ustanovenia § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorou sa domáhal zrušenia rozhodnutí ţalovaného zo dňa
ustanovenia § 20 ods. 2 zákona č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty účinnom v čase vydania napadnutých rozhodnutí ţalovaného (ďalej len zákon o DPH).
názoru krajského súdu správca dane vykonal rozsiahle šetrenie a zabezpečil dostatok dôkazov, na základe ktorých dospel ku skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa prvostupňový súd stotoţnil. Proti tomuto rozsudku podal ţalobca v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom navrhol rozsudok krajského súdu zmeniť
1 OSP, alebo rozsudok krajského súdu zrušiť
1 OSP a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Svoje odvolanie odôvodnil ustanovením § 205 ods. 2 písm. a/, c/ aţ f/ OSP. Uviedol, ţe nakupoval naftu od osôb, ktoré sa preukázali ako zástupcovi firmy Š., s.r.o., mali pečiatku spoločnosti a výpis z obchodného registra spoločnosti a pokladničnými dokladmi. Uviedol, ţe nemal dôvod pochybovať o ich hodnovernosti, naftu nakupoval a vystavené doklady riadne zaevidoval do účtovníctva. Nesúhlasil so závermi expertízy, ktoré nie sú
jeho názoru jednoznačné. Uviedol, ţe v trestnej veci bolo stíhanie zastavené pre vystavený znalecký posudok. Poukázal na článok z novín, ktorý poukazoval na trestnú činnosť skupín obchodujúcich s pohonnými látkami. Uviedol, ţe nemôţe niesť zodpovednosť za trestnú činnosť niekoho iného.
jeho názoru boli splnené všetky podmienky dané ust. § 20 ods. 2 zákona č. 289/1995 Z. z. o DPH, t.j. zdaniteľné plnenie sa uskutočnilo dňom dodania tovaru, ktorý som následne dodal svojim odberateľom
dodacích listov. Daň na vstupe si riadne zaúčtoval v svojom účtovníctve v súlade s platnou legislatívou. Daň zaplatil platiteľovi dne spoločnosti Š., s.r.o., ktorá mu vystavila daňové doklady (faktúry a pokladničné doklady o úhrade faktúr). Bol mi platiteľom vystavený doklad o zaplatení dane, pričom na daň vo výške do 200 000 Sk boli postačujúce príjmové doklady o úhrade predmetných faktúr. Nesúhlasil s závermi ţalovaného a krajského súdu,
ktorého nebolo zistené vystavenie faktúr v programe spoločnosti Š., s.r.o. Opakovaná daňová kontrola bola vykonaná na základe rozsudku Najvyššieho súdu SR č. 2Sţ- o-KS/87/2006 zo 17. októbra 2007, ktorým bolo správcovi dane uloţené umoţniť ţalobcovi, aby si ţalobca mohol uplatniť svoje práva a povinnosti, ktoré mu ako daňovému subjektu
zákona o správe daní a poplatkov prislúchajú.
jeho názoru správca dane nemal otvárať opakovanú daňovú kontrolu, ktorej účel upravuje ust. § 15 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a zároveň poukázal na ust. § 15b ods. 3 písm. a/ zákona č. 511/1992 Zb., ţe 8Sžf/1/2011 4 opakovanou daňovou kontrolou nie je preverenie výsledkov daňovej kontroly v rámci konania o riadnych opravných prostriedkoch alebo mimoriadnych opravných prostriedkoch. Taktieţ namietal aplikáciu ust. § 45 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. a uviedol, ţe správca dane mal pokračovať v pôvodnej daňovej kontrole a opakovanú daňovú kontrolu nemal vykonávať na odstránenie procesných vád daňového konania aby mu bol poskytnutý priestor na vyjadrenie sa k vykonanému dokazovaniu, pričom tento úkon nie je úkonom smerujúcim k vyrubeniu dane alebo rozdielu dane. Nestotoţnil sa ani so záverom krajského súdu, ţe správca dane sa dôsledne riadil a rešpektoval pokyn Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. V ostatnom poukázal na svoje doterajšie podania vo veci. Ţalovaný vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 25. novembra 2011 navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdiť; rozhodnutie krajského súdu povaţuje za správne a objektívne. Dôvody uvedené v odvolaní povaţuje v celom rozsahu za neopodstatnené. Pridrţiaval sa svojich doterajších vyjadrení a podaní a uviedol, ţe krajský súd nezistil zo strany ţalovaného alebo správcu dane také procesné pochybenia, ktoré by mohli viesť k vydaniu rozhodnutí na základe neobjektívne zisteného skutkového stavu a ţe daňovému subjektu bolo umoţnené uplatniť si všetky svoje práva v daňovom konaní a celé konanie prebehlo v rámci zákonnej lehoty na vyrubenie dane. Poukázal na tú skutočnosť, ţe v rámci svojej právomoci zrušil ţalobou napadnuté rozhodnutia a správcovi dane dal podnet na vykonanie opakovanej daňovej kontroly, nakoľko riadna daňová kontrola uţ bola v tomto prípade vykonaná.
jeho názoru opakovaná daňová kontrola bola vykonaná v súlade so zákonom a v zákonných lehotách bol aj rozdiel dane vyrubený. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c OSP) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, ţe odvolanie ţalobcu nie je dôvodné. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený 24. novembra 2011 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP). Predmetom konania v danej veci bolo postupom
ustanovení druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku preskúmať zákonnosť napadnutých rozhodnutí ţalovaného, ktorými potvrdil dodatočné platobné výmery Daňového úradu Vranov nad 8Sžf/1/2011 5 Topľou, ktorými bola ţalobcovi vyrubená daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia február 2001 v sume 38 410,94 Eur, apríl 2001 v sume 34 928,06 Eur, máj 2001 v sume 38 410,98 Eur, júl v sume 87 151,38 Eur, október 2001 v sume 73 413,43 Eur. . V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe ţalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP). Jednou zo základných zásad daňového konania je v zmysle zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“ alebo „zákon o správe daní“) zásada zákonnosti, ktorá ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.). V zmysle zásady súčinnosti (§ 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.) správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.),
ktorej správca dane hodnotí dôkazy
svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Zásada rovnosti (§ 2 ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb.),
ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva a povinnosti, vo svojej podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov (čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky). Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďţe ide o fiškálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.
1 zákona o správe daní dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie. 8Sžf/1/2011 6
2 zákona o správe daní, správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
4 zákona o správe daní, ako dôkaz moţno pouţiť všetky prostriedky, ktorými moţno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti, a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
8 zákona o správe dani, daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.
1 veta prvá zákona č. 289/1995 Z. z. zákona o dani z pridanej hodnoty (v znení účinnom v čase rozhodnom pre preskúmavané rozhodnutie za zdaňovacie obdobie rok 2001) platiteľ má nárok na odpočet dane pri prijatých zdaniteľných plneniach, ak sú prijaté na účely uskutočňovania svojich zdaniteľných plnení a ak tento zákon neustanovuje inak.
