Najvyšší súd 7 Cdo 54/2010 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Mesto Vysoké Tatry, Starý Smokovec, IČO 00 326 585, zastúpeného JUDr. F. K.,

§ 236ods.

1 O.s.p.). V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý potvrdzujúci odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a

1. V danom prípade dovolaním ţalovanej 1/ nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné, a nejde ani o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalovaného 1/ nie je podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné. Dovolanie ţalovanéj 1/ by mohlo byť procesne prípustné (i dôvodné), len ak by konanie, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťaţené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa preto neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale zaoberal sa tieţ otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. (tzv. vady zmätočnosti). Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo 7 7 Cdo 54/2010 alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba uviesť, ţe z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia. Iné vady (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ale ani samotné nesprávne právne posúdenie veci opierajúce sa o dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takejto vade, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád. Dovolateľ existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdili a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. Dovolateľka namietala, ţe postupom súdu jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Odvolaciemu súdu vyčítala nesprávny procesný postup, keď vec prejednal a rozhodol na odvolacom pojednávaní
2. septembra 2009 v neprítomnosti jej právneho zástupcu JUDr. M. M., hoci neboli splnené podmienky vyplývajúce z § 101 ods. 2 O.s.p., pretoţe právny zástupca ţalovanej 1/ v uvedený deň svoju neúčasť odvolaciemu súdu telefonicky ospravedlnil, súčasne mu oznámil váţny dôvod svojej neprítomnosti (náhlu prekáţku brániacu mu v účasti – porucha motorového vozidla – „defekt pneumatiky“) a zároveň poţiadal o odročenie odvolacieho pojednávania alebo o preloţenie jeho začiatku stanoveného na 9,00 hodinu na neskorší čas (do jeho predpokladaného príchodu na súd – pravdepodobne do 40 minút). 8 7 Cdo 54/2010 Odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ústavy), kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 48 ods. 2, vety prvej Ústavy Slovenskej republiky, kaţdý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd), ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods.1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94). Citovaný čl. 46 ods.1 ústavy (podobne aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 aţ 50 ústavy) normujúcich rámec, v ktorom je moţné domáhať sa jeho rešpektovania (m. m. I. ÚS 22/03). Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Kaţdé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 26/94). K odňatiu 9 7 Cdo 54/2010 práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto („kaţdý“) domáha svojho práv na súde, ale súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôţe byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore so zákonom (porovnaj III. ÚS 7/08). Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe najmä princíp „rovnosti zbraní“, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a ďalšie poţiadavky spravodlivého súdneho konania. Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Procesný postup súdu pri konštituovaní rozhodnutia, ktorý nenachádza oporu v zákone, je preto potrebné povaţovať za závaţnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu (účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôleţitých procesných práv účastníkov konania, ktoré (práva) slúţia na ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemoţno opomenúť, ţe procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je moţné povaţovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený pri jeho uplatnení v dôsledku nesprávneho postupu súdu, dochádza v takomto prípade k stavu, kedy sa mu postupom súdu odníma moţnosť konať pred súdom, porušuje ústavné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces. Základným právom účastníka je, aby jeho vec bola prejednaná v jeho prítomnosti (tieţ čl. 38 ods. 2 Ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd). Občiansky súdny poriadok zabezpečuje toto právo tak, ţe ukladá súdu, ak zákon nestanovuje inak, aby nariadil na prejednanie veci pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná, pričom predvolanie musí byť účastníkom doručené tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej päť dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať (§115 ods. 2 O.s.p.). Je potom na účastníkovi, či svoje právo vyuţije, alebo nie. Podľa § 101 ods. 2 Os.p. pokračuje súd v konaní i keď sú účastníci nečinní. Ak sa nedostaví riadne predvolaný účastník na pojednávania bez toho, aby poţiadal z dôleţitého dôvodu o odročenie, môţe súd prejednať vec v jeho neprítomnosti. Citované procesné ustanovenia platili podľa § 211 10 7 Cdo 54/2010 ods. 2 O.s.p. primerane aj pre konanie pred odvolacím súdom v čase jeho rozhodovania (§ 372p ods. 1 O.s.p.). Ustanovenie § 101 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku určuje dve podmienky, ktoré musia byť súčasne splnené, aby súd mohol vec prejednať v neprítomnosti účastníka alebo jeho zástupcu: riadne predvolanie a absencia ţiadosti o odročenie pojednávania z dôleţitého dôvodu. V súvislosti s vyriešením otázky, či v prejednávanej veci došlo k takémuto odňatiu moţnosti pred súdom konať, treba uviesť, ţe podľa § 24 O.s.p. sa účastník môţe dať v konaní zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí. V zmysle § 25 ods. 1 O.s.p. si ako zástupcu môţe vţdy zvoliť advokáta a jemu udelené plnomocenstvo nemoţno obmedziť. Zvolený advokát je povinný účelne vyuţívať všetky zákonom pripustené prostriedky a spôsoby poskytovania právnej pomoci účastníkovi, ktorého zastupuje (§ 25 ods. 2 O.s.p.). Ďalej je potrebné zdôrazniť, ţe zástupca, ktorému bolo udelené plnomocenstvo pre celé konanie, je oprávnený na všetky úkony, ktoré v konaní môţe urobiť účastník (§ 28 ods. 2 O.s.p). Ak má účastník takéhoto zástupcu s plnomocenstvom pre celé konanie, doručuje sa písomnosť len tomuto zástupcovi (

§ 49ods.

1 O.s.p.). Napokon je potrebné uviesť, ţe v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. súd pokračuje v konaní aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník neustanoví na pojednávanie ani nepoţiadal z dôleţitého dôvodu o odročenie, môţe súd vec prejednať v neprítomnosti takéhoto účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. V prejednávanej veci bol postup odvolacieho súdu pri predvolaní právneho zástupcu ţalovanej 1/ na pojednávanie dňa

1. septembra 2009 a pri prejednaní veci bez účasti právneho zástupcu ţalovanej 1/ v súlade s týmito ustanoveniami. Z obsahu spisu vyplýva, ţe ţalovaná 1/ bola v konaní zastúpená advokátom JUDr. M. M. na základe plnomocenstva z
2. januára 2006 (č.l. 20 spisu). Právny zástupca ţalovanej 1/ bol riadne predvolaný na pojednávanie stanovené na deň
3. septembra 2009 o 9 hod.; predvolanie prevzal
4. júna 2009 (č.l. 191 spisu). Z úradného záznamu zo
5. septembra 2009 (č.l. 198 spisu) vyplýva, ţe v uvedený deň o 9,05 hodine bolo odvolaciemu súdu oznámené pani Štolcovou z Advokátskej kancelárie právneho zástupcu ţalovanej 1/, ţe JUDr. M. M. sa zúčastní pojednávania s meškaním cca 40 minút pretoţe na ceste dostal „defekt na aute“. 11 7 Cdo 54/2010 Obsah úradného záznamu o telefonickej komunikácii (č.l. 198 spisu) zo
6. decembra 2009 spísaný M. Se. nezodpovedá tvrdeniam v dovolaní, podľa ktorých právny zástupca ţalovanej mal výslovne poţiadať odvolací súd o odročenie pojednávania alebo jeho „posunutie“ na neskorší termín. Z obsahu úradného záznamu o telefonickej komunikácii vyplýva, ţe oznámenie odvolaciemu súdu bolo uskutočnené pani Š. a nie priamo JUDr. M. M., jeho obsahom bola (len) informácia, ţe právny zástupca sa pojednávania zúčastní s meškaním asi 40 minút spôsobeného „defektom na aute“. Obsah úradného záznamu nepotvrdzuje tvrdenia dovolateľky o existencii jej ţiadosť o odročenie, či „posunutie“ pojednávania. Z uvedeného moţno vyvodiť záver, ţe pokiaľ procesný úkon právneho zástupcu ţalovanej 1/ uskutočnený v telefonickej forme neobsahoval výslovne ţiadosť o odročenie pojednávania, odvolací súd postupoval v súlade so zákonom, keď vec prejednal a rozhodol v jeho neprítomnosti. Ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní, i keď z dôleţitého dôvodu, avšak bez výslovnej ţiadosti neprítomného účastníka (jeho zástupcu) o odročenie pojednávania totiţ umoţňuje súdu vec prejednať a rozhodnúť v jeho neprítomnosti podľa § 101 ods. 2 O.s.p. (porovnaj napr. R 120/99). Ţiadosť neprítomného účastníka o odročenie pojednávania (§ 101 ods. 2 O.s.p.) musí byť navyše doručená súdu včas a formou aprobovanou právnym predpisom. Podanie môţe účastník urobiť písomne, ústne do zápisnice, elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom podľa osobitného zákona, telegraficky alebo telefaxom ( § 42 ods.1, veta prvá O.s.p.). Telefonické podanie voči súdu nepatrí medzi aprobované formy procesných úkonov podľa Občianskeho súdneho poriadku. Napriek tomu, účastník konania môţe robiť svoje procesné úkony akoukoľvek formou, pokiaľ zákon pre niektorý úkon túto formu výslovne neurčuje (§ 41 ods. 1 O.s.p.). V prípade ţiadosti o odročenie pojednávania zákon formu tohto úkonu nepredpisuje. Ak sa však tento procesný úkon realizuje v inej ako zákonom aprobovanej forme, účastník uskutočňujúci úkon nesie zodpovednosť za jeho doručenie (z hľadiska včasnosti), aj za jeho obsahové náleţitosti (najmä zrozumiteľnosť, určitosť, úplnosť a pod.). Za úplnosť podania určeného súdu vykonaného telefonickou formou nesie zodpovednosť ten, kto procesný úkon realizuje, nie však súd, keďţe tomu je úkon iba určený. Ak je úplnosť a určitosť 12 7 Cdo 54/2010 takto uskutočneného procesného úkonu sporná (vykonaného v telefonickej forme), dôkazné bremeno ťaţí účastníka. Dovolateľ nepreukázal, ţe uskutočnený procesný úkon v telefonickej forme dňa
7. septembra 2009 obsahoval výslovnú ţiadosť o odročenie odvolacieho pojednávania. Úradný záznam súdu zo
8. septembra 2009 (čl. 198 spisu) túto skutočnosť nepreukazuje. Pokiaľ právny zástupca ţalovanej 1/ existenciu výslovnej ţiadosti o odročenie pojednávania nepreukázal, zostali jeho dovolacie námietky v tejto časti len v rovine nepreukázaného tvrdenia, na ktoré nebolo moţné vziať zreteľ. Za tohto stavu veci procesný postup odvolacieho súdu, ktorý dňa
9. septembra 2009 vec prejednal a rozhodol aj v neprítomnosti právneho zástupcu ţalovanej 1/ (riadne predvolaného na súdne pojednávanie dňa
10. júna 2009) je potrebné povaţovať za postup v súlade s § 101 ods. 2 O.s.p. a preto nemoţno vyvodiť záver o porušení práva dovolateľa podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Dovolací súd zdôrazňuje, ţe právo účastníka, aby jeho vec bola prejednávaná verejne a v jeho prítomnosti, ktoré je zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nemoţno chápať tak, ţe súd by nemohol konať a rozhodnúť vo veci bez prítomnosti účastníka, ale tak, ţe súd je povinný umoţniť účastníkovi uplatnenie tohto práva. K úsiliu dovolateľky a jej moţnosti podať právne stanovisko k veci priamo odvolaciemu súdu, dovolací súd uvádza , ţe ţalovaná 1/ mala moţnosť prezentovať svoje návrhy a stanoviská odvolaciemu súdu na pojednávaní
11. apríla 2009 a túto plne i vyuţila (

č.l. 181) spisu) Odvolací súd následne akceptoval dve ţiadosti právneho zástupcu ţalovanej 1/ o odročenie uţ nariadených pojednávaní na deň

1. mája 2009 a
2. júna 2009 z dôvodu jeho zahraničnej pracovnej cesty a váţnych rodinných dôvodov (

č.l. 185 - 186 a č.l. 189 – 190 spisu ), napokon stanovil termín pojednávania na deň

1. septembra
2. Vzhľadom na to dospel dovolací súd k záveru, ţe postup odvolacieho súdu bol v súlade s § 101 ods. 2 O.s.p., a preto nebola ţalovanej 1/ odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). 13 7 Cdo 54/2010 Pokiaľ dovolateľka súdom niţších stupňov vytýka nedostatky skutkovej povahy - spochybňuje správnosť a úplnosť skutkových zistení súdov v dôsledku nesprávneho vyhodnotenia vykonaných dôkazov, treba uviesť, ţe v prípade neúplnosti alebo nesprávnosti skutkových zistení (skutkových záverov) nejde o nedostatok, ktorý by v zmysle platnej právnej úpravy a v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu bol povaţovaný za dôvod, ktorý zakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 O.s.p. Dovolateľkou tvrdená neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení môţe prípadne zakladať tzv. inú vadu konania majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Súd ale neodníme účastníkovi moţnosť pred ním konať tým, ţe (prípadne) nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov; jeho rozhodnutie môţe byť síce z tohto dôvodu aj vecne nesprávne, ale to ešte samo osebe nevedie k zmätočnosti rozhodnutia a nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (porovnaj napr. R 37/1993, R 125/1999 a R 6/2000). Ak obsah dovolacích námietok smeroval tieţ k spochybneniu právneho posúdenia veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), treba uviesť, ţe právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania moţnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (

uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej republiky povaţované za relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (

§ 241ods.

2 písm. c/ O.s.p.), zároveň je ale zhodne zastávaný názor, ţe (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo (ani prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania neznemoţňuje realizáciu jeho procesného oprávnenia (

napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej 14 7 Cdo 54/2010 republiky sp. zn. 1 Cdo 102/2004, sp. zn. 2 Cdo 282/2006, sp. zn. 3 Cdo 174/2005 a sp. zn. 4 Cdo 165/2003). I keby dovolacie námietky napádajúce správnosť právneho záveru súdov (napríklad o neplatnosti spoločenskej zmluvy o zaloţení spoločnosti s ručením obmedzeným „V.“, o nepremlčaní ţalobcom uplatneného práva, o nesplnení podmienok vydrţania pri nadobudnutí vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam a podobne) a tieto boli prípadne aj opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného hľadiska neposudzoval), dovolateľkou vytýkané okolnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p. Keďţe prípustnosť dovolania ţalovanej 1/ nemoţno vyvodiť z ustanovení § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. ani z § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania (z procesných dôvodov) sa dovolací súd nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní úspešnému ţalobcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalovanej 1/, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Trovy konania v danom prípade spočívajú v odmene advokáta za právnu sluţbu, ktorú poskytol ţalobcovi vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu ţalovanej 1/ z 26. apríla 2010 (§ 14 ods. l písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb). Sadzbu tarifnej odmeny dovolací súd stanovil podľa § 10 ods. l tejto vyhlášky vo výške 1 130,37 €, čo s náhradou výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške 1/100 výpočtového základu (§ 16 ods. 3 vyhlášky) 7,21 € a 19% DPH (§ 18 ods. 3 vyhlášky) 216,14 €, predstavuje spolu 1 353,72 €; dovolací súd však jej náhradu priznal v ţalobcom poţadovanej (niţšej) sume 1 349,63 €, pretoţe táto neodporuje právnej úprave. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. 15 7 Cdo 54/2010 P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave, 17. októbra 2011 JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť : Hrčková Marta