uverejneným vo Finančnom spravodajcovi č. 5/2002, vyhláseným v Zbierke zákonov pod č. 120/2002 Z. z., sa dátum vzniku daňovej povinnosti neuvádza. K napadnutému výroku o trovách konania uviedol, ţe Krajským súdom v Bratislave je pod spisovými značkami 1S/38/2010 a 1S/40/2010 aţ 1S/113/2010 vedených 75 samostatných konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy, pričom kaţdé z jednotlivých konaní bolo spoplatnené v zmysle poloţky 10 písm. a/ sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon č. 71/1992 Zb.“ alebo ako „zákon o súdnych poplatkoch“). V tejto súvislosti ďalej poukázal na skutočnosť, ţe nakoľko všetkých 75 rozhodnutí vychádzalo z rovnakého skutkového základu a týkalo sa tých istých účastníkov, boli naplnené predpoklady na spojenie vecí v zmysle ustanovenia § 112 OSP a preto v záujme hospodárnosti konania ţiadal súd o preskúmanie zákonnosti všetkých 75 rozhodnutí, ako aj postupu správnych orgánov jedným ţalobným návrhom. Správnosť výroku o náhrade trov konania odôvodnil ďalej tým, ţe v prípade, ak by podal 75 samostatných, obsahovo zhodných ţalôb, v kaţdej zo 75 vecí by mu v prípade úspechu vo veci patrila náhrada trov právneho zastúpenia za kaţdý jednotlivý úkon v plnej výške základnej sadzby tarifnej odmeny, pričom aţ od momentu spojenia vecí na spoločné konanie by bolo moţné pri posudzovaní náhrady trov právneho zastúpenia za jednotlivé úkony, obsahovo zhodné v kaţdej zo 75 vecí, aplikovať ustanovenie § 13 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.. Z uvedeného dôvodu tvrdil, ţe je nepochybné, ţe podaním jedného spoločného ţalobného návrhu vynaloţil trovy potrebné na uplatňovanie svojich práv voči ţalovanému maximálne účelne doplniac, ţe v ostatných 74 veciach by advokátovi patril 74-násobok plnej výšky základnej sadzby tarifnej odmeny, pričom v prípade spojenia dvoch alebo viacerých vecí, v danom prípade spolu 75 vecí, vykonáva advokát len jeden spoločný úkon a základná sadzba za tento úkon sa vypočíta ako 1x tarifná hodnota + ½ zo 74-násobku tarifnej odmeny, resp. 1x tarifná odmena + 1/3 zo 74-násobku tarifnej hodnoty. Upriamiac pozornosť na skutočnosti, ţe bol pri uplatňovaní svojho práva nútený napadnúť aţ 75 rozhodnutí ţalovaného, ďalej, ţe bol pri uplatňovaní svojho práva nútený vynaloţiť náklady na právne zastúpenie (keďţe v zmysle ustanovenia § 250a OSP musí byť ţalobca zastúpený advokátom, pokiaľ nemá právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec/člen, ktorý zaňho na súde koná), ţe ţalovaným účastníkom je rozpočtová organizácia, ktorá je svojimi príjmami a výdavkami zapojená na rozpočet Ministerstva financií Slovenskej republiky, t.j. na štát, nemôţe byť v predmetnom spojenom konaní o preskúmanie zákonnosti týchto 75 rozhodnutí ţalovaného na jeho ťarchu, resp. spôsobilá privodiť aplikáciu (výklad) ustanovenia § 13 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. iným ako ústavne súladným spôsobom záverom uvedúc, ţe z dôvodu plného úspechu vo veci, má ústavou zaručené právo na priznanie náhrady trov konania voči ţalovanému v súlade so zákonom, a teda v súlade s ustanovením § 142 ods. 1 OSP v spojení s vyhláškou č. 655/2004 Z. z.. Záverom poukázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 198/07, v intenciách ktorého „ak súd alebo iný orgán koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky inak, ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu alebo inú právnu ochranu..“. 6Sţf/15/2011 6Sţf/56-129/2011 7 Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach podaného odvolania (§ 246c ods. 1 veta prvá a § 212 ods. 1 OSP), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania
2 OSP, keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP), a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Najvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu administratívneho spisu zistil, ţe dňa 17. marca 2004 podal ţalobca daňové priznanie k cestnej dani za zdaňovacie obdobie roku 2004, v ktorom uviedol 75 vozidiel. Daňový úrad pred vybrané daňové subjekty samostatnými rozhodnutiami za kaţdé vozidlo uloţil ţalobcovi
4 zákona č. 511/1992 Zb. pokutu vo výške 66,38 €, za podanie daňového priznania k cestnej dani za zdaňovacie obdobie roku 2004 po lehote ustanovenej
1 zákona č. 87/1994 Z. z., t.j. do 15 dní od vzniku daňovej povinnosti, pretoţe lehota na podanie daňového priznania uplynula dňa
5 zákona č. 511/1992 Zb. potvrdil rozhodnutia daňového úradu pre vybrané daňové subjekty s odôvodnením, ţe ak daňovník v daňovom priznaní prizná daň za viacero vozidiel, pričom daňové priznanie podá oneskorene, správca dane uloţí pokutu za kaţdé motorové vozidlo osobitne s tým, ţe takýto postup vyplýva zo skutočnosti, ţe v daňovom priznaní k cestnej dani Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 62-26430-2000 sa uvádza osobitne za kaţdé motorové vozidlo dátum vzniku daňovej povinnosti, daňová povinnosť a daň. V odvolacom konaní, vzhľadom na vymedzenie odvolacích dôvodov, zostalo sporné, či v prípade podania daňového priznania po lehote stanovenej zákonom, správca dane uloţí jednu pokutu za daňové priznanie ako celok alebo viac pokút za kaţdý predmet zdanenia v jednom daňovom konaní.
7 OSP ak Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhoduje ako odvolací súd v obdobnej veci, aká uţ bola predmetom konania pred odvolacím súdom, môţe v odôvodnení poukázať uţ len na podobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie. Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, ţe v konaniach vedených pod sp. zn. 6Sţf/32/2011, 3Sţf/15/2011, 3Sţf/112-173/2011, 3Sţf/22/2011 a 3Sţf/44-111/2011 bola na tomto súde prejednaná a rozhodnutá obdobná vec, týkajúca sa toho istého 6Sţf/15/2011 6Sţf/56-129/2011 8 daňového subjektu a uloţenia pokút za daňové priznania podané po lehote stanovenej zákonom s tým rozdielom, ţe tieto boli podané za iné zdaňovacie obdobia. Vo všetkých uvedených konaniach boli napadnuté rozsudky prvostupňového súdu odvolacím súdom potvrdené. V odôvodneniach rozsudkov najvyššieho súdu sp. zn. 3Sžf/15/2011, 3Sžf/112-173/2011, 3Sžf/22/2011 a 3Sžf/44-111/2011 je uvedené nasledovné: Odvolací súd sa v súlade s § 219 ods. 2 OSP stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, že „ z logického aj gramatického výkladu § 35 ods. 4 zákona o správe daní,
názoru súdu vyplýva, že za jedno daňové priznanie, ktoré bolo daňovníkom podané po zákonom stanovenej lehote, je správca dane oprávnený uložiť len jednu pokutu. V tomto smere sa súd nestotožnil s argumentáciou žalovaného, že nakoľko pri každom jednom motorovom vozidle je nevyhnutné samostatne určiť dátum vzniku daňovej povinnosti, daňovú povinnosť a daň, je možné uložiť aj pokutu za každé motorové vozidlo osobitne. Súd je naopak tej mienky, že hoci predmetom dane
zákona o cestnej dani je jednotlivé vozidlo, zákon o správe daní v paragrafe 35 ods. 4 neoprávňuje správcu dane uložiť daňovému subjektu pokutu za oneskorene podané daňové priznanie vo vzťahu k jednotlivým predmetom dane, ale len za daňové priznanie ako celok. Z § 14 ods. 2 zákona o cestnej dani vyplýva, že na celkový výpočet dane je rozhodujúci počet vozidiel k termínu predloženia daňového priznania. Správca dane teda akceptuje podané daňové priznanie ako celok – jeden dokument, na základe ktorého daňovník uhradí cestnú daň aj za viaceré predmety dane, a preto nie je možné § 35 ods. 4 zákona o správe daní vykladať inak ako tým spôsobom, že ide o daňové priznanie ako jeden celok, v ktorom sú legálne zdanené jednotlivé predmety dane. Aj v správnom trestaní je nutné rešpektovať základné princípy trestania, medzi ktoré patrí aj princíp zákonnosti (legality), ktorý je spojený s uplatnením zásady nullum crimen sine lege (žiadny trestný čin bez zákona), nulla poena sine lege (žiadny trest bez zákona), z ktorej taktiež vyplýva neprípustnosť analógie v neprospech páchateľa. Tento princíp je zakotvený aj v čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky, pričom táto ústavná ochrana sa týka nielen trestného konania, ale je potrebné ju aplikovať aj v konaní o správnych deliktoch. Podmienky trestnej (aj deliktuálnej) zodpovednosti a ukladania sankcií sa nesmú rozširovať prostredníctvom analógie a páchateľa možno postihnúť len trestom, ktorý výslovne ustanovuje zákon. V danom prípade, za porušenie povinnosti stanovenej právnych predpisom a to podať daňové priznanie v lehote stanovenej osobitným zákonom, je možné žalobcovi uložiť pokutu od 66,38 € do 16.596,95 €. Správca dane rozširujúcim výkladom, keď zmysel právnej normy vyložil širšie, ako to vyplýva z rozsahu doslovného znenia textu príslušného právneho predpisu, dospel k záveru, že za každý predmet zdanenia v oneskorene podanom daňovom priznaní je možné uložiť samostatné pokuty. Takýto rozširujúci výklad v danom prípade vedie k porušeniu princípu zákonnosti, pretože zákon nedáva možnosť správcovi dane uložiť pokutu za každý predmet zdanenia uvedený v jednom daňovom priznaní. Pokiaľ by to bolo úmyslom zákonodarcu tak, ako tvrdil žalovaný, bolo jeho povinnosťou takýto úmysel bez pochybností vyjadriť spôsobom, ktorý zodpovedá požiadavkám určitosti právnej normy v podmienkach právneho štátu. 6Sţf/15/2011 6Sţf/56-129/2011 9 Senáty najvyššieho súdu sú jednotné v tom, že tieto princípy sa v plnom rozsahu aplikujú i v správnom trestaní i s prihliadnutím na odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy č.
4 zákona č. 511/1992 Zb. účinného do 31.12.2004 ak daňový subjekt podá daňové priznanie po lehote ustanovenej osobitným zákonom, správca dane mu uloží pokutu vo výške
4 zákona č. 511/1992 Zb. účinného v čase rozhodnutia žalovaného (23.10.2009) ak daňový subjekt podá daňové priznanie po lehote ustanovenej osobitným zákonom, správca dane, ktorým je daňový úrad alebo colný úrad, mu uloží pokutu do 16.596,95 eura, najmenej 33,19 eura, ak ide o fyzickú osobu a najmenej 66,38 eura, ak ide o právnickú osobu. Ak je správcom dane obec, môže uložiť pokutu, ak ide o fyzickú osobu najmenej 6,63 eura a ak ide o právnickú osobu najmenej 66,38 eura. 6Sţf/15/2011 6Sţf/56-129/2011 10
čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá
zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie. Zo skutkových zistení v danej veci vyplýva, že žalobcovi sa kladie za vinu, že sa dopustil porušenia právnej povinnosti vyplývajúcej mu z § 12 ods. 1 zákona č. 87/1994 Z. z.
tvrdenia daňových orgánov tým, že daňové priznanie na zaplatenie cestnej dane za rok 2004 podal oneskorene tým, že mu vznikla povinnosť podať daňové priznanie za jednotlivé motorové vozidlá najneskôr do
4 zákona č. 511/1992 Zb. účinného v čase rozhodovania (23.10.2009), pričom právna úprava ustanovená v § 35 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. účinná do 31.12.2004 za porušenie právnej povinnosti - podanie daňového priznania daňovým subjektom po lehote ustanovenej osobitným zákonom, ukladala rozdielnu sankciu – trest. Žalovaný správny orgán sa v dôvodoch rozhodnutia nijako nevyporiadal tým, z akých dôvodov uložil trest za porušenie právnej povinnosti, ktorej sa mal dopustiť v roku 2004,
právnej úpravy účinnej v roku 2009, teda v čase keď rozhodoval o uložení sankcie.
