Najvyšší súd 1 Cdo 189/2010 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu M. H., bývajúceho vo V., proti ţalovanej M. H., bývajúcej vo V., zastúpenej JUDr. I. R., advokátkou v K., o zrušenie spoločného nájmu druţstevného bytu, vedenej na Okresnom súde Vranov nad Topľou, pod sp. zn. 4 C 37/2006, o dovolaní ţalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo
- januára 2010 sp. zn. 5 Co 5/2009, takto r o z h o d o l: Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove zo
- januára 2010 sp. zn. 5 Co 5/2009 vo výroku, ktorým potvrdil prvostupňový rozsudok a uznesenie Krajského súdu v Prešove z
- októbra 2010 sp. zn. 17 Co 95/2010 vo výroku o trovách konania z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie. Odôvodnenie: Okresný súd Vranov nad Topľou rozsudkom (v poradí prvým) z
- apríla 2007 č. k. 4 C 37/2006-77 zrušil právo spoločnému nájmu bytu č. X pozostávajúceho z 3 izieb, kuchyne a príslušenstva nachádzajúceho sa na X poschodí domu – bloku X na sídlisku O. vo V. s tým, ţe ţalobca ako výlučný člen druţstva bude byt naďalej uţívať. Súd ţalobcovi zabezpečenie bytovej náhrady pre ţalovanú neuloţil. Ţalovanú zaviazal uhradiť ţalobcovi trovy konania 10 849 Sk k rukám jeho právneho zástupcu do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Krajský súd v Prešove uznesením zo
- decembra 2007 sp. zn. 5 Co 106/2007 zrušil rozsudok prvostupňového súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s poukazom na § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a nesprávneho rozhodnutia. Okresný súd Vranov nad Topľou rozsudkom (v poradí druhým) z
- októbra 2008 č. k. 4 C 37/2006-217 zrušil právo spoločnému nájmu ţalobcu a ţalovanej k bytu č. X. 2 1 Cdo 189/2010 pozostávajúceho z 3 izieb, kuchyne a príslušenstva nachádzajúceho sa na X poschodí domu – bloku X na sídlisku O. vo V. s tým, ţe ţalobca ako výlučný člen druţstva bude byt naďalej uţívať. Ţalovanej uloţil povinnosť vypratať predmetný byt v lehote 30 dní od zabezpečenia náhradného bytu ţalobcom. Ţalovanej zároveň uloţil povinnosť nahradiť ţalobcovi trovy konania 26 526,50 Sk do troch od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe rozvedení manţelia majú nezaopatrené deti. Zo správy S. vo V., je zrejmé, ţe výlučným vlastníkom bytu sa má stať ţalobca. Prvostupňový súd skonštatoval, ţe ţalobca sa pričinil o pridelenie druţstevného bytu, navyše rodinný dom, ktorý taktieţ patrí do BSM je schopný uţívania. Ţalovaná má vyriešenú bytovú otázku, pretoţe býva spolu s deťmi v byte svojej matky (tá sa zdrţuje v Českej republike). Všetky poplatky za byt, ktorý je predmetom tohto konania platil ţalobca, a tento bytovú otázku vyriešenú nemá, pretoţe býva dočasne u svojich rodičov. Minulé a aj súčasné výdavky spojené s predmetným bytom sú uhrádzané ţalobcom a ţalovaná o účasti na výdavkoch spojených so správou bytu ako aj s jeho udrţiavaním neprejavuje záujem. Ţalovaná účelovo predloţila doklady o tom, ţe v byte býva K. H., svedkovia tieto skutočnosti na pojednávaní nepotvrdili. Prvostupňový súd zistil, ţe účastníci konania pracujú v okrese Vranov nad Topľou. Súd pri rozhodovaní o poskytnutí bytovej náhrady uzavrel, ţe právo rozvedeného manţela na náhradný byt pri zrušení práva spoločného nájmu bytu podľa § 705 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka nemoţno odoprieť, ak rozvedený manţel uţíva byt patriaci inej osobe. Odopretie práva na náhradný byt s poukazom na § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka prichádza do úvahy len v mimoriadnych situáciách, napr. vtedy, ak by sa rozvedený manţel domáhal bytovej náhrady napriek tomu, ţe jeho bytové potreby sú uspokojené v súlade so zákonom v inom byte so známkami trvalosti, úplnosti a nerušenosti. Za takýto byt nie je moţné povaţovať byt, uţívanie ktorého je zaloţené iba na súhlase tretej osoby (hoci aj rodiča) bez toho, aby rozvedenému manţelovi k nemu vzniklo právo nájmu. Súd súčasne poukázal na dôvody hodné osobitného zreteľa spočívajúce v tom, ţe ţalovaná sa stará o ich spoločné deti, ktoré sú nezaopatrené a ktoré so ţalovanou ţijú v spoločnej domácnosti. Preto súd zaviazal ţalovanú na vypratanie predmetného bytu do 30 dní od zabezpečenia náhradného bytu. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p. Krajský súd v Prešove rozsudkom zo
- januára 2010 sp. zn. 5 Co 5/2009 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa okrem výroku o trovách konania, v časti trov konania ho zrušil a v rozsahu zrušenia vrátil vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Rozhodnutie odôvodnil tým, ţe prvostupňový súd správne zistil, ţe manţelstvo účastníkov konania bolo 3 1 Cdo 189/2010 rozvedené a ţe po rozvode je potrebné vyporiadať práva a povinnosti rozvedených manţelov v súvislosti s nájmom 3-izbového druţstevného bytu. Správne tieţ vyhodnotil, ţe po zrušení práva spoločného nájmu bytu bude tento byt ďalej uţívať ţalobca ako nájomca a výlučný člen S.. Ţalobca sa pričinil o to, aby účastníci konania získali uvedený byt počas trvania manţelstva, o čom nepochybne svedčia všetky dôkazy, ktoré správne vyhodnotil súd prvého stupňa a naviac, ktoré neboli vyvrátené ani v odvolacom konaní. Bolo zistené, ţe ţalobca byt získal z titulu stabilizácie ako pracovník P. S.. Aj keď pracovný pomer ţalobcu sa u tohto zamestnávateľa skončil pred uplynutím 10-ročnej stabilizačnej doby, nebolo preukázané, ţe by pôţičku alebo aspoň jej alikvotnú čiastku, manţelia boli nútení vrátiť, prípade, ţe by pôţička, ktorú získali na zabezpečenie členských práv a povinností k uvedenému druţstevnému bytu bola počas trvania manţelstva splácaná. Táto suma predstavovala stabilizáciu pracovníka v rozsahu 10 rokov, ktorá suma sa nevracala pri ukončení pracovného pomeru z organizačných dôvodov. V pôvodnom rozhodnutí odvolacieho súdu bolo konštatované, ţe z manţelstva maloleté deti nepochádzajú, avšak je potrebné prihliadnuť aj na záujem plnoletých detí, ktoré ţijú v spoločnej domácnosti s rodičmi. Správne postupoval prvostupňový súd, keď hľadisko záujmu detí vyhodnotil tak, ţe ustupujúcej ţalovanej priznal bytovú náhradu, pričom záujem detí sa nemusí vţdy nutne vo výroku rozsudku prejaviť tak, ţe ďalším nájomcom bytu bude určený ten z manţelov, ktorý ţije v spoločnej domácnosti so svojimi deťmi. Tým, ţe výrokom rozsudku bolo garantované právo ţalovanej na bytovú náhradu, zabezpečilo sa aj deťom pochádzajúcim z tohto manţelstva právo na riadne bývanie s matkou v primeranom náhradnom byte. Správne postupoval prvostupňový súd, keď rešpektoval stanovisko prenajímateľa. Prenajímateľ vo svojom stanovisku pri ďalšom nájme a členstve v druţstve preferoval ţalobcu. Toto stanovisko prenajímateľa preváţilo nad všetkými ostatnými okolnosťami dôleţitými pre rozhodnutie vo veci a najmä nad záujmom plnoletých detí, ktoré pochádzajú z manţelstva a potrebami oboch manţelov. Námietky ţalovanej uvedené v odvolaní povaţoval odvolací súd za nedôvodné. Odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. zrušil výrok prvostupňového rozsudku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vrátil vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Okresný súd Vranov nad Topľou uznesením zo
- mája 2010 č. k. 4 C 37/2006-475 ţalobcovi náhradu trov konania nepriznal. Následne Krajský súd v Prešove uznesením z
- októbra 2010 sp. zn. 17 Co 95/2010 návrh na prerušenie konania zamietol a prvostupňové uznesenie o trovách konania potvrdil. Ţalobcovi uloţil povinnosť zaplatiť ţalovanej trovy 4 1 Cdo 189/2010 odvolacieho konania 41,60 € do troch dní od právoplatnosti uznesenia na účet jej právnej zástupkyne. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala ţalovaná dovolanie. Jeho prípustnosť vyvodzovala z § 237 písm. f/ O.s.p. a jeho dôvodnosť z § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. Navrhla, aby dovolací súd zmenil rozsudok odvolacieho súdu a rozhodol o návrhu ţalobcu tak, ţe za výlučnú nájomníčku a členku druţstva určí ţalovanú a ţalobcovi právo na bytovú náhradu neprizná, zároveň uloţí ţalobcovi povinnosť vypratať predmetný byt do X dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia. Alternatívne navrhla zrušiť napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvého stupňa a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedla, ţe krajský súd vo svojom prvom rozhodnutí (zrušujúcom uznesení) uviedol, ţe v konaní nebolo zistené, kto nakladá s rodinným domom pariacim do BSM a prečo v rodinnom dome účastníci konania nebývajú, či vôbec v tomto rodinnom dome je moţné riešiť bytovú otázku jedného z účastníkov konania. Na základe zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu prvostupňový súd doplnil dokazovanie a vydal rozsudok, ktorý ţalovaná napadla odvolaním. V odvolaní ţalovaná argumentovala tým, ţe prvostupňový súd sa nevysporiadal s otázkou, ktorý z účastníkov konania môţe uspokojovať svoju potrebu bývania v rodinnom dome nachádzajúcom sa vo V., N. č. X. Poukázala na dokazovanie vykonané správou Mesta Vranov nad Topľou a predloţila dôkazy, ţe pre ňu je bývanie v rodinnom dome vylúčené. Odvolací súd sa nečakane, nevysvetliteľne a bez akéhokoľvek zdôvodnenia odchýlil od svojho právneho názoru vysloveného vo svojom skoršom rozhodnutí, v ktorom nezistenie vyššie uvedenej skutočnosti povaţoval za jeden z dôvodov na zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa (prvého v poradí). Uviedla, ţe odňatím moţnosti konať pred súdom sa rozumie procesný postup, v dôsledku ktorého účastník nemôţe uplatniť konkrétne procesné práva priznané mu Občianskym súdnom poriadkom. Podľa ustálenej súdnej praxe, k odňatiu moţnosti konať pred súdom môţe dôjsť nielen procesným postupom súdu, ktorý rozhodnutiu predchádza, ale aj rozhodnutím samým. Takým rozhodnutím je aj rozsudok, ktorý je nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov. Ak sa súd nedostatočným (neúplným) spôsobom vysporiada s argumentáciou účastníka týkajúcou sa skutkovej a právnej stránky rozhodovanej veci, takým postupom vo svojich dôsledkoch odníma účastníkovi právo konať pred súdom a porušuje jeho právo na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V takom prípade účastník nemá moţnosť posúdiť správnosť resp. nesprávnosť 5 1 Cdo 189/2010 rozhodnutia, prípadne postupu súdu. Krajský súd teda nielenţe neodstránil tento nedostatok rozhodnutia súdu prvého stupňa spočívajúci v jeho nedostatočnom odôvodnení, pričom mu táto povinnosť vyplýva z ustanovení O.s.p. o odvolacom konaní, ale sám náhlou a nečakanou zmenou svojho právneho názoru porušil právo ţalovanej na spravodlivé súdne konanie a na predvídateľnosť súdneho rozhodnutia. Ţalobca sa k dovolaniu ţalovanej nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovení § 238 O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.). Nakoľko v prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom v jeho výroku prípustnosť dovolania nevyslovil, ani nejde o potvrdzujúci rozsudok vo veci neplatnosti zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.), je nepochybné, ţe prípustnosť dovolania ţalovanej z § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. nemoţno vyvodiť. Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 6 1 Cdo 189/2010 O.s.p. (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.), neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale zaoberal sa i otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. V zmysle § 237 O.s.p. je dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Dovolateľka vady v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/, g/ O.s.p. nenamietala a ich existencia v dovolacom konaní nevyšla najavo. S prihliadnutím na obsah dovolania dovolací súd osobitne skúmal, či postupom súdov nedošlo k odňatiu moţnosti účastníka konania pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).Túto vadu dovolateľka videla v porušení jej práva na spravodlivé súdne konanie (nedostatočné odôvodnenie rozhodnutí súdov oboch stupňov, resp. ich nepreskúmateľnosť, prekvapivé rozhodnutie). Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe námietka dovolateľky týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočnej odôvodnenosti písomného vyhotovenia rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu nie je dôvodná. Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide 7 1 Cdo 189/2010 o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z
- decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z
- decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z
- mája 1997; Higgins c. Francúzsko z
- februára 1998). Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/
- Ústavný súd uţ vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe v odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré zrušil právo spoločnému nájmu ţalobcu a ţalovanej k predmetnému bytu s tým, ţe ţalobca ako výlučný člen druţstva bude byt naďalej uţívať ako aj dôvody, pre ktoré ţalovanej uloţil povinnosť vypratať predmetný byt v lehote 30 dní od zabezpečenia náhradného bytu ţalobcom. Odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil (vo veci samej). Ich rozhodnutia nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe súdy sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľ/ka sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Rovnako nemoţno rozhodnutia súdov povaţovať za prekvapivé a ani nepredvídateľné. Dovolací súd však zistil vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. z iného dôvodu, ako namietala ţalovaná vo svojom dovolaní. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., je vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní odnímajúci účastníkovi moţnosť pred ním konať a uplatňovať procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. 8 1 Cdo 189/2010 Zásada kontradiktórnosti konania, ktorá síce v našom právnom poriadku výslovne upravená nie je, no patrí medzi všeobecné zásady občianskeho súdneho konania a je jedným z prvkov spravodlivého súdneho procesu, spočíva v existencii procesnej rovnosti účastníkov konania, v tzv. rovnosti zbraní účastníkov, v rámci ktorej „kaţdá strana musí mať zásadne moţnosť nielen predloţiť dôkazy a argumenty, ktoré povaţuje za nutné pre úspech jej poţiadaviek, ale musí mať i moţnosť zoznámiť sa s kaţdým dokladom a pripomienkou predloţenými súdu za účelom ovplyvniť jeho rozhodnutie, a vyjadriť sa k nim“ (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Mantovanelli proti Francúzsku z
- marca 1997). Porušenie povinnosti doručiť odvolanie vrátane vyjadrenia k odvolaniu účastníkom konania má za následok vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., pretoţe sa účastníkovi konania odníma moţnosť uplatnenia procesného práva vyjadriť sa k úkonu druhého účastníka konania. Dovolací súd zo spisu zistil, ţe ţalovaná napadla rozsudok okresného súdu (druhý v poradí) odvolaním (č. l. 227 a nasl.). Toto odvolanie bolo zaslané na vyjadrenie ţalobcovi (č. l. 233), ktorý sa následne podaním z
- decembra 2008 k odvolaniu ţalovanej vyjadril (č. l. 235 a nasl.). Zo zápisnice z pojednávania pred odvolacím súdom z
- apríla 2009 vyplýva, ţe za prítomnosti účastníkov konania, resp. ich právnych zástupcov súd oboznámil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, odvolanie, vyjadrenie k odvolaniu, uznesenie o oslobodení ţalovanej od platenia súdnych poplatkov. Z uvedeného je zrejmé, ţe ţalovaná bola oboznámená s vyjadrením ţalobcu k jej odvolaniu. Pojednávanie bolo po vypočutí účastníkov, resp. ich právnych zástupcov odročené. V priebehu odvolacieho konania ţalobca doplnil svoje vyjadrenie k odvolaniu ţalovanej (č. l. 257 a nasl.). Ako vyplýva zo spisu, toto vyjadrenie ţalovanej doručené nebolo a odvolací súd s týmto podaním účastníkov konania (ţalovanú) neoboznámil ani na následnom pojednávaní
- januára 2010, na ktorom došlo aj k vyhláseniu rozsudku. Vzhľadom na to, ţe predmetné podanie ţalobcu obsahovalo aj vyjadrenie k odvolaniu ţalovanej (resp. doplnenie vyjadrenia), dovolací súd povaţuje za potrebné uviesť, ţe právo účastníkov konania na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov treba tieţ povaţovať za súčasť práva na spravodlivý proces. Nedoručenie vyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred 9 1 Cdo 189/2010 súdom, čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní, ako súčastí práva na spravodlivý proces (mutatis mutandis I.ÚS 2/05, I.ÚS 100/04, I.ÚS 335/06). Na základe uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v jeho potvrdzujúcej časti spolu so súvisiacim uznesením odvolacieho súdu o trovách konania a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 O.s.p.). V novom rozhodnutí rozhodne súd znovu o trovách pôvodného ako aj dovolacieho konania (§ 243 ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
- Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- septembra 2011 JUDr. Jana B a j á n k o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť . Hrčková Marta