prvej časti petitu formulovaného negatívne by nebol spôsobilý odstrániť právnu neistotu ţalobcov, nakoľko by presne neurčil, kto je spoluvlastníkom a mohol by spôsobiť problémy pri zápise do katastra nehnuteľností; absenciu naliehavého právneho záujmu vo vzťahu k druhej časti petitu ţaloby vyvodil z nedostatku aktívnej legitimácie ţalobcov, pretoţe neprichádzali do úvahy ako dedičia po nebohej M. K.. Zároveň s poukazom na vykonané dokazovanie uviedol, ţe ţalobcovia, ktorí sú spoluvlastníkmi predmetnej nehnuteľnosti a sú v súdnom konaní o zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva a teda je pre nich právne významné, kto sú ďalší spoluvlastníci predmetnej nehnuteľnosti, s ktorými majú vykonávať svoje práva a povinnosti v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka, neuniesli dôkazné bremeno a nepreukázali, ţe ţalovaná 1/ nenadobudla predmetný spoluvlastnícky podiel vydrţaním (§ 134 ods. 1, 3 Občianskeho zákonníka) a nepreukázali ani existenciu zastieranej kúpnej zmluvy medzi ţalovanou 1/ a ţalovanými 2/ aţ 6/. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvého stupňa aplikáciou § 142 ods. 1 O.s.p. s tým, ţe úspešným ţalovaným 1/ aţ 6/ náhradu trov konania nepriznal, nakoľko ju neţiadali. Na odvolanie ţalobcov 1/ a 2/ Krajský súd v Trnave ako odvolací súd rozsudkom z 29. septembra 2009 sp. zn. 10Co 229/2009 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotoţnil so skutkovými a právnymi závermi obsiahnutými v odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa a v podrobnostiach naň odkázal (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré naliehavý právny záujem ţalobcov 1/ a 2/ na poţadovanom určení nebol daný. V tejto spojitosti okrem iného poukázal aj na to, ţe na právnom postavení ţalobcov by sa bez ohľadu na výsledok konania o ich určovacej ţalobe nič nezmenilo, nakoľko nemôţe dôjsť k zmene veľkosti ich spoluvlastníckeho podielu, ale mohlo by dôjsť len k zmene v osobe ďalšieho spoluvlastníka, prípadne k zmene spoluvlastníckych podielov ďalších spoluvlastníkov. Náhradu trov odvolacieho konania ţalovaným1/ aţ 6/ nepriznal, pretoţe si ju neuplatnili (§ 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.). Proti rozsudku odvolacieho súdu podali ţalobcovia 1/ a 2/ dovolanie. Navrhli rozsudok odvolacieho súdu ako aj rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietali, ţe odvolací súd sa v odôvodnení rozsudku síce formálne stotoţnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa, avšak uviedol aj vlastné dôvody neprípustnosti ţaloby (napr. neprípustnosť formulácie petitu, ţe nehnuteľnosť 3 1Cdo 13/2010 patrí do dedičstva) odlišné od tých, pre ktoré bola ţaloba zamietnutá súdom prvého stupňa. Keďţe odvolací súd vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania a bez toho, aby umoţnil ţalobcom vyjadriť sa k novému právnemu posúdeniu veci, odňal im moţnosť namietať správnosť svojho právneho názoru na inštančne vyššom súde, čím porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Dovolatelia taktieţ namietali, ţe súdy obidvoch stupňov nereagovali na ich argumentáciu týkajúcu sa rozhodujúcej otázky sporu (či môţe mať podielový spoluvlastník vo všeobecnosti, aj v konkrétnom prípade, naliehavý právny záujem a vecnú legitimáciu na určení vlastníctva vo vzťahu k inému spoluvlastníckemu podielu na tej istej, t.j. spoločnej veci) a odvolací súd ani na tvrdenie, ţe skutkové zistenia súdu prvého stupňa nemali oporu vo vykonanom dokazovaní, v dôsledku čoho povaţovali rozhodnutia prvostupňového aj odvolacieho súdu za nepreskúmateľné. Na základe uvedených skutočností mali dovolatelia za to, ţe v prejednávanej veci im bola odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Ţiaden zo ţalovaných sa k podanému dovolaniu nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podali včas účastníci konania – ţalobcovia 1/ a 2/ (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ţalobca 1/ s právnickým vzdelaním a ţalobkyňa 2/ zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania má dovolanie osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno úspešne napadnúť (len) právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, nie však v kaţdom prípade, ale iba ak podanie dovolania pripúšťa zákon. Zmyslom dovolania je preskúmanie napadnutého rozhodnutia – v prípadoch stanovených zákonom – z hľadiska v zákone určených dovolacích dôvodov a dosiahnutie nápravy tam, kde rozhodnutie napadnuté dovolaním nemôţe obstáť z aspektu opodstatnenosti 4 1Cdo 13/2010 v dovolaní uplatneného dovolacieho dôvodu. Dovolanie je v uvedenom vymedzení zároveň procesný prostriedok (nástroj), ktorým zákon vytvára účastníkovi konania procesnú moţnosť, aby v prípadoch (a za podmienok) v zákone uvedených spochybnil opodstatneným uplatnením dovolacieho dôvodu správnosť konania alebo rozhodovania odvolacieho súdu a dosiahol nápravu vád alebo nesprávností napadnutého rozhodnutia. Mimoriadna povaha dovolania v rámci systému opravných prostriedkov sa prejavuje aj v tom, ţe účastník konania nemôţe úspešne podať dovolanie z akéhokoľvek dôvodu, ale len z dôvodu uvedeného v zákone (z tzv. dovolacieho dôvodu). Občiansky súdny poriadok upravuje tri samostatné dovolacie dôvody.
ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dovolanie moţno odôvodniť len tým, ţe:
toho, ako ich označil dovolateľ, ale
ich obsahu. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a nemoţno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov niţších stupňov ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania; dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktoré má procesnú formu rozsudku. V zmysle ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.
3 O.s.p. je dovolanie prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4 O.s.p. Dovolanie je tieţ prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom vo svojom výroku prípustnosť dovolania 5 1Cdo 13/2010 nevyslovil), a nejde o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4 O.s.p., a v tejto veci nebolo dovolacím súdom vydané predchádzajúce rozhodnutie, je nepochybné, ţe prípustnosť dovolania ţalobcov 1/ a 2/ z ustanovenia § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. vyvodiť nemoţno. So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O. s. p., ktoré ukladá dovolaciemu súdu povinnosť skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., dovolací súd sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania
O.s.p., ale sa komplexne zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p., teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie konania, hoci bol
zákona potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným. Existencia ani jednej z uvedených vád však dovolacím súdom v konaní zistená nebola. S prihliadnutím na obsah dovolania, v ňom zvolenú argumentáciu a vytýkané nesprávnosti sa dovolací súd osobitne zameral na otázku, či v dôsledku postupu súdov obidvoch stupňov nebola ţalobcom1/ a 2/ odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
f/ O.s.p. dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania
tohto ustanovenia je taký vadný postup súdu v občianskom súdom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať a uplatniť procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom a týmto postupom odňal účastníkovi konania procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Napríklad môţe ísť o právo predniesť (doplniť) svoje návrhy, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo zhrnúť na záver neodročovaného pojednávania svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. 6 1Cdo 13/2010 Pokiaľ dovolatelia vytýkali odvolaciemu súdu porušenie zásady dvojinštančnosti konania v dôsledku toho, ţe im neumoţnil vyjadriť sa k „novým“ dôvodom, na základe ktorých odvolací súd potvrdil výrok rozsudku súdu prvého stupňa o zamietnutí ţaloby, táto ich námietka neobstojí.
