1,2 OZ a ţalovanej uloţil povinnosť zaplatiť aj úroky z omeškania vo výške dvojnásobku diskontnej sadzby, keď diskontná sadzba od 27.9.2006 do 27.3.2007 bola 4,75 % čoho dvojnásobok je 9,5 %. Keďţe ţalovaná sama potvrdila, ţe o výzve na zaplatenie ţalovanej istiny sa dozvedela začiatkom februára 2007 od dcéry, dostala sa do omeškania s plnením peňaţného dlhu minimálne od 15.2.2007, preto ţalobcovi prináleţia úroky z omeškania vo výške dvojnásobku diskontnej sadzby. O trovách konania rozhodol
3 OSP. Krajský súd v Nitre na odvolanie ţalovanej rozsudkom zo dňa
4 OSP, pritom uviedla, ţe ţiadne návrhy na doplnenie dokazovania nemá. Na tomto pojednávaní bola vypočutá ako svedkyňa D. Z., a súd po taktom zistenom skutkovom stave následne vyvodil právny záver, ktorý vo svojom rozsudku riadne odôvodnil tak, ako mu ukladá ust. § 157 ods. 2 OSP. Ţalovaná na pojednávaní neţiadala vypočuť ţiadnych svedkov. Pokiaľ sa súd uspokojil s písomným vyjadrením V., v ktorom uviedli, ţe vzhľadom na časové obdobie si uţ nič , podrobnejšie oproti svojej výpovedi, ktorú uţ učinili pred súdom prvého stupňa, nepamätajú a vyhodnotil 3 1 Cdo 105/2010 takto skutkový stav, odvolací súd povaţoval takto zistený skutkový za dostatočný. Ak ţalovaná v priebehu konania nenavrhla na preukázanie svojich tvrdení vykonať dokazovanie, nemoţno z toho vyvodiť záver, ţe v konaní došlo k vadám, ktoré majú za následok nesprávne právne rozhodnutie vo veci. Stotoţnil sa s konštatáciou súdu prvého stupňa v tom, ţe ak sa po vykonanom dokazovaní a to výsluchom svedkov JUDr. V. a pani Z. nepodarilo odstrániť rozpory v ich výpovediach, svedčí to záveru, ţe ich výpovede sú rozporuplné a nesvedčia tomu, ţe by skutočne ţalovaná poskytla ţalobcovi pôţičku vo výške 800.000-SKK. Taktieţ nemohol prisvedčiť tomu, ţe súd nevykonal dokazovanie v tom smere, či v decembri 2005 bol ţalobca v takej finančnej situácii, ţe by potreboval pôţičku na kúpu bytu, keď takýto dôkaz súdu ţalovaná nenavrhla a naopak nevyvrátila tvrdenie ţalobcu, ţe ţiadny byt v tom období nekupoval. Tieţ nebolo potrebné zisťovať, akú pohľadávku vymáhal exekútor, keď zisťovanie okolnosti ohľadne tejto pohľadávky v danom prípade je úplne právne bezvýznamné, keďţe ţalobca nenamietal existenciu tejto pohľadávky, ani dôvodnosť odpočítania si tejto pohľadávky ţalovanou a pouţitia časti kúpnej ceny za nehnuteľnosť na úhradu uvedenej pohľadávky. Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa konštatoval, ţe ţalovaná nepreukázala a neuniesla dôkazné bremeno o poskytnutí pôţičky ţalobcovi. Proti tomuto rozhodnutiu krajského súdu podala včas dovolanie ţalovaná, ktorého prípustnosť dôvodila ustanovením § 241 ods. 2 písm. a), b), c) O.s.p. a ţiadala, aby dovolací súd zrušil rozsudok krajského súdu ako aj rozsudok okresného súdu a vec vrátil na nové konanie a rozhodnutie súdu prvého stupňa. Dovolanie odôvodnila tým, ţe odvolací súd mal nariadiť, v tejto právnej veci pojednávanie práve z toho dôvodu, aby odstránil aj moţnosť vzniku podozrenia, ţe ktorémukoľvek z účastníkov bola odňatá reálna a efektívna moţnosť konať pred súdom, ako aj toho, ţe bolo porušené aj ust. čl. 47 ods.2, ods.3 Ústavy SR, o rovnosti účastníkov v konaní pred súdom. Vytkla odvolaciemu súdu, ţe nevypočul opätovne ako svedkov manţelov V., aby tak boli odstránené rozpory v ich výpovediach a súčasne nevykonal aj ďalšie dokazovanie z vlastnej iniciatívy. Ďalej uvádzala ţe v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Súčasne namietala skutočnosť ţe na základe vykonaných dôkazov dospel súd prvého stupňa k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ţalobca sa vyjadril k dovolaniu a ţiadal aby dovolací súd
1 OSP dovolanie ţalovanej zamietol a uloţil jej povinnosť povinnosti nahradiť mu trovy dovolacieho 4 1 Cdo 105/2010 konania na účet jeho advokáta JUDr. R. H. ako konateľa a spoločníka spoločnosti A., v sume 330,52-eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal predovšetkým jeho prípustnosť. Dospel pritom k záveru, ţe dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, preto ho treba odmietnuť. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Podmienky prípustnosti dovolania sú upravené v ustanoveniach § 237, § 238 a § 239 O.s.p. V ustanovení § 237 O.s.p. sú stanovené podmienky prípustnosti dovolania proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu bez ohľadu na jeho procesnú formu. Ustanovenie § 238 O.s.p. upravuje dôvody prípustnosti dovolania proti rozhodnutiam odvolacieho súdu vydaným vo forme rozsudku a v ustanovení § 239 O.s.p. sú uvedené dôvody prípustnosti dovolania, ktoré smerujú proti rozhodnutiam odvolacieho súdu vydaným vo forme uznesenia. V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Podmienky prípustnosti dovolania bolo preto potrebné skúmať v zmysle § 238 O.s.p.,
ktorého je dovolanie prípustné, ak smeruje proti rozsudku, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.), alebo proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.). Dovolaním ţalovanej je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky rozsudkov uvedených v § 238 O.s.p., proti ktorým je dovolanie prípustné; prípustnosť jej dovolania preto z tohto ustanovenia nevyplýva. Dovolanie by vzhľadom na uvedený záver bolo procesne prípustné, len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., ku ktorým je dovolací súd povinný prihliadnuť (§ 242 ods. 1 O.s.p.). Vzhľadom na túto zákonnú povinnosť, neobmedzil 5 1 Cdo 105/2010 sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania
O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm.
zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania nesprávne obsadeným súdom). Prípustnosť dovolania z hľadiska § 237 O.s.p. pritom nie je zaloţená uţ tým, ţe dovolateľka tvrdí, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté niektorou vadou uvedenou v § 237 O.s.p., ale nastáva aţ vtedy, ak rozhodnutie odvolacieho súdu vadou uvedenou v citovanom zákonnom ustanovení skutočne trpí. Ţalovaná v dovolaní nenamietala, ţe by v konaní došlo k procesným vadám v zmysle § 237 písm.
3 O.s.p. vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením.
2 O.s.p. ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.
1 O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vţdy, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, 6 1 Cdo 105/2010 b/ súd prvého stupňa rozhodol
V ostatných prípadoch moţno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.). Pokiaľ v danom prípade odvolací súd na prejednanie odvolania nenariadil pojednávanie, nemoţno vidieť odňatie moţnosti konať pred súdom v procesnom postupe odvolacieho súdu, ktorý za splnenia podmienok vyplývajúcich z § 214 O.s.p. rozhodol bez toho, aby sa uskutočnilo odvolacie pojednávanie. Odvolací súd po prejednaní odvolania dospel k záveru, ţe skutkové zistenia súdu prvého stupňa sú úplné a správne a ţe správne je aj ich právne posúdenie súdom prvého stupňa. Keďţe dospel k záveru, ţe sú dané zákonné dôvody pre potvrdenie odvolaním napadnutého rozsudku (§ 219 ods. 1 O.s.p.), nemusel dokazovanie zopakovať ani doplniť (viď § 214 ods. 1 písm. a/ O.s.p.). Rozhodnúť bez odvolacieho pojednávania mohol aj preto, lebo súd prvého stupňa rozhodol po nariadení pojednávania (viď § 214 ods. 1 písm. b/ O.s.p.) a zo spisu nevyplýva, ţe by prejednanie a rozhodnutie veci na odvolacom pojednávaní vyţadoval dôleţitý verejný záujem (viď § 214 ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Keďţe procesný postup odvolacieho súdu bol v súlade so zákonom, nemohol zaloţiť procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Nedôvodná je aj námietku dovolateľky spočívajúca v nevykonaní navrhnutých dôkazov (opätovný výsluch svedkov V., zisťovanie charakteru exekuovanej pohľadávky a pod.), je súdna prax jednotná v názore, ţe ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môţe to viesť prípadne k nesprávnym skutkovým zisteniam a v konečnom dôsledku aj k vecne nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k odňatiu moţnosti konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. (viď R 37/1993, R 125/1999 a R 6/2000). K procesným právam účastníka nepatrí, ako sa dovolateľka mylne domnieva, aby bol súdom vykonaný kaţdý ňou navrhnutý dôkaz. Rozhodovanie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, patrí vţdy výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. l O.s.p., § 213 ods. 4 O.s.p.). Ak súd prípadne aj rozhodne, ţe navrhnuté dôkazy nevykoná (napr. preto, ţe sú pre vec nevýznamné alebo nadbytočné), nemôţe to byť povaţované za postup odnímajúci účastníkovi konania moţnosť konať pred súdom. Nie je dôvodná ani námietka týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočnej odôvodnenosti písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu. 7 1 Cdo 105/2010 To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi nákladné zásady spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu však nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu musí mať náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 211 O.s.p.). Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tieţ s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je nepreskúmateľný. Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe v odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Jeho rozhodnutie nemoţno 8 1 Cdo 105/2010 povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o nepreskúmateľnosti, zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu. Odvolací súd svoje rozhodnutie riadne odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. (čoho sa ţalobca v konaní domáhal, čo bolo predmetom odvolania ţalovanej, ktoré skutočnosti mal za preukázané, z akých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa pri ich hodnotení riadil a ako vec právne posúdil). Všetky námietky dovolateľky
názoru dovolacieho súdu sa v podstate týkajú hodnotenia dôkazov , resp. nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom. Z hľadiska dovolateľkou tvrdenej existencie tzv. inej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. treba uviesť, ţe dovolací súd môţe pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode aţ vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné. Vada tejto povahy je síce relevantným dovolacím dôvodom, ktorý moţno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní, sama osebe (i keby k nej skutočne došlo) ale prípustnosť dovolania nezakladá. Či uţ teda konanie, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie bolo alebo nebolo postihnuté procesnou vadou v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. Obdobne tieto závery platia i pre nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania moţnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (por. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001, sp. zn. 2 Cdo 50/2002). Právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej republiky povaţované za relevantný dovolací dôvod, ktorým 9 1 Cdo 105/2010 moţno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (por. § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), zároveň je ale zhodne zastávaný názor, ţe (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., pretoţe (ani prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania neznemoţňuje realizáciu ţiadneho jeho procesného oprávnenia (por. napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 102/2004, sp. zn. 2 Cdo 282/2006, sp. zn. 3 Cdo 174/2005, sp. zn. 4 Cdo 165/2003). I keby
názoru dovolateľky (vychádzajúc z obsahu dovolania – por. ustanovenie § 41 ods. 2 O.s.p.,
ktorého kaţdý úkon posudzuje súd
jeho obsahu, aj keď je úkon nesprávne označený) išlo o nesprávne právne posúdenie veci (dovolací súd z tohto aspektu vec neposudzoval), táto skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p. Keďţe dovolanie odporkyne nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd pristúpiť k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p. a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti dovolania uvedené v ustanovení § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odporkyne
5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. V dovolacom konaní úspešnému ţalobcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Ţalobca podal návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov dovolacieho konania a vyčíslil výšku trov dovolacieho konania; ţiadal priznať náhradu za jeden úkon právnej sluţby v celkovej výške 330,52-EUR. Dovolací súd mu priznal náhradu trov dovolacieho konania vo výške zodpovedajúcej odmene advokáta za jeden úkon právnej sluţby – vyjadrenie k dovolaniu z
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.