1 písm. b/ zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej sluţbe a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o štátnej sluţbe“) zamietol odvolanie ţalobcu a potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zo dňa 13. januára 2010, č. 26/2010-VSÚ o skončení 8Sžo/253/2010 2 štátnozamestnaneckého pomeru ţalobcu odvolaním
2 písm. c/ zákona o štátnej sluţbe pre závaţné porušenie sluţobnej disciplíny. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplynul záver, ţe správne orgány dostatočne a spoľahlivo zistili skutkový stav, pričom mohli vychádzať len zo záznamov, vyhotovených následne po skutku t.j. v roku 2008, pretoţe vzhľadom na časový odstup iný dôkaz uţ dnes nie je moţné zabezpečiť. Krajský súd mal zato, ţe ţalobca v odvolaní proti prvostupňovému orgánu nič konkrétne nenamietal a v ţalobe uviedol námietky, ktoré sú nekonkrétne, bez akýchkoľvek dôkazov, vychádzajú z jeho subjektívnych názorov a postojov a sú v podstate zaloţené na popieraní skutku a poukazovaní na to, ţe skutok spáchala iná osoba. Zdôraznil, ţe mnohé námietky sú totoţné s nedostatkami konania a postupu správnych orgánov, na ktoré poukázali súdy v konaní vedenom pod sp. zn. 11S/31/
súdu prvého stupňa vyvracia jeho námietku, ţe o bezpečnostnom projekte nevedel. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote ţalobca prostredníctvom právnej zástupkyne odvolanie, ktorým ţiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v zmysle § 220 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) zmenil tak, ţe návrhu ţalobcu vyhovie v celom rozsahu a ţalovanému uloţí povinnosť nahradiť ţalobcovi trovy konania. Krajskému súdu vyčítal vzniknuté rozpory, ktorými sa v odôvodnení svojho rozsudku nezaoberal. Poukázal na nesúlad tvrdenia súdu prvého stupňa, ţe dňa
názoru ţalobcu mu ţalovaný zavinené konanie ţiadnymi relevantnými dôkazmi nepreukázal, ani riadne nezistil všetky okolnosti prípadu a mieru zavinenia ţalobcu. Následne súdu prvého stupňa vyčítal, ţe sa nevysporiadal ani s tým, ţe z celého rozhodnutia nevyplýva, kedy začalo konanie o skončení štátnozamestnaneckého pomeru ţalobcu, ktorému nebolo začatie tohto konania vôbec oznámené a nemohol sa k nemu vyjadriť, čím došlo k porušeniu zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok). Rovnako namietal, ţe nebol prizvaný ku kontrole svojho počítača a ani k záznamu o riešení bezpečnostného incidentu ţalovaným. Ďalej uviedol, ţe ţalovaný ţiadnym spôsobom nedoplnil preukázanie hrubého porušenia pracovnej disciplíny zo strany ţalobcu a nezistil skutočný stav. Vyslovil, ţe porušenie pracovnej disciplíny ako dôvod na skončenie sluţobného pomeru zo strany ţalovaného predpokladá zavinené (aspoň z nedbanlivosti) porušenie týchto povinností zo strany ţalobcu, ktoré musí obsahovať určitý stupeň intenzity, čo však ţalovaným preukázané nebolo, keď tento iba konštatoval, ţe z počítača ţalobcu boli rušené listy vlastníctva. V závere odvolania poukázal na skutočnosť, ţe k ukončeniu štátnozamestnaneckého pomeru ţalobcu došlo so spätnou platnosťou dňom
originálu listu vlastníctva, keďţe aj pri oprave sa najčastejšie pouţíva tento spôsob verifikovania údajov oproti originálu listu vlastníctva. Dodal, ţe sa stáva beţne, ţe pracovníci pri práci omylom niektorý údaj vymaţú, čo je moţné opraviť vyhľadaním príslušného originálu a vykonaním opravy
neho. Ďalším spôsobom, ako je moţné vykonať zmeny, je vstup cez počítač supervízora. Nakoniec existuje ešte moţnosť úpravy na externom disku, kde sú zálohované všetky dáta. V závere podania zdôraznil, ţe ţalovaný doteraz nepredloţil ţiaden priamy dôkaz preukazujúci tvrdenie, ţe to bol práve ţalobca, kto vymazal listy vlastníctva. Vyslovil názor, ţe za dôkaz nemoţno povaţovať ani predlohy z počítača, doručené súdu dňa
ustanovenia § 250ja ods. 2 O.s.p. 8Sžo/253/2010 6 s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu SR www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa
2 písm. c/ zákona o štátnej sluţbe dňom
ktorého štátny zamestnanec je povinný dodrţiavať Ústavu Slovenskej republiky, ústavné zákony, zákony a iné všeobecné záväzné právne predpisy, ktoré sa vzťahujú na vykonávanie štátnej sluţby, etický kódex a sluţobné predpisy pri vykonávaní štátnej sluţby a uplatňovať ich
svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rešpektovať a chrániť ľudskú dôstojnosť a ľudské práva a tieţ plniť sluţobné úlohy osobne, zodpovedne, riadne a včas. Sluţobný úrad postupom
Vnútornej smernice Sluţobného úradu Katastrálneho úradu v Trenčíne č. 5/2006 o povinnostiach a obmedzeniach štátneho zamestnanca, účinnej od
ktorej uţívateľ siete musí drţať svoje heslo v tajnosti a zamedziť prístup k počítaču nepovolaným osobám. 8Sžo/253/2010 7 Medzi účastníkmi konania bolo sporné, či ţalobca svojím konaním porušil sluţobnú disciplínu tak, ako bolo zistené prvostupňovým správnym orgánom, a či správne orgány dostatočne a objektívne zistili skutkový stav tak, aby mohlo byť vo veci rozhodnuté. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa nestotoţňuje so skutkovými a právnymi závermi krajského súdu a správnych orgánov oboch stupňov, ktoré poukázali na to, ţe v administratívnom konaní bolo závaţné porušenie sluţobnej disciplíny ţalobcovi riadne preukázané tak, ako je to uvedené vo výroku rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu a ţe v podanej ţalobe ţalobca uvádza len nekonkrétne námietky, zaloţené na popieraní skutku a vychádzajúce z jeho subjektívnych názorov. Z administratívneho spisu odvolací súd zistil, ţe správny orgán nevykonal vo veci náleţité dokazovanie, vykonané dôkazy nevyhodnotil v súlade s ustanovením § 34 ods. 5 správneho poriadku, t.j. kaţdý jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a záver, ku ktorému správny orgán dospel, nezodpovedal vykonanému dokazovaniu a zásadám logického myslenia a uvaţovania. Zo správneho spisu vyplýva, ţe dňa 20. februára 2008 bol v neprítomnosti ţalobcu spísaný Záznam o bezpečnostnom incidente v IS o neopodstatnenom zásahu ţalobcu do 15 listov vlastníctva v katastrálnom území O. v elektronickej podobe dňa 4. februára 2008. Zároveň bolo prijaté opatrenie na obnovu údajov na listoch vlastníctva aktualizáciou
listín uloţených v Zbierke listín Správy katastra Trenčín. Z upozornenia vydaného riaditeľkou správy katastra dňa
tvrdenia ţalobcu odpracoval pre zamestnávateľa 30 rokov), intenzitu porušenia konkrétnych pracovných povinností a dôsledky porušenia pracovnej disciplíny, ktoré ako z administratívneho spisu vyplýva, ţalovaný ani správny orgán prvého stupňa nezisťoval. Preto odvolací súd dospel k záveru, ţe predloţené listinné podklady ţalovaným ani po ich doplnení v odvolacom konaní (podklady o zriadení a činnosti poradnej odvolacej komisie) nesvedčia o správnosti záveru správnych orgánov, ţe ţalobca závaţne porušil sluţobnú disciplínu. Správny orgán hodnotí dôkazy
svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti (§ 34 ods. 5 správneho poriadku).
správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náleţitosti. Pokiaľ ide o námietku ţalobcu ohľadom skutočnosti, ţe správne orgány nedostatočne zistili skutkový stav a rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, tak najvyšší súd poukazuje na skutočnosť, ţe v danom prípade sú váţne pochybnosti o tom, či sa ţalobca dopustil konania, ktorým porušil sluţobnú disciplínu tak, ako bolo zistené prvostupňovým správnym orgánom a to aj pre nedostatok dôvodov v napadnutom rozhodnutí ako aj rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa. Nedostatočnosť zistenia skutkového stavu spočíva v tom, ţe správne orgány sa ţiadnym spôsobom v svojom rozhodnutí nevysporiadali s námietkou ţalobcu, ktorou poukazoval na to, ţe v záznamoch predloţených ţalovaným sa uvádzajú rozdielne dátumy (
1 zákona o štátnej sluţbe konanie vo veciach štátnozamestnaneckého pomeru (ďalej len „konanie“) sa vzťahuje na veci týkajúce vzniku, zmeny a skončenia štátnozamestnaneckého pomeru. Na konanie
odseku 1 sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní (správny poriadok), ak tento zákon neustanovuje inak. V ustanovení § 3 správneho poriadku sú zakotvené základné zásady správneho konania. Jednou zo základných zásad správneho konania je zásada zákonnosti (§ 3 ods. 1). Z uvedenej zásady vyplýva, ţe správne orgány sú v konaní a pri rozhodovaní povinné postupovať v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, zákonmi a ostatnými právnymi predpismi. V neposlednom rade sú povinné prihliadať aj na obsah medzinárodných zmlúv, ktoré v súlade s čl. 7 Ústavy Slovenskej republiky majú prednosť pred zákonmi. Zásada aktívnej súčinnosti účastníkov konania sa prejavuje v koncipovaní takého postavenia účastníkov konania, v ktorom sa počíta s ich aktívnou spoluúčasťou v celom priebehu konania, pričom všetkým orgánom činným v správnom konaní sa ukladá vytvárať na to potrebné podmienky. Preto sú správne orgány povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vţdy príleţitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány 8Sžo/253/2010 11 poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. Ďalšou základnou zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe ktorej rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Táto zásada je zakotvená nielen v § 3 ods. 4 správneho poriadku, ale je premietnutá aj v jeho ďalších ustanoveniach (§ 32 ods. 1, § 46, § 47 ods. 3). Z obsahu predmetnej zásady vyplýva, ţe správny orgán (platí to aj pre odvolací orgán) je povinný vykonávať dokazovanie tak, aby boli náleţite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti dôleţité pre posúdenie veci (úplnosť zistenia). Správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania čo najviac zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia).
3 správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako pouţil správnu úvahu pri pouţití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu
piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadováţil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náleţitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). V správnom konaní správny orgán konajúci
ustanovenia § 125 ods. 1 zákona o štátnej sluţbe, postupuje
ustanovení správneho poriadku, a preto povinnosťou 8Sžo/253/2010 12 ţalovaného bolo v predmetnom konaní zistiť skutočný stav vo veci a pritom postupovať v súčinnosti s účastníkom tohto konania – ţalobcom. Inštitút súčinnosti je ustanovený na viacerých miestach správneho poriadku (§ 3 ods. 2, § 33 ods. 2, § 56) a vyjadruje vzájomnú jednotu práv a povinností. Účastník má právo vyjadrovať sa k podkladom v ktoromkoľvek štádiu konania. Môţe sa vyjadriť k jednotlivým dôkazom i k celkovému spôsobu prípravy podkladov, môţe sa vyjadriť k otázkam skutkovým i právnym. Zmyslom takto široko koncipovaného oprávnenia je predísť neskorším moţným námietkam účastníka, ktoré by mohli viesť k prieťahom v konaní alebo iným komplikáciám. Správny orgán, ktorý v súlade s § 18 ods. 3 správneho poriadku upovedomil účastníka konania o jeho začatí, môţe v konaní pokračovať