Najvyšší súd Slovenskej republiky 7 Co 2/2011 U z n e s e n i e Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne B., bývajúcej v S., zastúpenej Mgr. V., advokátom, so sídlom v Bernolákove, N

§ 219O.s.p.

a § 224 ods. 1 aţ 4 O.s.p., t.j. prejednávajúci odvolanie ţalobkyne smerujúce proti rozsudku súdu prvého stupňa. Keďţe nešlo o rozhodnutie krajského súdu ako súdu prvého stupňa (§ 9 ods. 2 O.s.p. ), odvolanie proti nemu nie je prípustné a to ani pokiaľ ide o náhradu trov odvolacieho konania; takéto rozhodnutie ako celok (v merite veci i vo výroku o trovách odvolacieho konania) nie je spôsobilým predmetom odvolania (ako správne uviedol aj krajský súd v poučení písomného vyhotovenia rozsudku tak, ţe proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné). Taktieţ platí, ţe právoplatnosť rozhodnutia zakladá zákonnú prekáţku pre jeho vecnú zmenu v riadnom opravnom konaní (rozhodnutie odvolacieho súdu nadobúda právoplatnosť jeho doručením). Vydanie konečného rozhodnutia v odvolacom konaní vo veci samej zakladá povinnosť odvolacieho súdu rozhodnúť i o jeho trovách a to za podmienok uvedených v § 151 O.s.p.

§ 224O.s.p.

Výnimku predstavuje prípad, kedy súd prvého stupňa rozhodne, ţe o náhrade trov konania bude rozhodnuté aţ po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (§ 151 ods. 3 O.s.p.

§ 224ods.

4 O.s.p.). Rozhodnutie o trovách vzniknutých v odvolacom konaní pritom vţdy závisí od výsledku tohto konania a tvorí s ním jeden celok. S uvedeným názorom korešponduje zákonná úprava, podľa ktorej ak súd v rozsudku nerozhodol o trovách konania, môţe tak sám urobiť dodatočne doplňujúcim rozsudkom do jeho právoplatnosti a na návrh účastníka do 15 dní od jeho právoplatnosti (§ 166 ods. 1 O.s.p.). V kontexte historického vývoja, ktorým prešlo procesné právo na území Slovenskej republiky sa ţiada uviesť niekoľko poznámok o prípustnosti (moţnosti) opravných prostriedkov proti výrokom o náhrade trov konania vydaných inštančne vyššími súdmi. Tak napríklad ustanovenie § 528 rak.c.ř.s. z roku 1895 vylučovalo moţnosť podať akýkoľvek opravný prostriedok proti výroku o trovách konania, ktorý bol vydaný súdom druhej stolice (Hora, V.: Učebnice civilního práva procesního, Všehrd, Praha 1947, str. 193). Uhorský civilný poriadok z roku 1911 sa v otázke prípustnosti opravných prostriedkov (odvolacích 7 Co 2/2011 4 i dovolacích) – v porovnaní s rak. c.ř.s. – vyznačoval širším poňatím, pripustil i samostatné odvolanie len proti trovám konania v rozsudku (§§

1. I, 513); dovolanie k najvyššiemu súdu však v tomto prípade obmedzil len spolu s odvolaním proti inej – hlavnej časti rozsudku (Hora, V: Civilní řád soudní na Slovensku, Nakladateľstvo Právnickej jednoty na Slovensku, 1922, str. 97 a 98). Prípustnosť riadnych opravných prostriedkov (odvolania a sťaţnosti) bola z hľadiska objektívnych podmienok vylúčená v prípade rozhodnutí vydaných súdom druhej stolice, čo svoje vyjadrenie našlo v ustanovení § 172 ods. 1 a § 190 zákona č. 142/1950 Zb. o konaní v občianskych právnych veciach účinného na Slovensku
2. januára
3. Pokiaľ išlo o rozsudok vydaný Najvyšším súdom ako súdom prvej stolice (§ 214 ods. 1, § 643 ods. 3), tento nadobudol právoplatnosť jeho doručením, proti nemu nebolo odvolanie prípustné; nie je tu inštancia, ktorá by mohla rozhodovať o odvolaní (porovnaj Štajgr, F.: Učebnica občianskeho procesného práva, II. prepracované a doplnené vydanie, Osveta, Bratislava 1959, bod 375, 376, str. 341-342). Súčasne platný procesný poriadok (zavedený zákonom č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien, účinný
4. apríla 1964) zachováva kontinuitu ponímania objektívnych dôvodov vylučujúcich moţnosť uplatnenia riadneho opravného prostriedku (odvolania) voči rozhodnutiam odvolacieho súdu (§ 201 O.s.p.), čím takto zákonom upraveným spôsobom limituje prípady na ktoré sa nevzťahuje zásada dvojinštančnosti, na ktorú poukazuje odvolateľka v tomto prípade. Odvolanie je riadny opravný prostriedok, ktorým moţno napadnúť rozhodnutie súdu vydané v konaní v prvom stupni, pokiaľ to zákon nevylučuje. Z ustanovenia § 201 O.s.p. je nutné dôvodiť, ţe predmetom odvolania nemôţu byť rozhodnutia vydané krajským súdom alebo Najvyšším súdom Slovenskej republiky ako súdom odvolacím v odvolacom konaní (§ 10 ods. 1 O.s.p. a § 10 ods. 2 O.s.p) alebo Najvyšším súdom Slovenskej republiky, ako súdom dovolacím v dovolacom konaní (§ 10a ods. 1 Os.p.), ktorým nepredchádzali rozhodnutia súdov prvého stupňa (napr. rozhodnutie odvolacieho súdu o trovách odvolacieho konania, či rozhodnutie dovolacieho súdu o trovách dovolacieho konania). Preskúmavanie tzv. jednostupňových rozhodnutí vydaných v odvolacom konaní je moţné len prostredníctvom mimoriadnych opravných prostriedkov, pokiaľ sú splnené zákonné podmienky. Občianske súdne konanie z pozície právnej úpravy obsiahnutej v právnom poriadku Slovenskej republiky je ovládané aj zásadou dvojinštančnosti konania. Podstatou tejto zásady v civilnom procese je, ţe pokiaľ to zákon umoţňuje môţe sa účastník konania prostredníctvom opravného prostriedku domáhať, aby rozhodnutie prijaté na súde prvého stupňa bolo následne predmetom posúdenia na inštančne vyššom súde. Samotné právo na 7 Co 2/2011 5 dvojinštančné konanie je v dôsledku výkladu vnímané ako súčasť v širšom slova zmysle ponímaného práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Pokiaľ z rozumných dôvodov zákon dovoľuje, aby sa vo veci s konečnou platnosťou rozhodlo v jednom stupni (napr. tzv. bagateľné spory a iné) nedochádza k porušeniu práv účastníkov konania na súdnu ochranu a spravodlivé konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

článkom 6 ods. 1 Dohovoru. Historicko-právna tradícia na území Slovenskej republiky kontinuálne pretrvávajúca a nachádzajúca vyjadrenie v terajšej právnej úprave, ktorá pre objektívne podmienky neumoţňuje bezvýhradné uplatnenie zásady dvojinštančnosti konania – voči rozhodnutiu vydanom v opravnom konaní o náhrade jeho trov – vytvorila zákonný rámec, v ktorom sa podľa názoru dovolacieho súdu zachovávajú za rovnakých podmienok kaţdému účastníkovi ústavné práva na súdnu ochranu i spravodlivé súdne konanie. Z ustanovenia § 201 O.s.p. vyplýva, ţe účastník môţe napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môţe konať vo veci (podmienky konania). Ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemoţno odstrániť, súd konanie zastaví (§ 104 ods. 1, veta prvá O.s.p.). Právo rozhodovať o náhrade trov konania prináleţí nielen súdu prvého stupňa ale pre odvolacie konanie aj súdu odvolaciemu. Napadnuté uznesenie, ktorým Krajský súd v Trenčíne rozhodol o povinnosti ţalobkyne nadradiť ţalovanému trovy odvolacieho konania je rozhodnutím odvolacieho súdu a Najvyšší súd Slovenskej republiky nie je preto funkčne príslušný na prejednanie odvolania proti tomuto rozhodnutiu krajského súdu ako súdu odvolaciemu. So zreteľom na to, ţe odvolanie ţalobkyne smeruje proti takému rozhodnutiu odvolacieho súdu, kde nie je daná funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, bolo konanie o jej opravnom prostriedku v zmysle § 104 ods. 1 O.s.p. zastavené. 7 Co 2/2011 6 V odvolacom konaní procesne úspešnému ţalovanému vzniklo právo na náhradu trov konania proti ţalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 224 ods. 1 O.s.p.

§ 142ods.

1 O.s.p.). Dovolací súd mu nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, lebo nepodal návrh na uloţenie povinnosti nahradiť trovy odvolacieho konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:

1. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
2. decembra 2011 JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť : Hrčková Marta