Najvyšší súd 1 M Cdo 14/2010 Slovenskej republiky U z n e s e n i e Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu J. H., bývajúceho v R., proti žalovaným 1/ Ing. C. B., bývajúcemu v K. a 2/

§ 243aods.

1 O.s.p.) preskúmal vec a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora je dôvodné. 1 M Cdo 14/2010 4 V zmysle § 243f ods. 1 O.s.p. môže byť mimoriadne dovolanie podané z dôvodu, že: a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom mimoriadneho dovolania, ale aj dôvodmi uplatnenými v mimoriadnom dovolaní. Obligatórne (§ 243i ods.

§ 242ods.

1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vzhľadom na spomenutú zákonnú povinnosť podľa § 243i ods.

§ 242ods.

1 druhá veta O.s.p. skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky sa preskúmal, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. O vadu tejto povahy ide vždy vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Dovolací súd dospel k záveru, že konanie v prejednávanej veci je postihnuté procesnou vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Odňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uverejnenej pod č. 460/1992 Zb. ( ďalej len „ústava“) zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde 1 M Cdo 14/2010 5 a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 ústavy vyplýva, že každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti, a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorého slovenský preklad bol vyhlásený v oznámení Federálneho ministerstva zahraničných vecí pod č. 209/1992 Zb. (ďalej len „dohovor“), každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Zmyslom práva na súdnu ochranu je predovšetkým umožniť každému reálny prístup k súdu a teda splniť aj tomu zodpovedajúcu povinnosť súdu, čo znamená umožniť účastníkovi konania realizáciu jeho procesných oprávnení, ktoré z tohto postavenia vyplývajú. Právo na súdnu ochranu okrem ústavy (čl. 46 ods. 1), Listiny základných práv a slobôd, ktorá je uvedená ústavným zákonom č. 23/1991 Zb. (čl. 36 ods. 1), a dohovoru (čl. 6 ods. 1), zabezpečujú aj jednotlivé ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (len ako príkladom porovnaj § 41, § 115, § 123). Občiansky súdny poriadok, ako je to výslovne uvedené v jeho § 1, upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb. Dovolací súd považuje za potrebné osobitne zdôrazniť, že aj právo účastníkov konania na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov treba považovať za súčasť práva na spravodlivý proces. Je treba rešpektovať požiadavku, aby procesné strany v konaní mali možnosť dozvedieť sa a vyjadriť sa ku všetkým zhromaždeným dôkazom alebo k stanoviskám pripojeným v ich spise; tým sa totiž zabezpečuje, aby procesné strany mali vieru vo výkon spravodlivosti a aby im nebola odopretá možnosť vyjadriť sa ku skutočnostiam, ktoré by mohli ovplyvniť rozsudok súdu. Nedoručenie vyjadrenia účastníka konania k odvolaniu proti rozhodnutiu vo veci samej druhému účastníkovi konania (odvolateľovi, v danom prípade žalobcovi, presnejšie jeho zástupcovi – porovnaj § 49 ods. 1 prvá veta O.s.p.) vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom – je v rozpore s princípom rovnosti zbraní; takýto stav preto narúša právo na spravodlivý proces. 1 M Cdo 14/2010 6 Z obsahu spisu (č. l. 155) vyplýva, že

1. júla 2009 bolo súdu prvého stupňa doručené vyjadrenie právneho zástupcu žalovaných k odvolaniu žalobcu. Toto vyjadrenie žalobcovi, resp. jeho právnemu zástupcovi nedoručil súd prvého stupňa ani odvolací súd. V spise sa totiž nenachádza príslušná úprava pre takéto doručovanie a ani doručenka, ktorá by potvrdzovala prevzatie tohto vyjadrenia právnym zástupcom žalobcu. So zreteľom na uvedené zistenie dovolací súd konštatuje, že došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces, pretože súd prvého stupňa mu v rozpore s princípmi rovnosti účastníkov a kontradiktórnosti konania predmetné vyjadrenie žalovaného nedoručil a tento nedostatok nenapravil ani odvolací súd. V dôsledku tohto chybného postupu nemal žalobca možnosť dozvedieť sa a vyjadriť sa – ak by to považoval za potrebné – k spomínanému podaniu žalovaného; preskúmavané konanie je tak zaťažené vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Mimoriadne dovolanie ako dovolací dôvod uvádza, že konanie v prejednávanej veci je postihnuté tzv. inou vadou konania, majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 243f ods. 1 písm. b/ O.s.p.), že súd nevykonaním dôkazu dôležitého pre objektívne posúdenie veci predčasne rozhodoval a nesprávne právne posúdil inštitút vydržania vo vzťahu k žalobcovi (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Inou vadou konania je vada konania, ktorá je rovnako ako vady uvedené v § 237 O.s.p. spôsobená porušením procesných noriem upravujúcich občianske súdne konanie, ktorá ale na rozdiel od nich nezakladá tzv. zmätočnosť rozhodnutia. V mimoriadnom dovolaní bolo namietané, že súd prvého stupňa nevykonal dôkaz navrhovaný žalobcom, ktorý bol rozhodujúci pre posúdenie veci, v dôsledku čoho nesprávne právne posúdil inštitút vydržania vo vzťahu k žalobcovi a žalobu z dôvodu neunesenia dôkazného bremena zamietol, pričom odvolací súd jeho rozhodnutie v tejto časti nezrušil, ale ako vecne správne potvrdil. Podľa § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. 1 M Cdo 14/2010 7 Za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd (§ 125 O.s.p.). Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Podľa § 153 ods. 1 O.s.p. súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti. V prejednávanej veci sa žalobca domáhal určenia vlastníctva k nehnuteľnosti zapísanej na LV č. X, k. ú. O., parcela č. C KN X – trvalé trávnaté porasty o výmere X m
2. V žalobe uviedol, že túto nehnuteľnosť kúpil v roku 1967 od F. M. spolu so starým dreveným domom, pozemkom, záhradou a ďalšími roľami. Tvrdil, že spornú nehnuteľnosť užíval jeho právny predchodca vo vydelenom stave od dávnej minulosti, pričom v dobe kúpy drevený dom už bol starý, asi 50-70 ročný. Nižšie súdy mali v konaní za preukázané, že žalobca spolu s manželkou J. uzavreli
3. augusta 1974 kúpnu zmluvu s Ľ. F. a W. F., ktorej predmetom bol rodinný dom súp. č. X dvor, maštaľ a humno totožné s terajšími parcelami C KN X - zastavané plochy a nádvoria vo výmere X m2 a C KN X - trvalé trávnaté porasty o výmere X m
4. V roku 1998 Ľ. F. požiadala o vydanie osvedčenia o vlastníckom práve k týmto nehnuteľnostiam. Hoci osvedčenie notárky JUDr. E. V. č. N 106/1998 bolo Ľ. F. vydané len k parcelám č. X a X, Správa katastra v Čadci ju zapísala aj ako vlastníčku spornej parcely č. X. Podľa výpisu z LV č. X k. ú. O. sú na základe kúpnej zmluvy V – 11/99 uzavretej s Ľ. F. vedení ako bezpodieloví spoluvlastníci tejto nehnuteľnosti žalovaní 1/ a 2/. Súd prvého stupňa ako aj odvolací súd odôvodnili zamietnutie určovacej žaloby tým, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Vzhľadom na to, že žalobca sa domáhal určenia vlastníctva titulom vydržania, súd prvého stupňa považoval v posudzovanej veci za podstatné, 1 M Cdo 14/2010 8 aby žalobca preukázal ako nadobudol sporný pozemok jeho právny predchodca F. M., pretože na túto nehnuteľnosť totožnú s pozemkovoknižnou parcelou č. X bolo zapísaných 52 spoluvlastníkov. Rovnako považoval za potrebné, aby žalobca preukázal, či došlo k zrušeniu spoluvlastníctva deľbou, prípadne iným spôsobom, kedy došlo k zrušeniu spoluvlastníctva a kto spornú parcelu nadobudol. Len samotné užívanie nepovažoval súd za dôkaz o získaní vlastníctva k spornému pozemku. Ďalej podľa názoru súdu prvého stupňa mal žalobca preukázať, kedy presne nadobudol túto nehnuteľnosť, či len sám alebo spolu s manželkou, a tiež uplynutie vydržacej doby, počas ktorej dobromyseľne užíval sporný pozemok on alebo jeho právny predchodca. S týmito závermi súdu prvého stupňa sa v celom rozsahu stotožnil i odvolací súd. Vzhľadom na to, ktoré skutočnosti považovali súdy obidvoch stupňov za nevyhnutné preukázať, aby bolo možné žalobe vyhovieť, treba prisvedčiť názoru generálneho prokurátora, že bolo nesporne dôležité vykonať výsluch svedka J. M., syna právneho predchodcu žalobcu F. M.. Uvedený svedok mohol ozrejmiť nielen skutočnosti týkajúce sa nadobudnutia spornej nehnuteľnosti F. M., ale aj okolnosti súvisiace s jej prevodom na žalobcu. Výsluch svedka J. M. navrhovala právna zástupkyňa žalobcu už na pojednávaní súdu prvého stupňa uskutočnenom
5. júla 2008 (č. l. 60), na ktorom súd následne uznesením rozhodol okrem iného i o vypočutí svedkov navrhovaných žalobcom (teda i J. M.). Tento svedok však v konaní vypočutý nebol a to i napriek tomu, že právny zástupca žalobcu na pojednávaní uskutočnenom
6. mája 2009 opätovne navrhol jeho výsluch, ktorý návrh však súd prvého stupňa uznesením zamietol (č. l. 119 spisu). Možno teda zhrnúť, že v prejednávanej veci súd prvého stupňa síce dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, avšak nevykonaním ním navrhovaného dôkazu, ktorý mal práve slúžiť na preukázanie rozhodujúcich skutočností, mu neposkytol možnosť unesenia tohto bremena; tým svoje konanie zaťažil inou vadou majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 243f ods. 1 písm. b/ O.s.p.). Dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa v dôsledku zamietnutia žalobcom navrhovaného dôkazu nemohlo potom predstavovať dostatočný podklad pre rozhodnutie vo veci, t. j. pre náležité posúdenie možnosti vydržania predmetnej nehnuteľnosti žalobcom. Vadou tejto povahy trpí i konanie na druhom stupni, keďže odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil bez toho, aby spomínaný nedostatok v dokazovaní napravil jeho doplnením (§ 213 ods. 5 prvá veta O.s.p.). 1 M Cdo 14/2010 9 Najvyšší súd Slovenskej republiky so zreteľom na to, že v prejednávanej veci bola v konaní zistená vada podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ako aj iná vada majúca za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 243f ods. 1 písm. b/ O.s.p.) namietaná generálnym prokurátorom Slovenskej republiky, uznesením zrušil v celom rozsahu obe napadnuté rozhodnutia, t.j. rozsudok odvolacieho súdu z
7. novembra 2009 sp. zn. 5Co 260/2009 a rozsudok súdu prvého stupňa zo
8. mája 2009 č. k. 8C 161/2007-139 a v súlade s ust. § 242 ods. 2 písm. b/ v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p. zrušil aj nadväzujúce rozhodnutia týkajúce sa trov konania a to uznesenie Krajského súdu v Žiline z
9. novembra 2010 sp. zn. 5Co 377/2010 ako aj uznesenie Okresného súdu Čadca z
10. septembra 2010 č. k. 8C 161/2007-194 a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 a 3 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.). Uvedené uznesenia majú totiž povahu závislého výroku v zmysle ustanovenia § 242 ods. 2 písm. b/ O.s.p. a nebolo dôležité, že netvoria súčasť dovolaním napadnutých rozhodnutí (porovnaj R 73/2004). V súlade s praxou rozhodovania v konaní o dovolaní sa dovolací súd aj v predmetnom konaní o mimoriadnom dovolaní obmedzil len na konštatovanie, že došlo k procesným vadám v zmysle § 243f písm. a/, b/ O.s.p., v dôsledku čoho ani neskúmal, či mimoriadnym dovolaním napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f písm. c/ O.s.p.). V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243i ods.

§ 243dods.

1 O.s.p.). Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:

1. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
2. októbra 2011 JUDr. Milan D e á k, v.r. predseda senátu Za správnosť : Hrčková Marta