a teda vydať rozhodnutie, ak účastník sa svojho práva na vyjadrenie výslovne vzdá, alebo ostane nečinný. Pokiaľ správny orgán vydal rozhodnutie vo veci samej bez toho, aby účastníkovi oznámil začatie správneho konania a neumoţnil mu vyjadriť sa pred rozhodnutím, ide o procesné pochybenie správneho orgánu a teda o takú vadu, ktorá môţe mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia. Vzhľadom na uvedené odvolací súd v danej veci dospel k záveru, ţe ţalovaný správny orgán nepostupoval v súlade so zákonnými predpismi, vo veci nebol zistený riadne skutkový stav a zo skutkových okolností nebol vyvodený správny právny názor. Súčasne je potrebné vytknúť správnym orgánom oboch stupňov, ţe v konaní sa dopustili takej procesnej vady, ktorá by mohla mať za následok nezákonnosť rozhodnutia. Na základe výkladu právnej normy § 33 správneho poriadku v intenciách logického a rozumného uváţenia vôľou zákonodarcu bolo, aby účastník správneho konania sa oboznámil s dôkazmi, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia, ktoré boli v správnom konaní vykonané správnym orgánom. Z administratívneho spisu však nevyplýva, ţe správny orgán prvého stupňa resp. ţalovaný v danej veci ţalobcovi ako účastníkovi správneho konania jeho začatie oznámil a následne mu umoţnil sa vyjadriť k podkladom resp. k dôkazom pred vydaním rozhodnutia vo veci. Uvedený postup ţalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu treba povaţovať za takú vadu, ktorá podmieňuje zákonnosť rozhodnutia o skončení štátnozamestnaneckého pomeru. Zároveň odvolací súd uvádza, ţe nemá pochybnosti o tom, ţe je právom správneho orgánu, ktorý vedie konanie vo veci štátnozamestnaneckého pomeru rozhodnúť, ktoré dôkazy vykoná. Je na úvahe správneho orgánu rozhodnúť, či určitý dôkaz nie je potrebné vykonať (§ 32 správneho poriadku). Oprávnenie rozhodnúť o rozsahu zisťovania podkladov pre 8Sžo/253/2010 13 rozhodnutie ako aj výber dôkazných prostriedkov vyplýva z vrchnostenského postavenia správneho orgánu spojeného s jeho právomocou danou mu zákonom voči subjektom podriadeným mu pri rozhodovaní ako aj zo zásady hospodárnosti a rýchlosti konania (§ 3 ods. 3 posledná veta správneho poriadku). To však neznamená, ţe by správny orgán v konaní nemal rešpektovať procesné práva účastníka konania, základné zásady správneho konania a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (uverejnený v Zbierke zákonov č. 209/1992 Zb.), ktorý zaručuje právo na spravodlivý proces. Odvolací súd po oboznámení sa s predloţeným kompletným spisovým materiálom krajského súdu, vrátane administratívneho spisu ţalovaného, zistil, ţe v priebehu správneho konania došlo zo strany správnych orgánov k závaţným pochybeniam, pretoţe správne orgány sa riadne nevysporiadali s námietkami ţalobcu, ţe v záznamoch predloţených ţalovaným sa uvádzajú rozdielne dátumy (18. február 2008 a 20. február 2008) ako dátum zistenia skutku. Rovnako sa ţiadnym spôsobom nevysporiadali s jeho tvrdením, ţe predloţenie prezenčnej listiny nemoţno povaţovať za dôkaz o tom, ţe ţalobca bol oboznámený so smernicami ţalovaného, keďţe z označenia tejto prezenčnej listiny nevyplýva zameranie školenia na oboznámenie sa s uvedenými smernicami. Nezaoberali sa ani s otázkou, ţe uţívateľské meno ţalobcu sa v dokumentoch, ktoré sú súčasťou administratívneho spisu uvádza nejednotne, teda C. aj S., pričom uţívateľské meno ţalobcu nie je uvedené ani vo výpise predloţenom súdu. Taktieţ správne orgány opomenuli vysporiadať sa s otázkou, či konaním ţalobcu došlo k závaţnému porušeniu sluţobnej disciplíny a nezaoberali sa ďalšími okolnosťami, preukazujúcimi intenzitu porušenia pracovných povinností a či sa jednalo o konanie zavinené. Odvolací súd zároveň poukazuje na skutočnosť, ţe v danej veci uţ raz rozhodol rozsudkom zo dňa 18. novembra 2009 sp. zn. 1Sţo/125/2009. V odôvodnení uvedeného rozsudku Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil v zmysle § 250j ods. 6 O.s.p. záväzný právny názor,
ktorého mal ţalovaný zákonným postupom (dôraz bol kladený najmä na § 32 správneho poriadku) vo veci zistiť skutočný stav, vysporiadať sa s námietkami ţalobcu, zo skutkových okolností vyvodiť správny právny názor a tento riadne objasniť v odôvodnení rozhodnutia. Najvyšší súd Slovenskej republiky taktieţ povaţuje za potrebné dať do pozornosti, ţe základnou podmienkou skončenia štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním
2 písm. c/ zákona o štátnej sluţbe je preukázanie, ţe zamestnanec sluţobnú disciplínu porušil, a to závaţným spôsobom. K základným povinnostiam zamestnanca vyplývajúcim mu zo štátnozamestnaneckého pomeru (§ 53 ods. 1, 2 zákona o štátnej sluţbe) patrí povinnosť dodrţiavať sluţobnú disciplínu, ktorá spočíva v plnení povinností ustanovených právnymi predpismi, pracovným poriadkom, pracovnou zmluvou alebo pokynom vedúceho zamestnanca. Ak má byť porušenie pracovnej disciplíny právne postihnuteľné ako dôvod na skončenie sluţobného pomeru zo strany zamestnávateľa, musí byť porušenie týchto povinností zo strany štátneho zamestnanca zavinené (aspoň z nedbanlivosti) a musí dosahovať určitý stupeň intenzity. V zákone o štátnej sluţbe zákonodarca nedefinuje, čo pokladá za závaţné porušenie sluţobnej disciplíny, z ktorých dôvodov uvedené ustanovenie je moţné povaţovať za právnu normu s relatívne neurčitou (abstraktnou) hypotézou, teda patrí k právnym normám, ktorých hypotéza nie je určená priamo právnym predpisom a ktoré tak prenechali správnemu orgánu príslušnému na konanie, aby
vlastnej úvahy v kaţdom jednotlivom prípade sám vymedzil hypotézu právnej normy zo širokého vopred neobmedzeného okruhu konkrétnych okolností. Pri posúdení, či zamestnanec porušil sluţobnú disciplínu menej závaţne alebo závaţne zákon nevymedzuje, z akých hľadísk mal správny orgán vychádzať, teda vymedzenie hypotézy právnej normy závisí v kaţdom konkrétnom prípade od úvahy správneho orgánu, ktorý tak môţe pri skúmaní intenzity porušenia sluţobnej disciplíny prihliadnuť na osobu zamestnanca, na funkciu, ktorú zastával, na jeho doterajší postoj pri plnení pracovných úloh, na čas a situáciu, za ktorej došlo k porušeniu pracovnej disciplíny, na mieru zavinenia zamestnanca, na spôsob a intenzitu porušenia konkrétnych povinností zamestnancom, na dôsledky porušenia pracovnej disciplíny pre zamestnávateľa, na to, či svojím konaním zamestnanec spôsobil zamestnávateľovi škodu, a pod. Zákon tu ponechal širokú moţnosť uváţenia, aby rozhodnutie o platnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru pre závaţné porušenie sluţobnej disciplíny zodpovedalo tomu, či od zamestnávateľa moţno spravodlivo ţiadať, aby štátnozamestnanecký pomer zamestnanca u neho aj napriek tomu pokračoval. S ohľadom na hore uvedené dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací k záveru, ţe rozhodnutie ţalovaného bolo vydané na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a aj nedostatočne odôvodnené, a teda nepreskúmateľné. Úlohou správneho orgánu bude v ďalšom konaní opätovne dostatočne zistiť skutočný stav, najmä bude za týmto účelom potrebné vykonať ďalšie dôkazy, napr. svedeckou 8Sžo/253/2010 15 výpoveďou pracovníkov, ktorí v čase, kedy mal byť skutok vykonaný zdieľali so ţalobcom kanceláriu, ale aj zisťovaním a riadnym zdokumentovaním, či ţalobca v rozhodnom čase vôbec pracoval s listami vlastníctva v k. ú. O., pričom bude zároveň povinnosťou ţalovaného odstrániť vzniknuté rozpory v dátumoch udalostí zaznamenaných v administratívnom spise, ako aj v uvedení uţívateľského mena ţalobcu. Ďalej bude povinnosťou ţalovaného zistené skutočnosti a z nich plynúce závery, za dôsledného dodrţania procesného postupu v zmysle správneho poriadku, podrobne uviesť v odôvodnení rozhodnutia a riadne odôvodniť. S poukazom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu v súlade s § 220 ods. 1 O.s.p. zmenil a rozhodnutie ţalovaného č. 92/2010-VSÚ zo dňa 2. marca 2010
2 písm. c/ a d/ O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd o náhrade trov odvolacieho konania rozhodoval v zmysle § 246c ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 2 a s § 250k ods. 1 a s § 151 ods. 1,
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.