Najvyšší súd 1 Nc 68/2011 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu JUDr. P. P., bývajúceho v Ţ., zastúpeného JUDr. K. M. P., advokátkou so sídlom v Ţ., proti ţalovanému Krajskému súdu v Žiline, so sídlom v Ţiline, Orolská 3, o doplatenie funkčného platu, vedenej na Okresnom súde Ţilina pod sp. zn. 7C 55/2011 a na Krajskom súde v Ţiline pod sp. zn. 10NcC 20/2011, v konaní o vylúčenie sudcov Krajského súdu v Ţiline z prejednávania a rozhodovania veci, takto r o z h o d o l :
- Sudcovia Krajského súdu v Ţiline JUDr. O. B., Mgr. K. B., JUDr. E. Č., Mgr. F. D., JUDr. Z. J., JUDr. E. M., JUDr. J. M., JUDr. L. M., JUDr. I. N., JUDr. A. P., JUDr. T. R., Mgr. M. Š., JUDr. E. Š., Mgr. Z. Š., Mgr. N. T. a JUDr. G. V. n i e s ú v y l ú č e n í z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 10NcC 20/2011 (vec Okresného súdu Ţilina sp. zn. 7C 55/2011).
- Sudcovia Krajského súdu v Ţiline JUDr. M. B., JUDr. J. B., JUDr. D. C., JUDr. M. D., JUDr. Y. D., JUDr. M. J., JUDr. J. K., J. K., JUDr. E. K., JUDr. M. N., JUDr. V. P., JUDr. P. P., JUDr. K. P., JUDr. F. P., JUDr. M. R., JUDr. V. S., JUDr. R. U., JUDr. J. U., JUDr. M. U. a JUDr. D. W. s ú v y l ú č e n í z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 10NcC 20/2011 (vec Okresného súdu Ţilina sp. zn. 7C 55/2011). O d ô v o d n e n i e : V konaní vedenom na Okresnom súde Ţilina pod sp. zn. 7C 55/2011 oznámili sudcovia tohto súdu, ţe sú u nich dané dôvody, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Následne bol spis podľa § 16 ods. 1 O.s.p. predloţený na rozhodnutie Krajskému súdu v Ţiline ako nadriadenému súdu, kde vec je vedená pod sp. zn. 10NcC 20/
- Pretoţe podľa oznámenia sudcov Krajského súdu v Ţiline sú aj u nich dané dôvody 1 Nc 68/2011 2 vylučujúce sudcu z prejednávania a rozhodovania veci, bol spis krajským súdom postúpený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na rozhodnutie podľa § 16 ods. 1 O.s.p., teda posúdenie, či sudcovia Krajského súdu v Ţiline sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ktorá je na tomto súde vedená pod sp. zn. 10NcC 20/
- Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Ţiline (§ 16 ods. 1 tretia veta O.s.p.) posudzoval opodstatnenosť tvrdenej moţnosti vzniku pochybnosti o nezaujatosti sudcov krajského súdu z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom z ustanovenia § 14 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom moţno mať pochybnosti o ich nezaujatosti. Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tieţ predísť moţnosti neobjektívneho rozhodovania. Cieľu sledovanému uvedeným ustanovením zodpovedá aj právna úprava skutočnosti, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu povaţovaná za právne relevantnú. Je ňou existencia určitého právne významného vzťahu sudcu a to : l. k veci, v rámci ktorého vzťahu by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci, alebo
- k účastníkom konania, ktorý vzťah by bol zaloţený na príbuzenskom alebo rýdzo osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k nim, alebo
- k zástupcom účastníkov konania, ktorý vzťah by bol zaloţený na pomere vykazujúcom znaky vzťahu uvedeného pod bodom
- Citované zákonné ustanovenie predpokladá taký vzťah vlastného záujmu sudcu na prejednávanej veci alebo taký jeho osobný vzťah k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom, ktorý by pri všetkej moţnej snahe o správnosť rozhodnutia ovplyvnil jeho objektívny pohľad na vec a v konečnom dôsledku by mohol viesť k vydaniu nezákonného rozhodnutia. Sudcu moţno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka súdneho konania (§ 15a O.s.p.), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 15 O.s.p.). Obsahom práva na prejednanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu vyhovieť kaţdému návrhu oprávnených osôb a vţdy vylúčiť sudcu z ďalšieho prejednávania a 1 Nc 68/2011 3 rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie veci nestranným súdom je len povinnosť (nadriadeného) súdu prejednať kaţdý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03). Vzhľadom na to, ţe rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa § 14 ods. 1 O.s.p. predstavuje výnimku z ústavnej zásady, podľa ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ktorá je uvedená ústavným zákonom č. 23/1991 Zb, čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uverejnenej pod č. 460/1992 Zb.), treba trvať na tom, ţe sudcu vylúčiť z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci moţno skutočne iba výnimočne a z naozaj závaţných dôvodov, ktoré mu celkom zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom nezaujato a spravodlivo. Pri posudzovaní týchto dôvodov (ich analýze) v konkrétnej situácii je nutné prihliadať aj na rozsiahlu a inštruktívnu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) k danej problematike. ESĽP pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, ţe okrem nezávislosti sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti Belgicku). Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné z tohto hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza z prezumpcie nestrannosti, aţ kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie nedostatku subjektívnej nestrannosti vyţaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti (pozri napríklad Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môţu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje tzv. teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, ţe spravodlivosť nielenţe musí byť poskytovaná, ale musí sa tieţ javiť, ţe je poskytovaná („Justice must not only be done, it must also be seen to be done“)]. Nestačí, ţe sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je zaloţený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prejednávanej veci a k účastníkom konania, resp. aj k ich zástupcom. Posúdenie nestrannosti sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či moţno usudzovať, ţe by sudca zaujatý mohol byť. 1 Nc 68/2011 4 Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v kaţdom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, ţe prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar proti Spojenému kráľovstvu), teda či je tu relevantná obava z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závaţných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemoţno chápať tak, ţe čokoľvek, čo môţe vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Je potrebné brať zreteľ na skutočnosť, ţe spoločenské vzťahy v najširšom slova zmysle sú vzťahmi vzájomného pôsobenia, kontaktu a interakcie medzi členmi spoločnosti; preto závaţnosť, ktorá by zaloţila pochybnosť o nezaujatosti zákonného sudcu (znamenala dôvod pre jeho vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania veci), môţe aj pri zohľadnení tzv. teórie zdania uplatňovanej v judikatúre ESĽP nastať iba v prípade, keď je celkom zjavné, ţe jeho vzťah k danej veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, ţe aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio", teda nezávisle a nestranne (porovnaj napr. I. ÚS 332/08). Existencia oprávnených pochybností závisí vţdy od posúdenia konkrétnych okolností prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môţu spôsobiť vznik pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tieţ Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný oprávnený dôvod na obavu, ţe konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej namietať zaujatosť dôleţité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môţe táto obava povaţovať objektívne za oprávnenú. Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky moţno vyvodiť, ţe subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemoţno povaţovať to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, ţe sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci disponuje. Sudcovia Krajského súdu v Ţiline JUDr. O. B., Mgr. K. B., JUDr. E. Č., Mgr. F. D., JUDr. Z. J., JUDr. E. M., JUDr. J. M., JUDr. L. M., JUDr. I. N., JUDr. A. P., JUDr. T. R., 1 Nc 68/2011 5 Mgr. M. Š., JUDr. E. Š., Mgr. Z. Š., Mgr. N. T. a JUDr. G. V. vo svojich vyjadreniach uviedli, ţe k ţalobcovi majú kolegiálny vzťah. Najvyšší súd Slovenskej republike v tejto súvislosti opätovne pripomína, ţe u takéhoto vzťahu chýba objektívny základ na konštatovanie zaujatosti, pretoţe vzájomné vzťahy medzi sudcami sú zaloţené na profesionalite a kolegiálnosti. Ak by z takéhoto základu bol vyvodzovaný opačný záver, teda pochybnosti o tom, či takýto sudcovia budú schopní nezaujato a spravodlivo rozhodovať, znamenalo by takéto posudzovanie vlastne, ţe výlučne pracovný a kolegiálny vzťah medzi sudcami vo všeobecnosti prezumuje porušovanie sudcovských povinností a zásad sudcovskej etiky. Ak rámec týchto vzájomných vzťahov neprekročí hranicu profesionálnosti a kolegiálnosti, nemoţno mať bez ďalšieho pochybnosti o ich nezaujatosti. Aţ v prípade, ţe by vzájomný vzťah prerástol cez rýdzo profesionálny rámec výkonu funkcie sudcu a nadobudol charakter bliţšieho osobného vzťahu, pôjde o okolnosť vzbudzujúcu opodstatnené pochybnosti o nezaujatosti a teda išlo by o dôvod pre vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. Vzťahy medzi sudcami, ktoré však beţný pracovný a kolegiálny rámec neprekračujú [t. j. ak tieto vzťahy spočívajú iba na tom, ţe sa sudcovia navzájom poznajú, pretoţe na výkon funkcie sú zaradení na rovnaký (prípadne vyšší alebo niţší) súd, v tom istom oddelení alebo senáte], nemajú teda samé osobe povahu dôvodov vylučujúcich sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. Iba tá skutočnosť, ţe určitá vec sa týka sudcu, ku ktorému má ďalší sudca či sudcovia len profesionálny, resp. kolegiálny vzťah, nemôţe zaloţiť pomer predpokladaný ustanovením § 14 ods. 1 O.s.p. Nielen judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (porovnaj napr. uznesenia z
- marca 2011 sp. zn. 1 Nc 18/2011, z
- apríla 2011 sp. zn. 1 Nc 26/2011, zo
- júla 2011 sp. zn. 1 Nc 39/2011) nepovaţuje samotné kolegiálne vzťahy za objektívny základ na konštatovanie zaujatosti; rovnako tomu je aj v rozhodovacej činnosti ústavného súdu. Napríklad v náleze z
- februára 2011, sp. zn. IV.ÚS 345/09 vyslovil ústavný súd názor, ţe samotné kolegiálne vzťahy medzi sudcami nemôţu byť dôvodom na spochybnenie ich nestrannosti a na ich vylúčenie z prerokúvania veci z toho dôvodu. V inom náleze (z
- augusta 2010, č. k. IV. ÚS 124/2010-41) ústavný súd uviedol, ţe kolegiálne vzťahy, ak nie sú ďalšie okolnosti signalizujúce moţnú nestrannosť sudcu, v zásade nie sú dôvodom na spochybnenie jeho nestrannosti, a to takej intenzity, aby boli dôvodom na jeho vylúčenie z prerokúvania veci z tohto dôvodu. V uznesení z
- októbra 2010, č. k. I. ÚS 352/2010-6 ústavný súd pripomenul, ţe pracovný, resp. kolegiálny vzťah sudcu nemôţe dostatočne 1 Nc 68/2011 6 objektívne spochybniť jeho nepredpojatosť v takej miere, aby musel byť vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie. Zhodný prístup k uvedenej problematike vzťahu kolegiality vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva aj Nejvyšší soud České republiky (porovnaj napr. uznesenie sp. zn. 11 Nd 456/2010 zo
- januára 2011 a tam označenú ďalšiu judikatúru) a Ústavní soud České republiky (porovnaj napr. IV.ÚS 469/10, I.ÚS 274/09, III. ÚS 229/02). Prevaţná časť sudcov Krajského súdu v Ţiline vyvodzovala svoju zaujatosť v prejednávanej veci aj z toho, ţe u ţalovaného vykonávajú funkciu sudcu, resp. ţe ţalovaný je ich „zamestnávateľom“. V tejto spojitosti nadriadený súd povaţuje za potrebné uviesť, ţe len samotná skutočnosť, ţe účastník konania z dôvodov, ktoré povaţuje za závaţné, podal návrh na začatie konania proti súdu, na ktorom sudca vykonáva súdnictvo, sama o sebe nezakladá dôvod na pochybnosti o nezaujatosti tohto sudcu. Je totiţ nutné dôsledne rozlišovať medzi súdom (proti ktorému návrh smeruje) a sudcom (ktorý na tomto súde vykonáva súdnictvo) a mať pri tom na zreteli, ţe ich vzájomný vzťah nie je vzťahom zamestnaneckým alebo sluţobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti sudcu a štátu; za štát v týchto vzťahoch nekoná súd, na ktorom sudca vykonáva súdnictvo (k tomu porovnaj § 25 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Taktieţ treba dodať, ţe v zmysle § 2 ods. 2 tohto zákona sudca je pri výkone funkcie sudcu nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia; rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov a len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom. Nezávislosť sudcu je nevyhnutné vidieť aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej moci (celého súdneho systému aj konkrétneho súdu, na ktorom sudca pôsobí); iba takéto chápanie nezávislosti je predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť. Niektorí sudcovia konajúceho súdu vo svojich vyjadreniach uviedli aj to, ţe zvaţujú podanie obdobnej ţaloby ako ţalobca v prejednávanej veci – svoju zaujatosť teda vyvodzovali aj z pomeru k veci. Uvedenú skutočnosť však nemoţno povaţovať za dôvod pre vylúčenie sudcov. 1 Nc 68/2011 7 Judikatúra sa ustálila v názore, ţe sudcov pomer k veci môţe vyplývať predovšetkým z priameho právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci. Nepochybne je tomu tak v prípade, ak je sudca sám účastníkom konania, bez ohľadu na ktorej procesnej strane, alebo v prípade, ak by mohol byť rozhodnutím súdu priamo dotknutý na svojich právach (ako vedľajší účastník). Pod pojmom pomer k veci sa rozumie aj situácia, keď sudca získal poznatky o veci iným spôsobom ako dokazovaním na pojednávaní (napr. ako svedok), v dôsledku čoho je jeho pohľad na zistené skutkové okolnosti prípadu deformovaný ďalšími poznatkami zistenými neprocesným spôsobom. Za pomer k veci sa povaţuje aj vzťah ekonomickej závislosti, napríklad v spojitosti s vedeckou alebo publikačnou činnosťou sudcu, v súvislosti so správou vlastného majetku a podobne. Osobitným dôvodom vylúčenia sudcov pre ich pomer k veci je ich účasť na rozhodovaní o tej istej veci v inom štádiu (stupni) súdneho konania podľa § 14 ods. 2 O.s.p.: na súde vyššieho stupňa sú vylúčení i sudcovia, ktorí rozhodovali vec na súde niţšieho stupňa, a naopak; to isté platí, ak ide o rozhodovanie o dovolaní. Okolnosť, ţe sudca rozhodol vo veci, v ktorej vydané rozhodnutie je napadnuté návrhom na obnovu konania, nie je však dôvodom na jeho vylúčenie z prejednávania a rozhodovania vo veci obnovy konania (porovnaj R 115/2003) . Pomer sudcu k veci zakladajúci dôvod na jeho vylúčenie môţe spočívať aj v tom, ţe sudca sa o prejednávanej veci verejne vyjadrí, či uţ v negatívnom alebo v pozitívnom zmysle predtým, neţ takáto vec má ním byť prejednávaná a rozhodnutá. Nemoţno preto pripustiť predbeţné hodnotenie vykonaných dôkazov sudcom prostredníctvom masovokomunikačných prostriedkov, rovnako ako jeho vyjadrenie o tom, ako bude o veci pravdepodobne rozhodnuté. Naproti tomu namieste nie sú pochybnosti o nezaujatosti sudcu, ktorý svoj právny názor vyjadril v rozhodnutí o veci samej, príp. v rozhodnutí, ktorým účastníkovi nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov pre zrejmé bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva (§ 138 ods. 1 prvá veta O.s.p.). Medzi prirodzené atribúty justície v demokratickom a právnom štáte (na rozdiel od tajnej justície vymykajúcej sa kontrole verejnosti, porovnaj napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 121/2006, 1 Cdo 12/2009, 1 Cdo 120/2009, 5 Cdo 120/2009) patrí oboznamovanie verejnosti (a to nielen právnickej) so súdnymi rozhodnutiami zásadného významu a tak aj s právnymi názormi v nich zaujatými. Súvisí to nepochybne predovšetkým s právom na informácie ako základným právom, bez ktorého napĺňania riadne fungovanie demokratického štátneho zriadenia nie je moţné si ani predstaviť (porovnaj najmä čl. 17 listiny, čl. 26 ústavy, § 23 ods. 2 zák. č. 757/2004 Z. z. o 1 Nc 68/2011 8 súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 31 ods. 1 Spravovacieho a rokovacieho poriadku Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 114/1993 Z. z.). Umoţňuje sa tak verejnosti vytvoriť si názor o činnosti súdov a zároveň sa posilňuje dôvera v tieto orgány štátu. Verejnosť tak spozná judikatúru súdov, predovšetkým vyšších stupňov, právne postoje a spôsoby riešenia pertraktovaných problémov (káuz). Sudca tieţ prezentuje svoj právny názor na právne posúdenie veci na zasadnutiach grémia, resp. kolégia (§ 15 ods. 3, § 17 ods.3, § 21 ods.3 zákona č. 757/2004 Z.z.). Svoj názor na konkrétnu vec vyjadruje hlasovaním, výsledkom ktorého je stanovisko k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, ak došlo k výkladovým rozdielnostiam v právoplatných rozhodnutiach senátov toho istého kolégia, resp. v právoplatných rozhodnutiach súdov niţšieho stupňa. Tieto stanoviská sa uverejňujú spolu s vybranými rozhodnutiami v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Z uvedeného tieţ vyplýva veľmi dôleţitý záver (zistenie) a to, ţe sudcov právny názor zaujatý v ním rozhodnutých veciach ( či uţ ide o zverejnené rozhodnutia alebo dokonca iba o verejne vyhlásené rozhodnutia, porovnaj čl. 142 ods. 3 ústavy, § 156 ods. 1 O.s.p.), teda takto na verejnosť sa dostávajúci jeho právny názor vôbec sa nespája s obavou o stratu jeho nezaujatosti a nestrannosti pri rozhodovaní v skutkovo a právne obdobných veciach [hoci je tu daná moţnosť či predpoklad, ţe ak následne bude tento sudca prejednávať a rozhodovať skutkovo a právne obdobné veci, tento jeho názor sa presadí (uplatní)]. Opačné chápanie tejto otázky by bolo v rozpore s charakterom a účelom činnosti (poslania) sudcov. Vedomý si týchto skutočnosti zákonodarca v platnom znení § 14 ods. 3 O.s.p. výslovne uvádza, ţe „dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach“. Súdna prax napokon uţ v minulosti poukázala na to, ţe „dôvodom na vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania vo veci nie je skutočnosť, ţe sudca v inej obdobnej veci rozhodol spôsobom, s ktorým účastník nesúhlasí, ani samotná skutočnosť, ţe jeho rozhodnutia boli podrobené kritike v hromadných oznamovacích prostriedkoch“ (porovnaj R 47/1998). Je priam ţiaduce, aby sudca mal utvorený právny názor (hoci pôjde spočiatku spravidla len o koncepčný – východiskový – prístup) na riešenie rozmanitých právnych vecí, s ktorými sa pri svojej práci stretáva. Tento právny názor sudcu sa formuje, dotvára a patrí 1 Nc 68/2011 9 k jeho profesionálnej výbave; nie je nijako neobvyklé, ak sa zmení a to aj pri rovnakej právnej úprave. U sudcu, ktorý zároveň rešpektuje nutné obmedzenie, aby nevstúpil do priestoru konkrétnych či prejednávaných prípadov (porovnaj § 30 ods. 11 zák. č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý ako jednu zo základných povinnosti sudcu uvádza, ţe „sudca je povinný zdržať sa verejného vyslovovania svojho názoru o veciach prejednávaných súdmi“), nie je dôvod obávať sa, ţe by mohol len pre svoj právny názor stratiť svoju nestrannosť a nezaujatosť. Nestrannosť sudcu nemôţe ohroziť to, ţe ako súkromná osoba vedie občianskoprávne konanie s osobným úradom, resp. ministerstvom spravodlivosti, ţe je v spore so štátom ako účastníkom konania (súdne konanie, v ktorom si uplatnil právo, o ktorom sa má rozhodovať ako o iných občianskych právach a záväzkoch). V takomto konaní (spore) je postavenie účastníkov rovné; sudca aj štát, osobný úrad, ministerstvo majú úplne rovnocenné postavenie. Podanie ţaloby a vedenie sporu o uplatnené právo (rovnako ako prípad, keď sudca v konaní o občianskych právach a záväzkoch má postavenie ţalovaného, a štát, resp. osobný úrad, ministerstvo vystupuje ako ţalobca) nemoţno bez ďalšieho povaţovať za skutočnosť, ktorá by ohrozovala nestrannosť sudcu v inom konaní, v ktorom štát, resp. osobný úrad, ministerstvo vystupuje ako účastník konania. Sudca je predstaviteľom súdnej moci. Mimo rámca výkonu súdnictva a funkčného plnenia úloh sudcu zostáva – ako fyzická (súkromná) osoba – subjektom práv a povinností. Tak, ako mu nemoţno uprieť právo domáhať sa v súdnom konaní ochrany svojich práv, do ktorých mu (podľa jeho názoru) bolo neoprávnene zasiahnuté, nemoţno ani iným subjektom upierať právo domáhať sa ochrany voči subjektu zasahujúcemu do ich práv (i keď je zasahujúcim subjektom sudca). Sudca takto ako súkromná osoba vstupuje do rozmanitých právnych vzťahov, z ktorých mu vyplývajú rôzne práva a povinnosti tvoriace obsah daných právnych vzťahov. Sudca v tomto postavení nie je osobou odtrhnutou od reálneho ţivota, preto nie je vôbec vylúčené, ţe sa stane účastníkom súdneho konania. Do úvahy medziiným prichádza aj moţnosť, ţe bude účastníkom občianskeho súdneho konania, v ktorom prípadne bude (ako ţalobca) uplatňovať svoje práva patriace mu ako účastníkovi súkromnoprávneho vzťahu a domáhať sa ich ochrany, alebo (ako ţalovaný) bude popierať existenciu povinnosti vyplývajúcej zo súkromnoprávneho vzťahu tvrdenej ţalobcom. V občianskom súdnom konaní sú účastníci (a teda aj sudca v uţ uvedenom procesnom postavení ţalobcu alebo ţalovaného) povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, ţe pravdivo a úplne opíšu 1 Nc 68/2011 10 všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a ţe dbajú na pokyny súdu (§ 101 ods. 1 O.s.p.). Sudca, ktorý ako účastník občianskeho súdneho konania (či uţ v procesnom postavení ţalobcu alebo ţalovaného) opíše skutkové okolnosti rozhodujúce pre posúdenie prejednávanej veci, plní zákonom uloţenú povinnosť. Plnenie tejto povinnosti samo osebe a bez ďalšieho v ničom neprekračuje rámec prejednávanej veci a nemôţe byť povaţované za zverejnenie názoru sudcu s dopadom na iné právne veci prejednávané súdmi. Za vyjadrenie názoru sudcom (alebo dokonca za verejné vyslovenie názoru sudcom) vonkoncom preto nemoţno označiť (stotoţniť) stav uplatnenia práva na súdnu ochranu sudcom ako účastníkom konania (podanie ţaloby) a to aj v prípade, ţe ide o uplatnenie obdobného nároku, aký poţaduje ţalobca. Okolnosť povahy uplatneného nároku ako nároku súvisiaceho s výkonom zastávanej funkcie nič nemôţe zmeniť na tom, ţe sa jedná o ţalobu, ktorá spadá do zaručeného ústavného práva kaţdej osoby na súdnu ochranu. V uvedenej okolnosti (podanie ţaloby) nemoţno vidieť vyslovenie právneho názoru z pozície sudcu (v takejto pozícii totiţ nie je, ale je v pozícii účastníka konania) a tento jeho súkromný akt preto nemoţno stotoţniť či spájať s nejakým prejudikovaním (čo je napokon aj pojmovo vylúčené) či s potenciálnou rozhodovacou činnosťou v prípadnom následnom súdnom spore (s pozíciou sudcu v obdobnej veci). Moţno teda uzavrieť, ţe sama skutočnosť, ţe sudca v určitej občianskoprávnej veci dopadajúcej na jeho osobu a jeho osobné pomery uplatnil podaním ţaloby na súde konkrétny nárok, nevylučuje bez ďalšieho z prejednávania a rozhodovania veci sudcu určeného rozvrhom práce súdu, ktorý sám (rovnako ako súkromná osoba) podal obdobnú ţalobu. Pokiaľ tento záver platí v prípade podania ţaloby, musí platiť i v situácii, keď sudca podanie takejto ţaloby len zvaţuje, ako je tomu v prejednávanej veci (argumentum a maiore ad minus). Ani táto skutočnosť nie je preto spôsobilá vzbudiť (objektívne) pochybnosť o nestrannosti sudcu, tak v očiach sporových strán ako aj verejnosti; nie je tu teda dôvod pre pochybnosť o strate nezaujatosti a nestrannosti sudcu tak, ako ho upravuje § 14 ods.1 O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky so zreteľom na všetky doposiaľ uvedené skutočnosti znamenajúce absenciu dôvodu, pre ktorý by mohli vznikať pochybnosti, ţe 1 Nc 68/2011 11 sudcovia uvedení vo výroku
- tohto uznesenia nebudú v predmetnej veci postupovať nezaujato, neutrálne, rozhodol tak, ţe ich nevylúčil z prejednávania a rozhodovania tejto veci. Sudca JUDr. P. P. je ako účastník konania (ţalobca) pre tento svoj pomer k veci bez ďalšieho vylúčený z jej prejednávania a rozhodovania. Sudca JUDr. R. U. vo svojom vyjadrení poukázal na súdne konania, trestné oznámenia, sťaţnosti a podnety iniciované ţalobcom voči jeho osobe. Sudkyňa JUDr. J. U. uviedla, ţe bola so ţalobcom v spore o ochranu osobnosti. Tieto skutočnosti – priamy vzťah JUDr. P. P. ako ţalobcu k veci, jeho predošlý súdny spor s JUDr. J. U., súdne konania, trestné oznámenia, sťaţnosti a podnety iniciované ţalobcom voči JUDr. R. U. a to, ţe sudcovia JUDr. M. B., JUDr. J. B., JUDr. D. C., JUDr. M. D., JUDr. Y. D., JUDr. M. J., JUDr. J. K., J. K., JUDr. E. K., JUDr. M. N., JUDr. V. P., JUDr. K. P., JUDr. F. P., JUDr. M. R., JUDr. V. S., JUDr. M. U. a JUDr. D. W. majú priateľský vzťah k JUDr. P. P., znamenajú, ţe sú dané objektívne pochybnosti o nezaujatosti sudcov uvedených vo výroku
- tohto uznesenia pri prejednávaní a rozhodovaní tejto veci. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto sudcov Krajského súdu v Ţiline vymenovaných vo výroku
- tohto uznesenia vylúčil z prejednávania a rozhodovania tejto veci. Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:
- P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- novembra 2011 JUDr. Milan D e á k, v.r. predseda senátu Za správnosť: Hrčková Marta