Krajský súd pri posudzovaní odporcovho rozhodnutia poukázal na skutočnosť, ţe odporca správne vyhodnotil výpoveď navrhovateľky 1/ z hľadiska dôvodu jej odchodu z krajiny pôvodu. Samotná existencia navrhovateľkiných obáv z prenasledovania, bez objektivizácie opodstatnenosti týchto obáv, v azylovom konaní nezakladá relevantný dôvod pre udelenie azylu, nakoľko v prípade navrhovateľky 1/ išlo výlučne iba o jej vlastné, vnútorné, ničím nepodloţené obavy. K prenasledovaniu navrhovateľky 1/ nikdy nedošlo a navrhovateľka 1/ iba nasledovala svojho manţela v záujme udrţania celistvosti rodiny a ako samostatná osoba v krajine pôvodu so svojou dcérou nikdy ţiadne problémy nemala. 10Sža/10/2011 3 V súvislosti s námietkami navrhovateľky 1/ vo vzťahu k relevantnosti a právnej záväznosti Ţenevského dohovoru z roku 1951 o právnom postavení utečencov krajský súd, vychádzajúc z oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky strana 2062 Zbierka zákonov č. 319/1966 Čiastka 111, udáva, ţe so Ţenevským dohovorom o právnom postavení utečencov zo dňa 28. júla 1951 vyslovilo súhlas uţ Federálne zhromaţdenie Českej a Slovenskej federatívnej republiky a prezident ho následne ratifikoval. Pre Českú a Slovenskú federatívnu republiku dohovor následne nadobudol platnosť 24. februára 1992. K odvolacej námietke navrhovateľky 1/ ohľadom neudelenia azylu z humanitných dôvodov krajský súd uvádza, ţe udelenie azylu z humanitných dôvodov predstavuje nenárokový inštitút a je teda v medziach správnej úvahy odporcu, aké konkrétne dôvody bude za ne povaţovať. Výpočet humanitných dôvodov, ako aj ich rozsah, je v plnej kompetencii Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Vlastné rozhodnutie udeliť či neudeliť azyl z humanitných dôvodov
zákona o azyle je vecou voľnej úvahy odporcu a vo vzťahu k výsledku tohto rozhodnutia nie je prieskum súdu moţný. Vo vzťahu k druhej forme medzinárodnej ochrany, a to doplnkovej ochrane, krajský súd uviedol, ţe zmyslom a účelom je poskytnúť subsidiárnu ochranu a moţnosť legálneho pobytu na území Slovenskej republiky tým ţiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl, ale u ktorých by bolo (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone) neúnosné, neprimerané či inak neţiaduce poţadovať ich vycestovanie.
názoru krajského súdu v prípade navrhovateľky a jej maloletej dcéry nič nenasvedčuje tomu, ţe by bola v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavená mučeniu, neľudskému alebo poniţujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu a nie je dôvod sa teda domnievať, ţe by bola následne v Ruskej federácii – v Čečensku spolu so svojou dcérou vystavená reálnej hrozbe váţneho bezprávia v zmysle § 2 písm. f/ zákona o azyle. Proti tomuto rozsudku podala navrhovateľka 1/ odvolanie prostredníctvom právneho zástupcu a ţiadala, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu zmenil, zrušil rozhodnutie odporcu a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu uvedeného v § 205 ods. 2 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku, pretoţe
jej názoru rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci súdom. Navrhovateľka 1/ v plnom rozsahu zopakovala tvrdenia z opravného prostriedku proti rozhodnutiu odporcu. 10Sža/10/2011 4 Poukázala na to, ţe krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku nešpecifikoval dôvod odchodu navrhovateľky z krajiny pôvodu. Odporca v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatoval, ţe navrhovateľka 1/ opustila krajinu z ekonomických dôvodov, pričom poukázal na jej tvrdenie v pohovore. Tieto však účelovo interpretoval neúplne, pretoţe navrhovateľka 1/ v pohovore uviedla, ţe opustila krajinu „ lebo sa v nej ťaţko ţilo, myslím tým, ţe manţel bol v ohrození“. Navrhovateľka 1/ neuviedla, ţe opustila krajinu z ekonomických dôvodov. Navrhovateľka 1/ nie je ekonomickou ţiadateľkou o azyl a ani z jej pohovoru to nevyplýva. Ak sa teda krajský súd stotoţnil s takouto účelovou interpretáciou odporcu, nesprávne právne posúdil vec a navyše sa s takouto v podanom opravnom prostriedku namietanou účelovosťou interpretácie tvrdení navrhovateľky 1/ v prvom rade nijakým spôsobom nezaoberal. Uviedla, ţe súd sa nezaoberal námietkou spočívajúcou v istom „prejudikovaní“ závaţnosti dôvodov ţiadostí o udelenie azylu tých cudzincov, ktorí ţiadajú o azyl na území Slovenskej republiky, pričom poukázala na to, ţe odporca vo svojom rozhodnutí uviedol, ţe to, ţe navrhovateľky nepoţiadali o azyl v „bliţšej“ krajine, ktorá pristúpila k Ţenevskému dohovoru, vlastne znamená, ţe ich obavy z prenasledovania neboli natoľko závaţné, lebo ak by boli, poţiadali by o azyl uţ v prvej krajine, do ktorej pri svojom úteku z Čečenska vstúpili. Takáto analýza odporcu je vadou, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia. Za takýchto okolností by boli nedôvodné všetky ţiadosti o udelenie azylu na území Slovenskej republiky a namieste by tak bola úvaha o odstúpení od Ţenevského dohovoru. Ďalej uviedla, ţe súd rovnako nesprávne vyhodnotil námietku navrhovateliek spočívajúcu v aplikácii tzv. „stanoviska Ţenevského dohovoru z roku 1951 o právnom postavení utečencov“. Stanovisko Ţenevského dohovoru neexistuje, existuje iba Ţenevský dohovor. Ak by aj existovalo, nebolo by právne záväzné. Súd nesprávne vyhodnotil túto námietku a poukázal na to, ţe Ţenevský dohovor je záväzným dokumentom. Navrhovateľky však v podanom opravnom prostriedku nespochybnili záväznosť dohovoru, ale záväznosť akéhosi „stanoviska Ţenevského dohovoru“, ktorého existenciu a záväznosť odporca nijakým spôsobom nepreukázal a napriek tomu z neho pri svojom rozhodovaní vychádzal. Krajskému súdu vyčítala, ţe
jeho názoru k prenasledovaniu navrhovateľky 1/nikdy nedošlo, a ţe táto iba nasledovala svojho manţela v záujme udrţania celistvosti rodiny a ako samostatná osoba nemala v krajine pôvodu spolu s dcérou ţiadne problémy. Súd pri odôvodnení svojho právneho názoru iba odkázal na odôvodnenie rozhodnutia odporcu. 10Sža/10/2011 5 Odporca tento svoj názor nijakým spôsobom neodôvodnil a tým je v tejto časti neodôvodnený i rozsudok krajského súdu.
jej názoru v azylovom konaní je pri posudzovaní riadneho skúmania skutkového stavu veci dôleţité nie tak, aké správy sú vloţené do spisového materiálu, resp. ktoré boli vymenované v rámci rozhodnutia, ale tie, ktoré boli reálne pouţité ako podklad rozhodnutia. Z rozhodnutia odporcu v danej azylovej veci vyplýva, ţe podkladom pre rozhodnutie odporcu boli predovšetkým informácie získané v rozhovore s H. G., „predsedom asociácie čečenských sociálnych a kultúrnych zväzov“, pričom
informácie nachádzajúcej sa na internetovej stránke uvedenej asociácie tento nikdy nebol predsedom asociácie. Tieto informácie teda nemoţno povaţovať za dôveryhodné. Navyše informácie uvedené na internetovej stránke asociácie poukazujú na to, ţe ide skôr o asociáciu prokadyrovskú a promoskovskú a ich informácie nemoţno povaţovať za objektívne a nezávislé a preto tento zdroj nemôţe slúţiť ako podklad pre rozhodnutie. Vyjadrila názor, ţe súd neodôvodnil svoj právny názor ohľadom neposkytnutia doplnkovej ochrany. Súd iba odkazuje na odôvodnenie rozhodnutia odporcu.
jej názoru súd sa nezaoberal všetkými námietkami navrhovateliek obsiahnutých v opravnom prostriedku, nesprávne právne tým posúdil vec a navrhovateľky ukrátil na ich právach. Odporca sa k odvolaniu navrhovateľky 1/ vyjadril tak, ţe sa s výrokovou časťou rozsudku krajského súdu ako aj s jeho odôvodnením stotoţňuje v plnom rozsahu. Uviedol, ţe navrhovateľka 1/ v priebehu azylového konania, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, ani jej právny zástupca v opravnom prostriedku neuviedli a nepreukázali skutočnosti, ktoré by ho oprávňovali vydať rozhodnutie o udelení azylu, resp. o poskytnutí doplnkovej ochrany. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, ţe odvolaniu navrhovateliek nemoţno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania
ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol 10Sža/10/2011 6 zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud. sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 14. apríla 2011 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP). Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade ţiadateľa o azyl musia byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboţenských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôţe alebo nechce vrátiť do tohto štátu. V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky).
zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, ţiadateľovi, ktorý
zákona o azyle ministerstvo môţe udeliť azyl z humanitných dôvodov, aj keď sa v konaní nezistia dôvody
.
1 zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak,
písmena
3). Ministerstvo udelí azyl aj dieťaťu narodenému azylantke na území Slovenskej republiky, ak je splnená povinnosť
5 (ods. 4).
1/ zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl ţiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 8 alebo § 10.
zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu ţiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak sú váţne dôvody domnievať sa, ţe by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe váţneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.
zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny poskytne doplnkovú ochranu ak tento zákon neustanovuje inak, a) manţelovi cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana
, ak manţelstvo trvá a trvalo aj v čase, keď cudzinec odišiel z krajiny pôvodu a tento cudzinec so zlúčením vopred písomne súhlasí, b) slobodným deťom cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana
, alebo osoby
písmena
1) Ţiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdrţiavať na území Slovenskej republiky (ods. 2). Ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu aj dieťaťu narodenému na území Slovenskej republiky cudzinke, ktorej sa poskytla doplnková ochrana, ak je splnená povinnosť
5 ( ods. 3).
1 zákona o azyle ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu ţiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.
4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu, okrem odňatia azylu
2 písm. i/, rozhodne tieţ, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu. V predmetnej veci je potrebné predostrieť, ţe predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie o neudelení azylu navrhovateľke a jej maloletej dcére na území SR a o neposkytnutí doplnkovej ochrany, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľky 1/ v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu. Z administratívneho spisu je zjavné, ţe odporca vykonal v konaní náleţité dokazovanie procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľky 1/ a obsahom správ o krajine pôvodu (Súhrnnej teritoriálnej informácie Rusko – spracovanej Zastupiteľským úradom ČR v Moskve ku dňu
Dôvodom jej odchodu bolo rozhodnutie manţela, ţe všetci opustia Čečensko. Ako uviedla, nasledovala svojho manţela. Uviedol, ţe menovaná v priebehu konania o ţiadosti o udelenie azylu neuviedla ţiadne individuálne dôvody, pre ktoré by bola, resp. mohla byť v krajine pôvodu prenasledovaná. Dôvody svojej ţiadosti a problémy v Čečensku, tak ako ich sama opísala, sú dôsledkom dlhoročných konfliktov, ktoré nepriaznivo ovplyvnili vývoj v celej krajine, pričom postihujú všetkých obyvateľov tohto regiónu. Problémy manţela sú posudzované v samostatnom konaní, pričom bolo konštatované, ţe nie sú dôvodom na udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky. Napriek tomu, ţe situácia v Čečensku zostáva naďalej napätá, je potrebné uviesť, ţe všeobecná situácia v krajine pôvodu nie je dostatočným dôvodom na udelenie azylu. Vyjadrenia menovanej skôr poukazujú na skutočnosť, ţe nehľadala ochranu na území Slovenskej republiky, ale sa snaţila spolu s rodinou usídliť v takej európskej demokratickej krajine, ktorá by im mohla poskytnúť najvýhodnejšie sociálno-ekonomické podmienky. V prípade, ak by ich dôvodom bolo prenasledovanie a z toho vyplývajúca obava o ţivot, poţiadali by o azyl uţ v prvej krajine, ktorá im môţe takúto formu poskytnúť a nie aţ na území Slovenskej republiky. Na základe výpovede menovanej, ako aj všetkých dostupných informácií je zrejmé, ţe dôvody, ktoré uviedla, nejavia ţiadne známky perzekúcie, nezodpovedajú kritériám ustanovení § 2 písm. d/ zákona o azyle. 10Sža/10/2011 11 Vo vzťahu k druhej forme medzinárodnej ochrany, a to doplnkovej ochrane, odvolací súd uvádza, ţe jej zmyslom a účelom je poskytnúť subsidiárnu ochranu a moţnosť legálneho pobytu na území Slovenskej republiky tým ţiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl, ale bolo by u nich (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané či inak neţiaduce poţadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej ochrany viaţe k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate ţiadateľa do krajiny pôvodu, teda čiastočne k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase neţ v prípade aplikácie inštitútu azylu, sú pri rozhodovaní o udelenie či neudelenie doplnkovej ochrany do značnej miery určujúce tvrdenia samotného ţiadateľa, z nich je potrebné vychádzať. K otázke neposkytnutia doplnkovej ochrany
odôvodnenia rozhodnutia odporcu z výpovede navrhovateľky 1/ vyplynulo, ţe nikdy nebolo proti nej vedené trestné konanie, nebola väznená, zatknutá ani zadrţaná a nemala ţiadne problémy so štátnymi orgánmi Ruskej federácie. Ţiadna informácia nenasvedčuje tomu, ţe navrhovateľke a jej maloletej dcére by v prípade návratu do krajiny pôvodu reálne hrozilo váţne bezprávie. Navyše menovaná sa so svojim manţelom nemusí vrátiť do Čečenska, ale môţe sa usadiť kdekoľvek na území Ruskej federácie.
názoru správneho orgánu dodrţiavanie ľudských práv v Čečensku má stúpajúcu tendenciu a teda v prípade navrhovateľky a jej maloletej dcéry nie je dôvod na poskytnutie doplnkovej ochrany. Je teda zrejmé, z akých dôkazných prostriedkov odporca pri svojom rozhodovaní vychádzal, pričom odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, ţe odporca riadne vyhodnotil dokazovanie, ktoré vyústilo v riadne zistený skutkový stav, z ktorého odporca vychádzal pri svojom rozhodovaní o tom, či u navrhovateľky a jej dcéry existujú dôvody pre udelenie azylu
dôvody pre udelenie doplnkovej ochrany. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, ţe povinnosť zistiť skutočný stav veci
71/1967 Zb. (Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré ţiadateľ v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo ţiadneho ustanovenia zákona nemoţno vyvodiť, ţe by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody pre udelenie azylu ţiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné skutkové zistenia. 10Sža/10/2011 12 Dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len najvlastnejšia existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené, pričom udelenie azylu
zákona o azyle je viazané objektívne na prítomnosť prenasledovania ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d/ zákona o azyle alebo na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania ţiadosti o azyl, teda spravidla v dobe bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu. Primárnym dôvodom neudelenia azylu navrhovateľke a jej dcére bolo nesplnenie relevantných podmienok pre udelenie azylu v zmysle zákona o azyle. S takýmto záverom bolo potrebné súhlasiť. Navrhovateľka 1/ sama neuvádzala ţiadny z dôvodov, ktoré dodatočne namietal jej právny zástupca.
odvolacieho súdu záver odporcu o tom, ţe navrhovateľka ani jej dcéra nenaplnili podmienky pre udelenie azylu v zmysle zákona o azyle je vecne správny a krajský súd nepochybil, keď jeho rozhodnutie potvrdil. Krajský súd sa zaoberal všetkými námietkami obsiahnutými v opravnom prostriedku a rovnako aj dôvodom, pre ktorý poţiadala navrhovateľka 1/ o azyl. Rovnako za správny povaţoval odvolací súd záver odporcu, ţe neboli splnené predpoklady pre udelenie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky, pretoţe nebol splnený ani jeden zo zákonných predpokladov jej poskytnutia. Odporca správne nepovaţoval dôvody uvedené navrhovateľkou 1/ za také, pre ktoré by bola navrhovateľka spolu s dcérou v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavená reálnej hrozbe váţneho bezprávia v zmysle § 2 písm. f/ zákona o azyle. Prvostupňový súd sa
názoru odvolacieho súdu vyjadril ku všetkým námietkam obsiahnutým v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporcu, odvolací súd sa stotoţňuje s odôvodnením obsiahnutým v rozsudku prvostupňového súdu a v podrobnostiach naň odkazuje. 10Sža/10/2011 13 Odvolacie námietky navrhovateľky 1/ neboli spôsobilé spochybniť vebnú správnosť napadnutého rozsudku a neboli ani takého charakteru, s ktorými by sa uţ krajský súd nebol vysporiadal. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotoţňuje so skutkovými ako aj právnymi závermi krajského súdu, ktorý vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil, z čoho vyvodil svoj záver zhodný so záverom odporcu o tom, ţe navrhovateľka a jej dcéra nepreukázali opodstatnenosť obáv z prenasledovania z dôvodov taxatívne vymedzených v zákone o azyle a nesplnili podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany. Rozhodnutie odporcu o neudelení azylu a doplnkovej ochrany bolo potrebné povaţovať za zákonné, preto odvolací súd rozsudok krajského súdu potvrdil ako vecne správny
O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
1 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 224 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a § 246c Občianskeho súdneho poriadku tak, ţe navrhovateľke a jej maloletej dcére, ktoré nemali úspech vo veci, právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Odporca zo zákona nemá nárok na ich náhradu. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. V Bratislave 14. apríla 2011 JUDr. Jana Henčeková, PhD. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Andrea Jánošíková
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.