Najvyšší súd 2 Cdo 169/2011 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu P. K., bývajúceho v B., zastúpeného Mgr. M. H., advokátom v B., proti ţalovanému S., so sídlom v B., o nariadenie predbežného opatrenia v konaní o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp.zn. 9 C 50/2008, o dovolaní ţalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z
- júla 2010, sp.zn. 5 Co 246/2010, takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a . Ţalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Bratislava II uznesením z
- februára 2010 č.k. 9 C 50/2008-59 návrh na nariadenie predbeţného opatrenia v konaní o neplatnosť skončenia pracovného pomeru zamietol. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 74 ods. 1, § 75 ods. 1, 2, 9, § 76 ods. 1 písm.c/ O.s.p. poukazujúc na skutočnosť, ţe ţalobca neosvedčil existenciu závaţných dôvodov, pre ktoré nepracuje, dokonca ani neuviedol, či v období, za ktoré sa spätne domáha časti peňaţnej odmeny pracoval, či si hľadal prácu a dôvody, pre ktoré si ju nemohol alebo nevedel nájsť. Uviedol, ţe do spisu len zaloţil rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Banskej Bystrici č.k. B. z
- februára 2008, podľa ktorého bol
- februára 2008 zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie, a to aj len v súvislosti s jeho ţiadosťou o oslobodenie od súdnych poplatkov. V návrhu na nariadenie predbeţného opatrenia ani neuviedol, či v tejto evidencii je stále zaradený a či stále poberá dávku v nezamestnanosti. Za závaţné dôvody, pre ktoré nepracuje, povaţoval len to, ţe ţalovaný mu neprideľuje prácu. Dôvody, pre ktoré ţalobca nepracuje nemoţno v zmysle § 76 ods. 1 písm.c/ O.s.p. zúţiť na nemoţnosť pracovať u ţalovaného, s ktorým je v spore 2 Cdo 169/2011 2 o trvanie pracovného pomeru, ale tieto dôvody sa musia vzťahovať na celkovú nemoţnosť ţalobcu uplatniť sa na trhu práce, t.j. musia byť takého charakteru a tak závaţné, ţe ţalobcovi všeobecne bránia nájsť si prácu. Sú teda príčinou toho, ţe ţalobca nepracuje. Súd prvého stupňa poukázal na to, ţe samotná skutočnosť, ţe ţalovaný ţalobcovi neprideľuje prácu, nemoţno preto povaţovať za závaţné dôvody, pre ktoré nepracuje v zmysle § 76 ods. 1 písm.c/ O.s.p. Rovnako zlá finančná a sociálna situácia ţalobcu, na ktorú poukazuje a ktorej príčina môţe byť jeho nezamestnanosť, čo prvostupňový súd nespochybňoval, sama osebe nie je v zmysle § 76 ods. 1 písm.c/ O.s.p. dôvodom na nariadenie predbeţného opatrenia. Ţalobca bliţšie nešpecifikoval a ani príslušnými listinami nepreukázal, resp. neosvedčil existenciu takých závaţných dôvodov, pre ktoré nepracuje, nesplnil jednu zo základných podmienok na nariadenie predbeţného opatrenia podľa § 76 ods. 1 písm.c/ O.s.p. O náhrade trov konania súd prvého stupňa nerozhodol, vzhľadom na ustanovenie § 145 O.s.p. Na odvolanie ţalobcu Krajský súd v Bratislave uznesením z
- júla 2010 sp.zn. 5 Co 246/2010 potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe v danom prípade okrem špeciálnych podmienok, uvedených v ustanovení § 76 ods. 1 písm.c/ O.s.p. musí byť splnená základná podmienka naliehavej potreby dočasnej úpravy pomerov účastníkov. Odvolací súd v tejto súvislosti súhlasil s právnym posúdením veci prvostupňovým súdom, ktorý dôvody, pre ktoré ţalobca nepracuje, a nemá teda príjem pokrývajúci jeho potreby, hodnotil zo širších hľadísk, neobmedzujúc sa len na skúmanie moţnosti práce u ţalovaného. Odvolací súd mal za to, ţe vzhľadom na účel citovaného ustanovenia § 76 ods. 1 písm.c/ O.s.p., ktorým je zabezpečenie aspoň nevyhnutných prostriedkov na výţivu vlastnú, resp. osôb odkázaných na poberateľa počas súdneho konania o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru bolo zo strany ţalobcu potrebné osvedčiť dôvody, pre ktoré sa zo závaţných dôvodov nemôţe do práce zapojiť vôbec. V danom prípade však ţalobca sám súdu preukázal, ţe jednak v období roku 2009 mal príjem zo závislej činnosti, teda pracoval, a v neposlednom rade preukázal, ţe po ním tvrdenom neplatnom skončení pracovného pomeru získal ţivnostenské oprávnenie, pričom skutočnosť nízkeho príjmu z iného zamestnania alebo ţiadneho príjmu z podnikania nie je dôvodom pre uloţenie povinnosti poskytovania časti pracovnej odmeny ţalovanému, ktorému v prípade úspechu ţalobcu v konaní o veci samej môţe byť uloţená len povinnosť náhrady mzdy v zmysle § 79 Zákonníka práce, táto náhrada má charakter satisfakcie vo vzťahu voči zamestnancovi, resp. sankcie voči zamestnávateľovi, poskytnutie ktorej, resp. časti ktorej pred rozhodnutím o veci samej je vylúčené. O trovách predbeţného 2 Cdo 169/2011 3 opatrenia nerozhodol a uviedol, ţe súd prvého stupňa o nich rozhodne v konečnom rozhodnutí o veci. Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu a to v rozsahu, ktorým súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa podal dovolanie ţalobca, ţiadal ho zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 237 písm.f/ O.s.p. s tým, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu povaţuje za prekvapivé. V dovolaní namietal, ţe odvolací súd súhlasil s právnym posúdením veci prvostupňovým súdom, ale rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil z iného právneho dôvodu. Uviedol, ţe nie pre neosvedčenie existencie závaţných dôvodov, pre ktoré ţalobca nepracuje, ale pre neosvedčenie naliehavosti potreby dočasnej úpravy pomerov účastníkov, t.j. odlišne od súdu prvého stupňa posúdil hmotnoprávny základ uplatneného nároku. Podľa názoru dovolateľa výklad ustanovenia § 76 ods. 1 písm.c/ O.s.p. zo strany prvostupňového súdu, potvrdený odvolacím súdom je nekonformný s ústavou. Uviedol, ţe odvolací súd posudzoval kritérium naliehavosti potreby dočasnej úpravy pomerov účastníkov príliš formalisticky, neurčito, laxne a arbitrárne čo zakladá dôvod vady konania spočívajúcej v nepreskúmateľnosti takéhoto rozhodnutia. Ţalovaný sa k dovolaniu ţalobcu nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Pokiaľ dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, je tento opravný prostriedok prípustný, ak smeruje proti zmeňujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm.a/ O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm.c/] na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania 2 Cdo 169/2011 4 podľa § 109 ods. 1 písm.c/ (§ 239 ods. 1 písm.b/ O.s.p.) alebo potvrdzujúcemu uzneseniu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 239 ods. 2 písm.a/ O.s.p.) alebo ak ním bolo potvrdené buď uznesenie súdu prvého stupňa o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia (§ 239 ods. 2 písm.b/ O.s.p.), alebo uznesenie súdu prvého stupňa o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 písm.c/ O.s.p.). Podľa doslovného znenia § 239 ods. 3 O.s.p. však ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbeţnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalečnom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením. Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré vykazuje znaky jedného z tých uznesení, ktoré sú taxatívne vymenované v ustanovení § 239 ods. 3 O.s.p. ako uznesenia, na ktoré sa nevzťahuje § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., je nepochybné, ţe prípustnosť dovolania ţalobcu z § 239 O.s.p. nemoţno vyvodiť. S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou zo závaţných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie nie je postihnuté vadou vymenovanou v § 237 písm.a/ aţ g/ O.s.p. (t.j., či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré môţu začať len na návrh, prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným). Prípustnosť dovolania z hľadiska ustanovenia § 237 O.s.p. pritom nie je zaloţená uţ tým, ţe dovolateľ tvrdí, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté niektorou vadou uvedenou v § 237 O.s.p., ale nastáva aţ vtedy, ak rozhodnutie odvolacieho súdu vadou uvedenou v citovanom zákonnom ustanovení skutočne trpí. 2 Cdo 169/2011 5 So zreteľom na ţalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia dovolateľa, ţe v prejednávanej veci mu postupom súdu bola odňatá moţnosť pred ním konať (§ 237 písm.f/ O.s.p.). Odňatím moţnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Odňatiu moţnosti ţalobcu pred súdom konať malo podľa jeho názoru dôjsť tým, ţe odvolací súd rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil z iného právneho dôvodu. Podľa dovolateľa ide o prekvapivé a nepreskúmateľné rozhodnutie odvolacieho súdu. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky kaţdý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd 2 Cdo 169/2011 6 nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k záveru, ţe odvolací súd postupoval v súlade so zákonom a ţalobcovi neodňal moţnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm.f/ O.s.p. Nedošlo teda k závadnému procesnému postupu súdu, ktorým by sa ţalobcovi znemoţnila realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. a ani k porušeniu zásady dvojinštančnosti konania. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 219 ods. 2 O.s.p.). V preskúmavanej veci je z obsahu odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu zrejmé, ţe sa v plnom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktoré vyhovuje zákonným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia v § 157 ods. 2 O.s.p. Takýto postup odvolacieho súdu pri odôvodnení vlastného rozhodnutia je v súlade s citovaným ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p., preto ani nemoţno na ťarchu odvolaciemu súdu pripísať, ţe jeho rozhodnutie nie je riadne a presvedčivo odôvodnené a teda nespĺňa náleţitosti, ktoré preňho predpisuje Občiansky súdny poriadok, ako sa mylne domnieva dovolateľ. V predmetnej veci súd prvého stupňa ţalobu zamietol a svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 74 ods. 1, § 75 ods. 1, 2, 9, § 76 ods. 1 písm.c/ O.s.p. poukazujúc na skutočnosť, ţe ţalobca neosvedčil existenciu závaţných dôvodov, pre ktoré nepracuje, dokonca ani neuviedol, či v období, za ktoré sa spätne domáha časti peňaţnej odmeny pracoval, či si hľadal prácu a dôvody, pre ktoré si ju nemohol alebo nevedel nájsť. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe v danom prípade okrem špeciálnych podmienok, uvedených v ustanovení § 76 ods. 1 písm.c/ O.s.p. musí byť splnená predovšetkým základná podmienka naliehavej potreby dočasnej úpravy pomerov účastníkov. Z uvedeného vyplýva, 2 Cdo 169/2011 7 ţe odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil. V danom prípade odvolací súd len podloţil správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa ustanovením § 74 O.s.p. Je potrebné konštatovať, ţe aj odvolací súd vec právne posúdil podľa tých istých hmotnoprávnych ustanovení ako súd prvého stupňa, pretoţe ustanovenie § 97 ods. 1 písm.c/ O.s.p. je špeciálnym ustanovením k všeobecnému ustanoveniu § 74 O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil, ţe by odvolací súd ţalobcovi nejakým závadným procesným postupom znemoţnil realizáciu procesných práv, priznaných mu procesným predpisom. Vo vzťahu k ţalobcovi nedošlo postupom odvolacieho súdu k odňatiu moţnosti pred ním konať z dôvodu, ţe svoje rozhodnutie zaloţil nečakane na iných právnych záveroch neţ súd prvého stupňa. Odvolací súd, ktorý potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa vychádzal z rovnakého právneho záveru, ktorý má svoj základ v skutočnostiach, ktoré boli tvrdené ţalobcom. V rozhodnutí odvolacieho súdu preto nešlo o tzv. prekvapivé rozhodnutie, ktoré by viedlo k porušeniu procesných práv ţalobcu skutkovo a právne argumentovať ohľadne právneho posúdenia, prípadne vyjadriť sa podľa § 118 ods. 3 O.s.p. Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe nie je dôvodná ani námietka dovolateľa týkajúca sa nepreskúmateľnosti, ktorú dovolateľ videl v tom, ţe odvolací súd posudzoval kritérium naliehavosti potreby dočasnej úpravy pomerov účastníkov príliš formalisticky, neurčito, laxne a arbitrárne. Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku. To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra 2 Cdo 169/2011 8 tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z
- decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z
- decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z
- mája 1997; Higgins c. Francúzsko z
- februára 1998). Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-
- Ústavný súd uţ vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe v odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Jeho rozhodnutie nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Keďţe v danom prípade nie je dovolanie podľa § 239 O.s.p. prípustné a vada konania v zmysle § 237 O.s.p. zistená nebola, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm.c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný odmietol. Vzhľadom na úpravu dovolacieho konania nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. Najvyšší súd Slovenskej republiky úspešnému ţalovanému proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal, nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, pretoţe mu ţiadne nevznikli (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). 2 Cdo 169/2011 9 Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
- P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- septembra 2011 JUDr. Martin Vladik, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová