Obsah (6)

§ 132§ 238§ 241§ 237§ 42a§ 42

Najvyšší súd 5 Cdo 188/2010 Slovenskej republiky ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Mesiarkinovej a členov senátu

§ 132O.s.p.

Jeho skutkové a právne závery bolo potrebné z tohto procesného aspektu povaţovať za predčasné. Krajský súd v Prešove rozsudkom z

1. marca 2010 sp.zn. 9 Co 64/2009 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti tak, ţe určil, ţe darovacia zmluva uzavretá formou notárskej zápisnice číslo N 620/97, Nz 604/97 dňa
2. decembra 1997 medzi darcom M. S.S., v tom čase bytom K. a obdarovanou S. Č., rod. S., narodenou X., bytom H., L., ktorou darca previedol na obdarovanú nehnuteľnosti v katastrálnom území H., a to parcelu KN číslo X. – zastavaná plocha vo výmere 300 m2, parcelu KN číslo X. – záhrada o výmere 1914 m2, rodinný dom súpisné číslo X., postavený na parcele KN číslo X., spolu s plotmi, vedľajšími stavbami, vonkajšími úpravami a trvalými porastmi zapísanými na liste vlastníctva číslo X., je voči ţalobcovi právne neúčinná. Zaviazal ţalovanú zaplatiť na účet prvostupňového súdu štátom preddavkované trovy v sume 1.290,35 € do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Súčasne ju zaviazal zaplatiť ţalobcovi na účet jeho právnej zástupkyne náhradu trov konania v sume 1.246,19 € do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Opätovne uviedol, ţe prvostupňový súd z ním zistených skutočností nevyvodil správne skutkové ani právne závery. Odvolací súd v podstate zhodne so súdom prvého stupňa dospel ku skutkovému a právnemu záveru, ţe ţalovaná nepreukázala, ţe úmysel dlţníka (M. S. ml.) ukrátiť veriteľa (navrhovateľa) pri náleţitej starostlivosti nemohla poznať. Nepovaţoval za úspešnú obranu ţalovanej len samotné jej tvrdenie o tom, ţe o úmysle dlţníka ukrátiť ţalovaného ako veriteľa nevedela, ani nemohla vedieť. Ţalovaná bola povinná v tejto súvislosti preukázať, čo všetko vykonala v záujme poznania takéhoto úmyslu dlţníka vzhľadom na okolnosti prípadu. Malo ísť z jej strany o takú činnosť, aby sa o úmysle dlţníka (starého o otca) aj dozvedela. Zákon od blízkej osoby poţaduje, aby sa pri právnych úkonoch s dlţníkom, alebo pri právnych úkonoch, ktoré dlţník urobil v jej prospech, týmto spôsobom presvedčila, ţe právny úkon neukracuje veriteľa dlţníka. Zákon vedie osobu blízku dlţníkovi k tomu, aby neurobila právne úkony, a teda neprijímala plnenia, na ujmu práv veriteľov dlţníka. V prípade, ţe sa osoba blízka dlţníkovi takto nezachová, musí byť uzrozumená s tým, ţe veriteľ môţe poţadovať uspokojenie svojej pohľadávky taktieţ z majetku, ktorý na základe takéhoto právneho úkonu od dlţníka osoba blízka nadobudla. Dlţník M. S., narodený X., ktorý zomrel dňa X., mal 4 deti a 12 vnukov, pričom len po jeho dvoch zomrelých synoch sa stali dedičmi 6 vnuci, všetci bývajúci v H.. So ţalovanou dlţník nebýval v spoločnej domácnosti a s touto sa stretával, podľa jej tvrdenia, len pri 6 5 Cdo 188/2010 beţných návštevách. Ţalovaná sa však nemohla účinne zbaviť zákonom stanovenej domnienky vedomosti o úmysle dlţníka (starého otca) ukrátiť ţalovaného, ako veriteľa, len tvrdením, ţe o jeho záväzku nemala vedomosť, ţe s ním neţila v spoločnej domácnosti, či tým, ţe prijala dar, ktorý jej starý otec sľuboval uţ od detstva. Výslovne potvrdila, ţe o tom, ţe dlţník bol vlastníkom ďalších nehnuteľnosti, sa dozvedela aţ v priebehu súdneho sporu. Podobne uznala, ţe v čase darovania nehnuteľnosti si nezisťovala, či darca má nejaké záväzky, ktorých uspokojenie môţe byť zmarené týmto darom. Úmysel dlţníka M. S. mladšieho ukrátiť ţalobcu ako veriteľa, bol preukázaný oboznámením rozsudkov súdov vo veci sp.zn. 11 C/1081/1994, ktorými bolo rozhodnuté o určení neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej medzi M. S. mladším a ţalobcom dňa
3. júla
4. Tieto rozhodnutia súdu nadobudli právoplatnosť dňa
5. januára
6. K uzavretiu darovacej zmluvy došlo bezprostredne potom, ako dňa
7. októbra 1997 ţalobca vyzval M. S. ml. vrátiť vyplatenú kúpnu cenu. V dôsledku toho sa musel odvolací súd vysporiadať so splnením ďalšej podmienky stanovenej v § 42a ods. 2 veta druhá Občianskeho zákonníka, a to s tým, či darovacou zmluvou zo dňa
8. decembra 1997 došlo k faktickému, hoci len čiastočnému ukráteniu ţalobcu ako veriteľa M. S. mladšieho. Darovacou zmluvou spísanou dňa
9. decembra 1997 do notárskej zápisnice daroval M. S. mladší ţalovanej rodinný dom číslo súpisné X. s plotmi, vedľajšími stavbami, vonkajšími úpravami a trvalými porastmi, ako aj parcely KN X., KN X. v celkovej výmere 2314 m
10. Išlo o dom a parcely nachádzajúce sa v intraviláne mesta H., ktorých hodnota bola stanovená znalcom Ing. J. K. na 446.972,- Sk. Jednalo sa o výmeru nehnuteľností, ktorá je pribliţne rovnakej výmery ako podiel 4/12 z parcely číslo KN X. zapísanej na LV číslo X. (2.465,35 m2). Z rozsudku súdov vo veci sp.zn. 11 C 1081/1994 bolo zistené, ţe kúpnou zmluvou zo dňa
11. júna 1994 M. S. mladší odpredal terajšiemu ţalobcovi celú parcelu číslo X. – roľa o výmere 7392 m2 za dohodnutú kúpnu cenu 813.120,- Sk, hoci nebol jej vlastníkom v celosti. Podľa týchto rozhodnutí svedčilo M. S. mladšiemu vlastníctvo len k podielu 1/3 z podielu jeho matky M. S., ktorý nadobudol rozhodnutím Štátneho notárstva v H. zo dňa
12. júna 1992 číslo D 363/
13. Dedičstvo po jeho otcovi M. S.S., k ďalšej polovici nehnuteľnosti v tom čase nebolo ešte prejednané. K jeho prejednaniu došlo aţ vydaním osvedčenia o dedičstve zo dňa
14. júna 2006 č.k. 14D 1055/2005, Dnot 10/2006, t.j. aţ po smrti M. S. mladšieho, ktorý zomrel dňa
15. októbra
16. Zo zákonného podielu 2/12, ktoré patrili M. S. mladšiemu po jeho otcovi M. S. staršom, nadobudli osvedčením dedičstva R. S. a V. S. po 1/
17. Vychádzajúc z týchto podkladov bolo moţné preto konštatovať, ţe ku dňu uzavretia 7 5 Cdo 188/2010 darovacej zmluvy
18. decembra 1997, bol M. S. mladší preukázateľne vlastníkom len podielu 2/12 z parcely číslo X. – orná pôda o výmere 7396 m2, zapísanej na LV číslo X. katastrálneho územia H., ktorý nadobudol po svojej matke M. S.. Okrem toho mu svedčil aj jeho zákonný podiel 2/12 po otcovi M. S. staršom, ktorý však ku dňu
19. decembru 1997 ešte nebol predmetom dedičského konania a nebolo rozhodnuté, kto ho nadobudol. V ţiadnom prípade pri zisťovaní hodnoty disponibilného majetku M. S. mladšieho ku dňu
20. decembru 1997, nebolo moţné prihliadať k podielu 1/2 zapísanému ako vlastníctvo M. S. mladšieho k tejto nehnuteľnosti na základe osvedčenia vydrţania vlastníckeho práva zo dňa
21. septembra 1998 číslo N 483/98/Nz 480/
22. K tomuto osvedčeniu došlo aţ po uzavretí darovacej zmluvy (
23. decembra 1997) a tento zápis bol následne zmenený v dôsledku určovacieho rozhodnutia súdu. Tieto okolnosti mali zásadný význam na posúdenie toho, či odporovací návrh podaný ţalobcom spĺňa podmienku faktického ukrátenia ţalobcu darovacou zmluvou zo dňa
24. decembra
25. V tejto časti po opakovaní dokazovania vykonaného prvostupňovým súdom a vykonaní dokazovania odvolacím súdom výsluchom znalca Ing. Č., ktorého opomenul vypočuť súd prvého stupňa (§ 214 ods. 4 O.s.p.), dospel odvolací súd k inému skutkovému a právnemu záveru. Ku dňu
