1, ods. 2 Tr. zák. a iné na verejnom zasadnutí konanom
1 písm. d), ods. 2 Tr. por. napadnutý rozsudok sa zrušuje vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu. Na podklade § 322 ods. 3 Tr. por. sa obţalovaný M. K. o d s u d z u j e
2 Tr. zák. s pouţitím § 39 ods. 1, ods. 3 písm. d), § 41 ods. 1, § 36 písm. j), § 37 písm. h) a § 38 ods. 2 Tr. zák. na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky.
1 písm. a), § 50 ods. 1 Tr. zák. sa obţalovanému výkon uloţeného trestu odňatia slobody podmienečne odkladá na skúšobnú dobu v trvaní 4 (štyri) roky. 5 To 9/2010 2
2 Tr. zák. sa obţalovanému ukladá trest zákazu činnosti vykonávať zamestnanie spojené s výkonom právomoci verejného činiteľa na dobu 5 (päť) rokov. O d ô v o d n e n i e Špecializovaný trestný súd v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, rozsudkom z 23. februára 2010, sp. zn. BB 3T 20/2009, uznal obţalovaného M. K. za vinného zo zločinu prijímania úplatku
1, ods. 2 Tr. zák. v jednočinnom súbehu s prečinom zneuţívania právomoci verejného činiteľa
1 písm.
2 Tr. zák. s pouţitím § 41 ods. 1, § 36 písm. j), § 37 písm. h), § 38 ods. 2 Tr. zák. k úhrnnému trestu odňatia slobody vo výmere 5 (päť) rokov, na výkon ktorého ho
2 písm. a) Tr. zák. zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráţenia. Zároveň mu
1 Tr. zák. uloţil aj trest zákazu činnosti vykonávať zamestnanie spojené s výkonom právomoci verejného činiteľa na dobu 5 (päť) rokov. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie obţalovaný M. K., ktoré odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu v osobitnom písomnom podaní. V odôvodnení podaného odvolania, ktoré smerovalo čo do výroku o vine tak aj do výroku o treste, namietal skutočnosť, ţe orgány činné v trestnom konaní vykonali dokazovanie len jednostranne v jeho neprospech, pričom s rovnakou starostlivosťou neobjasnili aj skutočnosti svedčiace v jeho prospech. Obţalovaný M. K. z hľadiska skutkových tvrdení zotrval na svojej pôvodnej obhajobnej argumentácii zaloţenej na tvrdení, ţe svedok J. S. chcel od neho za sumu 5.000,-Sk kúpiť mobilný telefón a jeho vodičský preukaz zostal u neho nedopatrením. V ďalšej časti podaného odvolania poukazoval na to, ţe výrok o vine je zaloţený na výpovedi jediného svedka J. S., pričom jeho svedecké výpovede v priebehu trestného konania si odporovali a navyše časť jeho tvrdení v konaní pred súdom vyvracali ďalší svedkovia vyslúchnutí v tejto veci (napr. svedkyňa K. P.).
názoru odvolateľa aj s poukazom na výpoveď svedka J. E. existujú váţne pochybnosti o schopnosti svedka J. S. správne vnímať a vypovedať o preţitých skutočnostiach. Vzhľadom k tomu
obţalovaného bolo namieste rozhodnúť o podanej obţalobe v zmysle zásady „in dubio pro reo“. Podaným odvolaním sa preto domáhal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil napadnutý rozsudok a aby ho spod obţaloby oslobodil.
1 Tr. por. ak nezamietne odvolací súd odvolanie
1 alebo nezruší rozsudok
3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania
1. Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom uvedeným v citovanom ustanovení zistil, ţe odvolanie proti rozsudku špecializovaného trestného súdu podala procesná strana na to oprávnená, proti výrokom, proti ktorým odvolanie podať mohla a urobila tak v lehote ustanovenej v zákone, pričom odvolanie obţalovaného M. K. je sčasti dôvodné. 5 To 9/2010 4 Treba hneď úvodom uviesť, ţe vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdených trestných činov, je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo
Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym podstatným chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci, pokiaľ ide o zistenie, že sa predmetný skutok stal spôsobom popísaným vo výrokovej časti napadnutého rozsudku, že ho spáchal obžalovaný M. K. a že z jeho konania nastal tam uvedený následok. Vzhľadom k tomu Najvyšší súd Slovenskej republiky v otázke skutkových zistení v prevaţnej miere odkazuje na podrobne rozvedené dôvody rozsudku špecializovaného trestného súdu, s ktorými sa v plnom rozsahu stotoţnil. Rovnako Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní obsahu vyšetrovacieho a súdneho spisu dospel k záveru, ţe výrok o vine obţalovaného M. K. bol zaloţený na presvedčivých dôkazoch, ktoré bez akejkoľvek pochybnosti vylučujú akúkoľvek inú alternatívu toho skutkového deja, ktorý bol na základe týchto dôkazov ustálený. Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolacie námietky obţalovaného M. K. vo vzťahu ku skutkovým zisteniam povaţoval za neopodstatnené. V tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky povaţuje za potrebné uviesť, ţe práve výpoveď svedka J. S. spolu s obrazovo – zvukovým záznamom z
1, ods. 2 Tr. zák. spáchaného v jednočinnom súbehu s prečinom zneuţívania právomoci verejného činiteľa
1 písm. a) Tr. zák., pričom obţalovaný M. K. sa ich dopustil v priamom úmysle
a) Tr. zák. Vzhľadom k tomu sa len 5 To 9/2010 6 odkazuje na odôvodnenie tejto právnej kvalifikácie, ktoré Špecializovaný trestný súd podrobne rozviedol v napadnutom rozsudku. Pokiaľ ide o trest odňatia slobody, ktorý Špecializovaný trestný súd obţalovanému M. K. uloţil, Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k týmto právnym záverom : Z obsahu vyšetrovacieho a súdneho spisu Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, ţe riaditeľ Okresného dopravného inšpektorátu Okresného riaditeľstva PZ v Košiciach II disciplinárnym rozkazom zo 7. marca 2007
b) zákona č. 73/1998 Z. z. uloţil obţalovanému ppráp. M. K. disciplinárne opatrenie, a to zníţenie platu o 15% na dobu troch mesiacov z dôvodu, ţe dňa 25. februára 2007 v čase od 18.00 hod do 06.00 hod. nasledujúceho dňa vykonával hliadkovú sluţbu spolu s ppráp. K. P. v sluţobnom obvode Okresného riaditeľstva PZ v Košiciach II. V pracovnom pláne CDH mali v čase od 21.00 hod. do 23.00 hod. plánovaný úsek ulíc J. – J., so zameraním na kontrolu dodrţiavania zákazu poţívania alkoholických nápojov a uţívania iných návykových látok vodičmi vozidiel pred, alebo počas jazdy
zákona č. 315/1996 Z.z. Ppráp. M. K. ako člen hliadky počas kontroly v cestnej premávke zastavil a kontroloval vodiča J. S.. Počas kontroly mu zadrţal vodičský preukaz a následne nevystavil vodičovi J. S. potvrdenie o zadrţaní vodičského preukazu, nezaznamenal tento úkon do Hliadkovej knihy, do Záznamu zo sluţby túto skutočnosť neuviedol a taktieţ nevykázal zadrţanie vodičského preukazu v Knihe evidencie práce. Vodičský preukaz si ponechal u seba. Objasňovaním skutkového stavu veci bolo preukázane, ţe ppráp. M. K. týmto postupom porušil ustanovenie čl. 13 ods. 2 a ods. 3 Nariadenia prezidenta Policajného zboru č. 10/2002 v znení neskorších predpisov, čím konal v rozpore s ustanovením § 48 ods. 3 písm. a) zákona NR SR č. 73/1998 Z. z. v znení neskorších predpisov a dopustil sa tým disciplinárneho previnenia
1 zákona č. 73/1998 Z. z. v znení neskorších predpisov. Tento disciplinárny rozkaz nadobudol právoplatnosť
Trestného poriadku vyjadrená aj v ustanovení § 9 ods. 1 písm. g/ Tr. por.,
ktorého trestné stíhanie nemoţno začať a ak uţ bolo začaté, nemoţno v ňom pokračovať a musí byť zastavené ak tak ustanovuje medzinárodná zmluva, pričom v tomto smere treba vychádzať z čl. 153 a 154 c Ústavy Slovenskej republiky a čl. 4 Protokolu č. 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
čl. 4 Protokolu 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nikoho nemoţno stíhať alebo potrestať v trestnom konaní podliehajúcom právomoci toho istého štátu za trestný čin, za ktorý uţ bol oslobodený alebo odsúdený konečným rozsudkom
zákona a trestného poriadku tohto štátu. Najvyšší súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti povaţuje za potrebné uviesť, ţe jednoznačná a dlhodobo nemenná judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva vo vzťahu k čl. 4 Protokolu č. 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd dopadá tak na činy kvalifikované vnútroštátnym právom ako trestné činy, tak i na činy ním kvalifikované ako priestupky, prípadne iné správne delikty a výnimočne i disciplinárne delikty. Európsky súd pre ľudské práva sa nepriklonil k záveru, ţe zákaz ne bis in idem je obmedzený na trestné konanie, keďţe z hľadiska uplatnenia tejto zásady označil za rozhodujúcu totoţnosť skutku a nie totoţnosť právnej kvalifikácie. Pre čl. 4 Protokol č. 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd má však zásadný význam povaha daného činu, pretoţe tento článok nepochybne dopadá na všetky činy napĺňajúce znaky trestného činu a bráni dvojitému stíhaniu a potrestaniu za tieto trestné činy. Na druhej strane sa nevzťahuje na všetky menej závaţne činy, kvalifikované našim právnym poriadkom ako priestupky alebo iné správne delikty, prípadne ako disciplinárne delikty. Vzhľadom na špecifické ponímanie činu
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd moţno zásadu ne bis in idem vztiahnuť iba na tie činy kvalifikovateľné správnymi prípadne inými príslušnými orgánmi ako menej závaţné činy, teda priestupky, 5 To 9/2010 8 prípadne iné správne delikty a výnimočne i disciplinárne delikty, ktoré majú trestnoprávnu povahu, pričom povaha deliktu sa v tomto smere posudzuje tak z hľadiska chráneného záujmu (či ide o záujem všeobecný alebo partikulárny), z hľadiska adresáta normy (či je norma adresovaná všetkým občanom alebo len skupine osôb so zvláštnym statusom) a z hľadiska účelu a typu sankcie (či má represívny charakter). Nie je porušením zákazu dvojitého postihu za ten istý čin (ne bis in idem) v zmysle čl. 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, keď obvinený ako príslušník policajného zboru bol jednak postihnutý v disciplinárnom konaní za to, že si ako člen hliadky počas kontroly v cestnej premávke svedomito neplnil úlohy, ktoré mu boli uložené ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako aj úlohy uložené rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených a jednak pre ten istý skutok v trestnom konaní odsúdený za prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa
1 písm. a) Tr. zák. za to, že v úmysle zadovážiť sebe majetkový prospech vykonával svoju právomoc spôsobom odporujúcim zákonu, keďže v prípade jeho disciplinárneho previnenia ide z hľadiska všeobecného záujmu a z hľadiska adresáta normy o delikt osoby so zvláštnym statusom týkajúci sa partikulárneho záujmu, teda v tomto prípade sa nejedná o trestnú vec v zmysle Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Najvyšší súd Slovenskej republiky navyše z obsahu vyšetrovacieho a súdneho spisu zistil, ţe vyšetrovateľ odboru inšpekčnej sluţby MV SR podal
1 Tr. zák., keďţe pouţite trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom by bolo pre obţalovaného M. K. neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania. Vychádzajúc z vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky na podklade odvolania obţalovaného M. K. podaného aj čo do výroku o treste
1 písm. d), ods. 2 Tr. por. napadnutý rozsudok zrušil vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu a postupujúc
3 Tr. por. sám vo veci rozhodol tak, ţe obţalovaného M. K. odsúdil
2 Tr. zák. s pouţitím § 39 ods. 1, ods. 3 písm. d), § 41 ods. 1, § 36 písm. j), § 37 písm. h) a § 38 ods. 2 Tr. zák. na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky, ktorého výkon mu
1 písm. a), § 50 ods. 1 Tr. zák. podmienečne odloţil na skúšobnú dobu v trvaní 4 (štyri) roky a súčasne mu
1, ods. 2 Tr. zák. uloţil aj trest zákazu činnosti vykonávať zamestnanie spojené s výkonom právomoci verejného činiteľa na dobu 5 (päť) rokov. 5 To 9/2010 10 Najvyšší súd Slovenskej republiky má za to, ţe takto uloţený trest viac splní účel trestu tak z hľadiska jeho individuálnej ako aj generálnej prevencie. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. V Bratislave 7. októbra 2010 JUDr. Juraj K l i m e n t, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Libuša Jánošíková
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.