1 zákona č. 87/1994 Z. z. daňovník
1 je povinný podať daňové priznanie na daňovom úrade príslušnom
do 15 dní od vzniku daňovej povinnosti alebo do 15 dní odo dňa zmeny skutočností rozhodujúcich na určenie a vyrubenie dane, daň si sám vypočítať a zaplatiť. Za zmenu rozhodujúcich skutočností na určenie alebo vyrubenie dane sa nepovažujú zmeny sadzieb dane.
1, 2 zákona č. 87/1994 Z. z. (účinného k 30.4.2004 a rovnaká právna úprava platila aj v čase rozhodovania správnych orgánov) daň za zdaňovacie obdobie platí daňovník vopred bez vyrubenia, a to naraz najneskôr do
názoru odvolacieho súdu zhodne s tvrdením krajského súdu nedokonalosť tlačiva daňového priznania nemožno vykladať na ťarchu daňovníka. V intenciách vyššie citovaných odôvodnení rozhodnutí dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe správne orgány oboch stupňov tak, ako to vyplýva zo skutkových zistení v danom prípade, nepostupovali v intenciách uvedenej právnej úpravy, z ktorých dôvodov odvolací súd aplikujúc inštitút plnej jurisdikcie (§ 250i ods. 2 OSP) prihliadol pri posudzovaní zákonnosti preskúmavaných rozhodnutí aj na uvedený nesprávny postup správnych orgánov pri zisťovaní skutkových okolností podmieňujúcich zákonnosť rozhodnutí v danej veci, následnú správnosť ich vyhodnotenia, ako aj ich právneho posúdenia. Odvolací súd sa rovnako nestotoţnil ani s námietkou ţalovaného vznesenou proti rozhodnutiu krajského súdu o náhrade trov konania argumentujúc tým, ţe z predloţeného spisu vyplýva, ţe ţalobca sa ţalobou domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutí a postupu ţalovaného v 75 prípadoch, a preto prvostupňový súd správne pri výpočte náhrady trov konania vychádzal z príslušných ustanovení vyhlášky č. 655/2004 Z. z., keď zohľadnil, ţe advokát zastupoval ţalobcu v 75 veciach - ţaloby vedené pod sp. zn. 1S/38/2010 a 1S/40/2010 aţ 1S/113/2010 na krajskom súde, konanie o ktorých bolo v záujme hospodárnosti spojené
ustanovenia § 112 OSP a súd rozhodol o všetkých podaných ţalobách rozsudkom zo dňa
4 OSP súd prvého stupňa aj správny orgán sú viazané právnym názorom odvolacieho súdu, ak bolo rozhodnutie zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Vychádzajúc z uvedeného, Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správy,
1 a 2 OSP v spojení 6Sţf/15/2011 6Sţf/56-129/2011 12 s § 250ja ods. 3 veta druhá OSP, § 250ja ods. 7 OSP a § 246c ods. veta prvá OSP, potvrdil. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol
1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 a § 246c ods. 1 veta prvá OSP tak, ţe ţalobcovi, ktorý mal úspech v odvolacom konaní priznal právo na náhradu trov odvolacieho konania. Trovy odvolacieho konania pozostávajú z trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej sluţby – vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 8. marca 2011 vo výške 123,50 €
4 v spojení s § 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky č. 655/2004 Z. z.,
3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v ostatných veciach vo výške 1/3 základnej sadzby tarifnej odmeny, t.j. 74x 41,17 € = 3.046,58 €, účasť na pojednávaní, pri ktorom sa iba vyhlásilo rozhodnutie dňa 23.11.2011 vo výške 30,88 €
5 písm. b) v spojení s § 11 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.,
3 vyhlášky č. 655/204 Z. z. v ostatných veciach vo výške 1/3 základnej sadzby tarifnej odmeny, t.j. 74x 10,29 € = 761,46 € a reţijný paušál vo výške 2x 7,41 € = 14,82 €
3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., celkom 3.962,42 € + 20 % DPH, t.j. 4.772,69 €. Ţalobcovi súd nepriznal reţijný paušál vo výške vyčíslenej vo špecifikácii trov právneho zastúpenia zo dňa 23.11.2011, a to 74x 7,41 € x2, pretoţe
3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. od klienta moţno poţadovať na náhradu výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné sumu vo výške jednej stotiny výpočtového základu za kaţdý úkon právnej sluţby, pričom advokát vykonal iba dva úkony právnej sluţby, a to podanie vyjadrenia zo dňa
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.