26. decembru 1997 činil záväzok M. S. mladšieho a teda pohľadávka ţalobcu 813.120,- Sk. Príslušenstvom pohľadávky k tomuto dňu boli aj splatné prisúdené úroky z omeškania, ktoré podľa ţalobcu činili 16.859,- Sk. K tomuto dňu bol M. S. mladší vlastníkom viacerých nehnuteľností, z ktorých pre rozhodnutie vo veci má význam len hodnota nehnuteľností, ktoré boli predmetom darovacej zmluvy a hodnota spoluvlastníckeho podielu M. S. mladšieho v parcele KN číslo X. – orná pôda o celkovej výmere 7396 m2 zapísaná na LV číslo X. katastrálneho územia H.. Hodnota ostatných nehnuteľností bola, aj vo svojom súhrne, v konečnom dôsledku nepodstatná vzhľadom k ich nízkej hodnote. Podľa doplnku zo dňa
27. januára 2005 k znaleckému posudku Ing. J. K. bol nebohý M. S. mladší vlastníkom 34 pozemkov v celkovej hodnote 881.944,70 Sk. Z tejto hodnoty však hodnota podielu 2/3 z parcely 5381/102 bola (podľa tohto znalca) 862.866,70 Sk a hodnota ostatných pozemkov len 19.077,60 Sk, t.j. 2,16 %. Aj po pripočítaní hodnoty lesov 46.558,- Sk podľa znaleckého posudku Ing. L. D. z
28. januára 2004, bola hodnota ostatných pozemkov vo vzťahu k parcele číslo X., nepodstatná pre rozhodnutie vo veci. Parcela číslo X. bola vedená ako orná pôda, ktorá sa však nachádza v zastavanej časti mesta H.. Táto okolnosť mala uţ aj v čase uzavretia darovacej zmluvy vplyv na jej všeobecnú (trhovú) hodnotu. Ku 8 5 Cdo 188/2010 dňu
29. decembru 1997 bola v platnosti vyhláška č. 465/1991 Zb. o oceňovaní nehnuteľností. Podľa znalca Ing. Š. Č. bola vyhlášková cena 150,Sk za m2 a po zohľadnení zráţok a priráţok, znalec stanovil za podiel 8/12 (4931 m2) cenu 673.081,50 Sk. Podielu 4/12 potom zodpovedá cena 336.518.- Sk a podielu 2/12 cena 168.529,- Sk. Táto tzv. vyhlášková cena nezodpovedala úrovni cien nehnuteľností pri ich kúpe a predaji uskutočnenom v období po
30. januári
31. Ustanovenie § 1b ods. 1 vyhl. č. 465/1991 Zb. stanovilo zásadu, ţe cena pozemkov sa určuje dohodou medzi predávajúcim a kupujúcim, pričom výška takto dojednanej ceny nie je obmedzená pokiaľ nejde o úhradu ceny napr. z prostriedkov štátu. Preto pri ustaľovaní hodnoty nehnuteľností bolo potrebné vychádzať z tzv. všeobecnej ceny, ktorá zohľadňuje nielen kultúru pozemku a jeho bonitu, ale aj situáciu na trhu s nehnuteľnosťami porovnateľného druhu v čase uskutočnenia prevodu. Všeobecnú hodnotu tejto nehnuteľnosti za 1 m2 podľa teraz platnej vyhlášky číslo 492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty nehnuteľnosti metódou polohovej diferenciácie, ustálil znalec Ing. Č. ku dňu
32. aprílu 2006 na 933,12 Sk za m
33. Podľa znalca potom hodnota podielu 8/12 z celej nehnuteľnosti sa rovná sume 4.600.906,79 Sk a podielu 4/12 zodpovedá suma 2.476.808,- Sk. Táto vyhláška však nadobudla účinnosť aţ od
34. septembra 2004 a uplatňuje sa pri stanovení všeobecnej hodnoty majetku podniku a nie je v súlade s cenou podobných nehnuteľností, za ktorú boli predávané v roku
35. Pri svojom výsluchu pred odvolacím súdom znalec Ing. Č. pozmenil svoj posudok tak, ţe zníţil všeobecnú cenu 1 m2 tejto nehnuteľnosti platnú ku dňu
36. decembru 1997 o mieru inflácie za obdobie od uzavretia zmluvy do podania posudku. Odvolací súd konštatoval, ţe znalec ustálil hodnotu parcely č. X. ku dňu
37. septembra 2006 a nie ku dňu uzavretia darovacej zmluvy, pričom túto hodnotu orientačne zníţil na odvolacom pojednávaní bez znalosti o konkrétnej výške inflácie za roky 1997 aţ
