← Slovensko

určenie neplatnosti prevodu

Najvyšší súd 1 Cdo 132/2009 Slovenskej republiky U z n e s e n i e Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: Slovenská republika, zastúpená Okresným prokurátorom v Povaţskej Bystrici, proti ţalovanému: JUDr. J. Z., správcovi konkurznej podstaty úpadcu Z., zastúpeného JUDr. P. P., advokátom so sídlom v K., za účasti vedľajšieho účastníka: Česká republika - Ministerstvo hospodárstva, zastúpeného JUDr. M. F., advokátkou so sídlom v P., o určenie neplatnosti prevodu, vedenej na Okresnom súde v Povaţskej Bystrici pod sp. zn. 5 C 1078/99, o dovolaní ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z

  1. apríla 2009, č. k. 19 Co 229/2007, takto t a k t o : Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z
  2. apríla 2009, č. k. 19 Co 229/2007 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e : Okresný súd v Povaţskej Bystrici rozsudkom z
  3. apríla 2007 č. k. 5C 1078/99-862 v spojení s uznesením z
  4. júna 2007 č. k. 5C 1078/99-871 určil, ţe prevod majetku štátu do majetku spoločnosti Z., vykonaný rozhodnutím Ministerstva strojárenstva a elektrotechnicky Českej republiky zo dňa 19.12.1990 pod číslom 140/90,1030/674/90 v časti, v ktorej boli do majetku novovzniknutej spoločnosti vloţené pozemky zapísané na LV č. X k.ú. L., na LV č. X k.ú. Č., na LV č. X k.ú. L. a na LV č. X k.ú. Z. je neplatný. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v rozsudku z
  5. júna 1999 sp. zn. 3 Cdo 28/96, podľa ktorého vloţenie pozemkov zo štátneho podniku v rámci jeho privatizácie do akciovej spoločnosti bolo v súlade čl.10 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky a s § 28 zákona č. 111/1990 Zb. Súčasne však uviedol, ţe rozhodnutím Ministerstva strojárenstva a elektrotechniky Českej republiky č. 147/90 z 19.12.1990 bol zrušený štátny podnik Z., bez vykonania likvidácie a jeho majetok bol tým istým rozhodnutím vloţený do 1 Cdo 132/2009 2 novozaloţenej spoločnosti Z., a.s., ktorá vznikla 29.12.
  6. Zrušením štátneho podniku bez likvidácie a prevodom vlastníctva majetku štátu do novozaloţenej spoločnosti došlo aj k prevodu správy tohto majetku. Takýto prevod správy sa mohol uskutočniť iba so súhlasom ústredného orgánu štátnej správy lesného hospodárstva republiky (§11 ods. 1 a 4 zák. č. 61/1977 Zb. o lesoch, účinného do 23.6.1991), v danom prípade Ministerstva lesného a vodného SR, ktorý však udelený nebol. Rozhodnutie o prevode majetku podľa názoru súdu prvého stupňa tieţ nerešpektovalo suverenitu Slovenskej republiky podľa čl. 4 ods. 1 a 5 ústavného zákona č. 143/1968 Zb., podľa ktorého sa vyţadovala koordinácia s ústrednými orgánmi lesného hospodárstva SR . Na odvolanie ţalovaného Krajský súd v Trenčíne rozsudkom z
  7. apríla 2009 sp. zn. 19 Co 229/2007 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, ţe sporný prevod majetku je neplatný pre rozpor s ustanovením § 11 ods. 4 zák. č. 61/1977Zb. o lesoch, účinného do 23.6.
  8. Zdôraznil, ţe zrušením Z., š. p. bez likvidácie a vloţením jeho majetku ako celku do Z., a.s. podľa § 15 ods.1 písm. a/ a § 28 ods. 1 zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku, prešli na nadobúdateľa práva a povinnosti zrušeného štátneho podniku, okrem iného aj právo správy a hospodárenia s majetkom štátu. Úkon zakladateľa o vloţení majetku štátneho podniku do akciovej spoločnosti potom nemoţno povaţovať za obsahovo iný ako je prevod správy podľa § 11 ods. 3 zákona č. 61/1977Zb. o lesoch, ktorý vyţadoval súhlas ústredného orgánu štátnej správy lesného hospodárstva republiky; súhlas vlády českej republiky nestačil, uzavrel odvolací súd. Odvolací súd nepovaţoval za dôvodnú námietku ţalovaného týkajúcu sa absencie rozhodnutia o pripustení zmeny návrhu podľa § 95 O.s.p. poukázal na to, ţe ţalobca sa domáhal určenia neplatnosti prevodu majetku štátu na obchodnoprávny subjekt z dôvodu jeho rozporu so všeobecne záväznými predpismi. V priebehu konania stále ţiadal určiť neplatnosť rozhodnutia, ktoré bolo podkladom na zmenu vlastníckeho práva, v časti týkajúcej sa lesných pozemkov na území Slovenskej republiky. Odvolací súd vyslovil názor, ţe ak ţalobca v konaní uplatňoval iné právne dôvody neplatnosti rozhodnutia o prevode vlastníctva, nešlo o zmenu návrhu, o ktorej by bolo potrebné rozhodnúť podľa § 95 O.s.p. Rozpor rozhodnutia s kogentnými ustanoveniami zákona č. 61/1977 Zb. ho robí absolútne neplatným, k čomu súd prihliada z úradnej moci. Odvolací súd pripustil vo výroku rozsudku proti svojmu rozhodnutiu dovolanie na otázky 1/ či v prípade transformácie Z., š. p., t.j. zrušenia štátneho podniku a vloţenia jeho 1 Cdo 132/2009 3 majetku do akciovej spoločnosti potrebovalo Ministerstvo strojárstva a energetiky ČR podľa § 11 ods. 4 zákona č. 61/1977Zb. účinného do 23.6.1991 súhlas ústredného orgánu štátnej správy lesného hospodárstva SR ako podmienky platnosti napadnutého rozhodnutia, 2/ či zmenou naračného tvrdenia navrhovateľa po rozhodnutí Najvyššieho súdu SR o dovolaní ţalovaného došlo k zmene ţaloby, o ktorej mal súd povinnosť rozhodnúť. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalovaný, ţiadal ho zmeniť a ţalobu zamietnuť. V dovolaní namietal, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení. Za nesprávny povaţoval názor odvolacieho súdu o tom, ţe vloţením majetku zrušeného štátneho podniku do novozaloţenej akciovej spoločnosti v rámci transformácie prešlo na nadobúdateľa aj právo správy a hospodárenia s majetkom štátu, ku ktorému prevodu bol potrebný súhlas ústredného orgánu štátnej správy lesného hospodárstva republiky. Uviedol, ţe takéto ponímanie zákonného prechodu práv a povinností pri transformácii štátneho podniku na akciovú spoločnosť vychádza z nepochopenia inštitútu správy národného majetku a v tej súvislosti aj z nepochopenia rozdielu medzi prevodom správy národného majetku a prevodom vlastníctva k národnému majetku, ktoré inštitúty právny poriadok zásadne rozlišoval. Prevod správy národného majetku sa vţdy uskutočňoval len medzi štátnymi organizáciami, pričom vlastník majetku sa nemenil. Národný majetok bolo moţné prevádzať aj na iné neţ štátne organizácie a v takomto prípade so zánikom vlastníctva štátu zaniklo aj právo správy majetku. Zákon č. 61/1977 Zb. o lesoch v znení platnom ku dňu zrušenia štátneho podniku rozlišoval medzi inštitútom správy a inštitútom vlastníctva lesných pozemkov. Dovolateľ vyslovil názor, ţe z uvedeného nevyplýva potreba súhlasu ústredného orgánu štátnej správa lesného hospodárstva SR ako podmienka platnosti rozhodnutia o vloţení majetku štátu do akciovej spoločnosti. Dovolateľ tieţ namietal, ţe konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia trpí vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Ţalobca pôvodne svoju ţalobu zaloţil na tom,, ţe zrušenie štátneho podniku a vloţenie jeho majetku do akciovej spoločnosti bolo v pôsobnosti federálneho ministerstva hospodárstva a nie Ministerstva strojárenstva a energetiky ČR a pri tomto úkone došlo k prevodu