2 zákona o dani z pridanej hodnoty (v znení účinnom v čase rozhodnom pre preskúmavané rozhodnutie za zdaňovacie obdobie november 2002) platiteľ má nárok na odpočet dane, ak:
2 písm. a/ zákona č. 289/1995 Z. z. (účinného v čase rozhodnom pre preskúmavané rozhodnutie) daňový doklad musí obsahovať obchodné meno, sídlo alebo trvalý pobyt, miesto podnikania, daňové identifikačné číslo platiteľa, ktorý uskutočňuje zdaniteľné plnenie. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) mal z obsahu pripojeného administratívneho ako aj súdneho spisu za preukázané, ţe ţalobca v konaní ako dôkazy na podporu svojich tvrdení predloţil faktúry, ktoré mal vystaviť jeho dodávateľ spoločnosť Š., s.r.o., a to všetky na dodávku motorovej nafty, pričom správca dane v daňovom konaní zistil, ţe sporné faktúry na dodávku motorovej nafty spoločnosť Š., s.r.o. nemala v svojom účtovníctve vôbec zaevidované a so ţalobcom nikdy neobchodovala. Ţalobca však správcovi dane ţiadne iné listinné dôkazy nepredloţil, resp. neoznačil iné dôkazy na podporu svojich tvrdení, ţe predmetné dodávky motorovej nafty boli uskutočnené skutočne obchodnou spoločnosťou Š., s.r.o. Uviedol len, ţe obchodoval s spoločnosťou Š., s.r.o., za ktorú mali vystupovať jeho zamestnanci, ktorí sa preukázali výpisom z obchodného registra spoločnosti Š., s.r.o. a pečiatkou spoločnosti spoločne s pokladničnými dokladmi. Spoločnosť Š., s.r.o. neevidovala vo svojom účtovníctve ţiadne doklady, ktorými by bolo moţné preukázať uskutočnenie zdaniteľných plnení v prospech ţalobcu. Z obsahu spisového materiálu mal ďalej najvyšší súd za preukázané, ţe správcovi dane sa ani s pomocou výsluchu bývalého konateľa spoločnosti Š., s.r.o. pána I. Š., ktorý uviedol, ţe spoločnosť Š., s.r.o. najmä obchodoval bezhotovostným prevodom a len vo výnimočných prípadoch sa platilo hotovosťou. Sám uvedené faktúry nevystavoval. Zamestnankyňa spoločnosti Š., S. pani E. Š. uviedla, ţe spoločnosť v čase vystavenia uvedených faktúr sídlila na ul. H. X. a nie H. X. vo S. a ţe pečiatku uvedenú na dokladoch nikdy spoločnosť Š., s.r.o. nepouţívala a nemohla teda uvedené doklady vystavovať, lebo by boli neplatné. Najvyšší súd poukazuje na to, ţe skutočnosťou rozhodujúcou v tomto prípade je, ţe ţalobca v daňovom konaní nepreukázal nadobudnutie motorovej nafty skutočne od spoločnosti Š., s.r.o., nakoľko uvedená spoločnosť s nim nikdy neobchodovala a predmetné – sporné faktúry a pokladničné doklady nevystavovala a ani neevidovala v svojom účtovníctve. Reálne uskutočnenie zdaniteľného plnenia od platiteľa dane uvedeného v daňovom doklade je základnou podmienkou pre uplatnenie si odpočtu dane z pridanej hodnoty. V prípade, ak zdaniteľné plnenie nie je reálne uskutočnené platiteľom uvedeným
faktúry, potom len 8Sžf/1/2011 8 samotná formálna existencia faktúry a pokladničného dokladu ako preukazovania zaplatenia týchto súm, nie sú predpokladom pre prípadné uplatnenia si odpočítania dane v zmysle zákona o DPH. Ţalobca teda neuniesol dôkazné bremeno o tom, ţe spoločnosť Š., s.r.o. s ním reálne obchodovala. Správca dane pritom nespochybnil, ţe mu bol tovar dodaný a za tovar ţalobca aj riadne zaplatil, avšak neuniesol dôkazné bremeno v tom, ţe mu tovar dodala spoločnosť Š., s.r.o. Toto podnikateľské riziko ide na jeho ťarchu, nakoľko nebol pri uzatváraní sporných obchodov primerane predvídavý a neoveril si totoţnosť osôb, ktoré od neho preberali hotovosť za tovar dodaný na základe sporných faktúr. Pokiaľ ide o námietku ţalobcu, ktorá sa týkala vykonania samotnej opakovanej daňovej kontroly, tak odvolací súd nedospel k záveru, ţe by bol porušený zákon a v tomto smere sa v celom rozsahu pridrţiava záverov krajského súdu. Správca dane bol oprávnený vykonať opakovanú daňovú kontrolu, nakoľko predchádzajúca daňová kontrola bola skončená prerokovaním protokolov o kontrole, ktoré boli s ţalobcom prerokované dňa 30. júna 2004 a teda opakovaná daňová kontrola bola vykonaná v súlade s ust. § 45 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb., nakoľko úkon smerujúci k vyrubeniu dane bol urobený prerokovaním protokolov o opakovanej daňovej kontrole začala plynúť päťročná lehota
2 zákona č. 511/1992 Zb. aţ 1.1.2005 a uplynula by 31.12.
ustanovenia § 20 zákona č. 289/1995 Z. z. (v znení účinnom v čase rozhodnom pre preskúmavané rozhodnutia) spočíva v tom, ţe platiteľ má nárok na odpočet dane iba pri tých zdaniteľných plneniach, ktoré sú určené na uskutočňovanie zdaniteľných plnení platiteľa. Daňový doklad deklaruje, ţe došlo k zdaniteľnému plneniu medzi dvoma platiteľmi dane z pridanej hodnoty, pričom jednému vzniká daňová povinnosť a druhému nárok na odpočet dane. Daňový doklad odzrkadľuje všetky skutočnosti súvisiace s týmto zdaniteľným plnením, a preto ho nemoţno iba stotoţňovať s faktúrou. Daňový doklad spôsobilý k odpočtu musí obsahovať predpísané náleţitosti a musí ho vydať platiteľ, a to konkrétna fyzická alebo právnická osoba, ktorá spĺňa atribúty platiteľa dane z pridanej hodnoty. Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení a zásad a z obsahu administratívneho i súdneho spisu moţno sa stotoţniť s právnym názorom daňových orgánov i krajského súdu uvedeným v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ţalovaného aj v odôvodnení napadnutého rozsudku, ţe zo strany ţalobcu nedošlo k preukázaniu splnenia podmienky odpočtu dane
ustanovenia § 20 ods. 1 ani § 20 ods. 2 zákona č. 289/1995 Z. z. (účinného v čase rozhodnom pre preskúmavané rozhodnutia). Pokiaľ ţalobca v odvolaní namieta nedostatočne zistený skutkový stav krajským súdom, najvyšší súd k tejto námietke dáva do pozornosti ţalobcu, ţe v konaniach o ţalobách (§ 247 a nasl. OSP) súd zásadne skúma predovšetkým dôvodnosť ţaloby, pričom pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 veta prvá OSP). Preto v správnom súdnictve súd dokazovanie zásadne nevykonáva, vykonáva len také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 veta druhá OSP). Za nevyhnutné dôkazy treba povaţovať tie, ktorých vykonanie slúţi účelu správneho súdnictva, ktorý je stanovený v § 244 OSP. Je tomu tak preto, ţe úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahrádzať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, ale len preskúmať „zákonnosť“ ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení 8Sžf/1/2011 10 konkrétnych otázok vymedzených ţalobou rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno- právne predpisy. Správny súd „nie je súdom skutkovým“, ale je súdom, ktorý (s výnimkou vecí v tzv. plnej jurisdikcii /§ 250i ods. 2 OSP/) posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Najvyšší súd Slovenskej republiky si nemohol osvojiť argumentáciu ţalobcu, ţe ţalovaný Najvyšší súd preskúmal zákonnosť rozhodnutia a postupu správnych orgánov v danej veci aj v zmysle ustanovenia § 250j ods. 3 OSP, konkrétne či daňové konanie netrpí takými vadami, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia v zmysle § 250i ods. 3 OSP. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní ţalovaného správneho orgánu takú vadu, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia (§ 250j ods. 3 OSP), nezistil, v dôsledku čoho nemoţno konštatovať, ţe napadnuté rozhodnutia správneho orgánu alebo jeho postup nie je v súlade so zákonom. Nepochybil preto krajský súd, ak ţalobu zamietol. Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie povaţoval námietky ţalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci, a preto napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove ako vecne správny
3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1 OSP potvrdil stotoţniac sa v zásade aj s dôvodmi jeho rozhodnutia (§ 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), nakoľko pri nedostatku ţalobných dôvodov pre zrušenie napadnutého rozhodnutia nezistil ani okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať z úradnej povinnosti. O náhrade trov odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol
1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP, nakoľko ţalobca v odvolacom konaní úspech nemal a ţalovanému náhrada trov konania zo zákona neprislúcha. 8Sžf/1/2011 11 Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011). P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 24. novembra 2011 JUDr. Eva Babiaková, CSc. v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Bartalská
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.