311/2001 Z.z. Zákonníka práce (ďalej len „Zákonník práce“) náhrady za stratu na zárobku pri uznaní čiastočnej invalidity (ďalej len „náhrada za stratu na zárobku“) za obdobie od 15. septembra 2002 do 31. decembra 2003 a od 1.1.2004
zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) vyplatenia úrazovej renty z titulu choroby z povolania, za ktorú zodpovedá ţalovaná 2/ ako právny nástupca zodpovedného zamestnávateľa ţalobcu. Okresný súd Galanta rozsudkom z
2 O.s.p. tak, ţe ţiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu. Zároveň rozhodol aj o odpustení poriadkovej pokuty vo výške 331,94 € (10 000,-- Sk) právnej zástupkyni ţalobcu, ktorá jej bola uloţená uznesením z
jeho právneho názoru ţalobcovi patrí táto náhrada za stratu na zárobku v sume, ktorá sa spolu s jeho čiastočným invalidným dôchodkom, poskytovaným z dôvodu choroby z povolania rovná jeho pravdepodobnému zárobku pred vznikom škody, keďţe okrem tohto príjmu (čiastočnému invalidnému dôchodku) iný príjem (zárobok) nemal. Rozhodnutie v časti, v ktorej k tejto povinnosti zaviazal aj ţalovanú 1/ (predtým v konaní pred okresným súdom ţalovanú 2/) odôvodnil § 51e zákona č. 274/1994 Z.z. o Sociálnej poisťovni (ďalej len „zákon o Sociálnej poisťovni“),
ktorého výkon poistenia zodpovednosti za škodu prechádza zo Slovenskej poisťovne, a.s. na Sociálnu poisťovňu od
predpisov účinných do
1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) zastavil a rozhodol, ţe po právoplatnosti rozhodnutia bude vec postúpená Sociálnej poisťovni – ústrediu, bol toho právneho názoru, ţe právomoc súdu konať v danej veci sa vzťahuje len na obdobie do konca roka 2003 a ţe
zákona o sociálnom poistení o priznaní úrazovej renty rozhoduje Sociálna poisťovňa – ústredie v dávkovom konaní na základe písomnej ţiadosti poškodeného zamestnanca. Krajský súd v Trnave na odvolanie všetkých účastníkov konania rozsudkom z
ktorého za škodu spôsobenú zamestnancovi chorobou z povolania zodpovedá zamestnávateľ, u ktorého zamestnanec pracoval naposledy pred jej zistením v pracovnom pomere za podmienok, z ktorých vzniká choroba z povolania, ktorou bol postihnutý. Rovnako ako súd prvého stupňa mal za preukázané, ţe ţalobcovi bola choroba z povolania zistená. Avšak na rozdiel od súdu prvého stupňa bol toho právneho názoru, ţe za škodu touto chorobou spôsobenú zodpovedá výlučne ţalovaná 2/ ako právny nástupca zodpovedného zamestnávateľa. Nebola preto daná pasívna vecná legitimácia ţalovanej 1/, voči ktorej mal zodpovedný zamestnávateľ
2 a 4 zákona o Sociálnej poisťovni účinného do
1 písm. c) zákona č. 90/1996 Z.z. o minimálnej mzde (ďalej len „zákon o minimálnej mzde“), platnú v posudzovanom období, ktorú by ţalobca musel minimálne zarobiť ako čiastočne invalidný dôchodca, keby pracoval.
jeho názoru k strate na zárobku dochádza preto, ţe pracovná schopnosť zamestnanca je následkom choroby z povolania zníţená, obmedzená alebo zanikla a účelom náhrady za túto stratu je poskytnúť odškodnenie zamestnancovi, ktorý nie je schopný pre následky choroby z povolania dosahovať taký zárobok, aký mal pred poškodením. Škoda spočívajúca v strate na zárobku je majetkovou ujmou, ktorá predstavuje rozdiel medzi zárobkom zamestnanca pred vznikom škody a po zistení choroby z povolania, ku ktorému je 5 1 Cdo 139/2009 treba pripočítať prípadný invalidný alebo čiastočný invalidný dôchodok poskytovaný z toho istého dôvodu. Predpokladom zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri zistení choroby z povolania je aj príčinná súvislosť medzi chorobou z povolania a vznikom škody, a teda zodpovedný zamestnávateľ je povinný nahradiť len takú škodu, ktorá je v príčinnej súvislosti so zistenou chorobou z povolania. Skutočnosť, ţe v preskúmavanom prípade nebol poškodený zamestnanec zamestnaný v zamestnaní, ktoré by zodpovedalo jeho v dôsledku choroby z povolania zníţenej pracovnej schopnosti a nemal príjem z vlastnej zárobkovej činnosti, nie je
názoru odvolacieho súdu v príčinnej súvislosti s chorobou z povolania. Preto, keď je zamestnanec bez práce a jeho sociálne pomery sa zhoršili aj v dôsledku toho, ţe nemá príjem z vlastnej zárobkovej činnosti, na tieto okolnosti z hľadiska odškodnenia choroby z povolania nemoţno prihliadnuť, keďţe nie sú v príčinnej súvislosti s chorobou z povolania. V opačnom prípade by bola
jeho názoru odškodňovaná ujma, k úhrade ktorej náhrada za stratu na zárobku neslúţi a ani slúţiť, vzhľadom na účel jej poskytovania nemôţe. Preto, keď v preskúmavanom prípade ţalobca nepracoval, hoci nebol uznaný za plne invalidného, z ktorého dôvodu nemal ţiadny príjem, odvolací súd vychádzal zo zárobku, ktorý by ţalobca musel minimálne zarobiť, keby pracoval. Vzhľadom na to, ţe ţalovaná 2/ ţalobcovi škodu neuhradila riadne a včas, dostala sa do omeškania, s poukazom na čo vzniklo ţalobcovi právo
1 a 2 Občianskeho zákonníka v spojení § 3 nariadenia vlády na priznanie úrokov z omeškania. Potvrdzujúce rozhodnutie odôvodnil § 7 ods. 1 a 3 a § 104 O.s.p. tak, ţe rozhodovanie o nároku na úrazovú rentu od 1. januára 2004 nepatrí do právomoci súdu, ale Sociálnej poisťovne. Poukázal na § 294 bod 27,
ktorého bolo zrušené ustanovenie § 198 ods. 1 písm.
jeho názoru daná právomoc na rozhodovanie o tomto nároku. Proti rozsudku krajského súdu podal dovolanie
1 O.s.p. ţalobca. Dovolanie proti potvrdzujúcemu výroku odôvodnil § 241 ods. 2 písm.
5 zákona o sociálnom poistení potrebné posudzovať
právnych predpisov účinných do 31. decembra 2003 a
9 zákona o sociálnom poistení, v konaniach o náhrade za stratu na zárobku, ktoré neboli právoplatne skončené do 31. júla 2006, sa po tomto dni rozhodne
predpisov účinných do
jeho názoru vyplýva, ţe ak nárok vznikol pred 1. januárom 2004 a trval i po tomto dni, je potrebné postupovať
predpisov, ktoré platili pred účinnosťou zákona o sociálnom poistení, z ktorého dôvodu si nemôţe uplatňovať nárok priamo voči ţalovanej 1/, keďţe medzi nimi neexistuje právny vzťah, a ţalovaná 1/ nemôţe vo veci konať ani rozhodovať, ale je priamo zo zákona povinná vyplácať po 1. januári 2004 úrazovú rentu v sume, v akej patrila k 31. decembru 2003, zvýšenú
zákona o sociálnom poistení.
jeho názoru nie je správny ani záver súdov, ţe konanie ţalobcu tým, ţe sa začalo na súde aţ
ktorého, len za splnenia podmienok v ňom 7 1 Cdo 139/2009 uvedených by súd mohol okrem čiastočného invalidného dôchodku započítať aj priemerný zárobok, ktorý by mohol ţalobca dosiahnuť pri práci, ktorá mu bola ponúknutá, keby bez váţnych dôvodov odmietol ponúkanú prácu alebo vhodné zamestnanie, o čom by musel vykonať dokazovanie. Tým, ţe súd tieto skutočnosti neskúmal a nevzal do úvahy ani potvrdenie o pracovnej neschopnosti ţalobcu od 4. februára 2002 do 5. decembra 2002, kedy preukázateľne pracovať nemohol a i v období od 15. septembra 2002 do 5. decembra 2002 mu započítal minimálny zárobok do príjmu, zaloţil dovolací dôvod
2 písm.
jeho názoru len o trovách ţalovaných a nerozhodol aj o jeho trovách. Ţalovaná 1/ vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, ţe rozsudok krajského súdu povaţuje za vecne správny a navrhla dovolanie zamietnuť. Ohľadom potvrdzujúceho rozhodnutia poukázala na § 272 ods. 3 zákona o sociálnom poistení,
ktorého náhrada za stratu na zárobku, ktorá sa vyplácala k
ktorého, v konaniach o náhrade za stratu na zárobku, ktoré neboli právoplatne skončené do 31. júla 2006, sa po tomto dni rozhodne
predpisov účinných do
zákona o sociálnom poistení, pričom jej výška nebola k
jej názoru, to, ţe § 272 ods. 9 zákona o sociálnom poistení nič nehovorí o tom, kedy mali byť konania začaté, má za to, ţe toto ustanovenie moţno aplikovať i na preskúmavaný prípad, teda konať o nároku ţalobcu, ale len do
3 zákona o sociálnom poistení pretransformované od 1. januára 2004 na úrazovú rentu, o čom nevydáva rozhodnutie, s výnimkou valorizácie
Na základe uvedeného je toho názoru, ţe ţalobcovi moţnosť konať pred súdom odňatá nebola, pričom poukázala aj na Stanovisko občianskoprávneho a správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej 8 1 Cdo 139/2009 republiky č. Cpj 9/
jej názoru, to, ţe ţalobcovi bol priznaný čiastočný invalidný dôchodok znamená, ţe jeho pracovná schopnosť nezanikla, ale bola zníţená a má schopnosť sa zamestnať. Sama skutočnosť, ţe sa nemôţe zamestnať pre nedostatok pracovných miest nie je v príčinnej súvislosti s chorobou z povolania, ale ide o objektívnu okolnosť, ktorá postihuje všetkých zamestnancov bez ohľadu na pracovnú spôsobilosť. Preto poskytovaná náhrada za stratu na zárobku ţalobcovi nemôţe byť vo výške, akoby bol plne invalidný, a teda jeho pracovná schopnosť zanikla, ale musí vyjadrovať skutočnú škodu. Ţalovaná 2/ sa k dovolaniu nevyjadrila. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§§ 237 a 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu
1 a 2 O.s.p. a dospel k záveru, ţe dovolanie je sčasti dôvodné. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd je
ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. viazaný rozsahom dovolania i uplatneným dovolacím dôvodom. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ inými vadami len vtedy, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len
toho, ako ich dovolateľ označil, ale
obsahu tohto opravného prostriedku. Zákonné ustanovenie § 237 O.s.p. pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté 9 1 Cdo 139/2009 niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách
zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). 1/ K dovolaniu žalobcu proti výroku rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa : V prejednávanej veci smeruje dovolanie ţalobcu proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie súdu prvého stupňa o zastavení konania, ktoré rozhodnutie má povahu uznesenia (§ 167 ods. 1 O.s.p.). Občiansky súdny poriadok upravuje prípustnosť dovolania proti takémuto rozhodnutiu odvolacieho súdu v ustanoveniach § 237 a § 239 O.s.p.
O.s.p., proti predmetnému potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné nie je. Je však prípustné, pokiaľ došlo k niektorej z vyššie uvedených vád v § 237 O.s.p. S prihliadnutím na námietku dovolateľa, ale tieţ vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní, postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v ustanovení § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania
O.s.p., ale sa komplexne zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. Dovolateľ nenamietal, ţe by v konaní došlo ohľadom tohto rozhodnutia k procesným vadám v zmysle § 237 písm.
zákona 11 1 Cdo 139/2009 neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány. Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.). Citované ustanovenia vymedzujú právomoc súdov, t.j. okruh vecí, ktorých realizácia je právom aj povinnosťou súdov.
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Výkladom tohto ustanovenia moţno dospieť k záveru, ţe prioritne poskytuje ochranu práv súd a iba vtedy, ak tak stanoví zákon, ju poskytuje iný orgán. Ochrana subjektívnych práv nemôţe byť vylúčená z pôsobnosti súdu, ak o tejto otázke nie je príslušným
zákona na rozhodnutie iný orgán. Spory o nárokoch zamestnanca vyplývajúce zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu spôsobenú chorobou z povolania, vrátane nároku na náhradu za stratu na zárobku totiţ prejednávali a rozhodovali súdy ako spory vyplývajúce z pracovného vzťahu (§ 7 ods. 1 O.s.p.). Išlo o nároky
1 písm.
1 písm. a) Zákonníka práce, zamestnanec, ktorý utrpel pracovný úraz alebo u ktorého sa zistila choroba z povolania, má nárok v rozsahu, v ktorom zamestnávateľ zodpovedá za škodu, na poskytnutie náhrady za stratu na zárobku.
zákona o Sociálnej poisťovni, výkon poistenia zodpovednosti za škodu prešiel zo Slovenskej poisťovne, a.s. na Sociálnu poisťovňu od 1. apríla 2002. Zamestnávateľ mal
zákona o Sociálnej poisťovni právo, aby pri vzniku poistnej udalosti Sociálna poisťovňa zaň hradila aj preukázané nároky na náhradu škody na zdraví spôsobenej chorobou z povolania na základe zákonného poistenia zodpovednosti za škodu (či uţ dobrovoľne, mimosúdne, resp. aţ na základe právoplatného súdneho rozhodnutia v prípade sporu). Zo spisu vyplýva, ţe samotný nárok ţalobcu na náhradu za stratu na zárobku z titulu choroby z povolania zistenej
ktorého na konanie vo veciach sociálneho poistenia v rozsahu upravenom zákonom o sociálnom poistení sú vecne príslušné organizačné zloţky Sociálnej poisťovne. Ide o konanie vo veciach dávkových
3 písm. a) zákona o sociálnom poistení. Právomoc Sociálnej poisťovne však nie je (okrem iných) daná v konaniach o náhrade za stratu na zárobku, ktoré neboli právoplatne skončené do 31. júla 2006 (bez ohľadu na to, kedy bolo konanie začaté), o ktorých treba rozhodnúť
predpisov účinných do
9 zákona o sociálnom poistení). Z uvedeného vyplýva, ţe pokiaľ nárok na náhradu za stratu na zárobku trval aj po
zákona o sociálnom poistení.
názoru dovolacieho súdu, právomoc rozhodovať o takomto nároku nebola súdom odňatá (resp. zverená inému orgánu) ani zákonom o sociálnom poistení. Sociálna poisťovňa rozhoduje o úrazovej rente v prípade chorôb z povolania, ktoré boli zistené po
zákona o sociálnom poistení, pretoţe v takom prípade nie je predmetom konania úrazová renta v zmysle zákona o sociálnom poistení, ale trvanie a pokračovanie vyplácania náhrady za stratu na zárobku aj po
predpisov účinných do
ktorého spory o nárokoch
odsekov 9 a 10 rozhodujú súdy. Najvyšší súd Slovenskej republiky zároveň poukazuje na Stanovisko občianskoprávneho a správneho kolégia č. Cpj 9/06,
ktorého, rozhodovanie o nárokoch na náhradu za stratu na zárobku, vzniknutých do
zákona o sociálnom poistení. Bude na posúdení súdu, či dôvody ţalobcu na ďalšie vyplácanie náhrady za stratu na zárobku, po 31. decembri 2003 úrazovej renty, obstoja. V tomto konaní tak ţalovaná 1/ nie je v pozícii 14 1 Cdo 139/2009 orgánu, ktorý rozhoduje (resp. môţe rozhodovať) o úrazovej dávke v dávkovom konaní
zákona o sociálnom poistení. Odvolací súd tým, ţe potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým bolo konanie
zastavené a ktorým bolo rozhodnuté, ţe po právoplatnosti rozhodnutia bude vec postúpená Sociálnej poisťovni – ústrediu na ďalšie konanie, za situácie, keď pre tento procesný postup súdu nebol zákonný dôvod, odňal ţalobcovi moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O.s.p. a realizovať tie procesné práva, ktoré mu Občiansky súdny poriadok za účelom ochrany jeho práv a oprávnených záujmov priznáva. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v potvrdzujúcom výroku a v súvisiacom výroku o trovách konania a tieţ ním potvrdené rozhodnutie súdu prvého stupňa vo výroku o zastavení konania a postúpení veci príslušnému orgánu a výroku o trovách konania zrušil a
2 O.s.p. vec vrátil Okresnému súdu Galanta ako súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, pričom právny názor dovolacieho súdu je pre súd záväzný (§ 243c O.s.p.). 2/ K dovolaniu žalobcu proti výroku rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa : V prejednávanej veci smeruje dovolanie ţalobcu proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým bolo zmenené rozhodnutie súdu prvého stupňa, čím je daná prípustnosť dovolania (§ 238 ods. 1 O.s.p.). Dovolateľ namietal, ţe napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm.
Zákonníka práce ako pravdepodobný (nie priemerný, keďţe ţalobca neodpracoval v rozhodujúcom období potrebný počet dní), ktorý výpočet v konaní namietaný nebol. Namietaným nebolo ani priznanie čiastočného invalidného dôchodku ţalobcovi a jeho odpočítanie od zisteného pravdepodobného zárobku pred vznikom škody. Oba súdy pri výpočte náhrady za stratu na zárobku právne posudzovali nárok ţalobcu
apríla 2002. Rozdielne však toto ustanovenie vyloţili. Odvolací súd, na rozdiel od súdu prvého stupňa, od zisteného pravdepodobného zárobku pred vznikom škody v jednotlivých mesiacoch odpočítal nielen ţalobcovi priznaný čiastočný invalidný dôchodok ako súd prvého stupňa, ale i sumu zodpovedajúcu minimálnej mzde
1 písm. c) zákona o minimálnej mzde, ktorú by ţalobca minimálne zarobil ako čiastočne invalidný dôchodca, keby pracoval, ktorý postup odvolacieho súdu ţalobca v dovolaní namietal. 16 1 Cdo 139/2009 Po preskúmaní veci dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe rozsudok odvolacieho súdu treba povaţovať za vecne správny. Dovolateľ namietal, ţe odvolací súd bez zopakovania, resp. doplnenia dokazovania zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa a zaťaţil tak konanie vadou
2 písm. b) O.s.p. Z rozhodnutia odvolacieho súdu však vyplýva, ţe odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa, a do zárobku ţalobcu po zistení choroby z povolania započítal okrem čiastočného invalidného dôchodku i minimálnu mzdu, nie z toho dôvodu, ţe by z vykonaného dokazovania vyvodil iné skutkové závery (rovnako ako súd prvého stupňa vychádzal z toho, ţe ţalobca v posudzovanom období nepracoval), ale z toho dôvodu, ţe príslušné právne ustanovenie Zákonníka práce inak vyloţil. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto túto námietku dovolateľa nepovaţoval za dôvodnú.
1 Zákonníka práce v znení účinnom od 1. apríla 2002, náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity sa poskytne zamestnancovi v takej sume, aby spolu s jeho zárobkom po pracovnom úraze alebo po zistení choroby z povolania s pripočítaním prípadného invalidného dôchodku alebo čiastočného invalidného dôchodku poskytovaného z toho istého dôvodu sa rovnala jeho priemernému zárobku pred vznikom škody. Pritom sa neprihliada na zárobok zamestnanca, ktorý dosiahol zvýšeným pracovným úsilím.
5 Zákonníka práce v znení účinnom od 1. apríla 2002, zamestnancovi, ktorý bez váţnych dôvodov odmietne nastúpiť do práce, ktorá mu bola zabezpečená, patrí náhrada za stratu na zárobku
odsekov 1 aţ 4 iba vo výške rozdielu medzi priemerným zárobkom pred vznikom škody spôsobenej zamestnancovi pracovným úrazom alebo chorobou z povolania a priemerným zárobkom, ktorý mohol dosiahnuť pri práci, ktorá mu bola zabezpečená. Zamestnancovi sa neuhradí škoda do sumy, ktorú si bez váţnych dôvodov nezarobil. Z uvedených ustanovení Zákonníka práce,
názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, vyplýva záver, ţe účelom poskytovania náhrady za stratu na zárobku je poškodenému 17 1 Cdo 139/2009 zamestnancovi zmierniť pokles zárobku v dôsledku choroby z povolania (pracovného úrazu) po jeho opätovnom zaradení sa do pracovného procesu a kompenzovať pokles jeho schopnosti vykonávať doterajšiu činnosť, t.j. činnosť vykonávanú pred vznikom choroby z povolania. V prípade, ţe poškodený zamestnanec nepracuje bez váţneho dôvodu súvisiaceho s chorobu z povolania, tomuto účelu potom,
názoru dovolacieho súdu, zodpovedá pouţitie minimálneho zárobku
zákona o minimálnej mzde, ktorý by poškodený zamestnanec dosiahol pri práci, zodpovedajúcej jeho zdravotnému stavu, keby pracoval. Pokiaľ preto odvolací súd určil zárobok po zistení choroby z povolania za situácie, keď ţalobca nepracoval (bez váţneho preukázateľného dôvodu súvisiaceho s chorobou z povolania) ako minimálny zárobok, to je najniţšiu moţnú hranicu zárobku, ktorú by ţalobca dosiahol, keby pracoval, ţalobcu nijako nepoškodil. Zo spisu vyplýva, ţe ţalobca odo dňa priznania čiastočného invalidného dôchodku nepracoval, nakoľko
jeho tvrdenia nebol schopný zo zdravotných dôvodov vykonávať ţiadnu sústavnú ani opakovanú činnosť, pričom súdu túto skutočnosť, to je neschopnosť vôbec pracovať práve z dôvodu choroby z povolania, nijako nepreukázal (napr. lekárskym potvrdením, priznaním plného invalidného dôchodku a pod.), s výnimkou obdobia od
názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, odvolací súd správne započítal do príjmu ţalobcu po zistení choroby 18 1 Cdo 139/2009 z povolania aj minimálnu mzdu, ktorú by ţalobca zarobil, keby pracoval, nakoľko ţalobca súdu nepreukázal, ţe bol počas celej doby práceneschopný z dôvodu choroby z povolania. To, ţe nepracoval, odvolací súd správne vyhodnotil ako skutočnosť, ktorá nemôţe byť na škodu zamestnávateľovi, ktorý je povinný uhradiť len škodu, ktorá je v príčinnej súvislosti s chorobou z povolania, čo v preskúmavanom prípade preukázané nebolo. Predpokladmi zodpovednosti zamestnávateľa voči zamestnancovi za škodu spôsobenú chorobu z povolania sú nielen existencia choroby z povolania a škoda, ale aj príčinná súvislosť medzi chorobou z povolania a vznikom škody. Príčinná súvislosť je daná len vtedy, ak vznikla škoda následkom choroby z povolania. Pokiaľ ide o námietku dovolateľa, ţe odvolací súd mu započítal minimálny zárobok i za mesiace september 2002 aţ 5. december 2002, kedy ţalobca preukázateľne pracovať nemohol z dôvodu práceneschopnosti, za ktoré obdobie poberal nemocenské (potvrdenie o poberaní nemocenského na č.l. 24), Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, ţe v takomto prípade nárok na náhradu za stratu na zárobku, ktorého sa ţalobca domáhal
V prípade straty na zárobku z dôvodu práceneschopnosti vzniká zamestnancovi nárok
Pokiaľ mu súd priznal túto náhradu
Zákonníka práce i za toto obdobie, pričom tento postup ţalovanými namietaný nebol, uvedené rozhodnutie je tak na prospech zamestnanca. Na základe uvedeného,
názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, odvolací súd správne rozhodol, keď zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v časti priznanej náhrady za stratu na zárobku. So zreteľom na vyššie uvedené moţno uzavrieť, ţe dovolateľ napadol dovolaním vecne správny rozsudok odvolacieho súdu. Keďţe neboli zistené vady uvedené v § 237 O.s.p. a konanie nie je postihnuté ani inou vadou, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho dovolanie zamietol. Ţalobca v dovolaní namietal i nesprávnosť rozhodnutia odvolacieho súdu o trovách konania, resp. ţe odvolací súd o jeho trovách nerozhodol. Dovolací súd sa týmto podaním nezaoberal z toho dôvodu, ţe zároveň so zrušením potvrdzujúceho výroku odvolacieho súdu a výroku prvostupňového súdu o zastavení konania a postúpení veci príslušnému orgánu, zrušil 19 1 Cdo 139/2009 i súvisiace výroky o trovách konania. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova (v rozsahu zrušenia) o trovách pôvodného (prvostupňového i odvolacieho) a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 13. septembra 2011 JUDr. Ľubor Šebo, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová 20 1 Cdo 139/2009
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.