nehnuteľností tvoriacich základný lesný fond, ktorý mohol byť len v štátnom vlastníctve. Po rozhodnutí Najvyššieho súdu SR ţalobca podaním z 17.10.2002 zmenil skutkový základ ţaloby tak, ţe rozhodnutie o prevode vlastníctva povaţoval za neplatné z dôvodu, ţe ho Ministerstvo strojárenstva a energetiky ČR nekoordinovalo s orgánmi Slovenskej republiky a bolo urobené bez súhlasu ústredného orgánu štátnej správy lesného hospodárstva SR. Dovolateľ mal za to, ţe zo strany ţalobcu došlo k zmene ţaloby so 1 Cdo 132/2009 4 všetkými procesne i hmotne právnymi dôvodmi, pričom o prípustnosti tejto zmeny mal súd rozhodnúť podľa § 95 O.s.p. Ak by súd o zmene ţaloby rozhodoval, musel v konečnom dôsledku s ohľadom na márne uplynutie prekluzívnej lehoty ( č.I V ods. 2 zák. č. 17/1993Zb.) ţalobu zamietnuť. Ţalobca navrhol dovolanie zamietnuť ako nedôvodné. Napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu povaţoval za vecne správne a vyčerpávajúco odôvodnené. Vedľajší účastník sa pripojil k dovolaniu ţalovaného a stotoţnil sa s argumentáciou uvedenou v dovolaní. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), vychádzal z toho, ţe podaný opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 3 O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, ţe rozsudok odvolacieho súdu treba zrušiť. Prípustnosť dovolania ţalovaného, ktoré v danom prípade smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vyplýva z ustanovenia § 238 ods. 3 O.s.p. a zo skutočnosti, ţe odvolací súd samostatným výrokom svojho rozsudku pripustil proti svojmu rozhodnutiu dovolanie. V ustanovení § 238 ods. 3 O.s.p. je odvolaciemu súdu zverené oprávnenie zaloţiť výrokom rozsudku prípustnosť dovolania v prípade, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je zásadného právneho významu. Občiansky súdny poriadok nevysvetľuje, kedy ide o také rozhodnutie, bezpochyby má ale na mysli rozhodnutie, ktoré rieši dosiaľ nenastolenú alebo len v iných súvislostiach prezentovanú právne inak riešenú otázku spôsobom, ktorý je významný nielen v konkrétnej prejednávanej veci, ale aj zo širších hľadísk. Ak odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je dovolateľ oprávnený napadnúť jeho rozhodnutie len z dôvodu, ţe spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, a to práve len v tej konkrétnej vymedzenej otázke, pre ktorú bolo dovolanie pripustené. V dovolacom konaní potom predmetom posudzovania a vyriešenia môţu byť len právne otázky (na riešenie 1 Cdo 132/2009 5 skutkových otázok dovolací súd nie je oprávnený a ani vybavený procesnými prostriedkami ( § 243a ods. 2 druhá veta O.s.p.) V prejednávanej veci sa dovolací súd mal zaoberať len právnou otázkou zásadného významu, za ktorú odvolací súd označil, 1/ či v prípade transformácie Z., š. p., t.j. zrušenia štátneho podniku a vloţenia jeho majetku do akciovej spoločnosti potrebovalo Ministerstvo strojárstva a energetiky ČR podľa § 11 ods.4 zákona č. 61/1977Zb. účinného do 23.6.1991 súhlas ústredného orgánu štátnej správy lesného hospodárstva SR ako podmienky platnosti napadnutého rozhodnutia, 2/ či zmenou naračného tvrdenia navrhovateľa po rozhodnutí Najvyššieho súdu SR o dovolaní ţalovaného došlo k zmene ţaloby, o ktorej mal súd povinnosť rozhodnúť. Podľa čl. IV. ods. 1 zákona č. 17/1993 Z.z. ak pri prevode alebo prechode majetku vo vlastníctve štátu na iné osoby, ktorý sa uskutočnil podľa osobitných predpisov , boli porušené ustanovenia všeobecne záväzných predpisov, je štát oprávnený podať návrh na určenie neplatnosti prevodu alebo prechodu vlastníctva. Zákonným predpokladom podania návrhu je prevod alebo prechod majetku vo vlastníctve štátu na iné osoby, ktorý sa uskutočnil podľa osobitných predpisov, ak boli porušené ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov. Podľa odvolacieho súdu prevod majetku štátu na obchodnú spoločnosť bol nezákonný, protoţe bol uskutočnený bez súhlasu ústredného orgánu štátnej správy lesného hospodárstva Slovensek republiky podľa § 11 ods.4 zákona č. 61/1977Zb. o lesoch účinného do 23.6.
  9. Najvyšší súd Slovenskej republiky uţ vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí v tejto veci ( rozsudok z
  10. júna 1999 sp. zn. 3Cdo 28/96 uviedol, ţe po politickej a hospodárskej zmene v roku 1989 sa pojem vlastníctva zmenil nielen formálne ale aj obsahovo. Nastolila sa jednota vlastníctva a z toho vyplývajúca rovnaká moţnosť nadobúdať vlastníctvo a vzájomná rovnosť vlastníkov. Do skupiny predpisov, ktoré začali realizovať a napĺňať myšlienky novelizovanej ústavy z r. 1990, nesporne patrí aj zákon č. 103/1990Zb., ktorým sa novelizoval Hospodársky zákonník (ďalej len HZ). Týmto zákonom sa okrem iného doplnil zákon o ustanovenia § 74b a § 69 odst. 3, zmyslom ktorých bolo štátnym podnikom v období prechodu na trhový 1 Cdo 132/2009 6 mechanizmus vytvoriť čo najväčšiu samostatnosť, na štátne podniky sa prestali vzťahovať ustanovenia upravujúce príslušnosť k hospodáreniu s národným majetkom, oprávnenia a povinnosti organizácie vykonávajúce právo hospodárenia, trvalé a dočasné uţívanie oprávnenia riadiacich orgánov obmedziť organizáciu vo výkone jej práva hospodárenia (pozri aj Havlan. Vlastníctví státu v letech 1948 – 1989, Právník 5/1998) a prevody vlastníctva národného majetku neobmedzovať vykonávacou vyhláškou o hospodárení s národným majetkom. Pojem národný majetok upravoval hospodársky zákonník v ustanovení §
  11. V čase rozhodnom pre posúdenie veci sa za národný majetok povaţovali veci a majetkové práva včítane práv k výsledkom výskumnej, vývojovej, projektovej a inej obdobnej činnosti, ktoré boli v socialistickom celospoločenskom vlastníctve. Jediným vlastníkom tohto majetku bol štát a štátnym organizáciám, ktoré s týmto majetkom hospodárili patrilo iba právo správy, resp. v čase uskutočnenia sporného prevodu právo hospodárenia. Správa národného majetku a právo hospodárenia s týmto majetkom boli právne inštitúty rovnakého obsahu, predstavovali právnu formu výkonu štátneho vlastníctva, teda právnu formu výkonu základných oprávnení a povinností, ktoré tvorili obsah vlastníckeho práva štátu. Štátne organizácie vykonávali správu národného majetku vţdy vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť. Obsahom tohto práva bolo právo a zároveň povinnosť mať zverený národný majetok u seba, uţívať ho, nakladať s ním v súlade s úlohami, ktorými bola štátna organizácia poverená a domáhať sa ochrany tohto majetku. Subjektom správy , resp. práva hospodárenia mohli byť iba štátne organizácie. Iným neţ štátnym organizáciám ,resp. občanom mohol byť národný majetok prevedený len do vlastníctva (§ 69 HZ), čo súviselo s formami vlastníctva, ktoré právny poriadok rozoznával ( vlastníctvo štátne, druţstevné, spoločenských organizácií, súkromné) alebo mohol byť tento majetok daný do trvalého uţívania iným ako štátnym organizáciám ( §70 HZ). V týchto prípadoch sa uţ neprevádzala správa majetku, resp. právo hospodárenia. Tento názor bol všeobecne konštantný v odbornej spisbe (napr. Slavoj Vaněk, Československé hospodářske právo, Panorama 1979, Stanislav Plíva, Hospodáření s národním majetkem, Panorama 1987). Právny poriadok rozlišoval prevody správy národného majetku zásadne len medzi štátnymi organizáciami, pri ktorých zostalo vlastníctvo štátu zachované a prevody vlastníctva národného majetku, ktoré sa uskutočňovali medzi štátnymi organizáciami a inými neţ štátnymi organizáciami, resp. občanmi. Pri prevodoch vlastníctva dochádzalo k zániku vlastníckeho práva štátu a súčasne k zániku práva správy, resp. hospodárenia s národným 1 Cdo 132/2009 7 majetkom. Inými slovami pri prevode vlastníctva štátu uţ nedochádzalo k prevodu práva správy, resp. hospodárenia s národným majetkom, pretoţe toto právo zaniklo okamihom zmeny vlastníctva. Zákon č. 61/1977Zb. o lesoch v ustanovení § 11 ods. 4 v znení účinnom v čase sporného prevodu spájal prevod správy lesného národného majetku so súhlasom ústredného orgánu štátnej správy lesného hospodárstva republiky. Podľa tohto ustanovenia sa realizoval výkon čl. 4 ods.
  12. ústavného zákona č. 143/1968 Zb. o československej federácii, účinného do 31.12.1990, v zmysle ktorého orgány Českej republiky a Slovenskej republiky riadia orgány a organizácie, ktoré pracujú v odvetviach spravovaných v pôsobnosti týchto republík; pokiaľ činnosť týchto orgánov a organizácií zasahuje do druhej republiky, robia tak koordinovane s jej orgánmi. V čase rozhodnom pre posúdenie sporného prevodu však zákon takýto súhlas nespájal s prevodom vlastníctva, takýto právny stav nastal aţ dňom 22.augusta
  13. Pre posúdenie daného nároku to však nemá právnu relevanciu. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací z vyššie uvedených dôvodov dospel k záveru, ţe na prevod majetku štátu do majetku spoločnosti Z., a.s. vykonaný rozhodnutím Ministerstva strojárenstva a elektrotechniky Českej republiky zo dňa 19.12.1990 pod číslom 140/90,1030/674/90, nebol potrebný súhlas ústredného orgánu štátnej správy lesného hospodárstva SR. V čase uskutočnenia prevodu právny poriadok uvedený súhlas neurčoval ako podmienku platnosti prevodu vlastníctva štátu na iný subjekt. Prvú z nastolených otázok teda odvolací súd nevyriešil správne. Následne sa dovolací súd zaoberal druhou otázkou, teda či zmenou naračného tvrdenia navrhovateľa po rozhodnutí Najvyššieho súdu SR o dovolaní ţalovaného došlo k zmene ţaloby , o ktorej mal súd povinnosť rozhodnúť. Medzi obligatórne náleţitosti návrhu na začatie občianskeho súdneho konania patrí v zmysle § 79 ods. 1 OSP aj pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov, ktorých sa ţalobca dovoláva a musí z neho byť zrejmé, čoho sa navrhovateľ domáha. Dispozičné oprávnenie ţalobcu, ktoré mu umoţňuje disponovať s predmetom konania, mu dáva aj moţnosť návrh dopĺňať alebo meniť, čo sa týka tak ţalobného petitu, ako aj skutkového základu návrhu. Jeho dispozíciu s návrhom treba posúdiť podľa obsahu 1 Cdo 132/2009 8 procesného úkonu. Podľa ustálenej judikatúry zmenou ţaloby nie je doplnenie návrhu o skutočnosti odôvodňujúce uplatnený nárok aj z hľadiska iného zákonného ustanovenia, ani zmena právnej kvalifikácie pri nezmenenom petite a skutkovom základe. Za zmenu návrhu treba povaţovať, ak navrhovateľ z nezmeneného skutkového základu poţaduje viac alebo iné plnenie, prípadne rovnaké plnenie, ale na základe iného skutkového základu. Toto rozlíšenie má svoj význam, pretoţe zmena návrhu je moţná len so súhlasom súdu a súd o nej rozhoduje uznesením, ale najmä z hľadiska plynutia premlčacích a prekluzívnych lehôt, keďţe hmotno- právne účinky zmeneného návrhu nastávajú dňom jeho doručenia súdu. V danom prípade sa ţalobca návrhom zo 17.12.1990 domáhal určenia neplatnosti prevodu majetku štátu na Z., a.s.. Skutkovo dôvod neplatnosti vyvodzoval z rozhodnutia Ministerstva strojárenstva a elektrotechniky Českej republiky zo dňa 19.12.1990 pod číslom 140/90,1030/674/90, ktoré bolo vydané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi (pre rozpor s čl.10 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky, resp. pre rozpor s § 11 ods.4 zákona č. 61/1977Zb. o lesoch účinného do 23.6.1991) . Ţalobca teda tvrdil, ţe sporný prevod je absolútne neplatný. Judikatúra je konštantná v posúdení absolútnej neplatnosti prevodu resp. prechodu vlastníctva (R 39/1998). Absolútna neplatnosť (negotium nullum) nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona (ex lege). Súd je povinný sa ňou zaoberať z úradnej moci. Táto neplatnosť nemôţe byť zhojená dodatočným schválením (retihabíciou) a nemôţe konvalidovať ani dodatočným odpadnutím dôvodu neplatnosti. Pripustiť iný výklad by podla názoru dovolacieho súdu, bolo v rozpore s princípom právnej istoty. V danom prípade druhú dovolaciu otázku odvolací súd vyriešil správne, nebol dôvod, aby postupoval podľa § 95 O.s.p. Keďţe odvolací súd nevyriešil správne otázku platnosti prevodu majetku štátu , jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení, a preto bolo potrebné rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2 O.s.p.). V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a aj dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). 1 Cdo 132/2009 9 P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  14. februára 2011 JUDr. Jana B a j á n k o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť : Hrčková Marta

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.