o určenie neplatnosti závetu a listiny o vydedení

Najvyšší súd 6 Cdo 167/2010 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ J. G., bývajúcej v B., a 2/ Ing. J. K., bývajúceho v B., proti ţalovanej A. B., bývajúcej v Ţ., zastúpenej JUDr. R. F., advokátom so sídlom v B., o určenie neplatnosti závetu a listiny o vydedení, vedenej na Okresnom súde Ţiar nad Hronom pod sp. zn. 5 C 227/2008, o dovolaní ţalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z

1. apríla 2010 sp. zn 13 Co 50/2010 rozhodol t a k t o : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z
2. apríla 2010 sp. zn. 13 Co 50/2010 v zmeňujúcom výroku vo veci samej, ktorým bola určená neplatnosť závetu, a vo výroku o trovách konania z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e Ţalobcovia sa podanou ţalobou domáhali určenia neplatnosti závetu a vydedenia ako prejavov vôle poručiteľa J. K., zomrelého dňa
3. februára
4. Namietali absolútnu neplatnosť označených právnych úkonov urobených v jednej listine, pričom z opatrnosti sa dovolávali aj relatívnej neplatnosti závetu pre rozpor s § 497 Obč. zákonníka. Tvrdili, ţe v časti listiny o závete nie je zákonom poţadovaným spôsobom vyjadrená vôľa poručiteľa zanechať majetok, ustanoviť niekoho dedičom, či povolať niekoho za svojich dedičov, alebo akýmkoľvek iným, gramaticky nespochybniteľným prejavom vôle rozhodnúť pre prípad svojej smrti o majetku. Zároveň poukazovali na to, ţe nie je ani jasne, určite a zrozumiteľne vymedzený okruh povolaných dedičov, a ţe závet obsahuje určujúcu podmienku, ktorej splnenie závetca poţaduje na neurčitom a neadresnom závetnom dedičovi. Okresný súd Ţiar nad Hronom rozsudkom (v poradí druhým) zo dňa
5. októbra 2009 č. k. 5 C 227/08-93 ţalobu zamietol a zároveň rozhodol o povinnosti ţalobcov zaplatiť 6 Cdo 167/2010 2 ţalovanej náhradu trov konania do rúk jej právneho zástupcu. Zamietnutie ţaloby odôvodnil skutkovými zisteniami vyplývajúcimi z vykonaného dokazovania, z ktorých vyvodil právny záver, ţe závet i vydedenie spĺňajú formálne i materiálne predpoklady pre platnosť týchto právnych úkonov. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací na odvolanie ţalobcov rozsudkom z
6. apríla 2010 sp. zn. 13 Co 50/2010 rozsudok súdu prvého stupňa v zamietajúcom výroku v časti týkajúcej sa závetu zmenil tak, ţe určil neplatnosť závetu. V časti zamietajúceho výroku týkajúcej sa vydedenia prvostupňový rozsudok potvrdil. Zároveň zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o trovách konania tak, ţe vyslovil, ţe ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania. Na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel v súvislosti s posudzovaním platnosti závetu k záveru, ţe tento právny úkon, obsiahnutý v listine podpísanej poručiteľom a svedkami 9.5.1997, je neplatný. Neplatnosť závetu odôvodnil tým, ţe v ňom nie je určená konkrétna osoba dediča, ale táto osoba je podmienená takým spôsobom, ţe ňou bude ten, kto sa postará o poručiteľa, doopatruje ho a urobí mu pohreb a ţe teda sa v závete nehovorí o osobe, ktorá tak uţ robí, ale ktorá tak len v budúcnosti urobí. Vyslovil názor, ţe pri ustanovení dediča v závete v zmysle § 477 Obč. zákonníka musí ísť o osobu, ktorá je závetcovi známa, ţe závetca robí právny úkon medzi ţivými a adresuje ho existujúcej osobe, pričom závet nadobúda účinky okamihom jeho smrti. Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala dovolanie ţalovaná. Dovolaním napadla zmeňujúci výrok odvolacieho súdu o určení neplatnosti závetu a súvisiaci výrok o trovách konania. Navrhla aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zmenil a ţalobu o neplatnosť závetu zamietol, a aby potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o trovách konania a rozhodol aj o trovách odvolacieho a dovolacieho konania. Dovolanie odôvodnila nesprávnym právnym posúdením veci odvolacím súdom. Uviedla, ţe odvolací súd nesprávne interpretoval a aplikoval ustanovenie § 477 Obč. zákonníka na daný prípad. Vyjadrila nesúhlas s názorom, ţe osoba závetného dediča musí byť závetcovi známa a musí existovať v čase podpísania závetu. Poukázala na potrebu zisťovať skutočnú vôľu pisateľa závetu a to zo samotnej listiny a všetkých okolností, za ktorých bol urobený prejav vôle o ustanovení závetného dediča. Podľa jej názoru bola za dediča ustanovená osoba, ktorú je moţné identifikovať podľa činnosti (starostlivosť o poručiteľa a zabezpečenie jeho pohrebu), pričom nešlo o podmienku dedenia ale o určenie dediča. Osoba závetného dediča 6 Cdo 167/2010 3 identifikovaná určitou činnosťou alebo vzťahom k poručiteľovi nemusí existovať v čase podpísania závetu poručiteľom. Poručiteľ môţe ustanoviť za dediča kohokoľvek, kto je identifikovateľný, a to aj osobu, ktorú nepozná a ktorá v čase podpísania závetu ani nemusí byť na svete, no musí existovať v čase smrti poručiteľa. Ţalobcovia sa k podanému dovolaniu nevyjadrili. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), preskúmal rozsudok odvolacieho súdu bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe ho treba zrušiť. Najvyšší súd predovšetkým z úradnej povinnosti skúmal existenciu vád konania taxatívne vymedzených v ustanovení § 237 O.s.p. a iných vád, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, aj keď neboli dovolateľkou namietané. Zistil, ţe z obsahu spisu ţiadne takéto vady nevyplývajú. Následne sa zaoberal správnosťou napadnutého rozsudku z hľadiska uplatneného dovolacieho dôvodu, t. j. či rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, ku ktorému môţe dôjsť buď pouţitím iného právneho predpisu, neţ ktorý mal byť správne pouţitý, alebo síce pouţitím správneho právneho predpisu, ale jeho nesprávnym výkladom alebo nesprávnym uplatnením. V prejednávanej veci bolo zo skutkového hľadiska zistené, ţe ţalobcovia sú deťmi poručiteľa J. K., zomrelého 26.2.2008, po ktorom bolo uznesením Okresného súdu Ţiar nad Hronom zo dňa 28.3.2008 začaté dedičské konanie vedené pod sp. zn. 12 D 254/2008, ţe ţalovaná ako druţka poručiteľa v dedičskom konaní predloţila listinu pozostávajúcu z jedného listu, na ktorej je písacím strojom napísaný text označený ako závet a zároveň vydedenie, a ţe táto listina bola podpísaná poručiteľom a dvomi svedkami 9.5.1997, pričom sa v nej okrem iného uvádza, ţe závet je platný pre toho, kto sa postará o poručiteľa, kto ho doopatruje a urobí pohreb (doslovná citácia: „Závet je platný pre toho, kto sa o mňa postará, kto ma doopatruje a urobí pohreb.“). Rozhodujúcou právnou otázkou od riešenia ktorej záviselo správne právne posúdenie veci odvolacím súdom vo väzbe na zistený skutkový stav bola otázka, či závet spĺňal 6 Cdo 167/2010 4 poţiadavku jeho platnosti vyplývajúcu z ustanovenia § 477 Obč. zákonníka, t. j. poţiadavku ustanovenia, resp. určenia dediča. Odvolací súd dospel k záveru, ţe závet túto poţiadavku nespĺňal, keďţe v ňom nebola určená konkrétna osoba závetného dediča, ale táto osoba bola podmienená tak, ţe ňou bude ten, kto sa o poručiteľa postará, doopatruje ho a urobí mu pohreb, pričom takáto osoba nebola poručiteľovi v čase zriadenia závetu známa a existujúca. Dovolací súd sa s týmto právnym záverom odvolacieho súdu nestotoţňuje. Podľa § 477 veta prvá Obč. zákonníka v závete poručiteľ ustanoví dedičov, prípadne určí ich podiely, alebo veci a práva, ktoré im majú pripadnúť. Citované ustanovenie § 477 Obč. zákonníka určuje ako podstatnú a teda obligatórnu náleţitosť závetu ustanovenie, resp. označenie dediča, ktorý je povolaný dediť závetom. Neustanovuje však priamo, akým spôsobom má byť v závete vyjadrené ustanovenie závetného dediča. Nevyţaduje sa, aby dedič bol v závete výslovne pomenovaný, ale zo závetu musí byť vţdy celkom nezvratne zistiteľné, komu má odkázaný majetok pripadnúť. Osoba dediča teda musí byť v závete identifikovaná dostatočne určite, t. j. tak, aby nebola zameniteľná s akoukoľvek inou osobou v čase smrti poručiteľa. Závetný dedič môţe byť preto okrem obvyklých údajov totoţnosti, ako je meno, priezvisko, dátum narodenia či rodné číslo alebo bydlisko, označený aj hovorovým menom, zdrobneninou mena, prípadne uvedením príbuzenského vzťahu k poručiteľovi. Identifikáciu dediča v závete umoţňuje aj jeho označenie určitou činnosťou, napríklad, ţe ním bude ten, kto sa postaral o poručiteľa aţ do jeho smrti, kto ho doopatroval a urobil pohreb. Aj takéto označenie totiţ dáva predpoklad pre zistenie, o akú konkrétnu osobu v danom prípade ide. Z ustanovenia § 477 ani v spojitosti s inými súvisiacimi ustanoveniami nemoţno vyvodiť, ţe dedič ustanovený v závete musí byť poručiteľovi známy v čase zriadenia závetu, prípadne, ţe musí uţ v tomto čase existovať. Naopak, rešpektujúc princíp slobody vôle poručiteľa a jej naplnenia, a zohľadňujúc aj potreby praktického ţivota, povaţuje dovolací súd za správny taký výklad uvedeného ustanovenia, podľa ktorého osoba ustanoveného dediča nemusí byť v čase zriadenia závetu poručiteľovi známa a nemusí ani existovať. Dôleţité je aby bola identifikovateľná a existovala, t. j. mala právnu subjektivitu, v čase smrti poručiteľa. V čase podpísania závetu poručiteľ činnosť, ktorou určil závetného dediča, nemusí ešte potrebovať a tak nemusí ani vedieť, a z povahy niektorých činností závislých od jeho smrti ani nemôţe vedieť, kto bude tou osobou, ktorá sa o neho postará, doopatruje ho a vystrojí mu 6 Cdo 167/2010 5 pohreb. Okrem toho bolo by v rozpore s vôľou poručiteľa a s nenahraditeľnosťou závetu, aby bolo upierané dedičské právo osobám, ktorých povolal závetom za dedičov a ktoré v deň jeho smrti sú spôsobilé dediť, len preto, ţe túto spôsobilosť nemali v čase zriadenia závetu (v prípade fyzickej osoby môţe ísť napríklad o deti potomkov poručiteľa, ktoré sa ešte nenarodili a neboli ani počaté). Vzhľadom na totoţnosť slovenskej a českej právnej úpravy, pokiaľ ide o náleţitosť závetu týkajúcu sa ustanovenia dediča (text § 477 slovenského Obč. zákonníka je zhodný s textom § 477 ods. 1 českého Obč. zákonníka), moţno z hľadiska komparatívneho výkladu poukázať na rovnaký právny záver, ku ktorému v otázke moţnosti označenia dediča určitou konkrétnou činnosťou dospela judikatúra v Českej republike a to v rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky z
7. apríla 2007 sp. zn. 21 Cdo 1859/2006 (dostupný na www.nsoud.cz). Tieţ s pouţitím historického výkladu náleţitosti závetu, týkajúcej sa určitosti ustanovenia dediča, moţno vyššie uvedený právny záver podporiť názorom vysloveným v publikácii autorov F. Rouček – J.Sedláček „ Komentář k československému obecnému zákonníku občanskému a občanské právo platné na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi, Praha 1936, díl III.“, v ktorej na str. 92 sa uvádza, ţe poţiadavku na určitosť, t. j. zrozumiteľnosť vôle poručiteľa, sa nesluší preháňať (posudzovať príliš prísne), lebo ustanovenia zákona o prejave poručiteľovej vôle sú dané preto, aby bolo zabezpečené splnenie jeho pravej vôle, a nie aby boli poskytnuté prostriedky na jej zmarenie. Preto postačuje označenie dediča krstným menom, zanechanie majetku „priateľstvu“, „osobe, ktorá poručiteľa pred smrťou ošetrovala“ alebo „osobe, u ktorej poručiteľ pred smrťou trvale pobýval“. Právo platné na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi (uhorské právo) pripúšťalo, aby osoba dediča bola určená aj nejakou budúcou udalosťou, napríklad „Moja čeľaď, slúţiaca mi v deň mojej smrti“ (str. 93 označenej publikácie). Vychádzajúc z hore uvedenej interpretácie § 477 Obč. zákonníka v prejednávanej veci určenie závetného dediča takým spôsobom, ţe ním bude ten, kto sa o poručiteľa postará, kto ho doopatruje a urobí pohreb, teda jeho určenie budúcou konkrétnou činnosťou, bolo pre identifikáciu tohto dediča postačujúce. Vyhovovalo preto poţiadavke zákona na ustanovenie dediča v závete a nemalo za následok neplatnosť závetu. Keďţe išlo o spôsob označenia dediča, nemohlo zároveň ísť (a ani nešlo) o podmienku, ktorou by bol podmienený 6 Cdo 167/2010 6 vznik dedičského práva, alebo jeho zánik, alebo ktorou by bol dedič obmedzovaný v dispozícii s dedičstvom či nútený k výkonu nejakých povinností. So zreteľom na uvedené dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu podľa § 243b ods. 1 O.s.p. a contrario v dovolaním napadnutom zmeňujúcom výroku o určení neplatnosti závetu a v súvisiacom výroku o trovách konania zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
8. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
9. októbra 2011 JUDr. Rudolf Č i r č, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová