Najvyšší súd Slovenskej republiky 3 Mobdo 7/2010 – 268 U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: G. T. L., X., O., X., C., zastúpeného JUDr. M. S., advokátom so sídlo

2 O. s. p. a nie je daná ani právomoc iného orgánu na jej prejednanie a rozhodnutie, potom rešpektujúc čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných‚ všeobecne záväzných právnych predpisov, musí byť v súlade s touto ústavou, nemôže konanie pre tento nedostatok zastaviť, ale otázku právomoci musí riešiť pozitívne vo svoj prospech, teda vec musí prejednať sám. Článok 46 ods. 1 Ústavy SR totiž zakotvuje právo na súdnu ochranu ako základné ľudské právo, obsahom ktorého je možnosť každého domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Keďže nie je daná právomoc iného orgánu na konanie, vec prejednal a rozhodol súd. Rozsudok odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť

1. novembra
2. Proti rozsudku, na podnet žalovaného, podal generálny prokurátor Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie. Navrhol rozsudky súdov oboch stupňov zrušiť a konanie zastaviť. V dovolaní uviedol, že súd prvého stupňa sa vôbec nezaoberal otázkou právomoci 3 3 Mobdo 7/2010 súdu, ako podmienky konania. Odvolací súd sa síce uvedenou otázkou zaoberal, dospel však k nesprávnemu záveru. Podľa čl. 142 Ústavy Slovenskej republiky a § 7 O. s. p. súdy rozhodujú v občianskoprávnych trestnoprávnych, pracovných rodinných, obchodných a hospodárskych veciach. Vzťah medzi správcom dane a daňovníkom je vzťahom verejnoprávnym, vyplývajúcim z finančnej činnosti štátu a jeho orgánov. Takýto vzťah nemožno považovať za vzťah občianskoprávny, ani za vzťah obchodnoprávny. Pohľadávka z titulu vrátenia nadmerného odpočtu DPH je pohľadávkou podľa práva verejného. Na vznik, trvanie, zmenu, ale ani na zánik takejto pohľadávky nemožno nahliadať podľa ustanovení práva súkromného, a to ani vtedy, ak sa v oblasti verejného práva používajú ustanovenia Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka preto, že na použitie uvedených predpisov odkazuje zákon z oblasti práva verejného. Skutočnosť, že sporná pohľadávka bola uplatnená ako nárok na vrátenie nadmerného odpočtu DPH z práva verejného, a nie ako pohľadávka z práva súkromného spôsobuje, že jej charakter zostáva trvalo zachovaný a nemôže sa zmeniť. Ani zmenou subjektu, v konkrétnom prípade na základe kúpnej zmluvy, nedošlo k zmene charakteru vzťahu z verejnoprávneho na súkromnoprávny. Uvedená pohľadávka nevznikla z občianskoprávneho ani obchodného vzťahu. Právnym predpisom, ktorý upravuje vzťahy vo veciach preplatku na dani z pridanej hodnoty bol v čase uplatnenia vratky DPH zákon č. 289/1995 Z. z. a zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov. Zákon o správe daní a poplatkov upravuje správu daní, ktorou sa rozumie vyrubenie, výber, vyúčtovanie a a vymáhanie daní ako i daňové konanie. Preto na prejednanie veci a rozhodnutie v občianskoprávnom konaní o žalobe žiadajúcej zaplatenie nadmerného odpočtu DPH nie je daná právomoc súdov, keďže rozhodovanie o tejto povinnosti patrí do výlučnej právomoci správcu dane. Uvedená skutočnosť zakladá dôvodnosť dovolania podľa § 237 písm. a O. s. p. v spojení s § 243f ods. 1 písm. a O. s. p. Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty sa na základe podaného daňového priznania podľa § 63 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. vracia bez žiadosti. Lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu sú upravené len v zákone o dani z pridanej hodnoty. Je toho názoru, že ku dňu
3. augusta 2005, t. j. ku dňu postúpenia pohľadávky správcom konkurznej podstaty úpadcu, existovala pohľadávka ( daňový záväzok Daňového úradu Košice IV ) z titulu nevrátenia nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie január 1999 vo výške 5 540 937Sk. 4 3 Mobdo 7/2010 Nestotožňuje sa s právnym názorom dovolateľa, že súdy nemajú právomoc na prejednanie sporu. Uplatňovaný nárok je svojim charakterom občianskoprávnym nárokom podľa Občianskeho zákonníka ( § 1 ods. 2 ). Ide o vzťah majetkový. Je to vzťah kde na jednej strane je právnická osoba a na strane druhej štát. Predmetný vzťah nevznikol z pozície nadradeného ( mocenského ) postavenia správcu dane vo vzťahu k žalovanému ( jeho právnemu predchodcovi ). V prejednávanej veci ide o inú situáciu ako v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktoré dovolateľ odkazuje ( 2Cdo 46/2000 ). V uvedenej veci daňový subjekt plnil svoju daňovú povinnosť na základe daňového výmeru správcu dane. Vzťah žalobcu a žalovaného nevznikol na základe žiadneho rozhodnutia správcu dane, chýba preto mocenský prvok, ktorý by zakladal verejnoprávny charakter uplatňovaného nároku. Žalobca nemá možnosť uplatňovať nárok podľa zák. č. 511/1992 Zb. a nemá takú možnosť ani podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Keďže neexistuje iný orgán kompetentný na rozhodnutie sporu medzi žalobcom a žalovaným, konajúce súdy mali na prejednanie a rozhodnutie veci právomoc. Z uvedených dôvodov navrhol mimoriadne dovolanie zamietnuť. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací ( § 10a ods. 3 O. s. p. ). po zistení, že boli splnené podmienky na podanie mimoriadneho dovolania podľa § 243e O. s. p., vec preskúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( § 243i ods. 2 O. s. p., § 243a ods. 1 O. s. p. ) v napadnutom rozsahu podľa § 243i ods. 2 v spojení s § 242 ods. 1 O. s. p. a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie je opodstatnené. Nedostatok právomoci súdu je závažnou procesnou chybou, ktorý je na prvom mieste výpočtu vád, ktoré zakladajú prípustnosť a zároveň aj dôvodnosť dovolania ( § 237 písm. f, § 241 ods. 2 písm. a, § 243f ods. 1 písm. a O. s. p. ). Podľa názoru dovolacieho súdu v prejednávanej veci došlo k takejto procesnej chybe, pretože súdy v predmetnom konaní prejednali a rozhodli vec, ktorá podľa § 7 ods. 1, ods. 2 nepatrí do právomoci súdu. Titulom, z ktorého žalobca uplatňuje žalovanú čiastku, je vrátenie nadmerného odpočtu DPH podľa § 23 ods. 1 Zák. č. 289/1995 Z. z. Podstatou inštitútu vrátenia nadmerného odpočtu DPH je vrátenie časti dane, ktorú platiteľ zaplatil a ktorá prevyšuje jeho daňovú povinnosť, ak ju nemohol odpočítať od vlastnej daňovej povinnosti v daňovom období nasledujúcom po období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Ide teda o vrátenie plnenia zaplateného štátu, ktoré vzhľadom na špecifickú konštrukciu dane z pridanej hodnoty, 5 3 Mobdo 7/2010 za splnenia zákonom stanovených podmienok, prestáva byť plnením povinnosti platiteľa dane a štát je povinný toto plnenie vrátiť. Ide o v našom právnom poriadku sa vyskytujúci inštitút plnenia, na ktoré nie je právny dôvod, či už v čase plnenia alebo plnenia, ktorého právny dôvod zanikol až po plnení. Právne predpisy z viacerých právnych odvetví obsahujú ustanovenia, ktoré zohľadňujúc povahu právnych vzťahov, v ktorých došlo k nepodloženému majetkovému nárastu, priznávajú určitým subjektom práva a iným zase tomu zodpovedajúce povinnosti smerujúce k náprave takéhoto stavu. Za tým účelom okrem iného určujú, do právomoci ktorého orgánu patrí dosiahnutie nápravy vtedy, ak nebola zjednaná dobrovoľne, akým procesným postupom a v akom konaní má byť náprava dosiahnutá, za účasti koho a akými právami a povinnosťami vybavenými účastníkmi. Občiansky súdny poriadok vymedzuje právomoc súdov v §
4. V odseku 1 tohto ustanovenia určuje, že v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú veci ( nároky ), ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, družstevných, ako aj z obchodných vzťahov ( včítane podnikateľských a hospodárskych vzťahov ). Takto ohraničený súbor sa týka vzťahov súkromného práva, ktoré sa spravujú princípmi právnej rovnosti a vôľovej autonómie účastníkov. Veci, zaradené do tohto súboru, prejednávajú a rozhodujú prevažne súdy; len výnimočne, ak to ustanovuje zákon, prejednávajú ich a rozhodujú o nich iné orgány. Nad rámec, vymedzený uvedeným súborom vzťahov, súdy podľa § 7 ods. 2 O. s. p. v občianskom súdnom konaní prejednávajú a rozhodujú aj iné veci, ktoré sa už, na rozdiel od predchádzajúcich, nezakladajú priamo na práve súkromnom, tieto však vždy len vtedy, ak to ustanovuje zákon. Nemôžu byť pochybnosti o tom, že právo, ktorého sa žalobca dovoláva nevyplýva z rodinných, pracovnoprávnych ani družstevných vzťahov. Za občianskoprávne vzťahy sa považujú predovšetkým v ustanovení § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka uvedené majetkové vzťahy fyzických a právnických osôb, majetkové vzťahy medzi týmito osobami a štátom, ako aj vzťahy vyplývajúce z práva na ochranu osôb, pokiaľ tieto občianskoprávne vzťahy neupravujú iné zákony ( napr. § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka ). Úpravu niektorých osobitných majetkových a osobných vzťahov občianskoprávnej povahy, obsahujú ďalšie zákony, napr. zákon č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov či zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka sa podporne použijú aj vtedy, ak v niektorých predpisoch nie je upravená vlastná osobitná 6 3 Mobdo 7/2010 úprava. Obchodnoprávnymi vzťahmi sú vzťahy podnikateľov ( ich postavenie ), obchodné záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním ( bližšie najmä § 1 ods.

§ 261Obchodného zákonníka ).

Tak pre občianskoprávne vzťahy, ako aj pre obchodnoprávne vzťahy platí, že sú upravené normami súkromného práva a že sú založené na princípoch právnej rovnosti a autonómie ich subjektov. Pre vyriešenie otázky, či vec patrí do právomoci súdu v zmysle uvedených ustanovení, je nevyhnutné predovšetkým zistiť, z ktorého právneho vzťahu žalobca vyvodzuje žalobou uplatnený nárok ( predmet súdneho konania ), tento vzťah dôsledne analyzovať a následne po právnej stránke správne vyhodnotiť a posúdiť. Pre analýzu právneho vzťahu účastníkov a posúdenie jeho povahy z hľadiska právomoci súdu na prejednanie a rozhodnutie o nároku, ktorý žalobca vyvodzuje z tohto právneho vzťahu je rozhodujúce obsahové hľadisko, teda akú majú povahu práva a povinnosti účastníkov, tvoriace obsah tohto právneho vzťahu. Len uvedené kritérium je určujúce pre posúdenie, či žalobou uplatnený nárok je vyvodzovaný z takého právneho vzťahu, ktorý možno podriadiť pod niektorý z právnych vzťahov vymenovaných v § 7 ods. 1 O. s. p. Z toho, čo v prejednávanej veci žalobca uviedol v priebehu konania na súdoch nižších stupňov a zopakoval vo vyjadrení k dovolaniu je zrejmé, že pre uplatnenie nároku na zaplatenie spornej sumy v súdnom konaní považoval za rozhodujúcu skutočnosť, že úpadca od ktorého nadobudol pohľadávku, ako registrovaný platiteľ dane z pridanej hodnoty, riadne podal daňové priznanie podľa § 23 ods. 1 zák. č. 289/1995 Z. z. a súčasne požiadal o vrátenie nadmerného odpočtu dane, no daňový orgán žiadosti o vrátenie v zákonnej lehote nevyhovel a spornú sumu mu nevrátil. Zohľadniac žalobcom vymedzený rozhodujúci skutkový stav, ktorý zostal v priebehu súdneho konania nezmenený a v podstate nesporný, treba zdôrazniť, že žalobca svoj nárok vyvodzuje z právneho vzťahu, ktorý:

1. vznikol medzi ním ako platiteľom dane z pridanej hodnoty a správcom dane. Právny rámec, v ktorom došlo k ním uvádzanému neodôvodnenému majetkovému nárastu, vymedzil sám svojimi skutkovými tvrdeniami, pričom nárast lokalizoval práve len do tohto právneho vzťahu. Nemožno súhlasiť s tvrdením žalobcu uvedeným vo vyjadrení k dovolaniu, že vzťah medzi žalobcom a žalovaným nevznikol na základe žiadneho rozhodnutia daňového orgánu a chýba mu preto mocenský prvok. Vzťah daňovníka a daňového orgánu nevzniká rozhodnutím daňového orgánu ( nielen ). Práva a povinnosti vo vzťahu upraveného daňovými predpismi žalovanému vznikli už registráciou podľa § 4 zák. č. 289/1995 Z. z., ďalšie povinnosti prijatím a uskutočnením zdaniteľného plnenia ( § 3, § 13, § 14 citovaného zákona ) atd. Napokon uvedené tvrdenie je v rozpore 7 3 Mobdo 7/2010 s tvrdením žalobcu na inom mieste vyjadrenia ( str. 4 ), že daňový záväzok ( zrejme záväzok daňového úradu) vznikol rozhodnutím Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky z
2. augusta 2001, ktorým bolo zrušené rozhodnite Daňového úradu Košice IV.
3. sa netýkal niektorej z typických súkromných oblastí života fyzickej osoby alebo existencie právnickej osoby a nevyplýval zo súkromného práva. Išlo o verejnoprávny vzťah sledujúci zabezpečenie fungovania funkcií štátu, teda cieľ, odlišný od tých, pre ktoré fyzické a právnické osoby vstupujú do vzťahov občianskoprávnych, pracovných, rodinných, družstevných a obchodných ( vrátane podnikateľských a hospodárskych ). Účastníci v danom vzťahu nemali autonómne a rovnoprávne postavenie, charakteristické pre tie právne vzťahy založené na súkromnom práve, ktoré vypočítava § 7 ods.1 O. s. p., naopak, ich odlišné postavenie v tomto právnom vzťahu vykazuje znaky, odzrkadľujúce osobitný význam daní v rámci finančnej činnosti štátu pri sústreďovaní peňažných prostriedkov do štátnych a iných verejných peňažných fondov v záujme finančného zabezpečenia verejných potrieb a funkcií štátu,
4. je upravený právnym predpisom, samostatne riešiacim dôsledky vzniku neodôvodneného nárastu (nadmerného odpočtu dane) a stanovujúcim jednak osobitný postup zákonom určeného ( daňového ) orgánu, jednak tiež podmienky, len pri splnení ktorých sa má ( a môže ) vyporiadanie tohto nárastu uskutočniť. Vychádzajú z uvedených charakteristických znakov predmetného vzťahu dovolací súd dospel k rovnakému názoru ako súd odvolací, že právny vzťah medzi žalobcom a štátom ako subjektom, ktorému sa daň platí je vzťahom daňovoprávnej povahy, v rámci ktorého sa žalobca domáha vrátenia dane zaplatenej nad rámec daňovej povinnosti. Uvedený vzťah nemožno podriadiť ani pod vzťahy vymenované v § 7 ods. 1 O. s. p. ani pod vzťahy, na ktoré dopadá § 7 ods. 2 O. s. p. ( keďže žiaden právny predpis nestanovuje, že o takomto práve rozhodujú sudy v občianskom súdnom konaní ). Dovolací súd preto zhodne s názorom odvolacieho súdu dospel k záveru, že na prejednanie predmetnej veci nie je daná právomoc súdu. Dovolací súd však nesúhlasí s názorom odvolacieho súdu, že nie je daná právomoc ani iného orgánu na prejednanie veci, z čoho vychádzajúc z čl. 46 ods.

čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky treba vyvodiť, že príslušným na prejednanie veci je súd. Daňové konanie, ako súčasť správy daní, zák. č. 511/1992 Z. z. o správe daní a poplatkov zveroval do právomoci správcu daní ( § 1, § 1a ). Na uvedenom nič nezmenil 8 3 Mobdo 7/2010 ani zák. č. 563/2009 Z. z o správe daní ( §

§2

). Do kompetencie správcu dane patrí aj rozhodovanie o vrátení daňového preplatku ( § 63 ods. 4 zák. č. 551/1992 resp. § 23 zák. č. 289/1995 Z. z. ). Keďže daňová pohľadávka z daňového preplatku rovnako ako daňový dlh nemení svoj verejnoprávny charakter ani zmenou subjektu, nemení sa ani orgán, ktorý je kompetentný o vrátení preplatku rozhodovať. Žalobca podal

1. decembra 2005 a
2. decembra 2005 správcovi dane žiadosť o vrátenie daňového preplatku. To, že o nej správca dane nerozhodol resp. nevydal ho navonok v písomnej forme ( ak by žiadosti v plnom rozsahu vyhovel vrátil by preplatok bez vydania rozhodnutia ), nemôže mať za následok zánik právomoci daňového orgánu o vrátení ( nevrátení ) preplatku a nezakladá právomoc súdu na rozhodnutie. Z uvedených dôvodov sa dovolací súd stotožnil s názorom dovolateľa, že súdy oboch stupňov rozhodli vo veci, na rozhodnutie ktorej nemali právomoc. Súdne konanie tým bolo postihnuté procesnou vadou uvedenou v § 237 písm. a) O. s. p., pre ktorú treba rozhodnutie odvolacieho súdu vždy zrušiť. Dovolací súd preto napadnutý rozsudok odvolacieho súdu podľa § 243b ods. 1 v spojení s § 243i ods. 2 O. s. p. zrušil. Keďže rovnakou chybou trpí aj rozhodnutie súdu prvého stupňa, dovolací súd podľa § 243b ods. 3 zrušil aj jeho rozhodnutie, konanie zastavil a vec postúpil Daňovému úradu Košice IV, ktorý je príslušný vo veci rozhodnúť. O trovách konania dovolací súd podľa § 243b ods. 4 v spojení s § 224 ods.

§ 146ods.

1 písm. c) a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 31. októbra 2011 JUDr. Peter Dukes, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Lucia Blažíčková