38. Výška všeobecnej (trhovej) ceny nehnuteľnosti sa však podľa záveru odvolacieho súdu mení aj z iných dôvodov neţ je inflácia. Preto znalecký posudok Ing. Č. vyhodnotil ako nepouţiteľný ani po jeho úprave na odvolacom pojednávaní. Takto ustálená cena sa priblíţila k trhovým cenám zisteným prvostupňovým súdom z iných dôkazov. Podľa údajov Ministerstva financií Slovenskej republiky o základných makroekonomických ukazovateľoch zverejnených Štatistickým úradom Slovenskej republiky, bola výška celkovej inflácie za roky 1997 aţ 2007 71,8 % (6,1 + 6,7 + 10,6 + 12 + 7,1 + 3,3 + 8,5 + 7.5 + 2,7 + 4,5 + 2,8). Po takejto úprave by zodpovedala všeobecná cena podielu 4/12 z parcely číslo X. len podielu 28,2 % z pôvodne znalcom ustálenej ceny 2.476.808.Sk, t.j. sumu 698.460,- Sk. Všeobecná cena 1 m2 z tejto parcely by sa po takejto úprave rovnala sume 263,13 Sk. Takto ustálená 9 5 Cdo 188/2010 všeobecná hodnota pozemku korešponduje s trhovou cenou, za ktorú sa takéto pozemky predávali v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku. Podľa správy Mestského úradu v H. zo dňa
39. mája 2007 boli pozemky v lokalite D. s moţnosťou napojenia na inţinierske siete odpredávané v roku 2007 za cenu 550,- Sk za m
40. Podobne Realitná kancelária S. H. s.r.o. H., dňa
41. mája 2007 oznámila, ţe trhová cena pozemkov v meste H. mimo centra mesta je cca 500,- Sk za m
42. Išlo pritom o trhovú cenu pozemkov po uplynutí 10 rokov od uzavretia darovacej zmluvy. V dôsledku toho nebol pre rozhodnutie vo veci pre dovolací súd akceptovateľný pôvodný záver znaleckého posudku Ing. Š. Č. zo dňa
43. marca
44. Upravená všeobecná cena tohto pozemku sa výrazne pribliţovala k všeobecnej cene ustálenej v doplnku znaleckého posudku Ing. J. K. zo dňa
45. februára
46. Tento taktieţ vychádzal zo základnej ceny 150,- Sk za m2 a vzhľadom na zvýšený záujem o kúpu pozemkov v rozhodnom období stanovil jednotkovú cenu na 185,- Sk za m
47. Podielu 4/12, t.j. výmere 2465 m2 potom zodpovedala trhová cena 431.375,- Sk a podielu 2/12 suma 228.012,50 Sk. Pre porovnanie odvolací súd uviedol, ţe nebohý M. S. ml. predal dňa
48. marca 1994 celú parcelu č. KN X. o výmere 7396 m2 za 813.120,- Sk, t.j. za cenu 110,- Sk/2l, pričom aj vtedy uţ šlo o cenu trhovú. Nebolo preto preukázané, ţe trhová cena podielu 4/12 z parcely KN č. X. ku dňu uzavretia darovacej zmluvy, t.j. k
49. decembru 1997, by mala byť rovnaká, či dokonca vyššia ako bola trhová cena celej tejto parcely ku dňu
50. marca 1994, keď ju M. S. predal ţalobcovi. Tak výrazný nárast trhovej ceny nie je zistiteľný. Trhová cena podielu maximálne 4/12 z tej istej nehnuteľnosti po uplynutí 3 rokov musela byť jednoznačne niţšia. Ešte výraznejšie bola trhová cena parcely číslo X. preukázateľná zo samotnej darovacej zmluvy zo dňa
51. decembra
52. Hodnota daru, ktorého predmetom boli aj pozemky nachádzajúce sa v intraviláne v tom istom katastrálnom území o celkovej výmere 2214 m2 spolu s rodinným domom na nich postaveným, bola len 446.972,- Sk. Darovacia zmluva v tejto časti odkazovala na posudok Ing. J. K., ktorý však ţalovaná na výzvu odvolacieho súdu ako dôkaz nepredloţila. Vychádzajúc z takto zisteného skutkového stavu konštatoval odvolací súd, ţe trhová cena parcely č. KN X. bola ku dňu
53. decembru 1997 v rozmedzí od 185,- Sk do 263,13 Sk za 1 m
54. Podielu 4/12 z výmery 7396 m2, t.j. 2465,33 m2 zodpovedala potom trhová cena v rozmedzí od 456.087,- Sk po 648.702,- Sk. Po pripočítaní ceny ostatných nehnuteľností (19.077,60 Sk) a ceny lesov (46.558,- Sk) mohla by byť pohľadávka ţalobcu uspokojená maximálne do výšky 714.337,60 Sk. Vychádzajúc z takto ustálenej trhovej ceny parcely číslo KN X. a podielu 4/12 z nej, ktorý teoreticky mohol M. S. mladší povaţovať 10 5 Cdo 188/2010 ku dňu
55. decembru 1997 za svoje vlastníctvo, dospel odvolací súd k záveru, ţe darovacou zmluvou zo dňa
56. decembra 1997 došlo k faktickému ukráteniu ţalobcu ako veriteľa pre jeho nemoţnosť uspokojiť svoju pohľadávku v celom rozsahu z majetku, ktorého bol ku dňu
57. decembru 1997 M. S. mladší vlastníkom. Pohľadávka ţalobcu mohla byť len sčasti uspokojená z hodnoty podielu darcu 4/12 z parcely č. KN X.. Hodnota ostatných nehnuteľností bola ku dňu uzavretia darovacej zmluvy tak nízka, aţ zanedbateľná, ţe bolo vylúčené, aby ţalobca si mohol svoju pohľadávku uspokojiť z týchto nehnuteľností. Vzhľadom k nárastu pohľadávky ţalobcu o úroky z omeškania a ustáleniu súčasného podielu darcu na 2/12 z parcely č. KN X., nemohla byť táto pohľadávka ţalobcu uspokojená v plnom rozsahu z predaja ostatného, nedarovaného nehnuteľného majetku darcu. V dôsledku toho boli splnené podmienky pre vyhovenie tej časti návrhu, ktorou sa ţalobca domáhal vyslovenia neúčinnosti darovacej zmluvy zo dňa
58. decembra 1997 vo vzťahu k nemu. Odvolací súd v súlade s § 220 O.s.p. zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa zamietnutia návrhu na určenie neúčinnosti tohto právneho úkonu tak, ţe návrhu v tejto časti vyhovel. V dôsledku toho v súlade s § 142 ods. 1 a § 224 ods. 2 O.s.p. priznal ţalobcovi právo na náhradu všetkých účelne vynaloţených trov konania. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie ţalovaná, ktorá ho ţiadala zrušiť a vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie. Uviedla, ţe napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci a konanie, ktoré rozhodnutie predchádzala, je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok neprávne rozhodnutie vo veci. Opätovne odvolaciemu súdu vytýkala, ţe sa odchýlil od skutkových zistení súdu prvého stupňa a iba na základe vlastnej úvahy dospel k záveru o podstatne niţšej všeobecnej hodnote parcely v spoluvlastníckom podiele 4/12 a v nadväznosti na to dospel k záveru, ţe darovacia zmluva ukracuje uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky navrhovateľa, pričom sa v odôvodnení svojho rozsudku nevysporiadal so všetkými tvrdeniami ako i vykonanými dôkazmi, ktoré mali zásadný právny význam. Namietala nesprávny postup odvolacieho súdu v tom smere, ţe v konaní vykonané znalecké dokazovanie spochybnil a pri stanovení všeobecnej hodnoty nehnuteľností vychádzal z vlastnej nesprávnej úvahy, ktorú doplnil skutkovým stavom, ktorý nevyplýval z vykonaných dôkazov. Namietala i nesprávny právny záver odvolacieho súdu, ktorý zaujal v tom smere, ţe nevynaloţila náleţitú starostlivosť, aby poznala úmysel darcu ukrátiť navrhovateľa ako veriteľa. 11 5 Cdo 188/2010 Ţalobca vo svojom vyjadrení ţiadal dovolanie zamietnuť a priznať náhradu trov dovolacieho konania, keď sa plne stotoţnil so závermi odvolacieho súdu a dôvodmi jeho rozsudku, pričom ţalovaná podľa neho v dovolaní neuviedla ţiadne relevantné skutočnosti, ktoré by spochybnili správnosť skutkového a právneho posúdenia veci odvolacím súdom. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, ţe dovolanie ţalovanej nie je dôvodné. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné, ak smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

§ 238ods.

2 O.s.p. je dovolanie prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.

§ 241ods.

2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku. 12 5 Cdo 188/2010 So zreteľom na § 242 ods. 1 O.s.p. dovolací súd skúmal, či v konaní nedošlo k procesnej vade

§ 237O.s.p.

O vadu tejto povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Ţiadna z týchto vád nebola v dovolaní namietaná a ani v dovolacom konaní nevyšla najavo. Dovolací súd sa vzhľadom na § 242 ods. 1 O.s.p. zaoberal tieţ otázkou, či sa v konaní na súdoch niţších stupňov nevyskytol procesný nedostatok, ktorý by vykazoval znaky tzv. inej procesnej vady konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Vadu tejto povahy ţalovaná naznačila argumentáciou, ţe odvolací súd sa v napadnutom rozsudku dostatočne nevysporiadal so všetkými tvrdeniami a dôkazmi. S poukazom na obsah a vnútornú štruktúru dovolaním napadnutého rozsudku dospel dovolací súd k záveru, ţe táto námietka ţalovanej neobstojí. Odvolací súd v napadnutom rozsudku podrobne opísal priebeh doterajšieho konania, zopakoval podstatné časti svojho skoršieho rozsudku v tejto veci, v ktorom boli dopodrobna vysvetlené jeho právne závery. Zo spôsobu, ktorý zvolil odvolací súd pri odôvodnení zmeňujúceho výroku rozsudku vo veci samej, sú zrejmé dôvody rozhodnutia odvolacieho súdu, a to vrátane zákonných ustanovení, pri aplikácii ktorých odvolací súd dospel k záveru o dôvodnosti návrhu. Dovolateľka namietala, ţe napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil správny (náleţitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 13 5 Cdo 188/2010 V predmetnej veci sa ţalobca domáhal svojím návrhom v súlade s § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka svojej ochrany ako veriteľa pred právnym úkonom svojho dlţníka, ktorým sa zbavil svojho majetku za tým účelom, aby sa z neho nemohol uspokojiť jeho veriteľ. Zmyslom takéhoto návrhu (odporovacej ţaloby) je dosiahnuť rozhodnutie súdu, ktorým by bolo určené, ţe je voči nemu neúčinný dlţníkom urobený právny úkon.

§ 42aods.

1 Občianskeho zákonníka veriteľ sa môţe domáhať, aby súd určil, ţe dlţníkove právne úkony podľa odsekov 2 aţ 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlţníkovi z jeho odporovateľného právneho úkonu uţ vymáhateľný alebo ak uţ bol uspokojený. Vymáhateľnou pohľadávkou

§ 42aods.

1 Občianskeho zákonníka sa rozumie taká pohľadávka, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého moţno nariadiť výkon rozhodnutia - exekúciu (Rč 12/2003).

§ 42aods.

2 Občianskeho zákonníka odporovať moţno právnemu úkonu, ktorý dlţník urobil v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy, a právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlţníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlţníkom a osobami jemu blízkymi (§ 116 a 117), alebo ktoré dlţník urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb s výnimkou prípadu, keď druhá strana vtedy dlţníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náleţitej starostlivosti nemohla poznať. V konaní o určenie, ţe právne úkony dlţníka voči veriteľovi sú neúčinné, nesie veriteľ bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno ohľadom toho, ţe k uspokojeniu veriteľovej vymáhateľnej pohľadávky preukázateľne nie je moţné pouţiť iný majetok dlţníka. Veriteľ nesie bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno ohľadom úmyslu dlţníka ukrátiť veriteľa a ohľadom toho, ţe tento úmysel musel byť druhej strane známy, ak však sú touto druhou stranou osoby dlţníkovi blízke, je naopak na týchto osobách, aby preukázali, ţe úmysel dlţníka ukrátiť veriteľa nemohli i pri náleţitej starostlivosti poznať. Osoba dlţníkovi blízka sa môţe

§ 42ods.

2 Občianskeho zákonníka ubrániť odporovacej ţalobe, len ak preukáţe, ţe o dlţníkovom úmysle ukrátiť odporovateľným právnym úkonom veriteľa nevedela a ani nemohla vedieť, napriek tomu, ţe vynaloţila 14 5 Cdo 188/2010 starostlivosť k poznaniu tohto dlţníkovho úmyslu a išlo o náleţitú starostlivosť. Vynaloţenie náleţitej starostlivosti predpokladá, ţe osoba dlţníkovi blízka vykonala s ohľadom na okolnosti prípadu a s prihliadnutím na obsah právneho úkonu dlţníka takú činnosť (aktivitu), aby dlţníkov úmysel ukrátiť veriteľa, ktorý tu bol v dobe odporovateľného právneho úkonu, z jej výsledkov poznala, t.j. aby sa o tomto úmysle dozvedela (Rč. 35/2002). I v prípade, ţe dlţník plní uzavretím zmluvy s treťou osobou svoj morálny alebo právny záväzok, môţe uzavretím zmluvy sledovať úmysel ukrátiť svojho veriteľa. Ak ide o právny úkon medzi dlţníkom a osobou jemu blízkou, nemusí veriteľ tvrdiť ani preukazovať, ţe ţalovanému musel byť úmysel dlţníka odporovaným právnym úkonom ukrátiť veriteľa známy, zákon v takomto prípade predpokladá, ţe ţalovaný o úmysle dlţníka ukrátiť odporovateľným právnym úkonom veriteľa vedel, ibaţe ţalovaný preukáţe, ţe v dobe právneho úkonu dlţníkov úmysel ukrátiť veriteľa i pri náleţitej starostlivosti nemohol poznať (pozri aj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z

1. septembra 2006 sp.zn. 30 Cdo 653/2006). V predmetnej veci nebolo sporným, ţe ţalobca mal proti M. S. mladšiemu, starému otcovi ţalovanej, súdom priznanú a vymáhateľnú pohľadávku vo výške 813 120 Sk istiny s príslušenstvom, ani tá skutočnosť, ţe M. S. mladší previedol po výzve na plnenie tejto pohľadávky darovacou zmluvou označené nehnuteľnosti na ţalovanú. Tieto skutočnosti v konaní účastníci nenamietali a odvolací súd správne z tohto skutkového stavu vychádzal. Námietku, ţe ţalovaná nemala vedomosť o úmysle M. S. mladšieho týmto právnym úkonom ukrátiť ţalobcu, správne právne vyhodnotil odvolací súd s poukazom na neunesenie dôkazného bremena v tom, smere, ţe ţalovaná ako osoba blízka dlţníkovi nepreukázala, ţe vynaloţila náleţitú starostlivosť, aby takúto vedomosť získala. Z obsahu spisu, z výpovedí ţalovanej ako i svedkov, vyplynulo, ţe ţalovaná sa týmito skutočnosťami vôbec nezaoberala, v čase, kedy prijala dar od svojho starého otca. Správne vyhodnotil odvolací súd i splnenie ďalšej podmienky dôvodnosti návrhu ţalobcu a to skutočnosť, ţe právnym úkonom (darovacou zmluvou) dlţníka, došlo k ukráteniu ţalobcu ako veriteľa, kde dôkazné bremeno a bremeno tvrdenia prináleţalo ţalobcovi. 15 5 Cdo 188/2010 Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku podrobne rozobral, z akých dôkazov ohľadom výšky majetku dlţníka (M. S. mladšieho) v čase právneho úkonu, ktorého účinnosť bola odporovacou ţalobou zo strany ţalobcu napadnutá (t.j.
2. decembra 1997) vychádzal. Dovolací súd k námietkam odvolateľky ohľadom hodnotenia znaleckých posudkov zo strany odvolacieho súdu uvádza, ţe

§ 132O.s.p.

dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to kaţdý jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Ak závisí rozhodnutie od posúdenia skutočností, na ktoré treba odborné znalosti, ustanoví súd po vypočutí účastníkov znalca (§ 127 ods. 1 veta prvá O.s. p.). Súd však znaleckým posudkom nie je viazaný, hodnotí ho ako ktorýkoľvek iný dôkaz, podľa zásad uvedených v § 132. Hodnoteniu nepodliehajú odborné znalecké závery z hľadiska ich správnosti, súd hodnotí len presvedčivosť posudku, pokiaľ ide o jeho úplnosť vo vzťahu k zadaniu, k zásadám logického myslenia a jeho súlad s ostatnými vykonanými dôkazmi. Pokiaľ sa s jeho závermi nestotoţňuje, musí to v rozhodnutí odôvodniť. Takto postupoval i odvolací súd, keď viaceré znalecké posudky, podané v konaní k hodnote nehnuteľnosti, v reálnom vlastníctva dlţníka, vyhodnotil vlastnou úvahou, s prihliadnutím k ostatným dôkazom (správa Mestského úradu v H., správa realitnej kancelárie S. H. s.r.o., stanovenie hodnoty daru v darovacej zmluve a pod.) a svoje závery i presvedčivo odôvodnil. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k záveru, ţe právne posúdenie veci odvolacím súdom je vecne správne. S jeho závermi, ktoré nevybočili z medzí hľadísk stanovených zákonom, a ktoré sú aj v súlade s pravidlami logického usudzovania, sa Najvyšší súd Slovenskej republiky v celom rozsahu stotoţňuje a v podrobnostiach odkazuje na jeho správne dôvody, vedúce k zmene rozsudku prvého stupňa. Z uvedeného vyplýva, ţe dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. nebol daný a keďţe neboli zistené ani ďalšie dôvody uvedené v § 241 ods. 2 O.s.p., ktoré by mali za následok nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalovanej podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zamietol. 16 5 Cdo 188/2010 V dovolacom konaní úspešnému ţalobcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd mu priznal náhradu trov právneho zastúpenia v dovolacom konaní

vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb za jeden úkon právnej sluţby poskytnutej vypracovaním písomného vyjadrenia k dovolaniu vo výške 55,49 €, čo spolu s náhradou výdavkov vo výške 7,21 € predstavuje spolu 62,70 €, ktoré zaviazal zaplatiť ţalovanú na účet právnej zástupkyne ţalobcu do troch dní.. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 23. novembra 2011 JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová