6 M Cdo 21/2010 R o z s u d o k V m e n e S l o v e n s k e j r e p u b l i k y Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu JUDr. Rudolfa Čirča a sudcov JUDr. Ladislava Górásza a JUDr. Ivana Machyniaka v právnej veci ţalobcov 1/ A. S., bývajúcej v P., 2/ J. S., bývajúceho v B. a 3/ A. V., bývajúcej v B., zastúpených JUDr. E. Ľ., advokátkou so sídlom v B., proti ţalovanej A.A., s. r. o., so sídlom v BR., zastúpenej advokátskou kanceláriou H., K. & P., s. r. o., so sídlom v B., v mene ktorej vykonáva advokáciu ako konateľ advokát JUDr. R. P., o vypratanie nebytových priestorov, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 14 C 147/2005, o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I z 15. apríla 2009 č. k. 14 C 147/05-140 a rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 24. marca 2010 sp. zn. 4 Co 281/2009 a 4 Co 285/2009 rozhodol t a k t o : Mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky z a m i e t a . Ţalovaná je povinná zaplatiť ţalobcom náhradu trov dovolacieho konania 603,29 EUR do rúk ich zástupkyne JUDr. E. Ľ. do troch dní. O d ô v o d n e n i e Ţalobou podanou na Okresnom súde Bratislava I 24.5.2005 sa ţalobcovia domáhali voči ţalovanej vypratania nebytových priestorov o celkovej uţívacej ploche 711 m2 nachádzajúcich sa v B. v suteréne (P.) a na prízemí a terase (reštaurácia A.) nehnuteľnosti zapísanej v katastri nehnuteľností pre kat. úz. Bratislava - mestská časť Staré Mesto na liste vlastníctva č. 1502 ako dom (budova) súpisné číslo 2859 postavený na pozemku parcela č. 8018. V ţalobe uviedli, ţe ţalobkyňa 1/ a jej nebohý manţel J. S. (právny predchodca 6 M Cdo 21/2010 2 ţalobcov 2/ a 3/) uzatvorili so ţalovanou dňa 17.5.2002 nájomnú zmluvu, predmetom ktorej bol nájom označených nebytových priestorov. Pred uzavretím zmluvy nebol poţiadaný odborný referát mestskej časti Bratislava - Staré Mesto o predchádzajúci súhlas s touto zmluvou. Nedostatok predchádzajúceho súhlasu mal v zmysle § 3 ods. 4 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov v znení platnom v čase uzatvorenia zmluvy (ďalej len „zákon č. 116/1990 Zb.“) za následok jej absolútnu neplatnosť. Ţalovaná preto uţíva nebytové priestory neoprávnene a znemoţňuje im realizáciu ich vlastníckych oprávnení. Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 15. apríla 2009 č. k. 14 C 147/05-140 uloţil ţalovanej povinnosť vypratať označené nebytové priestory do pätnástich dní od právoplatnosti rozsudku a v tejto lehote ich odovzdať ţalobcom. Zároveň zamietol návrh ţalovanej na prerušenie konania a rozhodol aj o jej povinnosti zaplatiť ţalobcom náhradu trov konania spolu vo výške 2 111,86 EUR na účet ich zástupkyne JUDr. E. Ľ. do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Uplatnený nárok povaţoval za dôvodný poukazujúc na výsledky vykonaného dokazovania, z ktorého vyvodil právny záver o absolútnej neplatnosti zmluvy o nájme nebytových priestorov pre jej rozpor so zákonom v dôsledku absencie predchádzajúceho súhlasu obce (mesta – mestskej časti) s jej uzavretím, vyţadovaného § 3 ods. 2 zákona č. 116/1990 Zb. Navyše dospel k záveru, ţe zmluva je neplatná aj pre jej rozpor s dobrými mravmi, keďţe bola nevyváţená v neprospech prenajímateľov. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací na odvolanie ţalovanej rozsudkom z 24. marca 2010 sp. zn. 4 Co 281/2009 a 4 Co 285/2009 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a rozhodol aj o trovách odvolacieho konania. Potvrdenie prvostupňového rozsudku odôvodnil jeho vecnou správnosťou stotoţňujúc sa so skutkovými aj právnymi závermi súdu prvého stupňa. Na základe podnetu ţalovanej podal proti uvedeným rozsudkom okresného i krajského súdu mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky. Navrhol, aby dovolací súd rozsudky oboch súdov zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnil nesprávnym právnym posúdením veci oboma súdmi a vadou konania vyplývajúcou z § 237 písm. f/ O.s.p., t. j. odňatím moţnosti ţalovanej konať pred súdom. Právny záver o absolútnej neplatnosti zmluvy o nájme nebytových priestorov pre nedostatok predchádzajúceho súhlasu obce (mesta) s ich prenájmom povaţoval za nesprávny poukazujúc na to, ţe súdy nezistili dostatočne skutkový stav, keď vychádzali len 6 M Cdo 21/2010 3 zo zmluvného dojednania o tom, ţe predmetom prenájmu sú nebytové priestory určené na prevádzku obchodu a sluţieb a nezabezpečili si rozhodnutie stavebného úradu potvrdzujúceho ich účel. Za odňatie moţnosti ţalovanej konať pred súdom označil nedostatočné odôvodnenie rozsudkov okresného i krajského súdu v časti týkajúcej sa ich právneho záveru o neplatnosti zmluvy aj pre jej rozpor s dobrými mravmi, pretoţe podľa jeho názoru súdy v tejto časti svoje závery relevantným a zrozumiteľným spôsobom nezdôvodnili. Uviedol tieţ, ţe k odňatiu moţnosti ţalovanej konať pred súdom došlo aj tým, ţe predvolania na pojednávania nariadené na 14.1.2009 a 24.2.2009 ţalovaná neprevzala z dôvodu krátkodobých problémov so zabezpečením preberania písomností v jej prevádzke, ţe je dôvodné predpokladať, ţe predvolanie na pojednávanie na deň 24.3.2009 jej omylom nebolo zaslané, ţe na štvrté pojednávanie nariadené na deň 15.4.2009 nebola predvolaná, ţe jej nebolo doručené vyjadrenie ţalobcov k odvolaniu a ţe odvolací súd mal v danej situácii nariadiť na prejednanie odvolania pojednávanie, no rozsudok vyhlásil bez pojednávania. Ţalobcovia v písomnom vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu navrhli tento opravný prostriedok odmietnuť ako podaný neoprávnenou osobou alebo ho ako nepodloţený a nedôvodný zamietnuť. Ţalovaná sa k mimoriadnemu dovolaniu písomne nevyjadrila. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe boli splnené podmienky pre podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom Slovenskej republiky a ţe dovolanie je prípustné, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.) preskúmal rozsudky oboch súdov ako aj konanie, ktoré im predchádzalo, a dospel k záveru, ţe mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora nie je dôvodné. Podľa § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak
- a)v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237,
- b)konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
- c)rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. 6 M Cdo 21/2010 4 V preskúmavanej veci uplatnil generálny prokurátor dovolací dôvod podľa § 243f ods. 1 písm. a/ a písm. c/ O.s.p. Dovolací dôvod podľa písm. c/ tohto ustanovenia, t. j. nesprávne právne posúdenie veci, odôvodnil nedostatočným zistením skutkového stavu veci a nesprávnou aplikáciou, resp. interpretáciou relevantného práva. Pri úvahe o správnosti právneho posúdenia veci dovolací súd preveruje, či zistený skutkový stav (t. j. skutkové závery vychádzajúce zo skutkových zistení ako výsledku hodnotenia dôkazov vykonaných súdmi v základnom konaní) dovoľoval odvolaciemu, resp. prvostupňovému súdu urobiť príslušný právny záver. To, či dovolateľ vytýka súdom v základnom konaní nedostatky pri zisťovaní skutkového stavu veci, nie je v tejto fáze dovolacieho prieskumu podstatné a tak odôvodňovanie nesprávneho právneho posúdenia veci nedostatočným zistením skutkového stavu veci je pre dovolacie konanie z pohľadu dovolacieho dôvodu podľa § 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p. právne bezvýznamné. Občiansky súdny poriadok v znení do 31.8.2003 v § 241 ods. 2 písm. c/ a v § 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p. pripúšťal odôvodnenie dovolania aj tým, ţe rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Tento dovolací dôvod však od 1.9.2003 účinnosťou novely O.s.p. vykonanej zákonom č. 353/2003 Z. z. prestal byť súčasťou platnej právnej úpravy. Vzhľadom na túto skutočnosť môţu byť nedostatky v zistení skutkového stavu z hľadiska dovolacieho prieskumu významné len ako tzv. iná vada konania a to za podmienky, ţe táto vada mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ a § 243f ods. 1 písm. b/ O.s.p.). Za takúto inú vadu konania sa spravidla povaţuje najmä porušenie ustanovení o dokazovaní, a to tým, ţe súd vôbec nezisťoval skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie veci aj napriek tomu, ţe boli tvrdené a na ich preukázanie boli navrhnuté dôkazy, porušenie ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov, (napr. osoba, ktorá mala byť vypočutá ako svedok, bola vypočutá ako účastník konania, svedok nebol o svojich povinnostiach riadne poučený, dôkaz listinou bol vykonaný v rozpore s § 129 O.s.p. a pod.), nevykonanie dôkazu navrhnutého účastníkom na preukázanie rozhodujúcej skutočnosti, hoci súd následne dospel k záveru, ţe účastník neuniesol dôkazné bremeno, odklon odvolacieho súdu od skutkových záverov súdu prvého stupňa bez zopakovania dôkazov alebo doplnenia dokazovania, nesplnenie poučovacej povinnosti, zohľadnenie skutočnosti, ktorá z dokazovania nevyplynula, opomenutie rozhodnej skutočnosti, ktorá vyšla v konaní najavo 6 M Cdo 21/2010 5 a logický rozpor v hodnotení dôkazov (nemoţno pritom vylúčiť, ţe v závislosti od konkrétnych okolností môţe vyššie uvedený nesprávny procesný postup súdu nadobudnúť intenzitu vady v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., spočívajúcu v odňatí moţnosti účastníkovi konať pred súdom). Inou vadou však nie je samotné hodnotenie dôkazov niţšími súdmi, keďţe v dovolacom konaní nemoţno toto hodnotenie preskúmavať (porovnaj R 42/1993). Hodnotenie dôkazov totiţ môţe robiť len súd, ktorý ich vykonal. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, ţe záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Z tejto zásady vyplýva, ţe na nesprávnosť hodnotenia dôkazov moţno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal. Ak nemoţno v tomto smere vyčítať súdu ţiadne pochybenia (napr. ţe výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo ţe súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo), potom nie je ani moţné polemizovať z jeho skutkovými závermi. To znamená, ţe hodnotenie dôkazov a teda ani skutkové zistenia ako jeho výsledok, z iných, neţ z vyššie uvedených dôvodov, nemoţno dovolaním úspešne napadnúť. V prejednávanej veci generálny prokurátor, hoci v súvislosti s namietaným nesprávnym právnym posúdením veci vyčítal súdom v základnom konaní nedostatočne zistený skutkový stav, inú vadu konania, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ako samostatný dovolací dôvod neuplatnil, a ani z obsahu spisu takáto vada nevyplýva. Prvostupňový súd po vykonaní a zhodnotení vykonaného dokazovania dospel k skutkovým zisteniam, z ktorých urobil skutkový záver, ţe medzi ţalobkyňou 1/ a právnym predchodcom ţalobcov 2/ a 3/ ako prenajímateľmi a ţalovanou ako nájomcom bola 17.5.2002 uzatvorená zmluva o nájme, predmetom ktorej boli nebytové priestory o celkovej uţívacej ploche 711 m2, nachádzajúce sa na F. v objekte budovy súp. č. 2859, zapísanej v katastri nehnuteľností pre kat. úz. Bratislava – mestská časť Staré Mesto na liste vlastníctva č. 1502 a postavenej na pozemku parcela č. 8018, označené ako P., reštaurácia A. a terasa reštaurácie A., ţe išlo o nebytové priestory stavebne určené na prevádzkovanie obchodu a sluţieb (toto skutkové zistenie vyplýva z kontextu celého odôvodnenia prvostupňového 6 M Cdo 21/2010 6 rozsudku), ţe boli prenajaté ţalovanej na podnikateľské účely a ţe k ich prenájmu nebol daný predchádzajúci súhlas mestskej časti Bratislava - Staré mesto. Pri neexistencii ţiadnych okolností, ktoré ako tzv. iná vada konania (v zmysle uţ skôr uvedeného) by boli spôsobilé spochybniť tento skutkový záver ako výsledok hodnotenia dôkazov súdom prvého stupňa, bolo úlohou dovolacieho súdu posúdiť, či právny záver prvostupňového i odvolacieho súdu zodpovedal zistenému skutkovému stavu. Podľa názoru dovolacieho súdu súd prvého stupňa i odvolací súd, ktorý sa stotoţnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu, správne aplikovali na zistený skutkový stav zákon č. 116/1990 Zb. v znení platnom do 1.7.2004 a správne ho aj interpretovali. Preto je správny aj ich právny záver o absolútnej neplatnosti zmluvy o nájme označených nebytových priestorov pre nedostatok predchádzajúceho súhlasu obce (príslušnej mestskej časti) s ich prenájmom. Ustanovenie § 3 ods. 2 zákona č. 116/1990 Zb. v znení do 1. júla 2004 vyţadovalo k prenájmu miestností určených na prevádzkovanie obchodu a sluţieb predchádzajúci súhlas obce (predtým národného výboru), pričom nerešpektovanie tejto poţiadavky bolo v § 3 ods. 4 uvedeného zákona výslovne sankcionované neplatnosťou zmluvy o nájme nebytových priestorov. Toto ustanovenie bolo jasné, zrozumiteľné a jednoznačné, pričom o ňom platila prezumcia ústavnosti (nebolo rozhodnuté o jeho prípadnom nesúlade s ústavou). Na dôsledku absolútnej neplatnosti, vyplývajúceho inak aj z § 39 Obč. zákonníka, nič nezmenila zmena zákona č. 116/1990 Zb. vykonaná zákonom č. 350/2004 Z. z. s účinnosťou od 2. júla 2004, ktorým bola poţiadavka predchádzajúceho súhlasu zo zákona vypustená. Zákon č. 350/2004 Z. z. nemal ţiadne prechodné ustanovenie, v zmysle ktorého by pôsobil spätne (do minulosti) na uţ exitujúce hmotnoprávne vzťahy v tom zmysle, ţe by došlo ku konvalidácii (zhojeniu následkov absolútnej neplatnosti) uţ existujúcich zmlúv o nájme nebytových priestorov uzavretých bez predchádzajúceho súhlasu obce (mesta) pred nadobudnutím jeho účinnosti. Dovolenosť predmetu právneho úkonu treba posudzovať podľa právneho stavu, aký tu bol v čase, keď bol právny úkon urobený. Okolnosť, ţe následne došlo k zrušeniu alebo k zmene zákona, s ktorým bol právny úkon v rozpore, nemôţe viesť k odstráneniu následkov stanovených v § 39 Obč. zákonníka. Účinky absolútnej neplatnosti právneho úkonu totiţ pôsobia definitívne a neplatnosť trvá, aj keď z hľadiska následnej právnej úpravy by tu dôvod neplatnosti nebol. Iný výklad by bol jednak neprípustne retroaktívny a jednak by 6 M Cdo 21/2010 7 nerešpektoval skutočnosť, ţe platné právo neumoţňuje konvalidovať absolútne neplatný právny úkon. V súvislosti s uvedeným právnym názorom z hľadiska pouţitia komparatívneho výkladu poukazuje dovolací súd na rovnaké riešenie uvedenej právnej otázky vo vzťahu k tej istej právnej úprave judikatúrou súdov v Českej republike. Najvyšší súd Českej republiky v rozsudku veľkého senátu zo dňa 20. januára 2004 sp. zn. 31 Cdo 1895/2002 (dostupný na www.nsoud.
- cz)vyslovil názor, ţe zmluva o nájme nebytových priestorov, uzavretá v rozpore s ustanovením § 3 ods. 2 veta druhá zákona č. 116/1990 Zb. bez predchádzajúceho súhlasu obecného úradu, je absolútne neplatná, pričom okolnosť, ţe uvedené ustanovenie bolo neskôr zrušené, nemôţe viesť k odstráneniu právnych následkov, ktoré v dôsledku nesplnenia tejto náleţitosti nastali. K tomuto názoru sa prihlásil aj Ústavný súd Českej republiky v náleze z 13. októbra 2004 sp. zn. III. ÚS 104/04 publikovanom v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Českej republiky zväzok 35 pod číslom 146. Pokiaľ generálny prokurátor na podporu svojej argumentácie o nesprávnom právnom posúdení veci oboma súdmi poukazoval na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. M Cdo 251/2002 (uverejneného v časopise „Zo súdnej praxe“ pod č. 76/2003) a sp. zn. 2 Cdo 271/2004 (uverejneného v časopise „Zo súdnej praxe“ pod č. 52/2007), bola táto argumentácia nenáleţitá, pretoţe tieto rozhodnutia sa netýkali nájmu nebytových priestorov ale nájmu stavby, či budovy, a nebol v nich vyslovený právny názor Najvyššieho súdu o tom, ţe by nemal byť rešpektovaný zákonom výslovne ustanovený následok absolútnej neplatnosti pri nesplnení podmienky predchádzajúceho súhlasu obce s prenájmom nebytových priestorov na základe zmluvy o nájme, uzavretej v čase platnosti právnej úpravy vyţadujúcej tento súhlas. Okrem toho argumentácia uvedenými rozhodnutiami Najvyššieho súdu v mimoriadnom dovolaní bola dôsledkom nesprávnej interpretácie odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu. Generálny prokurátor totiţ z rozsudku odvolacieho súdu vyvodil záver, ţe odvolací súd mal za to, ţe predmetom nájmu bola celá budova. Tento záver však nezodpovedá obsahu odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu ako celku. Odvolací súd výslovne uviedol, ţe sa stotoţňuje s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa, teda aj s jeho skutkovým záverom, podľa ktorého predmetom nájmu boli nebytové priestory. Úvaha odvolacieho súdu končiaca právnym záverom, ţe súhlas k prenájmu by bol potrebný, aj keby 6 M Cdo 21/2010 8 išlo (odvolací súd pouţil nie celkom presnú formuláciu „ ţe i keď ide ...“) o nájom celej budovy, bola len úvahou navyše (tzv. obiter dictum – na okraj), nič nemeniacou na stotoţnení sa odvolacieho súdu s právnym záverom súdu prvého stupňa o absolútnej neplatnosti zmluvy o nájme nebytových priestorov pre absenciu predchádzajúceho súhlasu mesta, resp. príslušnej mestskej časti s ich prenájmom. Z tohto dôvodu námietky generálneho prokurátora týkajúce sa riešenia právnej otázky, či súhlas s prenájmom bol alebo nebol potrebný aj v prípade, ak predmetom nájmu bola budova ako celok, boli právne nevýznamné a dovolací súd sa nimi nezaoberal. Právne bezvýznamné boli aj námietky generálneho prokurátora týkajúce sa právneho záveru oboch súdov a ďalšom dôvode neplatnosti zmluvy o nájme nebytových priestorov a to jej rozporu s dobrými mravmi vrátane námietok o nedostatočnom odôvodnení rozsudkov v tejto časti. Pri správnosti právneho záveru o absolútnej neplatnosti zmluvy z dôvodu nedostatku predchádzajúceho súhlasu s prenájmom nebytových priestorov, uţ z povahy tohto následku posudzovanie zmluvy z hľadiska jej súladu s dobrými mravmi neprichádzalo do úvahy, resp. bolo nadbytočné a teda neefektívne. Dovolací súd sa preto ani týmito nadbytočnými námietkami nezaoberal. Neopodstatnené boli aj dovolacie námietky poukazujúce na údajné pochybenia súdov pri doručovaní predvolania ţalovanej na pojednávania. Z obsahu spisu vyplýva, ţe ţalovanej bolo náhradným spôsobom, t. j. uplatnením fikcie doručenia pri splnení podmienok vyţadovaných zákonom pre takýto postup, doručené predvolanie na pojednávanie nariadené súdom prvého stupňa na deň 14.1.2009 a 24.2.2009. Postup prvostupňového súdu, ktorý v oboch prípadoch uskutočnil pojednávanie v neprítomnosti ţalovanej, bol v súlade s ustanovením § 101 ods. 2 O.s.p. Okrem toho za sťaţenie postupu súdu neúčasťou na týchto pojednávaniach uznesením Okresného súdu Bratislava I z 24. februára 2009 č. k. 14 C 147/2005-109 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 24. marca 2010 sp. zn. 4 Co 281/2009 a 4 Co 285/2009 bola ţalovanej uloţená poriadková pokuta vo výške 1 000 EUR. Zo spisu je tieţ zrejmé, ţe predvolanie na pojednávané nariadené na deň 24.3.2009 bolo dňa 17.3.2009 doručené konateľovi ţalovanej. Doručenka (pripojená k č. l. 108) potvrdzujúca túto skutočnosť nevzbudzuje v tomto smere ţiadne pochybnosti a to ani v spojení s tým, ţe v rovnaký deň bola konateľovi ţalovanej doručená aj zásielka súdu určená do vlastných rúk a obsahujúca uznesenie o poriadkovej pokute (č. l. 109) a o čiastočnom zastavení konania (č. l. 111). Obsahu spisu nezodpovedá ani námietka, ţe štvrté pojednávanie 6 M Cdo 21/2010 9 bolo nariadené na 15.4.2009 a ţe na toto pojednávanie ţalovaná nebola predvolaná. Na tento deň pojednávanie nariadené nebolo a prvostupňový súd v tento deň ani nepojednával. Išlo o deň, na ktorý len za účelom vyhlásenia rozsudku bolo odročené pojednávanie uskutočnené dňa 24.3.2009. Keďţe ţalovaná sa na pojednávanie nariadené na deň 24.3.2009 neustanovila a ani nepoţiadala z dôleţitého dôvodu o jeho odročenie, sama sa zbavila moţnosti dozvedieť sa o termíne vyhlásenia rozsudku. Rovnako nedôvodnou bola aj dovolacia námietka o odňatí moţnosti ţalovanej konať pred súdom tým, ţe jej nebolo doručené vyjadrenie ţalobcov k odvolaniu. Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 209a ukladá súdu prvého stupňa povinnosť doručiť ostatným účastníkom odvolanie s výzvou na moţnosť sa k nemu vyjadriť, neukladá však povinnosť doručiť ostatným účastníkom aj prípadné vyjadrenie k odvolaniu. Napriek absencii takéhoto výslovného zákonného príkazu by nedoručenie vyjadrenia k odvolaniu mohlo byť za určitých okolností porušením princípu „rovnosti zbraní“ v konaní. O takýto prípad by išlo vtedy, ak by vyjadrenie k odvolaniu malo alebo mohlo mať zásadný vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu. V prejednávanej veci takáto situácia nenastala. Vyjadrenie ţalobcov k odvolaniu bolo totiţ v podstate len konštatovaním správnosti rozsudku súdu prvého stupňa a jeho skutkových a právnych záverov vo vzťahu k odvolacím námietkam. Z odôvodnenia odvolacieho rozsudku nevyplýva, ţe by odvolací súd k prijatiu jeho záverov viedlo vyjadrenie ţalobcov k odvolaniu ţalovaných. Naopak je z neho zrejmé, ţe odvolací súd sa stotoţnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Za tejto situácie bol správny aj postup odvolacieho súdu, ktorý v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p. rozhodol o odvolaní ţalovanej bez nariadenia pojednávania. Dovolací súd napokon ešte dodáva, ţe o predchádzajúci súhlas s prenájmom nebytových priestorov mohli poţiadať všetci účastníci budúcej zmluvy o ich nájme a to spoločne alebo ktorýkoľvek z nich. Rešpektujúc právnu zásadu, ţe neznalosť zákona neospravedlňuje, pri inak jasnej poţiadavke zákona, mohla teda aj ţalovaná, zachovávajúc náleţitú opatrnosť, podaním takejto ţiadosti predísť následkom absolútnej neplatnosti zmluvy. Preto ani námietka, ţe tak mali urobiť prenajímatelia, nebola pre posúdenie veci právne významná. So zreteľom na uvedené dovolací súd mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora ako neopodstatnené zamietol. 6 M Cdo 21/2010 10 Ţalobcom úspešným v konaní o mimoriadnom dovolaní priznal náhradu trov tohto konania (§ 142 ods. 1 a § 148a ods. 2 v spojení s § 243c a § 243i ods. 2 O.s.p.) pozostávajúcich z odmeny ich právnej zástupkyne - advokátky - za vyjadrenie k dovolaniu v sume 480,51 EUR ( 320,34 EUR x 50% = 160,17 EUR x 3 v zmysle § 10 ods. 1 v spojení s § 13 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb v platnom znení vychádzajúc z hodnoty sporu 16 596,96 EUR), z reţijného paušálu 3 x 7,41 EUR (jedna stotina výpočtového základu v zmysle § 16 ods. 3 uvedenej vyhlášky) a z 20 % DPH v sume 100,55 EUR (20 % zo sumy 502,74 EUR v zmysle § 18 ods. 3 uvedenej vyhlášky), t.j. spolu vo výške 603,29 EUR. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 30. novembra 2011 JUDr. Rudolf Č i r č, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová