← Slovensko

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

Najvyšší súd 10Sža/43/2011 Slovenskej republiky ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a z členov se

§ 11ods.

1 písm. c/ zákona o azyle z dôvodu príslušnosti iného členského štátu (Grécka) na posúdenie ţiadosti. Poukázal na to, ţe z administratívneho spisu bolo zjavné, ţe odporca vykonal v konaní náleţité dokazovanie procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľa (podanie vysvetlenia dňa

  1. septembra 2009, vstupný pohovor dňa
  2. septembra 2009 a
  3. októbra 2009 a dodatok pohovoru dňa
  4. októbra 2009) a písomnou korešpondenciou s aténskym letiskom a gréckym azylovým úradom. Navrhovateľ ţiadal o azyl z obavy o svoj ţivot v krajine pôvodu - Afganistane. Chce na Slovensku zostať ţiť a pracovať; má tu aj priateľku, ktorá je občiankou Slovenskej republiky, s ktorou udrţiava dlhodobý vzťah. Ako vyplynulo z dotazníka, navrhovateľ pri vstupnom pohovore dňa
  5. októbra 2009 uviedol, ţe v noci
  6. augusta 2009 prekročil turecko-grécku hranicu loďou do malého 10Sža/43/2011 5 gréckeho prístavu Mitilini, čím protiprávne prekročil štátnu hranicu členského štátu uplatňujúceho dublinské nariadenie. Na základe týchto informácií bola dňa
  7. októbra 2009 v zmysle čl. 10 ods. 1 Dublinského nariadenia odoslaná do Gréckej republiky ţiadosť o prevzatie zodpovednosti, na ktorú Grécka republika nereagovala v ustanovenej dvojmesačnej lehote a stala sa tak zodpovednou za posúdenie ţiadosti. Dňa
  8. februára 2010 Grécko súhlasilo s odovzdaním navrhovateľa na svoje územie. Odvolací súd chce na tomto mieste poukázať aj na skutočnosť, ţe navrhovateľ dňa
  9. marca 2010 svojvoľne opustil azylové zariadenie - pobytový tábor Opatovská Nová Ves, na základe čoho bol dňa
  10. marca 2010 vyradený z evidencie a toho času sa nachádza na neznámom mieste. Týmto svojím konaním nielenţe zmaril pripravený transfer jeho osoby do Grécka, ktorý mal prebehnúť dňa
  11. apríla 2010, ale zároveň vyvolal pochybnosti, či má skutočný záujem o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Je teda zrejmé z akých dôkazných prostriedkov pri svojom rozhodovaní odporca aj súd prvého stupňa vychádzali, pričom odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, ţe odporca riadne zistil skutkový stav a vyvodil z neho správny záver, ţe štátom príslušným na posúdenie ţiadosti navrhovateľa je Grécka republika a je teda potrebné navrhovateľovu ţiadosť o udelenie azylu zamietnuť ako neprípustnú podľa § 11 ods. 1 písm. c/ zákona o azyle. V tejto súvislosti je treba uviesť, ţe povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32 Správneho poriadku má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré ţiadateľ v priebehu správneho konania uviedol a zo ţiadneho ustanovenia zákona nemoţno vyvodiť, ţe by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné ţiadateľom neuplatnené dôvody pre udelenie azylu a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné skutkové zistenia. Keď teda odporca dospel k záveru, ţe došlo k naplneniu § 11 ods. 1 písm. c/ zákona o azyle a takýto záver nachádza oporu aj vo výsledkoch vykonaného dokazovania, krajský súd nepochybil, keď povaţoval rozhodnutie z týchto dôvodov za zákonné a toto rozhodnutie potvrdil. Krajský súd sa zaoberal námietkami obsiahnutými v opravnom prostriedku a rovnako aj dôvodmi, pre ktoré poţiadal navrhovateľ o azyl. 10Sža/43/2011 6 Ohľadne námietok navrhovateľa o nehumánnosti transferu navrhovateľa do Grécka a jeho nepripustenia k azylovému konaniu nemá k vysloveným záverom krajského súdu odvolací súd ţiadne pripomienky a v podrobnostiach na ne odkazuje. Odvolací súd k námietke navrhovateľa, ţe bolo v jeho prípade potrebné rozhodnúť podľa čl. 3 ods. 2 Dublinského nariadenia (tzv. doloţky suverenity), povaţuje za dôleţité uviesť, ţe nariadenie ani ţiadny zákon výslovne neukladá povinnosť správnemu orgánu prevziať zodpovednosť za posúdenie ţiadosti o udelenie azylu podľa čl. 3 ods. 2 Dublinského nariadenia. Nejde teda o nárok, o ktorom musí rozhodnúť správny orgán ex lege, ale o výsledok správneho uváţenia správneho orgánu. Správne uváţenie (diskrečná právomoc správneho súdnictva) je svojou podstatou moţnosťou správneho orgánu vybrať pri rozhodovaní jedno z viacerých dovolených riešení. Podľa § 245 ods. 2 O. s. p. pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváţenie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia. Súdne preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu nie je teda v týchto prípadoch vylúčené, ale je podstatne obmedzené, pretoţe sa môţe týkať iba toho, či rozhodnutie správneho orgánu nevybočilo z medzí a hľadísk stanovených zákonom. V takých prípadoch je súd oprávnený preskúmať len to, či došlo k výberu z dovolených moţností, ale výber sám zásadne prieskumu nepodlieha a preskúmanie sa vykoná iba podľa kritérií, ktoré pre správne uváţenie uvádza zákon. Ak teda právna zástupkyňa navrhovateľa poukazovala na prax niektorých členských štátov Európskej únie, ktorých orgány rozhodli v niektorých prípadoch o nenavrátení ţiadateľov podľa dublinského nariadenia do Gréckej republiky, ide o správne uváţenie, ktoré je plne v právomoci daného členského štátu a výber z moţností „prevziať“ či „neprevziať“ zodpovednosť za posúdenie nepodlieha súdnemu preskúmaniu. S vyššie uvedenou námietkou neprevzatia zodpovednosti súvisela aj navrhovateľova námietka, ţe dlhodobo udrţiava partnerský vzťah s občiankou Slovenskej republiky, a ţe sa s touto námietkou nevysporiadal odporca ani krajský súd. Tunajší súd odkazuje na prípis odporcu právnej zástupkyni navrhovateľa zo dňa
  12. marca 2010, v ktorom odporca uvádza, ţe partnerský vzťah navrhovateľa so slovenskou štátnou občiankou nepovaţuje za relevantný a opodstatnený dôvod na podanie ţiadosti o udelenie azylu na území Slovenskej republiky 10Sža/43/2011 7 a zároveň ani za dostatočný dôvod na vyuţitie práva suverenity Slovenskej republiky v tomto prípade dobrovoľne posúdiť navrhovateľovu ţiadosť. Ako dôvodná sa javí tunajšiemu súdu námietka navrhovateľa, ţe odporca ani krajský súd sa nevysporiadali so všetkými námietkami navrhovateľa, ktoré uviedol v priebehu konania, konkrétne, ţe odporca sa vyjadril k navrhovateľovým námietkam iba v odpovedi k vyjadreniu sa navrhovateľa k transferu do Grécka zo dňa
  13. marca 2010, ale nebolo súčasťou rozhodnutia odporcu a teda nie je moţné preskúmať, akým spôsobom sa odporca s navrhovateľovými námietkami vysporiadal. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku správny orgán v odôvodnení rozhodnutia uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako pouţil správnu úvahu pri pouţití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Tunajší súd uznáva, ţe z pohľadu § 47 ods. 3 Správneho poriadku sa môţe zdať, ţe odôvodnenie, ktoré obsahuje rozhodnutie odporcu ČAS: MU-33-32/DS-Ţ-2009 zo dňa
  14. marca 2010 je nepostačujúce, avšak je potrebné uviesť, ţe odporca sa s námietkami navrhovateľa vysporiadal v prípise zo dňa
  15. marca 2010 (teda v rovnaký deň, ako vydal rozhodnutie o zamietnutí navrhovateľovej ţiadosti ako neprípustnej), v ktorom vyčerpávajúcim spôsobom reaguje na námietky, ktoré uviedla navrhovateľova právna zástupkyňa v prípise zo dňa
  16. novembra
  17. Z tohto dôvodu povaţuje tunajší súd odporcovo rozhodnutie za dostatočne jasné, zrozumiteľné a odôvodnené. Navyše, odôvodnenie rozhodnutia nie je právne záväzné, t. j. nie je tou časťou súdneho rozhodnutia, ktorá by nadobúdala záväzné účinky na právne vzťahy účastníkov konania. Na základe vyššie uvedených skutočností a s ohľadom na spomenuté ustanovenia O. s. p. tunajší súd konštatuje, ţe aj napriek tomu, ţe odporca mal do odôvodnenia svojho rozhodnutia zahrnúť aj vysporiadanie sa s námietkami navrhovateľa tak, ako to spravil v prípise zo dňa
  18. marca 2010, tunajší súd je toho názoru, ţe vznesená námietka nie je spôsobilá tak zásadne ovplyvniť konanie, aby došlo k zmene rozhodnutia vo veci samej, nakoľko toto je správne a vychádza z náleţite zistených skutkových okolností a správneho právneho posúdenia veci. 10Sža/43/2011 8 Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotoţňuje so skutkovými aj právnymi závermi krajského súdu, ktoré vo svojom rozhodnutí odôvodnil, z čoho vyvodil svoj záver zhodný so záverom odporcu o tom, ţe na posúdenie navrhovateľovej ţiadosti o udelenie azylu je podľa kritérií uvedených v dublinskom nariadení príslušným členským štátom Grécka republika, na základe čoho bola navrhovateľova ţiadosť

§ 11ods.

1 písm. c/ zákona o azyle. Ústavný súd Slovenskej republiky Nálezom č. III. ÚS 110/2011-39 zo dňa

  1. mája 2011 rozhodol o sťaţnosti S. H. T., štátneho občana Afganistanu, zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária Š., v mene ktorej koná konateľ a advokát M. Š., pre namietané porušenie jeho základného práva nebyť mučený ani podrobený krutému, neľudskému či poniţujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva spočívajúceho v zákaze mučenia podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sţa 11/2010 z
  2. septembra 2010 tak, ţe
  3. Základné právo S. H. T. nebyť mučený ani podrobený neľudskému či poniţujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo spočívajúce v zákaze mučenia podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sţa 11/2010 z
  4. septembra 2010 porušené boli.
  5. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sţa 11/2010 z
  6. septembra 2010 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
  7. S. H. T. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 254,88 Eur, ktoré je povinný vyplatiť Najvyšší súd Slovenskej republiky na účet spoločnosti Advokátska kancelária Š., v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. M. Š., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. Poukázal na to, ţe do sféry konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 78/05, III. ÚS 386/09) patrí tieţ právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôţe byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, ţe všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 aţ čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. 10Sža/43/2011 9 Základné právo podľa čl. 16 ods. 2 ústavy a tieţ právo podľa čl. 3 dohovoru sú nesporne práva hmotného charakteru, pričom sťaţovateľ nenamieta ich porušenie rozhodnutím najvyššieho súdu v spojení s porušením niektorého z jeho procesných práv garantovaných mu ústavou. Na druhej strane ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti (napr. II. ÚS 111/08, IV. ÚS 331/08) uviedol, ţe tak základné právo podľa čl. 16 ods. 2 ústavy, ako aj právo podľa čl. 3 dohovoru majú vo svojom obsahu zahrnuté aj procesné komponenty. Ústavný súd pripomína, ţe procesné zloţky oboch označených práv vystupujú do popredia zvlášť v tých druhoch konania (napr. extradičné konanie, azylové konanie), keď sa osoba dostáva pod jurisdikciu iného štátu, čo môţe mať v spojení s rozhodnutím orgánu verejnej moci Slovenskej republiky v konkrétnych okolnostiach daného prípadu negatívny vplyv na osobnú sféru sťaţovateľa. Problematikou presunov ţiadateľov o azyl do Grécka na základe dublinského nariadenia sa zaoberal Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj "ESĽP"), keď na jeho výzvu mu bola v zmysle čl. 36 ods. 2 dohovoru predloţená intervencia komisára pre ľudské práva (uverejnená
  8. marca 2010). Tá bola zaloţená na jeho návštevách v Grécku, ktoré absolvoval v decembri 2008 a vo februári
  9. Počas oboch návštev bol komisár pre ľudské práva informovaný o prekáţkach v prístupe ţiadateľov o azyl k bezplatnej právnej pomoci, o nefungujúcom systéme právnej pomoci, o chronických nedostatkoch v tlmočení pre ţiadateľov o azyl, o prípadoch, keď grécka polícia neprijala ţiadosti o azyl, ako aj o prípadoch, keď nebol rešpektovaný princíp "non - refoulment" - išlo prevaţne o vracanie osôb z Grécka do Turecka. K takýmto okolnostiam dochádzalo v prípadoch, ak ešte osoba ani nepoţiadala kompetentné grécke orgány o azyl, ale tieţ v prípadoch osôb vlastniacich tzv. ruţové preukazy preukazujúce legálny pobyt pre drţiteľa. Okrem toho komisár zvlášť poukázal na extrémne zloţité a nevyhovujúce ţivotné podmienky, v ktorých sa ţiadatelia o azyl v Grécku ocitli. Na základe týchto poznatkov vyslovil záver, ţe azylový právny systém a prax v Grécku nezodpovedajú medzinárodným a ľudskoprávnym štandardom. V októbri 2009 vydal NHV správu, podľa ktorej by ţiadatelia o azyl nemali byť na základe dublinského nariadenia vracaní do Grécka. Tento názor zdieľajú aj medzinárodné ľudskoprávne organizácie a organizácie na ochranu utečencov vrátane UNHCR, organizácie Human Rights Watch a Amnesty International. 10Sža/43/2011 10 Zo stanoviska NHV (z októbra 2009) vyplýva: "Sme toho názoru, ţe situácia v Grécku sa zhoršila do takej miery, ţe európske štáty nemôţu dodrţať svoje povinnosti v zmysle utečeneckého práva a ochrany ľudských práv, keď zároveň vracajú ţiadateľov o azyl do Grécka. Ďalej by malo dôjsť k prerušeniu transferov do Grécka, pokiaľ nebude moţné jasne preukázať, ţe osoby vracané na základe dublinského nariadenia budú v Grécku uţívať účinnú ochranu pred nútenými návratmi a budú mať prístup k bezpečnému a adekvátnemu azylovému konaniu." O opodstatnenosti týchto tvrdení sa presvedčil ESĽP v prípade M. S. S. proti Belgicku a Grécku (sťaţnosť č. 30696/09, rozhodnutie z
  10. januára 2011), v ktorom vyslovil porušenie práv podľa čl. 3 a čl. 13 dohovoru. Z hľadiska skutkových okolností išlo o transfer ţiadateľa o azyl z Belgicka do Grécka na základe dublinského nariadenia. Európsky súd pre ľudské práva v tomto rozhodnutí okrem iného vyslovil, ţe spôsob zaobchádzania s potenciálnym ţiadateľom o azyl (štátny občan Afganistanu) v Grécku a podmienky, akým tam bol vystavený po jeho transfere z Belgicka, boli nevyhovujúce. Aj napriek vedomosti gréckych orgánov o existencii ţiadateľa na jeho území, ako aj napriek povinnosti vyplývajúcej im z právneho poriadku, ţil ţiadateľ o azyl dlhšiu dobu v extrémnej chudobe, neschopný uspokojiť svoje najzákladnejšie potreby. Z tohto dôvodu ESĽP dospel k záveru, ţe zo strany Grécka tým došlo k porušeniu práva tohto ţiadateľa podľa čl. 3 dohovoru. Európsky súd pre ľudské práva v citovanom rozhodnutí zároveň vyslovil porušenie práva podľa čl. 3 dohovoru aj vo vzťahu k Belgicku, pričom v tejto súvislosti poukázal na to, ţe nedostatky gréckeho azylového konania museli byť belgickým úradom v čase transferu sťaţovateľa známe. Aj napriek tomu, ţe belgické úrady boli informované aj zo strany UNHCR o nepriaznivej situácii v Grécku, neurobili výnimku vyplývajúcu z dublinského nariadenia (čl. 3 ods. 2), ale umoţnili transfer sťaţovateľa do Grécka. Európsky súd pre ľudské práva vytkol Belgicku, ţe jeho orgány namiesto toho, aby si overili, ako grécke orgány aplikujú právo v otázkach azylového konania, sa len spoľahli na to, ţe so sťaţovateľom sa bude zaobchádzať v súlade s medzinárodnými štandardmi týkajúcimi sa ochrany ľudských práv. Európsky súd pre ľudské práva vyslovil záver, ţe presunom sťaţovateľa do Grécka ho belgické úrady vedome vystavili väzbe a ţivotným podmienkam, ktoré predstavovali poniţujúce zaobchádzanie v rozpore s čl. 3 dohovoru. 10Sža/43/2011 11 Z uţ citovaného čl. 16 ods. 2 ústavy a čl. 3 dohovoru vyplýva, ţe ich dikcia je v podstate identická, a aj preto ústavný súd zastáva názor, ţe z hľadiska poţiadaviek, ktoré kladú na rozsah ochrany, nie sú medzi nimi ţiadne rozdiely. Navyše, ústavný súd vo svojej judikatúre dotýkajúcej sa ochrany základných práv a slobôd upravených v ústave v súlade so záväzkom Slovenskej republiky vyplývajúcim okrem iného aj (a hlavne) z čl. 1 ods. 2 ústavy štandardne zohľadňuje a uplatňuje judikatúru ESĽP k porovnateľným ľudským právam a základným slobodám garantovaným dohovorom. Vzhľadom na obsahovú zhodu čl. 16 ods. 2 ústavy a čl. 3 dohovoru, preto moţno uzavrieť, ţe judikatúra ESĽP k čl. 3 dohovoru je v plnom rozsahu relevantná a uplatniteľná aj na ochranu základného práva podľa čl. 16 ods. 2 ústavy. Vychádzajúc z obsahu namietaného rozsudku najvyššieho súdu, stanovísk a vyjadrení oficiálnych orgánov zameraných na ochranu ľudských práv vrátane práv utečencov, ale predovšetkým z judikatúry ESĽP dospel ústavný súd k záveru, ţe najvyšší súd pred svojím rozhodnutím vo veci sťaţovateľa podcenil význam jeho základného práva podľa čl. 16 ods. 2 ústavy a jeho práva podľa čl. 3 dohovoru a formálne sa odvolávajúc na právnu úpravu a význam úvahy správneho orgánu dôsledne neposúdil okolnosti daného prípadu, čo malo za následok vznik takých nedostatkov v jeho rozhodnutí, ktorým treba priznať ústavnú relevanciu. Najvyšší súd sa pri preskúmaní rozhodnutia krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie migračného úradu o zamietnutí ţiadosti sťaţovateľa o udelenie azylu, a to vo vzťahu k moţnosti uplatnenia čl. 3 ods. 2 Dublinského nariadenia (tzv. doloţky suverentity), odvolával na ustanovenie § 245 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváţenie), preskúmava súd iba to, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia. Najvyšší súd teda apeloval na to, ţe jeho povinnosťou v danom prípade nebolo posúdiť, či sa správny orgán (migračný úrad) správne rozhodol, keď nepristúpil k aplikácii čl. 3 ods. 2 Dublinského nariadenia, ale ţe jeho povinnosťou bolo preskúmať, či správny orgán rozhodol v zákonných limitoch. 10Sža/43/2011 12 Ústavný súd sa stotoţňuje s názorom najvyššieho súdu, ţe ţiadny právny predpis neustanovuje povinnosť pre Slovenskú republiku ako členský štát Európskej únie prevziať zodpovednosť za posúdenie ţiadosti štátneho príslušníka tretej krajiny o udelenie azylu v zmysle čl. 3 ods. 2 Dublinského nariadenia. Stotoţňuje sa aj s tým názorom najvyššieho súdu, ţe citovaný čl. 3 ods. 2 Dublinského nariadenia ponecháva na úvahe toho - ktorého členského štátu, či prevezme, alebo neprevezme zodpovednosť za posúdenie ţiadosti konkrétnej osoby o azyl. Ústavný súd však nezdieľa daný názor najvyššieho súdu bez výhrad, pretoţe je presvedčený, ţe aj keď taká povinnosť nie je v právnych normách explicitne stanovená, vzhľadom na to, ţe v danom prípade sa sťaţovateľ domáhal ochrany svojho práva zakotveného v čl. 3 dohovoru (aj základného práva podľa čl. 16 ods. 2 ústavy), ktoré sa v porovnaní s ostatnými ľudskými právami a základnými slobodami vymedzenými v dohovore vyznačuje absolútnosťou a kolektívnou garanciou, bolo v rámci tohto konania potrebné uplatňovať štandardy ochrany vyplývajúce z čl. 3 dohovoru (ako aj z čl. 16 ods. 2 ústavy), ktorý v zmysle čl. 154c ods. 1 ústavy zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd, a preto má prednosť pred zákonom. Absolútnosť práva podľa čl. 3 dohovoru znamená, ţe je aplikovateľné na všetkých ľudí, na kaţdom mieste, v kaţdom čase a nie je ničím limitované, t. j. s výkonom tohto práva nie sú spojené ţiadne výnimky, čo potvrdzuje aj dikcia čl. 15 ods. 2 dohovoru, podľa ktorého nemoţno odstúpiť od článku 2, okrem úmrtí vyplývajúcich z dovolených vojnových činov, a článkov 3, 4 (odsek l) a 7 (napr. IV. ÚS 331/08). Moţné porušenie absolútneho zákazu zlého zaobchádzania v zmysle čl. 3 dohovoru a čl. 16 ods. 2 ústavy vyvoláva procesnú povinnosť štátu zabezpečiť účinné úradné vyšetrenie tvrdeného zlého zaobchádzania, pričom pojem "účinné" zahŕňa predovšetkým atribúty dôkladnosti, rýchlosti, nezávislosti a nestrannosti (obdobne napr. III. ÚS 70/01, III. ÚS 86/05, III. ÚS 194/06). Vychádzajúc z citovanej judikatúry ústavného súdu, ale predovšetkým pridrţiavajúc sa záverov ESĽP obsiahnutých v rozhodnutí M. S. S. proti Belgicku a Grécku z
  11. januára 2011 je ústavný súd toho názoru, ţe najvyšší súd by mal zváţiť aj judikatúru ESĽP, ako aj absolútnosť práva podľa čl. 3 dohovoru (aj základného práva podľa čl. 16 ods. 2 ústavy) 10Sža/43/2011 13 a v nadväznosti na to znovu preskúmať okolnosti daného prípadu. Od najvyššieho súdu sa očakávalo, ţe ochrana sťaţovateľa a jeho práv nebude len formálnou aplikáciou zákona, ktorý v okolnostiach daného prípadu ponecháva na zváţení správneho orgánu, akú z ponúknutých moţností v rámci správnej úvahy vyuţije, a ktorý najvyššiemu súdu neprikazuje preskúmať vhodnosť a účelnosť správneho rozhodnutia, ale obmedzuje ho len na posúdenie zákonných limitov. Teda dôsledne zváţi aj okolnosti daného prípadu. V namietanom prípade správny orgán (migračný úrad), krajský súd, ale v prvom rade najvyšší súd, ktorý ako posledný v rade mohol vylúčiť negatívny vplyv rozhodnutí slovenských orgánov verejnej moci na osobnú sféru sťaţovateľa, nepovaţoval za nevyhnutné aplikovať čl. 3 ods. 2 Dublinského nariadenia. Najvyšší súd sa upäl na dikciu zákona, ktorá správnemu orgánu neukladá povinnosť aplikovať citovaný článok, na akceptáciu a záruky gréckej strany a aj napriek informáciám z oficiálnych zdrojov o nepriaznivom stave gréckeho azylového právneho systému a praxe, neprijateľných a nehumánnych podmienkach vytvorených pre ţiadateľov o azyl, ako aj o zlyhaní kompetentných gréckych orgánov v niektorých prípadoch, pripustil transfer sťaţovateľa zo Slovenskej republiky do Grécka, čím sa dopustil porušenia jeho práv. Uvedené skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, ţe najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 9 Sţa 11/2010 z
  12. septembra 2010 porušil základné právo sťaţovateľa nebyť mučený ani podrobený krutému, neľudskému či poniţujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu podľa čl. 16 ods. 2 ústavy a jeho právo spočívajúce v zákaze mučenia podľa čl. 3 dohovoru (bod 1 výroku nálezu). Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s ustanovením § 56 ods. 2 a 3 písm. b/ zákona o ústavnom súde ak ústavný súd vyhovie sťaţnosti, svojím rozhodnutím vysloví, ţe právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môţe zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie. Vzhľadom na to, ţe ústavný súd vyslovil porušenie označených práv rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sţa 11/2010 z
  13. septembra 2010, tento rozsudok zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu). Najvyšší súd bude v danom 10Sža/43/2011 14 prípade v súlade s ustanovením § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde viazaný právnym názorom ústavného súdu. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) v intenciách Nálezu Ústavného súdu SR č. III ÚS 110/2011-39 zo dňa
  14. mája 2011 preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel jednomyseľne k záveru, ţe rozsudok krajského súdu je potrebné zmeniť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 O. s. p. s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa
  15. októbra 2011 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O. s. p.). Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone o azyle. V § 11 ods. 1 písm. c/ zákona o azyle je uvedené, ţe Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky zamietne ţiadosť o udelenie azylu ako neprípustnú, ak je na konanie o udelenie azylu príslušný iný štát. Ministerstvo bezodkladne informuje ţiadateľa o tom, ţe zisťuje, či je iný štát príslušný na konanie o jeho ţiadosti o udelenie azylu; počas zisťovania neplynie lehota na rozhodnutie. Ministerstvo vo výroku rozhodnutia podľa odseku 1 písm. c/ uvedie aj štát, ktorý je príslušný na konanie o udelenie azylu (§ 11 ods. 3 zákona o azyle). V zmysle § 53b zákona o azyle sa pri určení členského štátu Európskej únie zodpovedného za posúdenie ţiadosti o udelenie azylu, ktorú podal štátny občan tretej krajiny v jednom z členských štátov Európskej únie, pouţijú kritériá a mechanizmy uvedené v právne záväzných aktoch Európskych spoločenstiev, pričom poznámka pod čiarou odkazuje na dublinské nariadenie. Členské štáty posúdia ţiadosť kaţdého príslušníka tretej krajiny, ktorý podá ţiadosť na hranici alebo na ich území ktorémukoľvek z nich. Ţiadosť posúdi jeden členský štát, a to ten, ktorý je podľa kritérií stanovených v kapitole II označený ako zodpovedný (čl. 3 ods. 1 Dublinského nariadenia). 10Sža/43/2011 15 Podľa čl. 10 ods. 1 Dublinského nariadenia, keď sa zistí na základe dôkazu alebo indície, ako sú opísané v dvoch zoznamoch uvedených v článku 18 ods. 3, vrátane údajov uvedených v kapitole III nariadenia (ES) č. 2725/2000, ţe ţiadateľ o azyl protiprávne prekročil hranicu do členského štátu po súši, mori alebo letecky po príchode z tretej krajiny, za posúdenie ţiadosti o azyl je zodpovedný členský štát, do ktorého takto vstúpil. Táto povinnosť končí po 12 mesiacoch odo dňa, kedy sa uskutočnilo takéto protiprávne prekročenie hranice. Ak členský štát, ktorému bola podaná ţiadosť o azyl, povaţuje iný členský štát za zodpovedný za posúdenie tejto ţiadosti, môţe čo najrýchlejšie a v kaţdom prípade do troch mesiacov od dátumu podania ţiadosti v zmysle článku 4 ods. 2 vyzvať tento iný členský štát, aby prevzal ţiadateľa (čl. 17 ods. 1 Dublinského nariadenia). Doţiadaný členský štát vykoná potrebné kontroly a vynesie rozhodnutie o doţiadaní o prevzatie ţiadateľa do dvoch mesiacov od dátumu obdrţania doţiadania (čl. 18 ods. 1 Dublinského nariadenia), pričom nekonanie v dvojmesačnej lehote sa rovná akceptovaniu doţiadania a ukladá povinnosť prevziať danú osobu, ako aj zabezpečiť náleţité dojednania pre jej príchod (čl. 18 ods. 7 Dublinského nariadenia). Keď doţiadaný členský štát akceptuje, ţe má prevziať ţiadateľa, členský štát, v ktorom bola podaná ţiadosť o azyl, oznámi ţiadateľovi rozhodnutie o tom, ţe neposúdi ţiadosť a o povinnosti odovzdať ţiadateľa do zodpovedného štátu (čl. 19 ods. 1 Dublinského nariadenia). Ak sa odovzdanie neuskutoční v lehote šiestich mesiacov, zodpovednosť pripadne členskému štátu, v ktorom bola podaná ţiadosť o azyl. Táto lehota sa môţe predĺţiť najviac na jeden rok, ak sa odovzdanie nemohlo uskutočniť kvôli uväzneniu, alebo najviac na osemnásť mesiacov, ak sa ţiadateľ o azyl skrýva (čl. 19 ods. 4 Dublinského nariadenia). Podľa článku 3 ods.1 Dublinského nariadenia členské štáty posúdia ţiadosť kaţdého príslušníka tretej krajiny, ktorý podá ţiadosť na hranici alebo na ich území ktorémukoľvek z nich. Ţiadosť posúdi jeden členský štát, a to ten, ktorý je podľa kritérií stanovených v kapitole II označený ako zodpovedný. 10Sža/43/2011 16 Podľa článku 3 ods. 2 Dublinského nariadenia môţe kaţdý členský štát posúdiť ţiadosť o azyl, ktorý mu podal štátny príslušník tretej krajiny, dokonca, aj keď mu podľa kritérií stanovených v tomto nariadení neprislúcha zodpovednosť za takéto posúdenie. V takomto prípade sa tento členský štát stane zodpovedným členským štátom v zmysle tohto nariadenia a prevezme záväzky súvisiace s takouto zodpovednosťou. Keď to je potrebné, informuje predtým zodpovedný členský štát, ktorý vedie konanie na určenie zodpovedného členského štátu alebo členský štát, ktorý bol doţiadaný, aby prevzal ţiadateľa alebo ho vrátil. V predmetnej veci je potrebné predostrieť, ţe predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie o zamietnutí navrhovateľovej ţiadosti o udelenie azylu ako neprípustnej, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu. Z administratívneho spisu odporcu je zrejmé, ţe navrhovateľ po nelegálnom príchode na územie Slovenskej republiky vyhlásil
  16. septembra 2009 pred pracovníkmi Oddelenia azylu PZ Gbely, ţe ţiada o udelenie azylu na území Slovenskej republiky z obavy o svoj ţivot, keďţe bol v krajine pôvodu prenasledovaný neznámymi ľuďmi. Pri spisovaní dotazníka so ţiadateľom o udelenie azylu na území Slovenskej republiky dňa
  17. októbra 2009 navrhovateľ uviedol, ţe protiprávne prekročil hranicu členského štátu uplatňujúceho dublinské nariadenie a to Gréckej republiky po príchode z tretej krajiny. Odporca dňa
  18. septembra 2009 začal konanie o prevzatie zodpovednosti v zmysle dublinského nariadenia a kontaktoval grécky azylový úrad so ţiadosťou o prevzatie navrhovateľa s odkazom na ustanovenie článku 10 ods. 1 Dublinského nariadenia. Ako uviedol odporca v odôvodnení svojho rozhodnutia, vzhľadom na to, ţe Grécka republika na ţiadosť o prevzatie zodpovednosti v lehote dvoch mesiacov v zmysle dublinského nariadenia neodpovedala, stala sa tak zodpovedným členským štátom za prevzatie navrhovateľa v zmysle článku 18 ods. 7 Dublinského nariadenia. Následne dňa
  19. februára 2010 s odovzdaním na štátne územie Gréckej republiky dodatočne súhlasila. Vzhľadom na to, ţe v zmysle článku 18 ods. 7 dublinského nariadenia členský štát 10Sža/43/2011 17 zodpovedný za prevzatie S. H.T. je Grécka republika, zamieta sa jeho ţiadosť o azyl na území Slovenskej republiky v súlade s článkom 19 ods. 1 Dublinského nariadenia, podľa § 11 ods. 1 písm. c/ zákona o azyle ako neprípustná. Z obsahu spisu ďalej vyplynulo, ţe zástupkyňa navrhovateľa sa prípisom zo dňa
  20. novembra 2009 vyjadrila ku konaniu o určenie príslušnosti štátu na posúdenie ţiadosti o azyl podľa dublinského nariadenia a uviedla, ţe Švajčiarsko a ani Grécko nie sú zodpovedné za posúdenie ţiadosti navrhovateľa o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany. Rovnako i prípisom zo dňa
  21. januára 2010, vo vzťahu k transferu ţiadateľa do Grécka dodala, ţe Grécko nie je zodpovedné za posúdenie ţiadosti navrhovateľa a zároveň poukázala i na dokument vydaný UNHCR ohľadom súčasného stavu azylového konania v Grécku. Ako ďalej vyplynulo z obsahu spisu odporca dňa
  22. októbra 2009 začal konanie o návrate navrhovateľa do krajiny prvej ţiadosti o azyl na území Európskej únie podľa nariadenia rady ES č.343/
  23. Grécka republika neodpovedala na ţiadosť odporcu o prevzatie zodpovednosti v mesačnej lehote ani v lehote dvoch mesiacov od dátumu obdrţania poţiadania a stala sa tak zodpovedným členským štátom za prevzatie menovaného podľa čl. 18 ods. 7 Dublinského nariadenia, keďţe v danom prípade nekonanie v dvojmesačnej lehote sa rovná akceptovaniu poţiadania a ukladá povinnosť prevziať zodpovednosť za danú osobu, ako aj zabezpečiť náleţité dojednanie pre jej príchod. Odporca v liste zo dňa
  24. marca 2010 zástupkyni navrhovateľa k transferu ţiadateľa do Grécka uviedol, ţe stanovené mechanizmy dublinského nariadenia označili Grécku republiku za zodpovedný štát, táto je povinná podľa čl. 3 ods. 1 nariadenia preskúmať zákonné dôvody na udelenie azylu navrhovateľa, rovnako ako iný členský štát uplatňujúci dublinské nariadenie. Odhliadnuc od tejto povinnosti, štátny orgán Gréckej republiky špeciálne vo svojej akceptácii deklaroval, ţe navrhovateľovi bude umoţnené podať ţiadosť o udelenie azylu po jeho príchode na jej územie, ak prejaví o to úmysel. Odporca dňa
  25. marca 2010 vydal rozhodnutie, ktorým ţiadosť navrhovateľa o udelenie azylu zamietol ako neprípustnú s odôvodnením, ţe Grécka republika neodpovedala na ţiadosť o prevzatie zodpovednosti v lehote dvoch mesiacov podľa Dublinského nariadenia, stala sa tak zodpovedným štátom za prevzatie navrhovateľa podľa čl. 18 ods. 7 Dublinského 10Sža/43/2011 18 nariadenia a dňa
  26. februára 2010 súhlasila s jeho odovzdaním na svoje územie. Vzhľadom na uvedené bola navrhovateľova ţiadosť

§ 11ods.

1 písm. c/ zákona o azyle z dôvodu príslušnosti iného členského štátu (Grécka) na posúdenie ţiadosti. Odvolací súd sa stotoţňuje s vysloveným názorom krajského súdu, ţe aplikácia čl.3 ods. 2 Dublinského nariadenia záleţí výlučne na rozhodnutí členského štátu, ktorý sa rozhodne zodpovednosť prevziať. Na strane druhej v danom prípade navrhovateľ výslovne poţiadal o aplikáciu čl. 3 ods. 2, pričom na podporu svojej ţiadosti predloţil konkrétne dôkazy, ktorým odporca nevenoval ţiadnu pozornosť. Krajský súd povaţoval rozhodnutie odporcu za zákonné. Podľa krajského súdu ani pochybenie odporcu, (ktorý napriek uplatnenej aplikácii 3 ods. 2 Dublinského nariadenia a to podaním zo dňa

  1. novembra 2009, hoci odporca rozhodol aţ dňa
  2. marca 2010 rozhodnutím, v odôvodnení ktorého sa daným podnetom – ţiadosťou nezaoberal), nemalo vplyv na správnosť a zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Krajský súd z toho vyvodil záver, ţe neaplikáciou čl. 3 ods. 2 Dublinského nariadenia odporca neporušil ţiaden vnútroštátny zákon či medzinárodný dohovor, a teda ţe napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné povaţovať za zákonné. Podľa odvolacieho súdu, nedostatok zdôvodnenia rozhodnutia odporcu, prečo nedošlo k poţadovanej aplikácii čl. 3 ods. 2 Dublinského nariadenia spôsobuje nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, pretoţe tak navrhovateľovi ako ani súdu preskúmavajúcemu napadnuté rozhodnutie odporcu nebola známa úvaha, ktorou sa správny orgán pri rozhodovaní riadil. Tento nedostatok nebolo moţné odstrániť ani informatívnym listom odporcu z toho istého dňa ani nasledujúcimi vyjadreniami odporcu, ktorými reagoval na námietky navrhovateľa. Odvolací súd na rozdiel od krajského súdu totiţ dospel k záveru, ţe odporca nevenoval náleţitú pozornosť skutočnostiam, ktoré navrhovateľ na odôvodnenie navrhovanej aplikácie 10Sža/43/2011 19 čl. 3 ods. 2 Dublinského nariadenia v priebehu administratívneho konania predostrel a ktoré boli odporcovi v čase rozhodovania známe. Z tohto pohľadu rozhodnutie odporcu pre nedostatok odôvodnenia navrhovanej aplikácie čl. 3 ods. 2 Dublinského nariadenia je rozhodnutím, ktoré je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Rozhodnutie o zamietnutí ţiadosti o azyl podľa § 11 ods. 3 zákona o azyle ako neprípustnej a rozhodnutie o tom, ţe v prípade cudzinca je príslušná na konanie Grécka republika je rozhodnutím, ktorým sa významnou mierou zasahuje do práv garantovaných Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd. Najmä s poukazom na účastníkom konania uplatnenú aplikáciu čl. 3 ods. 2 Dublinského nariadenia s predloţením dôkazov, na podklade ktorých aplikáciu ţiada uplatniť, rozhodnutie správneho orgánu musí byť preto zaloţené na takých podkladoch a argumentoch, ktoré nachádzajú oporu v zákone. V danom prípade navrhovateľ v rozhodnutí nedostal odpoveď na svoju ţiadosť a argumentácia krajského súdu, ţe neaplikáciou čl. 3 ods. 2 Dublinského nariadenia nedošlo k porušeniu zákona neobstojí, pretoţe odporca vo svojom rozhodnutí nevyargumentoval, prečo k aplikácii uvedeného ustanovenia nedošlo. Tento nedostatok nemôţe byť konvalidovaný ani dodatočným vyjadrením odporcu, resp. úvahou krajského súdu, ktorý nemôţe nahrádzať úvahu správneho orgánu. Podľa názoru najvyššieho súdu rozhodnutie správneho orgánu vzhľadom na uvedený nedostatok je arbitrárnym rozhodnutím, ktoré je pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné. V predmetnej veci nemoţno podľa názoru súdu odhliadnuť od všeobecne uznávaných právnych princípov administratívneho konania, a to najmä právo oboznámiť sa s odôvodnením administratívneho aktu (Rezolúcia Výboru ministrov Rady Európy č. /77/ 31 z
  3. septembra 1977). Podľa názoru odvolacieho súdu skutočnosť, ţe odporca nevenoval pozornosť podkladom, ktoré na podporu svojej poţiadavky o aplikáciu čl. 3 ods. 2 Dublinského nariadenia predloţil navrhovateľ a v rozhodnutí nevyargumentoval, prečo takejto ţiadosti nevyhovel, nezodpovedá poţiadavkám všeobecne uznávaných právnych princípov 10Sža/43/2011 20 administratívneho konania, pretoţe neboli vyhodnotené a v rozhodnutí zdôvodnené výsledky takýchto úkonov. Obmedzenie sa v dôvodoch rozhodnutia odporcu len na skutočnosť, ţe Grécka republika sa stala zodpovedným členským štátom za prevzatie navrhovateľa podľa čl. 18 ods. 7 Dublinského nariadenia a
  4. februára 2010 súhlasila s jeho odovzdaním na svoje územie, na základe čoho odporca zamietol ţiadosť navrhovateľa o azyl ako neprípustnú, podľa § 11 ods. 3 zákona o azyle nie je moţné povaţovať za postačujúce zdôvodnenie rozhodnutia. Konanie a rozhodovanie súdu o opravnom prostriedku podanom proti rozhodnutiu odporcu je konaním o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia podľa V. časti OSP a nie je pokračovaním administratívneho konania. Nie je preto úlohou prvostupňového súdu doplňovať vecnú či právnu argumentáciu rozhodnutia odporcu a nie je jeho úlohou ani vykonávať dokazovanie na skutočnosti, ktorých zistenie je podmienkou zistenia skutočného stavu veci uţ v administratívnom konaní. Vzhľadom na uvedené nebolo dôvodné rozhodnutie krajského súdu zrušiť a vrátiť vec na nové posúdenie súdu, ale odvolací súd dospel k záveru, ţe je dôvodné prvostupňové súdne rozhodnutie zmeniť tak, ţe rozhodnutie odporcu zrušuje pre nepreskúmateľnosť rozhodnutia a vec mu vracia na nové konanie (§ 250l ods. 2 v súvislosti s § 250ja ods. 3 OSP). Súd pritom poznamenáva, ţe vzhľadom na závaţnosť zásahu do subjektívnych práv účastníka konania, nepovaţuje súd za únosné rozhodovanie strohým, skutkovo nepodloţeným a z právneho hľadiska blanketárnym spôsobom vyhotovenia rozhodnutia. Z ustanovenia § 52 ods.1 zákona č. 480/2002 Z.z. vyplýva, ţe na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak. Správny poriadok v ustanoveniach § 46 a §47 vymedzuje obsahové a formálne náleţitosti rozhodnutia. Dôleţitou súčasťou rozhodnutia je odôvodnenie, ktoré nadväzuje na výrokovú časť rozhodnutia. Správny poriadok zakotvuje povinnosť uviesť v odôvodnení rozhodnutia všetky podstatné skutočnosti, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako pouţil správnu úvahu. Správny orgán musí v odôvodnení opísať predmet konania, poukázať na skutkové zistenia, uviesť dôkazy, 10Sža/43/2011 21 z ktorých vychádzal a ako sa vysporiadal s návrhmi na vykonanie dôkazov zo strany účastníkov, prípadne s ich námietkami k vykonaným dôkazom. Na základe vyhodnotenia dôkazov správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti povaţuje za nepochybne zistené a aký je právny význam týchto skutočností. V odôvodnení rozhodnutia uvedie aj záver o tom, z akého dôvodu aplikoval na predmet konania predpisy citované vo výroku. Súd pritom preskúmava úvahu správneho orgánu len v tom smere, či úvaha nevybočila z medzí a hľadísk stanovených zákonom (§ 245 ods. 2 OSP), či je v súlade s pravidlami logického myslenia a či podklady pre takýto úsudok boli zistené úplne a riadnym procesným postupom. Pokiaľ sú tieto predpoklady splnené, nemôţe súd z týchto skutočností vyvodiť iné alebo opačné závery. Preto krajský súd mal dospieť k záveru, ţe ţalobou napadnuté rozhodnutie trpí uvedenými vadami (spočívajúcimi v tom, ţe sa správny orgán dôsledne neriadil príslušnými ustanoveniami Správneho poriadku), pričom táto vada bola spôsobilá vyvolať zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci na ďalšie konanie. Keďţe na uvedenú okolnosť krajský súd neprihliadol, odvolací súd dospel k záveru o potrebe zmeny napadnutého rozsudku tak, ţe je účelné rozhodnutie správneho orgánu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. S poukazom na uvedené, Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 220 OSP napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal odvolací súd z § 224 ods. 2 v spojení s § 250k ods. 1 OSP a v zmysle § 151 ods. 2 OSP úspešnému navrhovateľovi nepriznal náhradu trov konania, pretoţe trovy právneho zastúpenia si neuplatnil a ani ich nevyčíslil v zákonnej lehote v súlade s § 151 ods. 1 OSP. Odporca nemá zo zákona právo na ich náhradu. 10Sža/43/2011 22 P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. V Bratislave
  5. októbra 2011 JUDr. Jana Henčeková, PhD., v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Andrea Jánošíková

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.