1 Cdo 183/2009 R O Z S U D O K V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Ľubora Šeba a členiek senátu JUDr. Evy Sakálovej a JUDr. Edity Bakošovej v právnej veci ţalobcov 1/ M. D., bytom S., 2/ P. K., bytom B., 3/ D. K., bytom D., 4/ Ľ. J., bytom T., 5/ D. K., bytom B., 6/ O. K., bytom B., 7/ J. K., bytom J., zastúpených JUDr. S. S., advokátom v B., proti ţalovaným 1/ V. G., bytom S., 2/ M. G., bytom S., o určenie veci do dedičstva, vedenej na Okresnom súde Bardejov pod sp.zn. 4 C 109/2006, o dovolaní ţalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z
- mája 2009 sp.zn. 14 Co 89/2008, takto r o z h o d o l : Dovolanie ţalobcov 1/ aţ 7/ z a m i e t a . Ţalovaným 1/, 2/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Bardejov rozsudkom z
- mája 2008 č.k. 4 C 109/2006-77 určil, ţe do dedičstva po nebohom J. G., zomrelom X., patrí nehnuteľnosť v k.ú. K. zapísaná na LV č. X., parcela CKN X., lesné pozemky o výmere X. m2 v podiele X.. Účastníkom náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení rozsudku uviedol, ţe z vykonaného dokazovania mal preukázané, ţe pôvodne súčasná parcela CKN X. zodpovedala časti mpč. X. zapísanej v pzkn. vl. X. k.ú. K.. Ako pozemnokniţný spoluvlastník tejto nehnuteľnosti bol vedený pod X.-inách A.. G.. Ten mal dvoch synov, J. G. a A. G.. A.. G. mal syna J.. Tento jeho syn si dal na Notárskom úrade J. Č. do notárskej zápisnice N. dňa 11.11.1998 osvedčiť vydrţanie spoluvlastníckeho podielu A. G. v X.-inách v mpč. X. a X. k.ú. K.. Následne si dal osvedčiť opäť na Notárskom úrade J. Č. do notárskej zápisnice pod N. vlastníctvo 2 1 Cdo 183/2009 k vyčlenenej časti parcely mpč. X. k.ú. K., ktorej zodpovedá parc. CKN X., lesné pozemky o výmere X. m2 ako výlučné vlastníctvo. Potom darovacou zmluvou, zavkladovanou pod č. V., previedol vlastníctvo k tejto nehnuteľnosti na ţalovaných 1/, 2/, kaţdému v X.. Ţalovaný 1/ je synom J. G., ktorý si dal osvedčiť vlastnícke právo formou vyhlásení o vydrţaní do notárskej zápisnice. J. G., ktorý bol synom pôvodne vedeného pozemnokniţného spoluvlastníka A. G., zomrel X.. Mal tri deti, a to uţ nebohého A. G., nebohú H. K. a M. D. (ţalobkyňu 1/). Právnymi nástupcami nebohého A. G. sú ţalovaný 2/ a jeho sestry H. Š. a C. U.. Právnymi nástupcami nebohej H. K. sú ţalobcovia 2/ aţ 7/. Zo svedeckej výpovede V. H., odborného lesného hospodára, vyplynulo, ţe v roku 1995, keď sa oslovovali všetci vlastníci lesov, sa ako vlastníci predmetného lesa prihlásili J. G. a M. D.. Na všetky jednania ohľadne lesa boli pozývaní a zúčastňovali sa ich títo dvaja prihlásení vlastníci aţ do doby, kým J. G. nepreukázal listom vlastníctva, ţe je vedený ako výlučný vlastník. Podľa svedeckej výpovede M. M. pred šesťdesiatimi rokmi v čase, keď sa ešte lesy uţívali, uţívali tento les obidvaja bratia J. G. a A.. G. spoločne. Podľa svedeckej výpovede starostu obce K. tento vydal potvrdenie k osvedčeniu vlastníckeho práva vydrţaním na poţiadanie J. G. a dvoch svedkov, ktorí s ním prišli. Podpísal potvrdenie, ktoré takto bolo prinesené a bolo napísané notárom. Sám ţiadne šetrenie ohľadne uţívacieho stavu predmetného lesa nevykonával, vychádzal len z vyhlásení svedkov a J. G.. Podľa spisového materiálu Notárskeho úradu J. Č. N. k vydaniu osvedčenia pristúpil notár na základe čestných vyhlásení T. M. a A. F. a potvrdenia obecného úradu. Na základe takto vykonaného dokazovania mal potom prvostupňový súd za preukázané, ţe predchodca ţalobcov J. G. spornú nehnuteľnosť uţíval ako spoluvlastník spoločne so svojím bratom A. G., právnym predchodcom ţalovaných. Hodnovernosť čestných vyhlásení T. M. a A. F. k osvedčeniu o vydrţaní pre J. G. sa nepreukázala. Spôsob vydania potvrdenia starostom obce K., ktoré bolo vydané bez overenia pravdivosti a podpísané starostom vzbudzuje pochybnosti o pravdivosti čestných vyjadrení svedkov, pripojených k ţiadosti o osvedčenie vyhlásenia J. G. pre vydanie osvedčenia. Podľa názoru prvostupňového súdu uţ s prihliadnutím na vyjadrenie ţalovaného 1/, ţe aj ţalobkyňa si mohla dať osvedčiť vlastnícke právo, lebo les nemal sto rokov vlastníka, je vyhlásenie J. G. o vydrţaní predmetnej nehnuteľnosti nezodpovedajúce skutočnosti. Moţnosť nadobudnutia vlastníckeho práva na základe osvedčenia tohto vyhlásenia do notárskej zápisnice bola v tomto prípade zneuţitá. Ţalovaní ţiadnym spôsobom nevyvrátili tvrdenie ţalobcov, ţe ich právny predchodca J. G. ako oprávnený drţiteľ, má k predmetnej nehnuteľnosti rovnaké vlastnícke právo, ako právny predchodca ţalovaných A.. G.. Obaja po 3 1 Cdo 183/2009 odchode ich otca A. G. do U. uţívali túto nehnuteľnosť spoločne ako spoločné vlastníctvo, vstúpili spoločne do drţby tejto nehnuteľnosti, v dobrej viere ako dedičstvo po ich otcovi a spoluvlastníctvo nehnuteľnosť uţívali aţ do roku 1963, kedy im lesy boli odňaté. Vlastnícke právo spoločne vydrţali najneskôr podľa Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. Výrok o trovách konania odôvodnil ustanovením § 150 O.s.p. s poukazom na osobitný charakter veci. Krajský súd v Prešove na odvolanie všetkých účastníkov konania (ţalobcovia 1/ aţ 7/ odvolaním napadli iba výrok o trovách konania – pozn. dovolacieho súdu) rozsudkom z
- mája 2009 sp.zn. 14 Co 89/2008 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe ţalobu zamietol. Ţalovaným priznal náhradu trov konania kaţdému vo výške po 157,82 € s tým, ţe ţalobcov zaviazal spoločne a nerozdielne ju zaplatiť na (bliţšie nešpecifikovaný) účet právneho zástupcu ţalovaných (JUDr. D. Z.) do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, ţe je nepochybným, ţe do úvahy prichádzajúcimi dedičmi po J. G., zomrelom X. sú okrem ţalobcov a ţalovaného 2/ aj sestry ţalovaného 2/ C. U. a H. Š.. Vo vzťahu medzi ţalobcami a ţalovaným 2/ ide v podstate o spor o aktíva dedičstva J. G. a vo vzťahu k ţalovanému 1/ ide z pohľadu ţalobcov o uplatňovanie nároku voči tretej osobe, neúčastníkovi dedičského konania po J. G.. V posudzovanej veci ide o určenie vlastníckeho práva k spoluvlastníckemu podielu na nehnuteľnosti (určenie, ţe tento patrí do dedičstva) s tým, ţe tento nárok ţalobcovia uplatňujú voči ďalšiemu do úvahy prichádzajúcemu dedičovi – ţalovanému 2/, ale aj proti tretej osobe – ţalovanému 1/. V súvislosti so spoločenstvom účastníkov potrebným pre kladné meritórne rozhodnutie odvolací súd zaujal názor, ţe v zmysle ustanovenia § 460 Občianskeho zákonníka sa dedičstvo nadobúda smrťou poručiteľa. K nadobudnutiu dedičstva poručiteľovým dedičom však nedochádza len na základe smrti poručiteľa. Právna úprava dedičského práva vychádza z princípu ingerencie štátu pri nadobúdaní dedičstva; predpokladá okrem iného, ţe dedičstvo po kaţdom poručiteľovi musí byť súdom prejednané a rozhodnuté, ţe konanie o dedičstve sa začína i bez návrhu a ţe v konaní o dedičstve musí byť prejednaný tieţ majetok, ktorý pri pôvodnom prejednaní a rozhodnutí dedičstva nebol známy (nebol zistený). Podľa uznesenia súdu (skôr rozhodnutia štátneho notárstva) o potvrdení dedičstva alebo o vyporiadaní dedičov sa dedičstvo nadobúda s účinnosťou ku dňu smrti poručiteľa. V dobe smrti poručiteľa aţ do potvrdenia dedičstva alebo vyporiadania dedičstva právoplatným uznesením súdu, tu nemôţe byť istota, s akým výsledkom dedičské 4 1 Cdo 183/2009 konanie skončí, najmä kto sa stane poručiteľovým dedičom ako bude vyporiadané dedičstvo medzi viacerými poručiteľovými dedičmi. Ak zanechal poručiteľ viacerých dedičov, prejavuje sa tento stav, aký tu vzniká v dobe od smrti poručiteľa aţ do vyporiadania dedičstva právoplatným uznesením súdu, tieţ v ich vzájomných vzťahoch k majetku patriacemu do dedičstva. Musí byť brané do úvahy, ţe vyporiadanie dedičov má síce účinky ku dňu smrti poručiteľa, ale ţe do vyporiadania právoplatným uznesením súdu nie je isté, ako budú ich práva a povinnosti k dedičstvu upravené. Tento osobitný vzťah dedičov k poručiteľovmu majetku má okrem iného za následok, ţe aţ do vyporiadania dedičov právoplatným uznesením súdu sú dedičia povaţovaní za vlastníkov celého majetku patriaceho do dedičstva a ţe z právnych úkonov týkajúcich sa vecí alebo majetkových práv patriacich do dedičstva sú oprávnení a povinní voči iným osobám spoločne a nerozdielne, pričom ich dedičský podiel vyjadruje mieru, akou sa navzájom podieľajú na týchto právach a povinnostiach. V sporoch s inými osobami, týkajúcich sa vecí alebo majetkových práv patriacich do dedičstva sa uvedený vzťah dedičov k poručiteľovmu majetku prejavuje tým, ţe majú postavenie tzv. nerozlučných spoločníkov (§ 91 ods. 2 O.s.p.), lebo ide o také spoločné práva a povinnosti, ţe sa rozhodnutie v spore musí vzťahovať na všetkých dedičov. To platí nielen v prípade, ţe sa vykonáva vyporiadanie celého poručiteľovho majetku. Obdobne to platí aj vtedy, ak sa vyporiadanie dedičstva vykonáva dodatočne, pretoţe pôvodné konanie o dedičstve bolo zastavené z dôvodu, ţe poručiteľ nezanechal majetok, alebo ţe zanechal len majetok nepatrnej hodnoty. Platí to tieţ vtedy, ak sa po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo pôvodné konanie o dedičstve skončené, objaví nejaký nový v pôvodnom dedičskom konaní neznámy poručiteľov majetok. V konaniach, kde sa rieši spornosť dedičského práva, kaţdopádne musia byť aj ostatní dedičia účastníkmi konania, pretoţe tu ide o nerozlučné spoločenstvo v zmysle ustanovenia § 91 ods. 2 O.s.p. Účasť všetkých dedičov je nevyhnutná bez ohľadu na to, aký majú postoj k prípadnému vyriešeniu spornosti tohto dedičského práva, teda či sa k spornej otázke stavajú odmietavo alebo vystupujú pasívne alebo či vôbec nevystupujú. V tejto súvislosti odvolací súd poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 Cdo 131/
- Nakoľko v danom prípade je nesporné, ţe ďalšími do úvahy prichádzajúcimi dedičmi po J. G. sú aj C. U. a H. Š., ktoré však nie sú účastníčkami tohto konania, samotná táto skutočnosť zakladá dôvod pre zamietnutie podanej ţaloby. Okrem uvedeného odvolací súd súhlasil aj s námietkou ţalovaného 1/, ţe prvostupňové rozhodnutie je nesprávne aj z dôvodu, ţe ak súd prvého stupňa rozhodol rozsudkom tak, ţe určil, ţe poručiteľ je spoluvlastníkom spornej nehnuteľnosti v polovici (bez 5 1 Cdo 183/2009 určenia, ktorého zo ţalovaných sa to má dotýkať), išiel takýmto rozhodnutím nad rámec podaného ţalobného návrhu, v ktorom ţalobcovia jednoznačne označili, ktorý spoluvlastnícky podiel vedený v príslušnom liste vlastníctva do tohto dedičstva má byť zaradený. O trovách konania rozhodol podľa § 224 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie ţalobcovia, navrhli ho zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Zaujali stanovisko, ţe napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Vyslovili názor, podľa ktorého aţ pre prípad náhradného dedičského konania po J. G., ktoré by sa uskutočnilo len v prípade pozitívneho rozhodnutia súdu vo veci samej, moţno aţ na konanie o dedičstve aplikovať ustanovenia §§ 460 a nasl Občianskeho zákonníka s procesnými úkonmi podľa §§ 175 a nasl. O.s.p. s tým, ţe aţ v tomto konaní majú dedičia postavenie nerozlučných spoločníkov podľa § 91 ods. 2 O.s.p. Na aplikáciu ustanovení §§ 460 a nasl. Občianskeho zákonníka, teda na to, aby vôbec mohlo dôjsť k dedeniu, musia byť splnené zákonné predpoklady dedenia, okrem iného aj existencia dedičstva či prejav vôle alebo právne relevantné správanie povolaného dediča týkajúce sa prijatia dedičstva. Poukázali na to, ţe predmetný spoluvlastnícky podiel nebol prejednaný v pôvodnom dedičskom konaní po J. G., pretoţe tento nebol ku dňu svojej smrti v katastri vedený ako podielový spoluvlastník tejto nehnuteľnosti. Ţalobcovia v konaní preukázali, ţe J. G. účelovo na základe osvedčenia vyhlásenia o vydrţaní vlastníctva k nehnuteľnostiam nadobudol na základe nepravdivých údajov nehnuteľnosti po pôvodnom pozemnokniţnom vlastníkovi jeho starom otcovi A. G., ktorý bol aj právnym predchodcom ţalobcov. Tým účelovo obišiel dedičské konanie, čím boli dotknuté práva ostatných zákonných dedičov po pôvodnom vlastníkovi A. G.. Dovolatelia tak mali za to, ţe kaţdý potencionálny dedič, ktorý je vyššie uvedeným spôsobom dotknutý na svojich právach, je oprávnený podať návrh na začatie konania o určenie rozsahu dedičstva po svojom právnom predchodcovi voči tomu, komu svedčí vlastnícke právo podľa údajov katastra s tým, ţe na toto konanie nemoţno aplikovať ustanovenie § 91 ods. 2 O.s.p. a § 460 a nasl. Občianskeho zákonníka. Ţalovaní 1/, 2/ sa k dovolaniu nevyjadrili. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré moţno 6 1 Cdo 183/2009 napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalobcov nie je dôvodné. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm.a/ aţ g/ O.s.p. Dovolatelia ţiadnu z týchto vád nenamietali a jej existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolacom konaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Ani vadu tejto povahy dovolatelia nenamietali a ani dovolací súd jej existenciu z obsahu spisu nezistil. Dovolatelia namietajú, ţe zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. O nesprávne právne posúdenie ide vtedy, ak súd 7 1 Cdo 183/2009 nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Účastníkmi konania sú tí, o ktorých sa moţno dôvodne domnievať, ţe sú poručiteľovými dedičmi, a ak takých osôb niet, štát. Poručiteľov veriteľ je účastníkom konania v prípade § 175p, v prípade, keď sa vyporiadava jeho pohľadávka, a pri likvidácii dedičstva. V konaní podľa § 175h ods. 2 je účastníkom konania iba ten, kto sa postaral o pohreb (§ 175b O.s.p.). Ak sú aktíva a pasíva medzi dedičmi sporné, obmedzí sa súd len na zistenie ich spornosti; pri výpočte čistého majetku na ne neprihliada (§ 175k ods. 3 O.s.p.). Nezaradenie majetku alebo dlhov do aktív a pasív dedičstva v dôsledku postupu podľa § 175k ods. 3 O.s.p. nebráni účastníkom konania, aby sa domáhali svojho práva ţalobou mimo konania o dedičstve (§ 175y ods. 1 O.s.p.). Ustanovenie § 175k ods. 3 O.s.p. dopadá na procesnú situáciu, v ktorej medzi dedičmi vznikne spor o to, čo patrí do aktív a pasív dedičstva (napr. jeden dedič tvrdí, ţe určitá vec alebo právo patrí do dedičstva a iný dedič jeho tvrdenia popiera). Súd, ktorý prejednáva dedičstvo, tento spor nerieši, jeho riešenie neiniciuje a ani ţiadnemu z dedičov nemôţe uloţiť, aby podal ţalobu, zameranú na odstránenie zistenej spornosti. V konaní o dedičstve sa súd obmedzí len na konštatovanie spornosti a na sporné aktívum alebo pasívum dedičstva pri výpočte čistého majetku neberie zreteľ. Občiansky súdny poriadok predpokladá, ţe vo vzťahu k sporným aktívam a pasívam sa dedičia svojich práv budú domáhať ţalobou mimo konania o dedičstve (či uţ pred skončením konania o dedičstve, alebo po jeho skončení). Pokiaľ sa v konaní o dedičstve vyskytne rozpor o tom, čo patrí do dedičstva po poručiteľovi, procesným nástrojom na jeho odstránenie je ţaloba na určenie, ţe tá-ktorá vec (právo) patrí do dedičstva po poručiteľovi. O takejto ţalobe rozhodne súd v sporovom konaní, účastníkmi ktorého (buď ako ţalobcovia alebo ţalovaní) sú všetci dedičia. Ţaloba na určenie predmetu dedičstva je rozhodovacou praxou súdov povaţovaná za prípustný prostriedok riešenia sporov o tom, či určitá vec (právo) patrí do dedičstva (obdobný právny názor zaujal uţ Najvyšší súd Slovenskej republiky napr. v uznesení z
- septembra 2006 sp.zn. 3 Cdo 178/2006). Pritom pre takéto sporové občianske súdne konanie treba všetkých účastníkov konania o dedičstve povaţovať za nerozlučných spoločníkov podľa § 91 ods. 2 O.s.p. (pozri. tieţ R 49/82 alebo R 65/2003). 8 1 Cdo 183/2009 V prejednávanej veci ţalobcovia na ochranu svojich práv zvolili ţalobu, ktorou sa domáhali určenia, ţe do aktív dedičstva po poručiteľovi J. G. patrí jeho spoluvlastnícky podiel na spornej, vyššie špecifikovanej nehnuteľnosti. Z napadnutého rozsudku vyplýva, ţe odvolací súd svoje rozhodnutie zaloţil na závere o nesprávnom určení okruhu účastníkov konania, ktoré sa začalo podaním tejto ţaloby, konkrétne na tom, ţe účastníkmi tohto konania nie sú všetci do úvahy prichádzajúci dedičia po poručiteľovi, a to sestry ţalovaného 2/ C. U. a H. Š.. Nakoľko z uţ vyššie prezentovaného právneho názoru dovolacieho súdu vyplýva, ţe ak sa konania o určenie dedičského práva nezúčastnia všetci účastníci konania o dedičstve, nemôţe byť ţalobe vyhovené pre nedostatok vecnej legitimácie vyplývajúcej z hmotného práva, pretoţe účastníkmi konania nie sú všetci nerozluční spoločníci (§ 91 ods. 2 O.s.p.), právny záver odvolacieho súdu o potrebe zamietnuť ţalobu, na ktorom zaloţil svoje zmeňujúce rozhodnutie, je správny. Dovolatelia tak neopodstatnene namietajú, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.). Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcov 1/ aţ 7/ zamietol (§ 243b ods. 1 O.s.p.). O náhrade trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. s tým, ţe úspešným ţalovaným 1/, 2/ v dovolacom konaní ţiadne trovy nevznikli. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:
- P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- mája 2011 JUDr. Ľubor Šebo, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová