Najvyšší súd 2Sžp/7/2011 Slovenskej republiky ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave, v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kováčovej a členov senátu JUDr. Jozefa Milučkého a JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD., v právnej veci ţalobkyne: JUDr. A. S., zastúpenej JUDr. P. S., advokátom, proti ţalovanému: Krajský stavebný úrad v Bratislave, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. A-2009/2578-KOL zo dňa
- decembra 2009, o odvolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 3S 82/2010-121 zo dňa
- januára 2011, takto r o z ho d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 3S 82/2010-121 zo dňa
- januára 2011 p o t v r d z u j e . Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . 2Sžp/7/2011 2 O d ô v o d n e n i e : Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 3S 82/2010-121 zo dňa
- januára 2011 podľa § 250j ods. 1 OSP zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. A-2009/2578-KOL zo dňa
- decembra 2009, ktorým ţalovaný ako správny orgán druhého stupňa zamietol odvolanie ţalobkyne a potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu č. SÚ-2009/2343/1202/Zav/KrV zo dňa
- júla 2009, ktorým Mestská časť Bratislava – Karlova Ves (ako stavebný úrad) nepriznal ţalobkyni postavenie účastníka prebiehajúceho kolaudačného konania vedeného stavebným úradom pod č. SÚ-2009/2343/1202/Zav/KrV na objekt „N.“ v B. Z rozhodnutia ţalovaného vyplýva, ţe otázku účastníctva v kolaudačnom konaní posudzoval podľa § 78 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „stavebný zákon“), ktorý je vo vzťahu k zákonu č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) špeciálnym prepisom, a preto má v tomto konaní aplikačnú prednosť. Podľa § 78 stavebného zákona ţalobkyňu nemoţno povaţovať za účastníčku kolaudačného konania, nakoľko zmluva o budúcej zmluve, na základe ktorej sa ţalobkyňa domáhala postavenia účastníčky kolaudačného konania, nezakladá vlastnícke právo k nehnuteľnosti, ktorá je predmetom kolaudačného konania. Krajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol, ţe okruh účastníkov kolaudačného konania vymedzuje § 78 ods. l stavebného zákona. Poukázal pritom na ustanovenie § 140 stavebného zákona, podľa ktorého ak nie je výslovne ustanovené inak, vzťahujú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní. Stavebný zákon v § 78 ods. l určil okruh účastníkov kolaudačného konania, avšak ţalobkyňa, ktorá o sebe tvrdí, ţe má uzavretú zmluvu o budúcej zmluve na kúpu bytu č. 61 v predmetnom objekte, nespĺňa ani jednu z podmienok uvedených v tomto ustanovení. Proti tomuto rozsudku podala ţalobkyňa včas odvolanie a ţiadala, aby odvolací súd rozsudok Krajského súdu v Bratislave zmenil tak, ţe zruší napadnuté rozhodnutia správnych 2Sžp/7/2011 3 orgánov a ţalovaného zaviaţe na náhradu trov konania. Podľa ţalobkyne sa krajský súd v odôvodnení rozsudku snaţí nesprávne vyvolať dojem, ţe v kolaudačnom konaní sa nerozhodovalo o právach ţalobkyne. Z európskej judikatúry pritom vyplýva, ţe súd nemôţe odmietnuť poskytnúť súdnu ochranu ani pred rozhodnutiami a postupmi orgánov verejnej správy, ktoré sa môţu dotknúť základných práv alebo slobôd fyzických alebo právnických osôb. Bývaním v zdraviu závadnom byte môţe byť poškodené právo na ochranu zdravia ţalobkyne, pričom ochranu tohto práva mohla ţalobkyňa v plnej miere s úspechom uplatniť iba v kolaudačnom konaní. Iba ako účastník kolaudačného konania mohla ţalobkyňa napríklad vznášať vecné pripomienky pri obhliadke bytu a mohla poukázať na zjavné závady na streche nad bytom, ktoré pretrvávajú dodnes. V súčasnosti je nárok ţalobkyne na odstránenie závady strechy bytového domu prakticky nevymoţiteľný, pretoţe stavebník tvrdí, ţe na úhradu svojich dlhov nemá peniaze, o čom svedčí aj výpis z listu vlastníctva č. 3908 pre katastrálne územie Karlova Ves, z ktorého je zrejmé, ţe na majetok stavebníka sa vedie exekučné konanie predajom nehnuteľností. Ak by bol stavebný úrad pripustil ţalobkyňu do kolaudačného konania, ţalobkyňa mohla poukázať na vadu strechy, stavebný úrad by kolaudačné rozhodnutie vydal aţ po odstránení vady a ţalobkyňa by sa mohla nasťahovať do zdraviu nezávadného bytu. Ţalobkyňa poukázala na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 138/03, z ktorého vyplýva, ţe je „úlohou súdu aj pri uplatňovaní Občianskeho súdneho poriadku a v spojení s čl. 46 ods. 2 ústavy zisťovať, či rozhodnutie správneho orgánu, zákonnosť ktorého má byť predmetom súdneho preskúmavania, je vzhľadom na jeho obsah spôsobilé týkať sa jeho základných práv a slobôd. V prípade, ak súd zistí, ţe tomu tak je, takéto rozhodnutie nesmie byť vylúčené zo súdneho preskúmania.“ Podľa ţalobkyne krajský súd si protirečí, ak cituje § 81 ods. 1 stavebného zákona, podľa ktorého správny orgán skúma, či skutočné realizovanie stavby alebo jej uţívanie nebude ohrozovať verejný záujem, predovšetkým z hľadiska ochrany ţivota a zdravia osôb, ţivotného prostredia, bezpečnosti práce a technických zariadení. V danom prípade, ak zateká zráţková voda cez strechu nad bytom, bude ohrozené iba zdravie toho, kto v byte býva, 2Sžp/7/2011 4 kto ho uţíva, nie zdravie stavebníka ani zamestnanca stavebného úradu. Nepripustením ţalobkyne do kolaudačného konania ţalovaný porušil jej právo na ochranu zdravia zakotvené v čl. 40 Ústavy SR, ako aj body 2, 9, 14, 17 Rezolúcie o ochrane jednotlivcov pri vydávaní správnych aktov
(77)- Ţalobkyňa poukázala na rozhodnutie Ústavného súdu SR č. II. ÚS 50/2001, podľa ktorého v situácii, keď ustanovenie právneho predpisu dovoľuje dvojaký výklad, má prioritu jeho výklad ústavne súladným spôsobom. Ţalobkyňa namietala, ţe krajský súd sa nevysporiadal s dôkazmi, ktoré v konaní predloţila. Vzhľadom na to, ţe ustanovenie § 78 ods. 1 stavebného zákona ţalobkyni ako fyzickej osobe neposkytuje nijakú ochranu, nemôţe ísť vo vzťahu k ţalobkyni o špeciálny zákon, ktorý by mal prednosť pred ustanovením § 14 ods. 1 správneho poriadku alebo dokonca pred čl. 40 veta prvá Ústavy SR. Účastníctvo ţalobkyne je zadefinované v § 14 ods. 1 správneho poriadku, ako účastníctvo fyzickej osoby, ktorej práva a právom chránené záujmy sú rozhodnutím priamo dotknuté. Aplikácia § 14 ods. 1 správneho poriadku musí mať z hľadiska ochrany práv fyzickej osoby prednosť pred aplikáciou § 78 stavebného zákona. K podanému odvolaniu sa podaním zo dňa
- marca 2011 vyjadril ţalovaný, pričom navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave potvrdil. Ţalovaný uviedol, ţe pri vydaní napadnutého rozhodnutia pouţil zásadu „lex specialis derogat legi generali“ ako jediný moţný a rozhodujúci princíp na určenie právnej úpravy, ktorá má byť v danom prípade aplikovaná. Ţalovaný preto skúmal hmotnoprávne podmienky v zmysle § 78 stavebného zákona a dospel k záveru, ţe ţalobkyňa nespĺňa ani jednu z nich, a preto nemôţe byť účastníčkou predmetného kolaudačného konania. Odborná literatúra (komentár k správnemu poriadku) nie je prameňom práva a ţalobkyňou prezentovaný názor nemôţe byť podkladom pre rozhodnutie správneho orgánu. Napriek tomu ţalovaný poukázal na odlišný odborný názor doc. JUDr. Jozefa Sobiharda, PhD. (Správny poriadok, Komentár, 2Sžp/7/2011 5 Štvrté prepracované vydanie, IURA EDITION, Bratislava 2009), podľa ktorého „špeciálne kritériá (pozn. § 14 ods. 2 správneho poriadku) obsahujú osobitné predpisy, ktoré môţu upravovať pojem účastníka konania odchylne. Okruh subjektov, ktorým toto postavenie priznávajú, môţe byť oproti správnemu poriadku formulovaný buď širšie alebo uţšie. Postavenie účastníka konania môţu dokonca priznať aj tomu, na koho sa vymedzenie v § 14 ods. 1 vôbec nevzťahuje. Tieto osobitné predpisy majú v aplikačnom procese prednosť pred všeobecnou úpravou obsiahnutou v správnom poriadku.“ Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 OSP preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP, bez nariadenia pojednávania, podľa § 250ja ods.2 a § 214 OSP v spojení s § 246c ods.1 veta prvá OSP s tým, ţe deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk a dospel k záveru, ţe odvolaniu ţalobkyne nie je moţné vyhovieť. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa
- novembra 2011 podľa § 156 ods.1 a 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP. Predmetom preskúmania v tomto konaní je rozhodnutie ţalovaného, ktorým nebolo ţalobkyni priznané postavenie účastníka kolaudačného konania vedeného stavebným úradom pod č. SÚ-2009/2343/1202/Zav/KrV na objekt „N.“ v B. Kolaudačné konanie vykonáva stavebný úrad, pričom toto konania je upravené v § 76 a nasl. stavebného zákona. Podľa § 78 ods. 1 stavebného zákona účastníkmi kolaudačného konania sú stavebník, vlastník stavby, ak nie je stavebníkom a vlastník pozemku, na ktorom je stavba umiestnená. Ţalobkyňa nemôţe byť podľa citovaného zákonného vymedzenia účastníkom kolaudačného konania, nakoľko nie je ani jedným z taxatívne vymenovaných subjektov. Najvyšší súd nemôţe súhlasiť ani s tvrdením ţalobkyne, ţe pokiaľ jej právo byť účastníčkou 2Sžp/7/2011 6 kolaudačného konania nepriznáva stavebný zákon, je potrebné aplikovať ustanovenia § 14 ods. 1 správneho poriadku. Vzhľadom na skutočnosť, ţe pojem účastníka konania definuje tak stavebný zákon, ako aj správny poriadok, ktorý je všeobecným predpisom o správnom konaní, je potrebné postupovať podľa interpretačného pravidla, ktoré určí, ktorá právna norma sa má na konkrétny prípad pouţiť. V právnej teórii platí vo vzťahu všeobecných a osobitných právnych noriem derogačné pravidlo lex specialis derogat legi generali (špeciálny zákon ruší generálny zákon), pričom aplikáciou tohto pravidla v prejednávanom prípade moţno dospieť k rovnakému záveru ako dospeli správne orgány oboch stupňov, ţe na posúdenie účastníctva ţalobkyne v kolaudačnom konaní bolo potrené postupovať podľa § 78 ods. 1 stavebného zákona, ktorý je v kolaudačnom konaní zákonom špeciálnym vo vzťahu k všeobecnému predpisu o správnom konaní – správnemu poriadku. Bez ohľadu na všeobecne platné pravidlo pri aplikácii právnych noriem, v danom prípade je otázka aplikácie vyššie uvedených právnych predpisov výslovne zodpovedaná v § 140 stavebného zákona, podľa ktorého ak nie je výslovne ustanovené inak, vzťahujú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní. Z tohto zákonného ustanovenia je bez pochýb zrejmé, ţe na konanie vedené podľa stavebného zákona sa pouţijú pravidlá ustanovené správnym poriadkom len vtedy, ak sám stavebný zákon neupravuje konkrétnu situáciu, resp. právnu otázku, inak. Vzhľadom na to, ţe stavebný zákon výslovne pomenúva účastníkov kolaudačného konania, je preto v danej veci vylúčená aplikácia ustanovenia § 14 správneho poriadku, v ktorom je všeobecne vymedzený okruh účastníkov správneho konania. Vzhľadom na odlišné špecifiká sú jednotlivé druhy správnych procesov upravené osobitnými právnymi aktmi. Správny poriadok ako všeobecný predpis o správnom konaní má subsidiárne pouţitie, ak konkrétne konanie v štátnej správe je upravené samostatným právnym aktom, osobitným zákonom. Účastníkmi kolaudačného konania sú stavebník, vlastník stavby, ak nie je stavebníkom a vlastník pozemku, na ktorom je stavba umiestnená. Kolaudačné konanie, o ktoré ide v prejednávanom prípade, je jedným z konaní, ktoré sú upravené stavebným zákonom, predmetom úpravy ktorého je rozsiahla problematika 2Sžp/7/2011 7 usporiadania územných celkov, povoľovania konkrétnych stavieb a ich kolaudácie, staveného dohľadu, či vyvlastňovania. Vzhľadom na špecifiká jednotlivých konaní upravuje stavebný zákon niektoré inštitúty odlišne od správneho poriadku, ktorý ako všeobecný právny predpis nemôţe obsiahnuť problematiku kaţdého osobitného konania v štátnej správe. Posúdenie, či ţalobkyňa je alebo nie je účastníčkou kolaudačného konania, sa nemôţe vykonávať podľa subjektívneho kritéria a ţelania ţalobkyne, teda ţe sa na daný prípad bude aplikovať tá právna norma, podľa ktorej by sa dalo vyvodiť toto právo ţalobkyne, pretoţe ţalobkyňa si ţelá byť účastníčkou konania. Právne posúdenie oprávnenosti nároku ţalobkyne je moţné posúdiť len podľa všeobecne platných noriem a všeobecne platných pravidiel v právnom štáte, z ktorých objektívny záver je v tomto prípade jednoznačný (ako uţ bolo vyššie zdôvodnené). Argumentácia ţalobkyne, ţe jej nesmie byť odmietnutá súdna ochrana, nie je v tomto prípade správna. Ak boli práva ţalobkyne ohrozené alebo porušené, zaiste má právo domáhať sa reparácie, avšak za pouţitia adekvátnych prostriedkov nápravy. Z tvrdení ţalobkyne je moţné vyvodiť záver, ţe v danom prípade ide o porušenie práv zo záväzkového vzťahu medzi ňou ako kupujúcou a predávajúcim, keďţe predmet kúpy, byt nachádzajúci sa v polyfunkčnom dome, ktorý je predmetom kolaudačného konania č. SÚ- 2009/2343/1202/Zav/KrV, vykazuje vady. Nebolo úlohou súdov v tomto prieskumnom konaní skúmať uvedený skutkový stav, nakoľko to nemá vplyv na posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia, a táto otázka ani nemôţe byť predmetom prieskumu. Prvostupňový súd, ako aj súd odvolací, sa zamerali na posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a postupu ţalovaného. Ako vyplýva z vyššie uvedeného, správne orgány postupovali v súlade so zákonom, keď ţalobkyňu nepripustili ako účastníčku do kolaudačného konania, nakoľko ţalobkyňa nebola ani jedným z taxatívne vymedzených účastníkov kolaudačného konania podľa § 78 ods. 1 stavebného zákona, t. j. nebola ani stavebníkom, ani vlastníkom stavby, ani vlastníkom pozemku, na ktorom je stavba umiestnená. Ţalobkyňa chcela postavenie účastníka kolaudačného konania odvodiť od statusu budúcej vlastníčky bytu nachádzajúcom sa v kolaudovanej stavbe. Takéto právo však nie je moţné z citovaného ustanovenia zákona odvodiť, a teda ani ţalobkyni priznať. Na okraj je pritom nutné poznamenať, ţe prijatím takejto argumentácie ţalobkyne by mohlo dôjsť k neúmerne veľkému nárastu účastníkov 2Sžp/7/2011 8 akéhokoľvek správneho konania, pričom takýto postup by bol nielen v rozpore s účelom zákonnej úpravy, ale odporoval by aj účelu a zmyslu jednotlivých druhov konaní v rámci výkonu štátnej správy a v praxi by mohlo dôjsť k ochromeniu, resp. k znefunkčneniu reálnych procesov. Nie je pritom namieste argumentácia ţalobkyne, ţe bývaním v zdraviu závadnom byte je poškodené jej právo na ochranu zdravia, pričom ochrany tohto práva sa mohla s úspechom domáhať jedine v kolaudačnom konaní. Ako uţ bolo uvedené, kolaudačné konanie ako jeden zo špecializovaných procesov v štátnej správe, má svoj zákonom stanovený účel a vlastné zákonné pravidlá, podľa ktorých ţalobkyňa nemôţe byť účastníčkou kolaudačného konania. Tým, ţe ţalobkyni zákon neumoţňuje stať sa účastníčkou kolaudačného konania, však ešte neznamená, ţe jej bolo s konečnou platnosťou znemoţnené domáhať sa práva na ochranu zdravia, resp. ochrany svojich vlastníckych práv, ibaţe na ochranu svojich práv musí ţalobkyňa zvoliť adekvátne prostriedky (právne inštitúty), ktoré budú mať oporu v zákone. Predmetom rozhodnutí ústavného súdu, na ktoré ţalobkyňa poukázala, bolo posúdenie, či určité správne rozhodnutia podliehajú preskúmaniu v správnom súdnictve. V prejednávanom prípade však nie je predmetom posúdenia takáto otázka, v danej veci nie je sporné, či rozhodnutie, ktoré ţalobkyňa napadla ţalobou, podlieha súdnemu preskúmaniu. Krajský súd ako súd prvého stupňa, a v odvolacom konaní najvyšší súd, preskúmali zákonnosť napadnutého rozhodnutia ţalovaného a vysporiadali sa s meritom veci, teda, či správny orgán postupoval v súlade so zákonom pri posúdení otázky účastníctva v kolaudačnom konaní. Z uvedených dôvodov námietky ţalobkyne nie sú podľa názoru odvolacieho súdu spôsobilé spochybniť zákonnosť napadnutého rozhodnutie ţalovaného. Preto ak krajský súd dospel k právnemu záveru totoţnému so záverom správnych orgánov oboch stupňov a rozhodol, ţe preskúmavaným rozhodnutím ţalovaného správneho orgánu nedošlo k porušeniu zákona a chránených záujmov ţalobkyne, tento jeho názor povaţoval aj odvolací súd, z dôvodov uvedených vyššie, za správny. 2Sžp/7/2011 9 Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu ţalobkyne nevyhovel a rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 3S 82/2010-121 zo dňa
- januára 2011 ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP v spojení s ustanovením § 246c ods. 1 veta prvá OSP potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods.1 v spojení § 250k ods.1 O.s.p. tak ţe účastníkom konania náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko ţalobkyňa v konaní nebola úspešná, a ţalovanému ţiadne trovy nevznikli. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. V Bratislave dňa
- novembra 2011 JUDr. Elena Kováčová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Nikoleta Adamovičová