2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd v prejednávanej veci postupoval v súlade s citovaným ustanovením, keď sa v plnom rozsahu stotoţnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa, na ktoré v podrobnostiach vo svojom odôvodnení odkázal. Vychádzal pritom zo záveru, ţe súd prvého stupňa zamietol ţalobu pre nedostatok naliehavého právneho záujmu, ktorého preukázanie v prejednávanej veci povaţoval rovnako ako súd prvého stupňa za rozhodujúce. Odvolací súd uţ len na zdôraznenie správnosti rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré naliehavý právny záujem ţalobcov na poţadovanom určení nebol daný (vzhľadom na neprípustnosť dovolania
sa dovolací súd ich správnosťou nezaoberal). Odvolací súd poukázal na to, ţe poţadované určenie má len povahu predbeţnej otázky zistenia okruhu spoluvlastníkov vo vzťahu k súčasne prebiehajúcemu konaniu o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva. K druhej časti petitu určovacej ţaloby podotkol, ţe táto otázka sa bude riešiť v dedičskom konaní a v sporovom konaní sa moţno domáhať len určenia, ţe dotknutej osobe patril spoluvlastnícky podiel ku dňu jej smrti.
názoru odvolacieho súdu by sa bez ohľadu na výsledok konania o určovacej ţalobe na právnom postavení ţalobcov nič nezmenilo, pretoţe nemôţe dôjsť k zmene veľkosti ich spoluvlastníckeho podielu, ale len k zmene v osobe ďalšieho spoluvlastníka, prípadne k zmene spoluvlastníckych podielov ďalších spoluvlastníkov. Odvolací súd, ktorý sa v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvého stupňa v princípe mohol obmedziť len na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvého stupňa (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťaţnosť č. 20772/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII), v tomto prípade na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia (výroku) teda realizoval (naplnil) zákonodarcom poskytnutú moţnosť uviesť
2 O.s.p. ďalšie dôvody; týmto postupom nespochybnil správnosť právneho záveru súdu 7 1Cdo 13/2010 prvého stupňa o nedostatku naliehavého právneho záujmu ţalobcov na poţadovanom určení. Uvedený postup odvolacieho súdu nemohol mať preto za následok porušenie zásady dvojinštančnosti konania, resp. znamenať prijatie prekvapivého rozhodnutia. Dovolatelia taktieţ vytýkali nepreskúmateľnosť rozhodnutí niţších súdov v časti posúdenia rozhodujúcej otázky sporu (či môţe mať podielový spoluvlastník vo všeobecnosti, aj v konkrétnom prípade, naliehavý právny záujem a vecnú legitimáciu na určení vlastníctva vo vzťahu k inému spoluvlastníckemu podielu na tej istej, t.j. spoločnej veci) a odvolaciemu súdu i nedostatok odôvodnenia vo vzťahu k uplatnenému odvolaciemu dôvodu
2 písm. d/ O.s.p. V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd sa stotoţnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi. Do obsahu základného práva
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces
cit. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecných záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.
2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 8 1Cdo 13/2010 Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami, a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka) a povinnosť (súdu) na náleţité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti sluţby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náleţitosťou kaţdého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999] tak, ţe rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť
povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyţaduje, aby na k a ţ d ý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, ţe „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a ţe „takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03). Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, ţe „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“. 9 1Cdo 13/2010 Dovolací súd je toho názoru, ţe súd prvého stupňa ako aj odvolací súd svoje rozhodnutia vo veci samej dostatočne odôvodnili. Súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku stručne opísal, čoho sa ţalobcovia domáhali a z akých dôvodov, priebeh dokazovania, skutkový stav, ktorý zistil z vykonaných dôkazov i právne normy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec. Svoje právne závery súd prvého stupňa primerane vysvetlil (ich správnosťou sa dovolací súd nezaoberal) – ţalobu zamietol z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu ţalobcov na poţadovanom určení (§ 80 písm. c/ O.s.p.) a ako poukazujú dovolatelia, zaoberal sa (nadbytočne) i meritom veci, keď skonštatoval, ţe ţalobcovia neuniesli dôkazné bremeno, lebo nepreukázali, ţe ţalovaná 1/ nenadobudla spoluvlastnícky podiel vydrţaním a ani existenciu zastieranej kúpnej zmluvy medzi ţalovanou 1/ a ţalovanými 2/ aţ 6/. Svoj záver o absencii naliehavého právneho záujmu ţalobcov súd dostatočným spôsobom vysvetlil. Odvolací súd sa v odôvodnení rozsudku stotoţnil s jeho skutkovými a právnymi závermi (§ 219 ods. 2 O.s.p.) a uviedol i ďalšie dôvody podporujúce záver o nedostatku naliehavého právneho záujmu ţalobcov. Otázku, či môţe mať spoluvlastník naliehavý právny záujem na určení vlastníctva k podielu iného spoluvlastníka na spoločnej veci, nepovaţoval odvolací súd za otázku zásadného právneho významu (preto nevyslovil prípustnosť dovolania proti svojmu rozhodnutiu), uvedúc svoj názor, ţe o existencii naliehavého právneho záujmu by bolo moţné uvaţovať len v prípade, ak by rozhodnutie súdu mohlo mať vplyv na veľkosť spoluvlastníckeho podielu ţalobcov, pričom naliehavý právny záujem nie je moţné vyvodiť z toho, ţe dôjde k zmene veľkosti spoluvlastníckeho podielu iného spoluvlastníka, prípadne k zmene v osobe iného spoluvlastníka. Nemoţno preto súhlasiť s tvrdením dovolateľov, ţe súdy nedostatočne odôvodnili absenciu ich naliehavého právneho záujmu na poţadovanom určení; túto otázku súdy primeraným spôsobom rozobrali v odôvodneniach svojich rozhodnutí a odvolací súd – ako bolo uvedené – dal na ţalobcami nastoľovanú otázku nielen v konkrétnej, ale aj vo všeobecnej rovine celkom jasnú odpoveď, t.j. zodpovedal ju. Základnou podmienkou dôvodnosti a teda východiskom prípadnej úspešnosti určovacej ţaloby
c/ O. s. p. , ktorá je svojou povahou ţalobou preventívnou (ani v minulosti k určovacej ţalobe nebol iný prístup; v podrobnostiach porovnaj napr. odôvodnenie v R 61/2007), je totiţ e x i s t e n c i a naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Rozumie sa tým právny záujem ţalobcu. Nepostačuje len jeho tvrdenie o takomto záujme. Právny záujem ţalobcu musí byť
poţiadavky zákona kvalifikovaný, 10 1Cdo 13/2010 t. j. naliehavý. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností. Pre ţalobcu to znamená nielen nevyhnutnosť tvrdiť, ale aj dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva existencia naliehavého právneho záujmu na ţiadanom určení, čo je jednou z podmienok na to, aby súd mohol v rozsudku ţalobe meritórne vyhovieť. Nepreukázaná existencia naliehavého právneho záujmu vedie k zamietnutiu určovacieho návrhu (z tohto samotného dôvodu). Súd teda najprv musí mať za doloţenú existenciu takéhoto záujmu, aby vôbec mohol pristúpiť k posudzovaniu (skúmaniu) merita veci. Inak (ak má za nepreukázanú existenciu naliehavého právneho záujmu ţalobcu na určovacej ţalobe v zmysle § 80 písm. c/ O. s. p. ) bez skúmania vecnej stránky návrhu musí ţalobný návrh zamietnuť (ako neprípustný). Či tento záujem jestvuje, skúma súd ex offo, t. j. z úradnej povinnosti, platí to ako pre súd prvého stupňa, tak aj pre súd odvolací. Vzhľadom na záver odvolacieho súdu o absencii naliehavého právneho záujmu ţalobcov nebolo potrebné, aby v odôvodnení reagoval na tvrdenia ţalobcov o nedostatočnom zistení skutkového stavu v merite veci prvostupňovým súdom. Moţno teda zhrnúť, ţe z odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ţe odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za odňatie moţnosti konať pred súdom v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
predstáv či poţiadaviek ţalobcov. Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p. a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti dovolania uvedené v ustanovení § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcov
5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. 11 1Cdo 13/2010 V dovolacom konaní úspešným ţalovaným vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalobcom, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 5 v spojení s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd však ţalovaným nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodali návrh na uloţenie tejto povinnosti (§ 151 ods. 1 O.s.p.). Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 31. mája 2011 JUDr. Milan D e á k, v. r. predseda senátu Za správnosť hotovenia: Hrčková Marta
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.