Obsah (5)

§ 142§ 1§ 157§ 211§ 243b

Najvyšší súd 2 Cdo 255/2010 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne M. B., bývajúcej v Ţ., zastúpenej JUDr. E. Š., advokátkou v K., proti ţalo

poloţky 6 písm. b/ Sadzobníka súdnych poplatkov (zákon č. 71/1992 Zb.) a zároveň rozhodol aj o povinnosti ţalovaného zaplatiť štátu preddavkované trovy znalečného. O trovách konania rozhodol

§ 142ods.

2 O.s.p. Krajský súd v Košiciach rozsudkom z

1. októbra 2009 sp. zn. 1 Co 257/2008 v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Košiciach z
2. septembra 2010 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe z vecí, ktoré mali ţalobkyňa a ţalovaný v bezpodielovom spoluvlastníctve manţelov, prikázal do vlastníctva ţalobkyne vybavenie domácnosti v sume 48,13 € (1 450 Sk) a do vlastníctva ţalovaného vybavenie domácnosti v sume 1 600,27 € (48 210 Sk). Ţalobkyni uloţil povinnosť zaplatiť ţalovanému na vyrovnanie podielu sumu 476,29 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Ţalovanému zároveň uloţil povinnosť zaplatiť štátu platbou Okresnému súdu Spišská Nová Ves trovy konania 205,71 € a súdny poplatok 198,99 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vyslovil, ţe ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Rozhodnutie odôvodnil tým, ţe v prejednávanej veci súd prvého stupňa správne postupoval pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov, ak hnuteľné veci, ktoré ostali v uţívaní ţalovaného po odchode 3 2 Cdo 255/2010 ţalobkyne zo spoločnej domácnosti, prikázal do výlučného vlastníctva ţalovanému (s výnimkou pračky Miniromo). Z tohto dôvodu odvolací súd zmenil v uvedenej časti napadnutý rozsudok a pračku Miniromo prikázal ţalobkyni. Ďalej uviedol, ţe súd prvého stupňa správne zahrnul do vyporiadania účastníkov peňaţné prostriedky v sume 350 000 Sk za prevod členských práv a povinností v bytovom druţstve po zániku manţelstva. Okresný súd však nepostupoval správne, keď zostatky úverov ku dňu zániku manţelstva (
3. februára 2003) spolu v sume 127 250,20 Sk prikázal ţalovanému. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, ţe účastníci konania časť finančných prostriedkov získaných z úveru poskytnutých P. cca 100 000 Sk investovali do rodinného domu, ktorý mali v podielovom spoluvlastníctve a zvyšná časť v sume 200 000 Sk bola spotrebovaná za trvania manţelstva na chod domácnosti po tom, čo ţalobkyňa v júni 2001 opustila spoločnú domácnosť. V konaní nebolo preukázané, ţe by ţalovaný pouţil poskytnuté úvery nehospodárne, alebo výlučne pre svoje potreby a samotná okolnosť, ţe účastníci po dlhšiu dobu hospodárili oddelene nie je dôvodom, aby jeden z účastníkov hradil celý zostatok záväzku. Bolo potrebné prihliadnuť na skutočnosť, ţe ţalobkyňa bez spoločensky prijateľného dôvodu ešte za trvania manţelstva opustila rodinu a prestala sa podieľať na starostlivosti o maloleté deti i bezpodielové spoluvlastníctvo a toto zabezpečoval výlučne ţalovaný. Odvolací súd však prihliadol na správanie ţalobkyne po opustení spoločnej domácnosti a zohľadnil, ţe táto sa napriek svojim schopnostiam a moţnostiam nestarala o rodinu, nepodieľala sa na zveľaďovaní spoločných vecí, na plnení spoločných záväzkov z úverov a preto aplikoval výnimku z východiskového hľadiska o rovnosti podielov aj pri plnení spoločných záväzkov do zániku bezpodielového spoluvlastníctva manţelov a v neprospech ţalobkyne zohľadnil pri vyporiadaní jej povinnosť uhradiť ţalovanému podiel z uhradených úverov nielen za obdobie po zániku bezpodielového spoluvlastníctva, ale aj za obdobie od opustenia spoločnej domácnosti. Ţalovaný tak na splatení úveru za čas od
4. júla 2001 do
5. februára 2003 uhradil sumu 57 200 Sk a v čase od zániku bezpodielového spoluvlastníctva (
6. februára 2003) do splatenia oboch úverov uhradil sumu 128 258 Sk, teda celkovo vynaloţil na splatenie oboch úverov sumu 185 458 Sk. Odvolací súd mu preto priznal právo na náhradu vo výške jednej polovice, t.j. v sume 92 929 Sk, čo sa premietlo do výroku o povinnosti jedného z manţelov zaplatiť určitú sumu druhému na vyrovnanie ich podielu. Zároveň rozhodol o povinnosti ţalovaného zaplatiť súdny poplatok a o trovách štátu (§ 148 ods. 1 O.s.p.). O trovách konania súd rozhodol

§ 142ods.

2 O.s.p. 4 2 Cdo 255/2010 Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie ţalobkyňa (§ 238 ods. 1 O.s.p.) a ţiadala dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušiť. Dovolanie odôvodnila nepreskúmateľnosťou rozsudku, pretoţe má za to, ţe tu absentuje opora vo vykonanom dokazovaní. Navyše uviedla, ţe rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Krajský súd bez ďalšieho skonštatoval, ţe ţalobkyňa sa napriek svojim schopnostiam a moţnostiam nestarala o rodinu, nepodieľala sa na zveľaďovaní spoločných vecí a na plnení spoločných záväzkov z úverov, bez spoločensky prijateľného dôvodu opustila spoločnú domácnosť. Domnieva sa, ţe práve toto konštatovanie súdu nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Poukázala na to, ţe spoločnú domácnosť opustila, ale nie dobrovoľne. Ţalovaným bola z bytu vyhodená. Ţalovaný jej navyše dva mesiace neumoţnil styk s deťmi a niekoľkokrát ju fyzicky a ústne napadol, o čom svedčia priestupkové konania vedené voči ţalovanému. Ţalobkyňa sa o deti starala

svojich moţností, resp. ako jej to dovolil ţalovaný. Poukázala na to, ţe s vtedajším svojím priateľom, terajším svojím manţelom, s ktorým doteraz ţije v šťastnom manţelstve, sa nasťahovali do spoločného podnájmu aţ v októbri 2001. Teda ţalobkyňa neopustila spoločnú domácnosť z dôvodu, aby sa hneď presťahovala k priateľovi. Ţalobkyňa ďalej namieta výšku celkovej sumy, ktorú

krajského súdu ţalovaný vynaloţil na splatenie úverov (súd nezohľadnil vyplatené štátne prémie). Ţalovaný vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, ţe rozhodnutie krajského súdu povaţuje za správne. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená advokátkou (§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu vyplývajúcom z § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, ţe dovolanie je dôvodné. Z ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. vyplýva, ţe dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.). 5 2 Cdo 255/2010 V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len

toho, ako ich dovolateľ označil, ale

obsahu tohto opravného prostriedku. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd najskôr otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. (t.j., či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom, či súdom nesprávne obsadeným). Dovolateľka vady v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/, g/ O.s.p. nenamietala a tieto vady nevyšli najavo ani v dovolacom konaní. Dovolateľka vo svojom dovolaní namietala nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu, resp. jeho nedostatočné odôvodnenie (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Vady konania vymedzené v zhora uvedených častiach ustanovenia § 237 O.s.p. sú porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, toto právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z

1. decembra 1994, séria A č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťaţnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z
2. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie povaţovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. 6 2 Cdo 255/2010 Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy (II. ÚS 85/06).

§ 1O.s.p.

Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.

§ 157ods.

2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

§ 211ods.

2 O.s.p. ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa. V danej veci odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa, pričom svoje rozhodnutie oprel okrem iného aj o konštatovanie, ţe bolo potrebné zohľadniť, ţe ţalobkyňa bez spoločensky prijateľného dôvodu ešte za trvania manţelstva opustila rodinu a prestala sa podieľať na starostlivosti o maloleté deti i bezpodielové spoluvlastníctvo. Odvolací súd prihliadol na správanie ţalobkyne po opustení spoločnej domácnosti a zohľadnil, ţe táto napriek svojim schopnostiam a moţnostiam sa nestarala o rodinu, nepodieľala sa na zveľaďovaní spoločných vecí, na plnení spoločných záväzkov z úverov a aplikoval výnimku z východiskového hľadiska o rovnosti podielov aj pri plnení spoločných záväzkov do zániku bezpodielového spoluvlastníctva a v neprospech ţalobkyne zohľadnil pri vyporiadaní jej povinnosť uhradiť ţalovanému podiel z uhradených úverov nielen za obdobie po zániku bezpodielového spoluvlastníctva, ale aj za obdobie od opustenia spoločnej domácnosti. Z rozhodnutia nie je zrejmé, v čom odvolací súd videl neprijateľný spoločenský dôvod odchodu ţalobkyne zo spoločnej domácnosti a nie je zrejmé ani to, na aké 7 2 Cdo 255/2010 konkrétne správanie ţalobkyne po opustení spoločnej domácnosti odvolací súd prihliadol. Rovnako nie je zrejmé, z čoho odvolací súd vychádzal, keď vyššie uvedené konštatoval. Zo zápisnice z pojednávania pred odvolacím súdom z 1. októbra 2009 nevyplýva, ţe by odvolací súd doplnil dokazovanie v tomto smere. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa odvolací súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tieţ s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne závery odvolacieho súdu môţu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak odvolací súd po skutkovom vymedzení predmetu konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil zistený skutkový stav. Z vyššie uvedeného vyplýva, ţe odvolací súd zaťaţil svoje konanie a rozhodnutie vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorá je dôvodom, pre ktorý dovolací súd musí napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť, pretoţe rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou vadou, nemôţe byť vecne správne. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozsudok odvolacieho súdu v spojení s opravným uznesením

§ 243bods.

1 O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vzhľadom na uvedené, nezaoberal sa uţ ďalšími námietkami ţalobkyne uvedenými v dovolaní. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 31. októbra 2011 JUDr. Martin V l a d i k, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová