§ 8 zák. č. 136/2001 Z.z.

Najvyšší súd 4Sžhpu/1/2011 Slovenskej republiky ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Idy Hanzelovej a členov senátu JUDr. Milana Moravu a JUDr. Jarmily Urbancovej v právnej veci ţalobcu: S. T., a.s., K., IČO: X., zastúpený: AK R., proti ţalovanému: Protimonopolný úrad Slovenskej republiky, Drieňová 24, Bratislava v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. 2009/DZ//R/2/026 zo dňa

1. mája 2009, o odvolaní ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave 4S/108/2009 – 485 zo dňa 03.12.2010 takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S/108/2009 - 485 zo dňa 3.12.2010 p o t v r d z u j e . Ţalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť ţalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v sume 517,20 Eur na účet právneho zástupcu ţalobcu do 30 dní odo dňa doručenia tohto rozsudku. 2 4Sţhpu/1/2011 O d ô v o d n e n i e Rozsudkom krajského súdu bolo zrušené rozhodnutie Rady Protimonopolného úradu Slovenskej republiky (ďalej len „Rada“), uvedeného v záhlaví tohto rozsudku z dôvodov podľa § 250j ods. 2 písm. a/, b/, d/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a vec bola vrátená ţalovanému na ďalšie konanie. Ţalovaný bol zaviazaný zaplatiť ţalobcovi trovy konania. Rada, ako orgán rozhodujúci o rozklade proti rozhodnutiu ţalovaného, vydaného odborom zneuţívania dominantného postavenia pod č. 2008/DZ/2/1/066 zo 14.8.2008, rozklad ţalobcu zamietla a potvrdila rozhodnutie, ktorým ţalovaný - v bode
2. rozhodol, ţe konanie žalobcu spočívajúce v neposkytovaní služby prístupu k miestnym vedeniam, ako k unikátnemu zariadeniu v čase od 1.8.2002 do 12.8.2005 je zneužitím dominantného postavenia podľa § 8 ods. 2 zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže (ďalej len „zákon“) na relevantnom trhu prístupu k miestnym vedeniam a je podľa § 8 ods. 6 zákona zakázané, a - v bode
3. na základe § 38 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z. z. za zneužitie dominantného postavenia uvedeného v bode
4. uložil žalobcovi peňažnú pokutu vo výške 885 000 000,- Sk (2 937 661, 80 Eur). Krajský súd po vypočutí účastníkov a vykonanom dokazovaní dospel k nasledovnému právnemu záveru: V danom prípade ţalovaný rozhodol, ţe ţalobca svojim konaním spočívajúcim v neposkytovaní sluţieb prístupu k miestnym vedeniam, ako k unikátnemu zariadeniu v čase od 1.8.2002 do 12.8.2005 zneuţil svoje dominantné postavenie podľa § 8 ods. 2 zákona. Ustanovenie § 8 ods. 2 zákona, uvedením slova „najmä“, len príkladmo uvádza spôsoby zneuţívania dominantného postavenia. V posudzovanom prípade sa podľa názoru ţalovaného nejedná o zneuţívanie dominantného postavenia spôsobom uvedeným pod písm. a/ aţ e/ ods. 2 zákona, ale o iné konanie ţalobcu a to odmietnutie prístupu k unikátnemu zariadeniu. V prípade, ak ţalovaný dospel k záveru, ţe ţalobca sa dopustil protiprávneho konania spôsobom podľa § 8 ods. 2 , mal konkretizovať charakter tohto porušovania podľa jednotlivých písmen, prípadne inak. Žalovaný však popísal protiprávne konanie, ktorého sa mal žalobca dopustiť v zhode s definíciou uvedenou v § 8 ods. 5 zákona. Vzhľadom na okolnosť, ţe charakteristika vytýkaného konania ţalobcu je konkrétne 3 4Sţhpu/1/2011 definovaná v príslušnom ustanovení, bolo povinnosťou ţalovaného rozhodovať na základe tohto ustanovenia s prihliadnutím na všetky okolnosti v ňom uvedené. Neposkytovanie sluţieb prístupu k miestnym vedeniam, tak ako to charakterizoval ţalovaný vo svojom rozhodnutí, je podľa logického a obsahového výkladu totoţné s odmietnutím zabezpečenia prístupu k unikátnemu zariadeniu tak, ako je to definované v zákone. Zámena slovných výrazov, ktoré vyjadrujú totoţnú činnosť nemôţe mať za následok iné právne posúdenie tak, ako to realizoval ţalovaný. Podľa názoru krajského súdu ţalovaný pochybil, keď posudzoval konanie ţalobcu bez prihliadnutia na okolnosť, ţe ţalobca je vlastníkom unikátneho zariadenia, čo ţalovaný nespochybnil, vytýkal mu pritom, ţe odmietol k nemu prístup a neskúmal súčasne splnenie podmienok uvedených v § 8 ods. 5 písm. a/ aţ c/ zákona. Krajský súd uviedol, ţe jediným kritériom pre posudzovanie konania ţalobcu boli pre ţalovaného vyjadrenia tretích osôb, organizácií, analýz, článkov, bez konkrétneho a dôkladného zistenia, či pri poskytnutí prístupu k unikátnemu zariadeniu konkrétnym záujemcom by boli splnené aj poţiadavky ţalobcu na jeho vyuţívanie, či konkrétny záujemca je schopný zabezpečiť dodrţiavanie zodpovedajúcich parametrov a či je konkrétny záujemca schopný zaplatiť primeranú odplatu, pričom bol ţalovaný povinný skúmať primeranosť poţiadaviek vlastníka unikátneho zariadenia. Za týmto účelom si ţalovaný nezabezpečil Všeobecné obchodné podmienky a cenník sluţieb ţalobcu s platnosťou pre posudzované obdobie, ak ich aj mal k dispozícii, týmito sa vo svojom rozhodnutí nezaoberal a nie sú ani obsahom spisového materiálu. Z uvedených dokumentov mohlo byť jednoznačne preukázané poskytovanie sluţby prístupu k unikátnemu zariadeniu. Ţalovaný neskúmal, aké konkrétne dôvody mali operátori, ktorí vyjadrili záujem o prístup k miestnym vedeniam na to, aby neakceptovali podmienky ţalobcu. Z vyjadrení tretích subjektov vyplýva, ţe ţalobca rokoval v predmetnom období s prípadnými záujemcami o prístup k unikátnemu zariadeniu, (túto sluţbu teda poskytoval), pričom títo ustúpili z rokovaní z dôvodov neakceptácie podmienok ţalobcu. Krajský súd poukázal na § 3 ods. 4 Správneho poriadku, podľa ktorého rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. Podľa ust. § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si zaobstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 4 4Sţhpu/1/2011 Podľa názoru krajského súdu sa v konaní nepreukázalo, ţe by ţalobca odmietol prístup k unikátnemu zariadeniu tak, ako to vo svojom rozhodnutí prezentoval ţalovaný, ale svojim konaním mohol určiť neprimerané podmienky, na čo poukazovali aj tretie subjekty vo svojich podaniach, čo však ţalovaný neskúmal. Vzhľadom na okolnosť, ţe podľa názoru súdu, nebolo v konaní na základe vykonaných dôkazov zo strany ţalovaného preukázané protiprávne konanie ţalobcu, súd neskúmal primeranosť uloţenej sankcie. Krajský súd dospel k záveru, ţe rozhodnutie ţalovaného je potrebné zrušiť z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci (250j ods. písm. a/ OSP), z dôvodu, ţe zistenie skutkového stavu veci, z ktorého vychádzalo správne rozhodnutie, je v rozpore s obsahom spisov (§ 250j ods. 2 písm. b/ OSP) a preskúmavané rozhodnutie je nepreskúmateľné (§ 250j ods. 2 písm. d/ OSP). Proti rozsudku krajského súdu podal včas ţalovaný odvolanie a ţiadal prvostupňový rozsudok zmeniť a ţalobu zamietnuť. Ţalovaný v časti II/A odvolania vyslovil nesúhlas s právnym posúdením veci súdom podľa § 8 ods. 5 zákona o ochrane hospodárskej súťaţe, ale konanie žalobcu považuje za zakázané podľa § 8 ods. 6 zákona. Podľa ţalobcu ustanovenie § 8 ods. 5 sa vzťahuje na špeciálne prípady odmietnutia konkrétnej ţiadosti iného podniku o prístup a stanovuje podmienky, ktoré musia byť splnené, aby konanie dominanta mohlo byť kvalifikované ako zneuţitie dominantného postavenia. Uviedol, ţe v súvislosti s unikátnym zariadením existujú aj iné prípady zneuţitia dominantného postavenia ako len prípad špecifikovaný v § 8 ods. 5 zákona (napr. neodôvodnené následné zrušenie prístupu k unikátnemu zariadeniu, pokiaľ bol predtým poskytovaný; rôzne typy diskriminácie pri poskytovaní prístupu k unikátnemu zariadeniu medzi jednotlivými podnikateľmi navzájom, poskytnutie unikátneho zariadenia aj iným za nevýhodnejších podmienok, za neprimeraných podmienok). Uvedené prípady podľa ţalovaného nemoţno subsumovať pod § 8 ods. 5 zákona. Podľa ţalovaného, ak určité konanie podnikateľa predstavuje zneuţitie dominantného postavenia a nejde o prípad spadajúci pod ust. § 8 ods. 2 písm. a/ aţ e/ zákona ani o prípad § 8 ods. 5 zákona, je takéto konanie zakázané podľa § 8 ods. 6 zákona, a to bez ohľadu na to, či súvisí s unikátnym zariadením alebo nie. S odkazom na konkrétne rozhodnutia príslušných orgánov EU (str. 4 ods. 2 odvolania) ţalovaný povaţuje za neprípustné, aby aplikačný postup úradu, ktorý je súladný so zmluvou o fungovaní EU, aplikovaný EK a potvrdený judikatúrou SDEÚ, súd vôbec nevzal do úvahy, ba naopak, 5 4Sţhpu/1/2011 ho označil za nezákonný. Podľa ţalovaného ust. § 8 ods. 5 zákona je koncipované tak, ţe postihuje osobitné prípady odmietnutia prístupu na základe osobitnej ţiadosti, pričom by „malo ísť o prípad, keď dominant vo všeobecnosti prístup poskytuje, ale v individuálnych prípadoch to odmietol. Ţalovaný uviedol, ţe v posudzovanom prípade ţalobca ako dominant verejne dokazoval, ţe takú sluţbu (prístup k miestnym vedeniam) neposkytuje a nebude poskytovať, k čomu sa v spise nachádza mnoţstvo jeho vlastných (!) vyjadrení poskytnutých tak alternatívnym operátorom ako aj TÚ SR. Vyjadrenia v tomto zmysle poskytol aj úradu v rámci správneho konania, keď tvrdil, ţe nemá povinnosť takú sluţbu poskytovať, a ţe tak ani neurobí, kým mu tak „nenariadi“ regulátor (TÚ SR). Rovnako v odpovediach na niektoré ţiadosti subjektov (napr. aj súdom citovaná odpoveď na ţiadosť spoločnosti S. T., s.r.o.) ţalobca uvádzal, ţe takúto sluţbu nemá v ponuke. Podľa ţalovaného, ak by ţalobca takúto sluţbu poskytoval, ale niektorým ţiadateľom by ţiadosti o prístup nevyhovel, len vtedy by bolo moţné konanie posudzovať podľa § 8 ods. 5 zákona. V posudzovanom období (od 1.8.2002 – 12.8.2005) však ţalobca odmietol takúto sluţbu poskytovať generálne a uvádzal, ţe ju nemá v ponuke a ani neuvedie takúto ponuku, kým o tom nerozhodne TÚ SR. V danom prípade nejde o „zámenu slovných výrazov“, ako to uvádza súd, ale ide o iný typ konania, aký predvída § 8 ods. 5 zákona. V časti II/B ţalovaný namietal záver súdu, ţe skutkové zistenie je v rozpore s obsahom spisov a rozhodnutie je nepreskúmateľné (§ 250j ods. 2 písm. b/ a d/ OSP). Podľa ţalovaného súd hodnotil postup úradu aj za obdobie, ktoré uţ posudzoval krajský súd v konaní 1S 31/
5. Namietal nesprávne posúdenie obsahu podaní S. T. s.r.o. a súdom vytýkaný nedostatok vykonaného dokazovania. Pokiaľ súd dôvodil tým, ţe ţalovaný si nezadováţil Všeobecné obchodné podmienky a Cenník sluţieb ţalobcu a nezaoberal sa nimi, ţalobca v odvolaní na str.6 a nasl. vyslovil pochybnosti, čo mal súd na mysli touto časťou dôvodov rozsudku. Pre posúdenie protisúťaţného správania sa ţalobcu boli podľa ţalovaného podstatné stanoviská samotného ţalobcu a ţiadateľov, ţe daná sluţba nebola poskytovaná, resp. o jej poskytovaní ţalobca ani neuvaţoval. Takého skutočnosti nie je treba podľa ţalovaného dokazovať. Ţalovaný dospel k záveru, ţe súd úplne nesprávne interpretoval základné postuláty samotného prípadu, t.j. nesprávne si vyloţil zistený skutkový stav. Ide podľa ţalovaného o závaţné pochybenie súdu – vadu, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Podľa ţalovaného, súd si nesprávne vymedzil "predmetné obdobie" zamieňa si obdobie do 12.8.2005 a po ňom, čo nezodpovedá skutkovým okolnostiam a teda predmetu správneho konania. Obdobne na str. 8 odvolania ţalovaný vytýka prvostupňovému 6 4Sţhpu/1/2011 súdu protirečivé konštatovania, ktoré nemajú oporu v administratívnom spise, ani v samotnom rozhodnutí úradu, pokiaľ ide o informáciu poskytnutú Asociáciou poskytovateľov internetu z 11.11.
6. Pokiaľ ide o zápis z rokovania predstaviteľov ATO ţalovaný podčiarkol, ţe z neho povaţuje Rada za preukázané, ţe ţalobca mal o záujme alternatívnych operátorov o prístup k miestnym vedeniam vedomosť. V časti III ţalovaný konštatuje, ţe súd interpretuje skutkový stav v rozpore so zistenými skutočnosťami a konštatuje pochybenia úradu v tých otázkach, ktoré neboli a ani nemohli byť predmetom správneho konania. Ţalovaný má za to, ţe v konaní bolo preukázané, ţe ţalobca svojim konaním porušil zákon, skutkový stav bol dostatočne zistený pre prijatie rozhodnutia, závery úradu sú v súlade so spisovým materiálom, rozhodnutie je preskúmateľné, dostatočne zdôvodnené a postup úradu bol v súlade so zásadami Správneho poriadku. Ţalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu ţalovaného ţiadal potvrdenie rozsudku prvostupňového súdu. K tvrdeniu ţalovaného, ţe "Posudzované konanie ţalobcu nie je konanie upravené v ust.§ 8 ods. 5 zákona, ale je zakázaným konaním podľa § 8 ods. 6 zákona" a tak teda tvrdí, ţe nebol povinný aplikovať osobitnú skutkovú podstatu § 8 ods. 5 zákona, ale bolo postačujúce aplikovať všeobecné ustanovenie o zákaze zneuţitia dominantného postavenia, vyjadrené v § 8 ods. 6 zákona, ţalobca rovnako ako v celom správnom aj súdnom konaní poukázal na to, ţe ide o zásadné právne pochybenie ţalovaného, keď nesprávne a účelovo posudzoval konanie ţalobcu v zmysle generálnej klauzuly zneuţitia dominantného postavenia podľa § 8 ods. 2 v spojení s § 8 ods. 6 zákona, aby sa nemusel zaoberať podmienkami osobitnej skutkovej podstaty ustanovenými v § 8 ods. 5 zákona, explicitne upravujúcimi skutkovú podstatu zneuţitia dominantného postavenia formou odmietnutia prístupu k unikátnemu zariadeniu, keďţe splnenie týchto zákonných podmienok preukázať nevedel. Z výrokov rozhodnutí ţalovaného je nepochybné, ţe sankcionuje ţalobcu za odmietnutie prístupu k miestnym vedeniam, teda za konanie, ktorého podmienky sú špecifikované práve v § 8 ods. 5 zákona. Ţalovaný nevedel preukázať odmietnutie individuálnej ţiadosti o prístup k miestnym vedeniam, keďţe ţiaden podnikateľ reálne takúto ţiadosť o individuálny prístup nepodal. V dôsledku tejto skutočnosti ţalovaný následne, bez akejkoľvek opory v zákone, prijal koncepciu, ţe ţalobca mal sám od seba iniciatívne vypracovať a ponúkať produkt prístupu k miestnym vedeniam. Táto koncepcia však popiera ústavný princíp vyjadrený v čl. 2 ods. 3 Ústavy SR, podľa ktorého kaţdý môţe konať, čo nie 7 4Sţhpu/1/2011 je zakázané, a nikoho nemoţno nútiť, aby niečo konal, čo zákon neukladá. Podľa ţalobcu z celého administratívneho spisu je zrejmé, ţe ţalobca zakladá svoje závery na domnienkach, úvahách, nepriamych indíciách a dodatočných vyjadreniach ţalobcových konkurentov, ktorých objektivitu či relevanciu si ţiadnym spôsobom neoveril. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 veta prvá OSP v spojení s § 10 ods. 2 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní ( § 212 ods. 1 OSP) a po nariadenom pojednávaní, vypočutí účastníkov konania a doplnení ich vyjadrení jednomyseľne dospel k záveru, ţe odvolanie ţalovaného nie je dôvodné a preto prvostupňový rozsudok ako vecne správny podľa § 219 OSP potvrdil. Odvolací súd sa stotoţňuje so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu a povaţuje ich za vecne správne s výhradami, ktoré budú v ďalšom uvedené, ale ktoré nemajú vplyv na právne posúdenie veci. Skutočnosti a priebeh konania, ktoré krajský súd popísal na str. 7 aţ 9 rozsudku zodpovedajú obsahu administratívnych spisov a sú rozhodujúcim skutkovým východiskom pre posúdenie veci. K odvolacím dôvodom pod II/B odvolací súd uvádza, ţe pokiaľ bol krajský súd nepresný vo svojom závere, ţe v predmetnom období ţalobca rokoval s prípadnými záujemcami o prístup k unikátnemu zariadeniu a "(túto sluţbu teda poskytoval)", je treba prisvedčiť tvrdeniu ţalovaného uvedenému v odvolaní, ţe k posudzovaniu ţiadostí došlo aţ po rozhodnom období, t.j. po 12.8.2005, avšak uvedené nič nemení na skutočnosti, ţe sa v konaní nepreukázalo odmietnutie prístupu k unikátnemu zariadeniu v rozhodnom období. Krajský súd nesprávne vymedzil v dôvodoch rozsudku rozhodné obdobie od 1.8.2002 do 1.8.2005, čo odvolací súd povaţuje za zrejmú nesprávnosť, keďţe podľa výroku preskúmavaného rozhodnutia sankcionované obdobie trvalo do 12.8.
7. Pokiaľ ţalovaný vytýka súdu, ţe hodnotil postup úradu aj za obdobie, ktoré uţ posudzoval krajský súd v konaní 1S 31/2006, odvolací súd konštatuje, ţe námietka je nedôvodná, keďţe preskúmavané rozhodnutie bolo výsledkom celého konania vedeného úradom a tým, ţe krajský súd zrušil v poradí prvé rozhodnutie ţalovaného v predmetnej veci pre nepreskúmateľnosť ničím neprejudikoval svoj skutkový ani právny názor ku konečnému 8 4Sţhpu/1/2011 rozhodnutiu. Pre posúdenie veci nepovaţuje odvolací súd za rozhodujúce ani určité nepresnosti týkajúce sa posúdenia podaní S. T.. Skutočnosť, ţe ţalovaný v konaní nezadováţil Všeobecné obchodné podmienky a Cenník sluţieb je daná a pre posúdenie úplnosti dokazovania v správnom konaní nejde o neodôvodnenú poţiadavku súdu. Dôvody odvolania nič nemenia ani na skutkovom závere, ţe konkrétne odmietnutie ţiadosti o individuálny prístup k miestnym vedeniam, ako k unikátnemu zariadeniu, nebolo preukázané. Iné konanie, vo výroku prvostupňového rozhodnutia vymedzené ako "konanie spočívajúce v neposkytovaní sluţby prístupu k miestnym vedeniam, ako k unikátnemu zariadeniu", nie je podľa názoru odvolacieho súdu dostatočne konkretizované (skutkovo vymedzené) na to, aby ho bolo moţné na základe vykonaného dokazovania v správnom konaní (aj pri vyhodnotení všetkých dostupných písomných podkladov, tak ako na ne poukazuje ţalovaný na str. 14 - 16 rozhodnutia o rozklade) právne kvalifikovať ako konanie porušujúce zákon. Výrok rozhodnutia, dôvody rozhodnutia a ani samotný administratívny spis nevypovedá o tom, akú konkrétnu povinnosť ţalobca porušil tým, ţe "neposkytoval" sluţby, o ktoré mohol byť nepochybne záujem (vyjadrený napr. v liste telekomunikačných operátorov - bod 82 prvostupňového rozhodnutia), avšak o ktorú nebola v rozhodnom období podaná konkrétna ţiadosť, resp., na ktorú by ţalobca odmietol zabezpečiť prístup do siete. V obsiahlych dôvodoch rozhodnutia ţalovaného (ako jednotného celku dôvodov uvedených v rozhodnutí Úradu a Rady) sa prelínajú argumenty charakterizujúce nesporné dominantné postavenie ţalobcu na relevantnom trhu prístupu k miestnym vedeniam so zdôvodnením neţiaducich dôsledkov rovnako nespornej skutočnosti, ţe hoci na predmetný trh mali potencionálni konkurenti záujem vstúpiť podstatne skôr, referenčná ponuka na prístup k účastníckym vedeniam bola zverejnená aţ 12.8.
8. Odvolací súd však postráda jednoznačné vymedzenie takého konania ţalobcu (skutku), ktoré bol na základe právneho predpisu (alebo rozhodnutia príslušnej štátnej autority) povinný vykonať, aby poţadovaný prístup mohol byť v prípade podania konkrétnej ţiadosti realizovateľný. V danom prípade ţalovaný síce sankcionoval „konanie spočívajúce v neposkytovaní sluţby prístupu k miestnym vedeniam, ako k unikátnemu zariadeniu“, avšak bez uvedenia práve toho konkrétneho konania, ktorým mal ţalobca zneuţiť dominantné postavenie. Odvolací súd poukazuje na to, ţe v dôvodovej časti rozhodnutí Úradu a Rady sú postupne vymedzované 9 4Sţhpu/1/2011 skutkové znaky konania ţalobcu (napr. v bode prvostupňového rozhodnutia č. 178 - ţe nemal v ponuke veľkoobchodné podmienky prístupu, deklaroval podmienky prístupu po nariadení TÚ SR, v rozhodnutí o rozklade na str. 13 sa uvádza, ţe prístup k miestnym vedeniam vyhradil výlučne pre seba, aby zabránil vstupu potencionálnej konkurencie.... odmietnutím prístupu k miestnym vedeniam alternatívni operátori nemohli na miestne vedenia nasadzovať vlastné technológie.... zabránil vzniku a rozvoju nových maloobchodných trhov...), avšak vymedzenenie skutku (predmetu konania) vo výroku musí vţdy spočívať v špecifikácii protiprávneho skutku - deliktu tak, aby sankcionované konanie bolo jednoznačné a tým aj nezameniteľné, vylučujúce dvojitý postih, určujúce rozsah dokazovania a zaisťujúce právo na obhajobu. Vymedzenie skutku je určite moţné v priebehu konania meniť v závislosti od skutkových zistení, avšak vo vydanom rozhodnutí - v jeho výroku, keďţe on nadobúda právoplatnosť, musí byť jednoznačné, čoho sa administratívne stíhaný subjekt dopustil a v čom spáchaný delikt spočíva. Uvedenej poţiadavke rozhodnutie v predmetnej veci nezodpovedá. Odvolací súd pritom konštatuje aj rozpor medzi výrokom rozhodnutia, ktorý za protisúťaţné konanie povaţuje „neposkytovanie“ prístupu, ale v dôvodoch rozhodnutia okrem uvádzaného pojmu sa pouţíva aj „odmietnutie prístupu“ (napr. bod 134, 135, 178 prvostupňového rozhodnutia v porovnaní s bodom 138, 148). Z uvedeného nepochybne vyplýva, ţe ani formálne pomenovanie deliktu nie je jednoznačné, pričom ţalovaný v odvolaní namietal, ţe ide o iný typ konania (neposkytovanie sluţby), neţ o ktorom konal prvostupňový súd (odmietnutie prístupu), a teda nejde o zámenu slovných výrazov. Vzhľadom na uvedené povaţuje odvolací súd zrušenie rozhodnutia o rozklade za dôvodné aj vzhľadom na dôvody nepreskúmateľnosti dané rozporom medzi výrokom a dôvodmi rozhodnutia, ktoré orgán rozhodujúci o rozklade neodstránil. Odvolací súd sa stotoţňuje s právnym posúdením veci krajským súdom, ktorý vytýkané konanie ţalobcu posúdil podľa právneho predpisu špeciálne upravujúceho podmienky zneuţitia dominantného postavenia vlastníka unikátneho zariadenia. V § 8 zákona č. 136/2001 účinného od 1.5.2001 je zneuţívanie dominantného postavenia upravené nasledovne: