Najvyšší súd 8Sžo/252/2010 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky, v právnej veci ţalobcov: 1./ I., s.r.o., Ţ. X., N., IČO: X., 2./ Z., a.s., K. X., B., IČO: X., 3./

rozhodnutím číslo: 19441/2009-OP zo dňa 25.8.2009 ţalobcovia uviedli, ţe predloţenie projektu Zákon od ţiadateľa nevyţaduje a ani nesplnomocňuje Ministerstvo zdravotníctva SR alebo iný orgán, aby upravilo povinnosť predloţiť ďalšie doklady nad rámec § 13 ods. 5, 7 a 8 Zákona. Pravidlá nie sú ani jedným z právnych aktov uvedených v čl. 13 ods. l Ústavy SR a súčasne Zákon nepredpokladá explicitne ani implicitne, ţe by bolo moţné od ţiadateľa poţadovať ďalšie doklady nad jeho rámec. Je vylúčené, aby správny orgán vylúčil ţiadateľa, pretoţe nepredloţil doklad, ktorý správny orgán poţadoval v rozpore so zákonom. Navyše § 14 ods. 8 Zákona taxatívne upravuje aj dôvody, kedy moţno ţiadateľa z výberového konania vylúčiť, pričom tieto dôvody nie je moţné modifikovať alebo rozširovať, nakoľko Zákon to neumoţňuje. Taktieţ vylúčenie ţiadateľa z výberového konania z dôvodu neuvedenia zásahového územia, ktorým je v zmysle § 2 ods. 5 zák. č. 579/2004 Z. z. o záchrannej zdravotnej sluţbe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, územie Slovenskej republiky, by bolo moţné nanajvýš povaţovať za nedostatok ţiadosti, avšak je zrejmé, ţe nejde ani o jeden z prípadov podľa § 14 ods. 8 Zákona, pričom 11 8Sžo/252/2010 s touto ţalobnou námietkou sa krajský súd nevysporiadal. Komisia ani ministerstvo zdravotníctva nemohlo mať pochybnosti o tom, na aké zásahové územie bola ţiadosť podaná. Zo strany správneho orgánu išlo o prehnaný formalizmus, ktorý je neprípustný (m. m. nálezy Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 242/2007, sp. zn. I. ÚS 243/07). Ţalobcovia v ďalšom obsahu odvolania poukazovali na procesné pochybenia správnych orgánov, keď namietali porušenie § 33 ods. 2 Správneho poriadku, ako aj nepreskúmateľnosť napadnutých správnych rozhodnutí pre nedostatok dôvodov, najmä vo vzťahu k otázke, prečo splnili hodnotiace kritéria na niţšej kvalitatívnej úrovni ako úspešní ţiadatelia, hoci to bol jediný dôvod zamietnutia ţiadosti. V rozhodnutiach nebolo uvedené, ktoré skutočnosti z hľadiska zákonných kritérií podľa § 14 ods. 9 Zákona boli podkladom na rozhodnutie a akými úvahami bola komisia vedená pri ich hodnotení. Skutočnosť, ţe ţalovaný bol viazaný výsledkom hodnotenia komisie, nie je prekáţkou toho, aby rozhodnutie obsahovalo príslušné odôvodnenie. Správne konanie má byť transparentné, jeho úlohou je nastoliť právnu istotu ohľadne otázky, ktorá je predmetom konania a je predpokladom toho, aby mohli účastníci uplatňovať opravné prostriedky. Odôvodnenie musí obsahovať dostatočnú odpoveď na tie právne a skutkové otázky, ktoré boli predmetom konania a ich zodpovedanie bolo pre výsledok konania určujúce. Bez náleţitého odôvodnenia nemôţe nadriadený orgán preskúmať správnosť právneho posúdenia veci. Nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia je v rozpore s princípom zákazu svojvôle vyplývajúceho z princípu právneho štátu podľa čl. 1 ods. l Ústavy SR (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 52/99) a princípom objektivity, ktorý je imanentnou súčasťou kaţdého základného práva alebo slobody, o ktorých sa koná. Uviedli, ţe v konaní došlo aj k porušeniu zásady objektivity a § 9 ods. 2 Správneho poriadku, nakoľko tá istá osoba, ktorá rozhodovala o ţiadostiach ţalobcov na prvom stupni, rozhodla aj o rozkladoch podaných proti prvostupňovým rozhodnutiam, keďţe v oboch prípadoch rozhodoval minister, pričom v tejto súvislosti poukázali na rozsudok tunajšieho súdu sp. zn. M – SţDoV 12/2000, kde sa najvyšší súd stotožnil s názorom generálneho prokurátora, že na strane žalovaného došlo v konaniach o rozkladoch k porušeniu § 9 ods. 2 Správneho poriadku, keďže minister kultúry Slovenskej republiky, ktorý rozhodoval o rozkladoch, rozhodol aj ako prvostupňový orgán. K rovnakému procesnému pochybeniu došlo aj v danom prípade. S princípom objektivity sa nezlučuje, aby v druhom stupni preskúmavala rozhodnutie tá istá osoba, ktorá ho v prvom stupni vydala. Ďalej ţalobcovia namietali, ţe správny orgán im nesprístupnil kompletný administratívny spis, pričom tento postup neodôvodnil ţiadnym zákonom predpokladaným 12 8Sžo/252/2010 a uznaným dôvodom. Dôvod uvedený v zápise zo dňa 17.9.2009 a v druhostupňovom rozhodnutí je úplne fiktívny. Nie je odôvodnené, ako konkrétne a čím môţe dôjsť k ovplyvneniu prebiehajúceho výberového konania, toto odôvodnenie je aj v rozpore s princípom transparentnosti správneho konania. Ţalobcovia tieţ namietali, ţe nepreskúmateľnosť rozsudku, keď krajský súd zamietol návrhy na výsluch dvoch členov hodnotiacej komisie, ktorých výsluch navrhli na účely preukázania spôsobu hodnotenia podaných ţiadostí, pravidiel uplatňovania jednotlivých kritérií, pričom neuviedol dôvody, pre ktoré navrhli svedkov vypočuť a s týmito sa konkrétne nevysporiadal. Návrhy na vykonanie dôkazov boli relevantné a súd prvého stupňa právne pochybil, keď sa týmito návrhmi nezaoberal. Ţalobcovia namietali nespreskúmateľnosť napadnutého rozsudku pre nedostatok dôvodov, keď súd prvého stupňa sa dostatočným spôsobom nevysporiadal s právnou povahou Podmienok vydaných ţalovaným ako aj zákonnosťou ich vydania. Súd prvého stupňa uznal, ţe Podmienky sa obracajú na fyzické a právnické osoby, ktoré nie sú vo vzťahu podriadenosti k ţalovanému a zasahujú do ich právneho postavenia, pritom sa ani nepokúsil identifikovať také ustanovenie zákona, z ktorého by kompetencia vydať Podmienky vyplývala. Krajský súd sa stotoţnil s argumentáciou ţalovaného, ţe cítil potrebu výkladu ustanovení Zákona a urobil tak vydaním Podmienok, avšak Podmienky sa neobmedzovali len na úpravu procesno- technických aspektov výberového konania, ale obsahovali ustanovenia, ktoré zásadným spôsobom modifikovali zákonnú úpravu. Súd sa dostatočným spôsobom nezaoberal argumentáciou ţalobcov, pokiaľ títo v ţalobe konkrétne uvádzali spôsoby rozšírenia zákonných podmienok výberového konania prostredníctvom Podmienok. Ţalobcovia namietali, ţe pokiaľ krajský súd poukazoval na súhlas ţalobcov s obsahom Podmienok, ţiadne ustanovenie Zákona nedávalo ţalovanému oprávnenie, aby od účastníkov výberového konania akýkoľvek súhlas poţadoval. Taktieţ, aby ţalobcovia mohli účinne namietať proti zákonnosti výberového konania, nemali inú moţnosť, ako súhlasiť, pretoţe v opačnom prípade by ţalovaný ich ţiadosti z výberového konania vylúčil. Pokiaľ krajský súd zdôraznil, ţe veľmi podobné Podmienky boli vydané v roku 2004, pri predchádzajúcom výberovom konaní, pričom tieto Podmienky boli akceptované a úspešní ţiadatelia nenamietali nezákonnosť, ţalobcovia poukázali, ţe nedošlo k ničomu iného, ako k tomu, ţe ţalovaný opakovane konal protiústavným a nezákonným spôsobom a na protiústavnosti a nezákonnosti nemoţno budovať právnu istotu ani legitímne očakávania. Porušenie zákazu diskriminácie nemoţno spájať s odklonom od predchádzajúcej protiústavnej 13 8Sžo/252/2010 a nezákonnej praxe, zákaz diskriminácie sa môţe uplatniť len v prostredí právneho štátu, inak zákaz diskriminácie nemá význam. Nemoţno zákazom diskriminácie odôvodňovať porušovanie Ústavy SR a ďalších všeobecne záväzných právnych predpisov. Skutočnosť, ţe ţalobcovia v roku 2004 nenamietali nezákonnosť výberových konaní, je viac ako logická, pretoţe im na to chýbala aktívna legitimácia. Súd prvého stupňa rovnako ţiadnym spôsobom nezdôvodnil záver týkajúci sa vylúčenia ţalobcu v

1. rade, ţe poţiadavka ţalovaného predloţiť projekt nie je v rozpore s čl. 13 ods. 1 Ústavy SR a § 13 ods. 5, 7, a 8 Zákona. Z § 13 Zákona nemoţno ţiadnym spôsobom výkladu vyvodiť, ţe by bol účastník konania povinný predloţiť nejaký projekt, takýto doklad sa totiţ v taxatívnom výpočte dokladov, ktoré je ţiadateľ povinný predloţiť, nenachádza. Z uvedeného vyplýva neudrţateľnosť tvrdenia súdu prvého stupňa, ţe ţalovaný v Podmienkach len uskutočnil výklad Zákona. Ţalobcovia namietali právny názor vyjadrený v prvostupňovom rozsudku, ţe podmienkou vydania povolenia je materiálne alebo finančné zabezpečenie na prevádzkovanie ambulancie záchrannej zdravotnej sluţby. Materiálne alebo finančné zabezpečenie na prevádzkovanie ambulancie záchrannej zdravotnej sluţby môţe ţalovaný skúmať len na základe dokladov, ktorých predloţenie ukladá ţiadateľovi zákon, tieto sú na to dostatočné. Ţalobca v
2. rade nebol vylúčený preto, ţe by nepreukázal materiálne alebo finančné zabezpečenie na prevádzkovanie ambulancie záchrannej zdravotnej sluţby, ale z dôvodu ţe ním predloţený projekt stratégie neobsahoval tému: Komplexnosť poskytovania záchranných súvisiacich sluţieb. Je zrejmé, ţe táto téma nemá absolútne ţiadny vzťah k podmienke materiálneho alebo finančného zabezpečenia na prevádzkovanie ambulancie záchrannej zdravotnej sluţby, poskytovania záchrannej zdravotnej sluţby sa vôbec netýka. Z uvedeného vyplýva, ţe nemôţe obstáť ani tvrdenie súdu prvého stupňa o tom, ţe ţalobca v
3. rade bol vylúčený v súlade s § 14 ods. 8 Zákona, keď nesplnil podmienky pre vydanie povolenia. Ţalobcovia ďalej namietali, ţe súd prvého stupňa sa stotoţnil s postupom ţalovaného, ktorý im neumoţnil nahliadnuť do úplného administratívneho spisu, pričom argumentoval tým, ţe sprístupnením úplného spisu by boli ţalobcovia zvýhodnení vo vzťahu k iným účastníkom výberového konania, avšak rozsudok v tejto časti neoprel o ţiadny prameň práva. § 23 ods. l Správneho poriadku garantuje účastníkom konania prístup k úplnému administratívnemu spisu, zákonodarca z nahliadnutia vylúčil jediný podklad, a to zápisnice o hlasovaní. Podklady zo spisu, ktoré ţalobcom neboli sprístupnené, neboli zápisnicami z hlasovania. Súd prvého stupňa neuviedol ţiadny iný zákonný dôvod, ktorý by umoţňoval 14 8Sžo/252/2010 obmedzenie nahliadnutia do spisu, ani neodôvodnil, prečo by sprístupnením chýbajúcich častí spisu získali ţalobcovia výhodu oproti ostatným účastníkom výberového konania. Za nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov povaţovali ţalobcovia napadnutý rozsudok aj pokiaľ sa súd prvého stupňa stotoţnil s námietkou ţalobcov, ţe ţalovaný pochybil, keď neoznámil ţalobcom mená a priezviská členov komisie ako aj to, ţe sa ţalobcom neumoţnil vyjadriť pred vydaním rozhodnutia k jeho podkladu, ale na tieto vady neprihliadol z dôvodu, pretoţe podľa jeho názoru nešlo o vady, ktoré by mali resp. mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí podľa 250i ods. 3 O.s.p., avšak toto svoje tvrdenie nijako neodôvodnil. Ustanovenie § 14 ods. 5 Zákona ustanovuje poţiadavky na členov komisie, osobitne z hľadiska ich nestrannosti či nezávislosti. Ak člen hodnotiacej komisie neposkytuje záruky z hľadiska § 14 ods. 5 Zákona, logicky potom nemôţe byť ani výsledok hodnotenia a naň nadväzujúce rozhodnutie ţalovaného zákonné. Tým, ţe ţalovaný, ako konštatoval súd prvého stupňa, nezákonne odmietol ţalobcom oznámiť mená a priezviská členov komisie, znemoţnil im namietať prípadnú skutočnosť, ţe u člena/členov komisie existuje prekáţka pre vymenovanie z hľadiska § 14 ods. 5 Zákona alebo iný dôvod spochybňujúci jeho/ich nestrannosť. Táto vada teda mohla mať za následok nezákonnosť napadnutých rozhodnutí, pretoţe nemoţno vylúčiť, ţe ţalobcovia mohli úspešne spochybniť nestrannosť či nezávislosť členov komisie. Nezákonným ignorovaním celkom legitímnej poţiadavky ţalobcov ţalovaný porušil základné zásady správneho konania, a to zásadu podľa § 3 ods. 2 Správneho poriadku, podľa ktorého sú správne orgány povinné vţdy dať príleţitosť účastníkom konania, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať. Ak teda ide o porušenie základnej zásady správneho konania, ktorá je nepochybne aj súčasťou práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. l Ústavy SR, nemôţe ísť o bagateľnú vadu a aplikácia § 250i ods. 3 O.s.p. preto nebola dôvodná. Ţalobcovia namietali právny názor krajského súdu v súvislosti s porušením zásady objektivity, keď uviedol, ţe v prvom stupni správneho konania nerozhodoval minister, ale ministerstvo a minister rozhodnutie iba podpísal. Uviedli, ţe ak minister podpíše rozhodnutie, je zrejmé, ţe ide o rozhodnutie ústredného orgánu štátnej správy, ale osobou, ktorá de facto rozhodla, je minister a nikto iný. Hoci minister podpisuje rozhodnutie ústredného orgánu štátnej správy, nič to nemení na skutočnosti, ţe to bol minister, kto sa zúčastnil na konaní na prvom stupni, a to dokonca úplne zásadným spôsobom. Súd prvého stupňa sa sústredil na polemiku s námietkou ţalobcov z hľadísk, ktoré neboli 15 8Sžo/252/2010 podstatné. Podstata nespočívala v doslovnom výklade § 9 ods. 2 Správneho poriadku, ale v princípoch materiálneho právneho štátu. Princíp objektivity patrí medzi ústavné princípy materiálneho právneho štátu, pričom je súčasne implicitnou súčasťou kaţdého základného práva alebo slobody (nálezy Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 9/2000, sp. zn. III. ÚS 70/01). Ţalobcovia ďalej poukázali na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 143/02, v ktorom ústavný súd dospel k záveru, ţe „K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd svojich občanov. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému nositeľovi základných práv a slobôd (...). Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov“. Ţalobcovia uviedli, ţe je zrejmé, ţe s princípom objektivity sa nezlučuje, aby v druhom stupni preskúmavala rozhodnutie tá istá osoba, ktorá sa na jeho vydaní v prvom stupni zásadným spôsobom podieľala. K odvolaniu sa písomným podaním zo dňa 25.10.2010 vyjadril ţalovaný tak, ţe napadnutý rozsudok navrhol ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, ţe ţalobcovia v podanom odvolaní neuviedli ţiadne nové skutočnosti, nepriloţili ţiadne nové dôkazy, tie isté dôvody uţ boli predmetom konania pred súdom prvého stupňa, pričom prvostupňový súd sa s nimi správne právne a vecne vysporiadal. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, ţe rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné zrušiť v zmysle § 221 ods. 1 písm. f/, h/ O.s.p. a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Rozhodol uznesením (§ 223

§ 246cods.

1 vety prvej O.s.p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 a § 214 ods. 2 O.s.p.

§ 246cods.

1 vety prvej O.s.p.). Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. 16 8Sžo/252/2010 Podľa § 244 ods. 3 O.s.p. rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môţu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť. Odvolací súd z obsahu pripojených spisov zistil, ţe dňa 12.5.2009 vyhlásil ţalovaný výberové konanie na vydanie povolení na prevádzkovanie ambulancií pozemnej záchrannej zdravotnej sluţby na vopred stanovené sídla. Lehotu na podanie ţiadosti a termín výberového konania ţalovaný uverejnil v zmysle 14 ods. 3 Zákona na svojej internetovej stránke ako aj v Hospodárskych novinách dňa 12.5.2009, čím bola splnená dvojmesačná lehota stanovená v § 14 ods. 3 Zákona. V máji 2009 vydal ţalovaný aj Podmienky výberového konania na vydanie povolenia na prevádzkovanie ambulancie záchrannej zdravotnej sluţby, v ktorých vymedzil poţiadavky a kritériá pre podávanie ţiadostí o vydanie povolenia na prevádzkovanie ambulancie záchrannej zdravotnej sluţby. Tieto Podmienky bolo moţné si prevziať na sekretariáte vedúceho sluţobného úradu MZ SR, čo ţalobcovia aj urobili a zúčastnili sa výberových konaní. Ţalovaný o ţiadostiach ţalobcov v

1. aţ
2. a v
3. rade rozhodol tak, ţe ich zamietol, pričom ţalobcu v
4. rade vylúčil z výberového konania a jeho ţiadosť zamietol. O rozkladoch ţalobcov proti prvostupňovým rozhodnutiam rozhodol minister zdravotníctva SR tak, ţe rozklady zamietol a napadnuté prvostupňové rozhodnutia potvrdil. S ohľadom na okruh odvolacích námietok sa odvolací súd prvotne zaoberal namietanou nepreskúmateľnosťou rozsudku prvého stupňa, ktorá mala spočívať v nedostatku dôvodov, pokiaľ ide o posúdenie právnej povahy Podmienok, zákonnosť vylúčenia ţalobcu v
5. rade z výberového konania a namietané procesné pochybenia v administratívnom konaní, ktorú námietku je potrebné povaţovať za dôvodnú. Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 17 8Sžo/252/2010 K základným právam účastníka konania obsiahnutým v práve na spravodlivý proces, patrí právo na uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých je rozhodnutie zaloţené. V súvislosti s riadnym odôvodnením je potrebné uviesť, ţe vychádzajúc z konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (o. i. veci García Ruiz proti Španielsku, rozsudok zo dňa 21.1.1999 týkajúci sa sťaţnosti č. 30544/96, Ruiz Torija proti Španielsku, rozsudok zo dňa 9.12.1994, týkajúci sa sťaţnosti č. 18390/91, Van de Hurk proti Holandsku, rozsudok zo dňa 19.4.1994, týkajúci sa sťaţnosti č. 16034/90, ), judikatúry Ústavného súdu SR (sp. zn. I. ÚS 226/03 zo dňa 12.5.2004, III. ÚS 209/04 zo dňa 23.6.2004, sp. zn. III. ÚS 95/06 zo dňa 15.3.2006, sp. zn. III. ÚS 260/06 zo dňa 23.8.2006), nie je nutné, aby na každú žalobnú námietku bola daná súdom podrobná odpoveď, a rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môţe meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzovaný s ohľadom na okolnosti kaţdého prípadu, ak však súd v odôvodnení nereaguje na zásadnú, relevantnú námietku, súvisiacu s predmetom súdnej ochrany prednesenú ţalobcom, je potrebné tento nedostatok povaţovať za prejav arbitrárnosti (svojvoľnosti). Súd je povinný dbať na to, aby jeho rozhodnutie bolo presvedčivé, na podporu čoho uvedie dostatočné argumenty. Odňatím moţnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemoţnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu O.s.p. dáva. Procesným právom účastníka je i právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Povinnosť súdu riadne odôvodniť svoje rozhodnutie vyplývajúca z ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. totiţ znamená právo účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia, a jeho porušením sa účastníkovi odníma moţnosť náleţite skutkovo a aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu, voči ktorému chce vyuţiť moţnosť opravného prostriedku. Nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je preto porušením práva na spravodlivé súdne konanie. Krajský súd z uvedených zásad súdneho prieskumu dôsledne nevychádzal, nedostatočne sa vysporiadal so skutočnosťami a námietkami tvrdenými ţalobcom, a preto odvolací súd jeho záver, ţe preskúmavané rozhodnutia ţalovaného sú v súlade so zákonom, povaţuje za predčasný. V prejednávanej veci za zásadnú je nepochybne nutné povaţovať námietku týkajúcu sa právnej povahy a s tým spojenej záväznosti Podmienok. Ak krajský súd na jednej strane 18 8Sžo/252/2010 dospel k záveru, ţe tieto Podmienky nie sú internou normatívnou inštrukciou smerujúcou dovnútra organizácie a nie sú ani všeobecne záväzným právnym predpisom, pre ktorého vydanie by bolo potrebné zákonné zmocnenie, a na inom mieste dôvodí, ţe ţalovaný bol oprávnený takýto akt vydať, a tieto boli vydané v súlade s § 14 Zákona, hoci Zákon ich vydanie nepredpokladá, odvolací súd povaţoval túto argumentáciu nielen za nedostatočnú, ale aj za vnútorne rozpornú. V súlade s teóriou správneho práva hmotného moţno vymedziť niekoľko právnych foriem činnosti orgánov verejnej správy, ako napríklad normatívne správne akty, individuálne správne akty, interné normatívne akty, správne dohody, pričom kaţdá z týchto foriem má inú právnu povahu a rozdielne účinky vo vzťahu k jej adresátom, ktorí sú pri kaţdej z foriem rozliční. Popri týchto právnych formách existujú aj neprávne, organizačné formy činnosti verejnej správy. Krajský súd vymedzil, ţe Podmienky nie sú ani normatívnou inštrukciou ani všeobecne záväzným predpisom, a hoci ani tento parciálny záver náleţite nezdôvodnil, v ďalšom odôvodnení uţ bliţšie nevymedzil, neustálil povahu tohto aktu, teda nešpecifikoval, o ktorú z foriem činnosti sa jedná. Krajský súd sa mal prvotne vysporiadať s touto otázkou a aţ následne by mohol relevantne posúdiť konsekvencie vyplývajúce z tohto posúdenia, t. j. či ţalovaný potreboval a mal zákonné zmocnenie pre vydanie Podmienok (aj s ohľadom na čl. 2 ods. 2 Ústavy SR), ako aj povahu účinkov takéhoto aktu (všeobecná záväznosť, individuálna záväznosť, odporúčací charakter..), akým spôsobom a či vôbec obsah Podmienok zasiahol resp. doplnil Zákonom stanovené podmienky pre výberové konanie ako aj náleţitosti jednotlivých ţiadostí, a to aj v súvislosti s posúdením zákonnosti vylúčenia ţalobcu v
6. rade z výberového konania. Ţalobcovia presným, konkrétnym a jasným spôsobom vymedzili, v čom videli rozšírenie Zákona v obsahu Podmienok, súd prvého stupňa sa však v odôvodnení len stotoţnil s názorom ţalovaného, ţe šlo o spôsob výkladu a špecifikácie Zákona. Pokiaľ krajský súd uviedol, ţe obdobné Podmienky uţ ţalovaný pouţil v skoršom výberovom konaní, ktorého sa ţalobcovia zúčastnili, táto skutočnosť je v prejednávanej veci bez právneho významu. Zákonnosť skôr vydaných rozhodnutí a skorších Podmienok, na základe ktorých bolo výberové konanie uskutočnené, nemá vplyv na preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí napadnutých ţalobami. Skutočnosť, ţe ţalobcovia nenamietali proti skorším rozhodnutiam a ani nevzniesli námietky proti obsahu skorších Podmienok, nemôţe 19 8Sžo/252/2010 im byť v tejto veci na ujmu a je potrebné poukázať, ţe aj keby boli tieto skutočnosti namietali v správnej ţalobe, konanie o nej by muselo byť zastavené pre nedostatok aktívnej legitimácie. Za arbitrárny povaţoval odvolací súd napadnutý rozsudok taktieţ v časti týkajúcej sa kvalifikácie procesných pochybení ţalovaného, keď krajský súd uzavrel, ţe zistené vady nemali resp. nemohli mať vplyv na zákonnosť preskúmavaných rozhodnutí, pričom nedostatočné dôvody uviedol krajský súd aj pokiaľ šlo o námietku ohľadne nahliadania do administratívnych spisov. V súvislosti s námietkami ţalobcov ohľadne neoznámenia mien a priezvisk členov komisie a porušenia § 33 ods. 2 Správneho poriadku súd prvého stupňa konštatoval, ţe tieto sú dôvodné, avšak nie sú vadami, ktoré by mohli mať resp. mali vplyv na zákonnosť rozhodnutia. V zmysle § 250i ods. 3 O.s.p. správny súd neprihliada len na tie vady, ktoré nemohli mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia. Správny súd neposudzuje, či zistená vada fakticky mala alebo nemala vplyv na zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia, ale len to, či bola spôsobilá jeho zákonnosť ovplyvniť, pričom z uvedeného moţno vyvodiť, ţe okruh vád, na ktoré sa neprihliada, je potrebné posudzovať reštriktívne, zužujúco. Odvolací súd povaţuje za potrebné zdôrazniť, ţe ak konajúci súd zistí v konaní ţalovaného resp. správneho orgánu prvého stupňa vadu, ktorú účastník konania namieta, avšak pokladá ju za vadu nepodstatnú, je jeho povinnosťou tento svoj právny názor relevantne zdôvodniť. Pokiaľ krajský súd námietku týkajúcu sa nahliadania do neúplného administratívneho spisu, nepovaţoval za dôvodnú, odvolací súd dospel k záveru, ţe v tejto časti odôvodnenia napadnutého rozsudku sa fakticky len stotoţnil s dôvodmi uvádzanými ţalovaným bez toho, aby reagoval na relevantné argumenty prednesené ţalobcami, najmä pokiaľ sa títo odvolávali na § 23 ods. 1 Správneho poriadku, podľa ktorého pri nahliadaní do spisov sa nesprístupnia zápisnice o hlasovaní, ako aj skutočnosti, ktoré mali svedčiť moţnosti ovplyvniť prebiehajúce výberové konania. Odvolací súd poukazuje na § 21 ods. 3 Zákona, podľa ktorého účastníkom konania o vydanie povolenia je len ţiadateľ o povolenie, v tejto súvislosti nie je z odôvodnenia napadnutého rozsudku zrejmé, akým spôsobom mali písomnosti, 20 8Sžo/252/2010 o sprístupnenie ktorých ţalobcovia ţiadali, znamenať zvýhodnenie vo vzťahu k iným účastníkom výberového konania. Je potrebné uviesť, ţe odvolací súd sa v ďalšom nezaoberal argumentáciou ţalobcov ohľadne toho, či jednotlivé vady mohli alebo nemohli mať vplyv na zákonnosť preskúmavaných rozhodnutí, nakoľko bude aţ úlohou krajského súdu v ďalšom konaní vysloviť v tejto otázke náleţite odôvodnený právny názor. Odvolací súd, pokiaľ ţalobcovia namietali porušenie § 9 ods. 2 Správneho poriadku, povaţoval záver krajského súdu o tom, ţe prvostupňové rozhodnutia vydal ţalovaný a minister ich len podpísal, pričom aţ druhostupňové rozhodnutia vydal minister na základe návrhu ním stanovenej komisie, za predčasne vyslovený na základe nedostatočne zisteného stavu. Bude v ďalšom konaní povinnosťou krajského súdu od ţalovaného vyţiadať vnútorný predpis upravujúci činnosť ministerstva – organizačný poriadok a aţ následne vysloviť právne závery ohľadne postupu pri vydávaní napadnutých rozhodnutí správnymi orgánmi oboch stupňov. Zároveň je potrebné dodať, ţe v súvislosti s touto námietkou sa krajský súd ţiadnym spôsobom nevysporiadal s argumentom ţalobcov, keď poukazovali na skoršie rozhodnutie najvyššieho súdu ohľadne vylúčenia ministra z rozhodovania vo veci, o ktorej rozhodoval aj ako správny orgán prvého stupňa. Konajúci súd nebol viazaný právnym názorom vysloveným v skoršom rozsudku tunajšieho súdu, avšak ak sa rozhodol od neho odchýliť, prípadne povaţoval uvedené rozhodnutie pre prejednávanú vec za irelevantné, bol povinný svoj postup náleţite odôvodniť. Odvolací súd preskúmal aj odvolaciu námietku ţalobcov ohľadne nedostatku dôvodov v súvislosti so zamietnutím návrhov na výsluch dvoch členov hodnotiacej komisie, pričom dospel k záveru, ţe táto nie je dôvodná. Krajský súd uviedol s poukazom na § 250i ods. 1 O.s.p., ţe správny súd nie je súdom skutkovým, preto je zrejmé, ţe dôvodom, pre ktorý návrhu na doplnenie dokazovanie nevyhovel, je to, ţe pre preskúmanie zákonnosti rozhodnutia nepovaţoval vykonanie navrhovaných dôkazov za nevyhnutné, pričom s týmto záverom sa stotoţnil aj Najvyšší súd SR. Správny súd vykonáva dokazovanie iba výnimočne, najmä s cieľom verifikovať uţ vykonané dôkazy v správnom konaní. Zo zápisnice z pojednávania zo dňa 2.6.2010 21 8Sžo/252/2010 je zrejmé, ţe krajský súd vypočul zástupcov ţalobcov v
7. a
8. rade, pričom z uvedených výpovedí vyplynulo, ako prebiehalo výberové konanie, ako aj to, aký typ otázok bol jednotlivým uchádzačom počas výberového konania kladený. Navyše je potrebné dodať, ţe spôsob hodnotenia podaných ţiadostí, ktorý mal byť účelom výsluchu navrhnutých svedkov, vyplýva zo Zákona ako aj z Podmienok, preto nebolo potrebné doplnenie dokazovania v tomto smere. Nakoľko v prejednávanom prípade sa krajský súd dostatočne a vyčerpávajúcim spôsobom nevysporiadal s právne relevantnými námietkami, ktoré uplatnil ţalobca vo svojej ţalobe, dokonca na ne v odôvodnení napadnutého rozsudku vôbec nereagoval, je nutné povaţovať takýto rozsudok za nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov a ohľadne námietky porušenia § 9 ods. 2 Správneho poriadku aj vychádzajúci z nedostatočne zisteného stavu veci. Vzhľadom k uvedenému sa odvolací súd nezaoberal ďalšími námietkami uplatnenými v odvolaní týkajúcimi sa vlastného právneho posúdenia zákonnosti preskúmavaných rozhodnutí. Bude úlohou krajského súdu v ďalšom konaní vec prejednať v naznačenom smere, dôsledne sa vysporiadať so všetkými relevantnými námietkami ţalobcov, znova vo veci rozhodnúť s uvedením náleţitých dôvodov. Vychádzajúc z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu podľa ustanovenia § 250ja ods. 3 O.s.p.

§ 221ods.

1 písm. f/ a h/ O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Podľa § 250ja ods. 4 O.s.p. v ďalšom konaní je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd i o náhrade trov odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.

§ 246cods.

1 vetou prvou O.s.p.). P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 8. decembra 2011 JUDr. Jaroslava Fúrová, v.r. predsedníčka senátu 22 8Sžo/252/2010 Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Bartalská