← Slovensko

o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru a o náhradu mzdy

2 Cdo 258/2010 R O Z S U D O K V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu JUDr. Jozefa Kolcuna a sudcov JUDr. M. Vladika a JUDr. Viery Petríkovej, v právnej veci ţalobcu P. K., bývajúceho v Z., zastúpeného JUDr. P. V., advokátom v N., proti ţalovanému M., so sídlom D., zastúpenému JUDr. M. K., advokátom v D., o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru a o náhradu mzdy, vedenej na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp.zn. 5 C 28/2008, o dovolaní ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline z

  1. júla 2010 pod sp.zn. 8 Co 170/2010, takto r o z h o d o l : Dovolanie z a m i e t a . Ţalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Dolný Kubín rozsudkom zo
  2. marca 2009 č.k. 5 C 28/2008-266 zamietol ţalobu ţalobcu, ktorou sa domáhal určenia, ţe výpoveď z pracovného pomeru v zmysle § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce, ktorú mu dal ţalovaný
  3. novembra 2007 je neplatná. Vykonaným dokazovaním prvostupňový súd zistil, ţe ţalobca na základe pracovnej zmluvy z
  4. augusta 2001 pracoval u ţalovaného počnúc dňom
  5. augusta 2001 ako príslušník M. a na základe dodatku k pracovnej zmluve z
  6. decembra 2001 bol zmenený z pôvodne dohodnutého pracovného pomeru na dobu určitú, na dobu neurčitú s účinnosťou od
  7. januára
  8. Listinou označenou „Výpoveď z pracovného pomeru“ z
  9. novembra 2007 doručenou ţalobcovi toho istého dňa podpísanou primátorom M. dal ţalovaný ţalobcovi s poukazom na § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce výpoveď 2 2 Cdo 258/2010 z pracovného pomeru pre porušenie pracovnej disciplíny spočívajúcej vo viacnásobnom porušení článku II ods. 7 písm. a/ VOP tým, ţe ţalobca poškodil motorové vozidlo Š. evidenčné číslo D. vlastnou vinou a to nabúraním do vozidla K. evidenčné číslo Z., ktorého uţívateľom je ţalovaný. Celková škoda na vozidlách je do 40 000,-- Sk, viacnásobnom porušení článku 3 ods. 4 písm. b/ VOP tým, ţe ţalobca opakovane nedôsledne a zavádzajúco vykonával zápisy v knihách o dopravných priestupkoch, naposledy
  10. novembra 2007 pod č. X. pri vozidle D.. Ďalej v uvedenej listine ţalovaný uviedol, ţe okrem toho bol ţalobca náčelníkom M. v posledných šiestich mesiacoch písomne upozornený na porušenie pracovnej disciplíny a to, ţe
  11. novembra 2007 nedodrţal vymedzený čas na obednú prestávku a
  12. novembra 2007 sa zdrţiaval v priestoroch M. mimo pracovnej doby bez súhlasu nadriadeného a okrem toho bol v rokoch 2006 a 2007 náčelníkom M. viacnásobne písomne upozornený na porušenie pracovnej disciplíny a to
  13. októbra 2006,
  14. januára 2007 a
  15. februára
  16. Po vykonanom dokazovaní prvostupňový súd uzavrel, ţe ţalobu ţalobcu musel zamietnuť, nakoľko dospel k záveru, ţe ţalobca sa dopustil jedného menej závaţného porušenia pracovnej disciplíny (poškodenie motorového vozidla K. Z.) a tieţ bol dôvodne písomne upozornený na moţnosť dania výpovede pre menej závaţné porušenie pracovnej disciplíny (oneskorené hlásenie ukončenia obednej prestávky). Z uvedených dôvodov povaţoval určenie neplatnosti výpovede ţalovaného danej ţalobcovi za nedôvodné, nedôvodné je aj poţadovanie nároku na náhradu mzdy a preto ţalobu zamietol. Na odvolanie ţalobcu Krajský súd v Ţiline rozsudkom z
  17. júla 2009 sp.zn. 8 Co 141/2009 zmenil rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým zamietol ţalobu ţalobcu o určenie neplatnosti výpovede tak, ţe určil, ţe výpoveď daná ţalobcovi ţalovaným listom z
  18. novembra 2007 je neplatná. Vo výroku, ktorým súd zamietol ţalobu ţalobcu o náhradu mzdy a trovách konania rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd uviedol, ţe Zákonník práce nedefinuje menej závaţné porušenie pracovnej disciplíny. Preto konanie zamestnanca treba posudzovať individuálne v súvislosti so všetkými okolnosťami daného prípadu. Podľa odvolacieho súdu k skutku predstavujúcom poškodenie sluţobného motorového vozidla došlo z nedbanlivosti, svoje zavinenie ţalobca uznával a bol zaň postihnutý v priestupkovom konaní. Ţalovaný sa v občianskoprávnom konaní domáhal na ţalobcovi za tento skutok zaplatenia sumy 3 285,13 Sk ako náhrady škody. Pokiaľ ide o nedodrţanie vymedzeného času na obednú prestávku išlo iba o ojedinelý prípad, čas nebol prekročený značne, ani nebolo preukázané, ţe 3 2 Cdo 258/2010 by sa v tom čase ţalobca zdrţiaval mimo pracoviska a nedošlo k ţiadnemu následku. Vzhľadom na uvedené v tomto prípade skutky nedosahujú taký stupeň intenzity, pre ktorý by bolo moţné konštatovať, ţe ide o menej závaţné porušenie pracovnej disciplíny. Pokiaľ súd prvého stupňa vychádzal z toho, ţe ţalobca bol upozornený na porušenie pracovnej disciplíny v súvislosti so skutkom pod bodom III, k tomu malo dôjsť
  19. novembra
  20. Po tomto skutku nebolo preukázané ţiadne porušenie pracovnej disciplíny zo strany ţalobcu (predchádzajúci skutok sa stal
  21. novembra 2007) a preto ani nemohlo byť splnené uplatnenie tohto výpovedného dôvodu. Nemoţno neprehliadnuť napokon ani to, ţe výpoveď bola daná ţalobcovi aţ
  22. novembra
  23. Odvolací súd mal za to, ţe prvostupňový súd správne zistil skutkový stav, ale vec nesprávne právne posúdil. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalovaný, ktorý prípustnosť dovolania odvodzoval z ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. a dôvodnosť z ustanovenia § 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p. Namietal, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolací súd totiţ tvrdil, ţe v uvedených dvoch prípadoch išlo síce o porušenie pracovnej disciplíny, ale nie také intenzívne, aby mohlo ísť o menej závaţné porušenie pracovnej disciplíny podľa Zákonníka práce. Zákonník práce pozná výlučne závaţné porušenie pracovnej disciplíny a menej závaţné porušenie pracovnej disciplíny. Kaţdé porušenie pracovnej disciplíny (a v uvedených prípadoch skutočnosť, ţe išlo o porušenie pracovnej disciplíny nenamietal ţalobca ani odvolací súd) má teda intenzitu závaţného alebo menej závaţného porušenia pracovnej disciplíny. Odvolací súd svojím rozhodnutím prevzal na seba úlohu zákonodarcu, keď popri existujúcich dvoch formách porušenia pracovnej disciplíny vytvoril ešte tretiu, akési porušenie pracovnej disciplíny bez právnych následkov. Mal za to, ţe v danej veci sú správne právne závery súdu prvého stupňa a nie odvolacieho, a preto navrhol, aby dovolací súd zmenil napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu tak, ţe rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín zo
  24. marca 2009 č.k. 5 C 28/2008-266 ako vecne správny potvrdí. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z
  25. marca 2010 sp.zn. 2 Cdo 314/2009 zrušil rozsudok Krajského súdu v Ţiline z
  26. júla 2009 sp.zn. 8 Co 141/2009 v jeho zmeňujúcej časti a v rozsahu zrušenia mu vec vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení uviedol, ţe odvolací súd si nezadováţil zákonný procesný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p. a preto sú jeho skutkové a na ne nadväzujúce právne závery predčasné a dovolaciemu súdu neprislúcha v súčasnom štádiu konania oprávnenie na ich hodnotenie. 4 2 Cdo 258/2010 Uviedol, ţe ak sa odvolací súd chcel odchýliť od skutkových zistení súdu prvého stupňa na základe bezprostredne pred ním vykonaných dôkazov, mal dokazovanie v zmysle § 213 ods. 3 O.s.p. sám v potrebnom rozsahu opakovať (týkalo sa to jednak skutkov I/ poškodenia sluţobného motorového vozidla, III/ nedodrţanie vymedzeného času na obednú prestávku ako aj skutkami II/ viacnásobné porušenie organizačného poriadku M., vykonaným nesprávnym zápisom v knihách dopravných priestupkov a IV/ zdrţiavanie sa v priestoroch M. mimo pracovnej doby bez súhlasu nadriadeného, ktorými sa odvolací súd vôbec nezaoberal, ktoré však tvoria výpoveď z pracovného pomeru danú
  27. novembra 2007, ako aj vo výpovedi uvedenými viacnásobne písomnými upozorneniami na porušenie pracovnej disciplíny a to
  28. októbra 2006,
  29. januára 2007 a
  30. februára 2007, ku ktorým odvolací súd poznamenal v odôvodnení rozhodnutia, ţe sa nimi prvostupňový súd vôbec nezaoberal) a zadováţiť si tak rovnocenný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p. Len takýto postup je aj v súlade so zásadou priamosti a ústnosti občianskoprávneho konania. Je neprípustné, aby odvolací súd ku svojim odlišným skutkovým zisteniam, vedúcim k záveru o opodstatnenosti ţaloby dospel iba na základe prehodnotenia časti dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa, keď zo štyroch skutkov sa zaoberal iba dvoma s dovetkom, ţe pokiaľ ide o upozornenia z roku 2006 a 2007 tými sa okresný súd nezaoberal. Z uvedeného vyplýva, ţe konanie odvolacieho súdu je postihnuté inou vadou, majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a v jeho zmeňujúcej časti a v rozsahu zrušenia mu vec vrátil na ďalšie konanie v zmysle ustanovenia § 243b ods. 1 O.s.p. Krajský súd v Ţiline rozsudkom (v poradí druhým) z
  31. júla 2010 sp.zn. 8 Co 170/2010 rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým súd zamietol ţalobu ţalobcu o určenie neplatnosti výpovede zmenil tak, ţe určil, ţe výpoveď daná ţalobcovi ţalovaným listom zo dňa
  32. novembra 2007 je neplatná. Odvolací súd vo výroku, ktorým prvostupňový súd zamietol ţalobu ţalobcu o náhradu mzdy a o trovách konania rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd uviedol, ţe čo sa týka skutku pod bodom I/ nebolo sporné, ţe sa stal. Ţalobca pri svojom výsluchu (i pri zopakovanom výsluchu pred odvolacím súdom zotrval na svojej výpovedi pred súdom prvého stupňa) uviedol, ţe mal podľa vysielacieho rozkazu zástupcu primátora odviezť autom na pohreb a pri cúvaní zachytil iné vozidlo, ktoré mal ţalovaný v uţívaní. Ţalobca bol zaň postihnutý v priestupkovom konaní uloţením blokovej pokuty, ktorú uhradil. Ţalovaný sa 5 2 Cdo 258/2010 v občianskoprávnom konaní domáhal na ţalobcovi zaplatenia sumy 3 285,13 Sk ako náhrady škody a v takejto sume bol zaviazaný aj súdnym rozhodnutím. Podľa odvolacieho súdu k skutku predstavujúcom poškodenie sluţobného motorového vozidla došlo z nedbanlivosti, svoje zavinenie ţalobca uznával a bol zaň postihnutý. Uloţená povinnosť (zástupcu primátora odviezť autom na pohreb) však nesúvisela s pracovným zaradením ţalobcu ako príslušníka M. (podľa druhu práce v pracovnej zmluve). Podľa odvolacieho súdu sa ţalobca dopustil len porušenia priestupku na úseku cestnej premávky, inak povedané dopravných predpisov. Prehodnotiac výsluch ţalobcu a opätovné preštudovanie listinných dôkazov dospel odvolací súd k záveru, ţe za takých okolností, ktoré boli zrejmé aj z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa skutok nebol porušením pracovnej disciplíny. Odvolací súd uviedol, ţe pokiaľ ide o upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny v súvislosti s nedodrţaním vymedzeného času na obednú prestávku konštatoval, ţe čas nebol dodrţaný a preto bolo upozornenie opodstatnené. Poukázal na to, ţe ak k upozorneniu malo dôjsť
  33. novembra 2007, po tomto skutku sa ţalobca do dania výpovede (
  34. novembra 2007) ţiadneho porušenia pracovnej disciplíny nedopustil. Skutky uvádzané vo výpovedi pod bodom II/ (ţalobca opakovane nedôsledne a zavádzajúco vykonával zápisy v knihách dopravných priestupkov, naposledy
  35. novembra 2007 pod č. X. pri vozidle D.) a IV/ (zdrţiavanie sa
  36. novembra 2007 v priestoroch M. mimo pracovnej doby bez súhlasu nadriadeného) súd prvého stupňa neuznal ako preukázané s čím sa odvolací súd stotoţnil. Naviac uviedol, ţe k týmto skutkom došlo pred upozornením na moţnosť dania výpovede. Podľa odvolacieho súdu upozornenia, ţe „mimo toho bol v roku 2006 a 2007 náčelníkom M. viacnásobne písomne upozornený na porušenie pracovnej disciplíny
  37. októbra 2006,
  38. januára 2007 a
  39. februára 2007“ neboli dané v šesťmesačnej lehote a preto nebolo moţné na ne prihliadať. Odvolací súd mal za to, ţe písomné upozornenie je podmienkou dania výpovede a po je jeho daní nedošlo k porušeniu pracovnej disciplíny pre menej závaţné porušenie pracovnej disciplíny, preto nebolo moţné určiť, ţe výpoveď ţalovaného je platná. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalovaný, ktorý prípustnosť dovolania odvodzoval z ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. a dôvodnosť z ustanovenia § 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p. Namietal, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, ţe sa na ţalobcu v čase vykonania skutku uvedeného pod bodom I (poškodenie dvoch motorových vozidiel vo vlastníctve ţalovaného) vzťahovali všetky povinnosti uvedené vo vnútornom organizačnom poriadku M., jednak 6 2 Cdo 258/2010 všeobecná povinnosť konať tak, aby nespôsobil škodu, ako aj osobitná povinnosť vodiča počínať si tak, aby nevznikla škoda. Zároveň treba za porušenie pracovnej disciplíny povaţovať akékoľvek porušenie povinností, ktoré vyplývali z pracovnej zmluvy, interných predpisov či pokynov oprávnených osôb, i keď nemuseli priamo vyplývať z druhu práce dohodnutého v pracovnej zmluve (hoci podľa názoru dovolateľa vyplývali, keďţe druh práce bol v pracovnej zmluve formulovaný všeobecne a na ţalobcu sa tak vzťahovali všetky povinnosti z vnútorného organizačného poriadku, ak vykonával činnosť, v tomto prípade činnosť vodiča, na ktorú sa tieto povinnosti vzťahujú. Dovolateľ navrhol zmeniť napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu tak, ţe rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdí. Ţalobca vo vyjadrení k dovolaniu ţiadal dovolanie zamietnuť, pretoţe sa v celom rozsahu stotoţňuje s rozsudkom odvolacieho súdu, s jeho právnym posúdením ako aj s odôvodnením. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie bolo podané včas osobou oprávnenou na tento opravný prostriedok (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpenej advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe dovolanie nie je dôvodné. V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j., či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti 7 2 Cdo 258/2010 účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom, či súdom nesprávne obsadeným). Dovolateľ ţiadnu z týchto vád nenamietal a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Dovolateľ ţiadnu z týchto vád nenamietal a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Dovolateľ namietal, ţe zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil správny (náleţitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. K porušeniu pracovnej disciplíny ţalobcom uvedenej vo výpovedi dovolací súd povaţuje za potrebné uviesť, ţe povinnosť dodrţiavať pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam zamestnanca vyplývajúcim z pracovného pomeru (§ 47 ods. l písm. b/ Zákonníka práce) a spočíva v plnení povinností stanovených právnymi predpismi (najmä ustanoveniami § 81, § 82 Zákonníka práce), pracovným poriadkom, pracovnou zmluvou alebo pokynom nadriadeného vedúceho zamestnanca. Ak má byť porušenie pracovnej disciplíny právne postihnuteľné ako dôvod na skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, musí byť toto porušenie pracovných povinností zo strany zamestnanca zavinené (aspoň z nedbanlivosti) a musí dosahovať určitý stupeň intenzity. 8 2 Cdo 258/2010 Zákonník práce pre účely skončenia pracovného pomeru rozlišuje medzi menej závaţným porušením pracovnej disciplíny a závaţným porušením pracovnej disciplíny. Porušenie pracovnej disciplíny najvyššej intenzity (závaţné porušenie), je dôvodom pre okamţité skončenie pracovného pomeru alebo pre výpoveď z pracovného pomeru (§ 68 ods. l písm. b/ a § 63 ods. l písm. e/, časť vety pred bodkočiarkou Zákonníka práce). Tieto pojmy, napriek tomu, ţe od ich vymedzenia závisí moţnosť a rozsah postihu zamestnanca, Zákonník práce nedefinuje a ani neustanovuje, z akých hľadísk treba pri ich posudzovaní vychádzať. Jedným zo základných hľadísk pri rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej disciplíny je intenzita porušenia pracovnej disciplíny. Hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny závisí od konkrétnych okolností a ovplyvňuje ho tak osoba zamestnanca, jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, spôsob a intenzita porušenia konkrétnych pracovných povinností, ako aj situácia, v ktorej k porušeniu došlo, dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, či konanie zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi škodu a podobne. Podľa § 61 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ môţe dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov ustanovených v tomto zákone. Dôvod výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo moţné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Dôvod výpovede nemoţno dodatočne meniť. Podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce zamestnávateľ môţe dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak sú u zamestnanca dôvody pre ktoré by s ním zamestnávateľ mohol okamţite skončiť pracovný pomer, alebo pre menej závaţné porušenie pracovnej disciplíny, pre menej závaţné porušenie pracovnej disciplíny moţno dať zamestnancovi výpoveď, ak bol v posledných šiestich mesiacoch v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny písomne upozornený na možnosť výpovede. Výpoveď z pracovného pomeru je jednostranný právny úkon účastníka pracovného pomeru adresovaný druhému účastníkovi tohto pomeru, ktorý smeruje k skončeniu pracovného pomeru. Zákon pre platnosť tohto právneho úkonu predpisuje formálne a obsahové náleţitosti. Výpoveď z pracovného pomeru medziiným musí byť písomná a doručená, zamestnávateľ v nej môţe uplatniť iba dôvod uvedený v Zákonníku práce, ktorý v nej musí skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo moţné zameniť s iným dôvodom. Dôvod výpovede z pracovného pomeru musí byť v písomnej výpovedi z pracovného pomeru uvedený tak, aby bolo zrejmé, aké sú skutočné dôvody, ktoré vedú druhého účastníka 9 2 Cdo 258/2010 pracovnoprávneho vzťahu k tomu, ţe rozväzuje pracovný pomer, aby nevznikli pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť, t.j. ktorý zákonný dôvod výpovede z pracovného pomeru uplatňuje, a aby bolo zabezpečené, ţe uplatnený dôvod nebude moţné dodatočne meniť. K splneniu hmotnoprávnej podmienky platnej výpovede z pracovného pomeru je teda potrebné, aby jej dôvod bol určitým spôsobom konkretizovaný uvedením skutočností, v ktorých účastník vidí naplnenie zákonného dôvodu tak, aby nemohli vzniknúť pochybnosti, z ktorého dôvodu sa pracovný pomer má skončiť. Skutočnosti, ktoré sú dôvodom pre výpoveď z pracovného pomeru je potrebné uviesť tak, aby boli určité a zrozumiteľné. Nedostatok týchto náleţitostí má za následok neplatnosť výpovede z pracovného pomeru. V prejednávanej veci z obsahu spisu je zrejmé, ţe výpoveď bola daná ţalobcovi
  40. novembra 2007 ţalovaným z dôvodu porušenia pracovnej disciplíny spočívajúcej v tom, ţe došlo k viacnásobnému porušeniu článku II ods. 7 písm. a/ VOP tým, ţe ţalobca poškodil motorové vozidlo Š. evidenčné číslo D. vlastnou vinnou a to nabúraním do vozidla K. evidenčné číslo Z., ktorého uţívateľom je ţalovaný. Celková škoda na vozidlách je do 40 000,-- Sk. K skutku predstavujúcom poškodenie sluţobného motorového vozidla došlo z nedbanlivosti, svoje zavinenie ţalobca uznal a bol zaň postihnutý. Ţalobca sa dopustil len priestupku na úseku cestnej premávky. Ţalobca nebol v tomto prípade ani písomne upozornený na moţnosť výpovede ako to predpokladá § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce. Pokiaľ ide o upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny z
  41. novembra 2007 v súvislosti s nedodrţaním vymedzeného času na obednú prestávku oba súdy niţších stupňov mali nepochybne preukázané, ţe skutok sa stal a preto aj upozornenie ohľadne pochybenia na strane ţalobcu zo strany zamestnávateľa bolo dôvodné. Ţalovaný v písomnom upozornení z
  42. novembra 2007 uviedol, ţe ţalobca po pracovnej dobe bez súhlasu nadriadeného zotrval na pracovisku, čím porušil článok 5 ods. 2 Pracovného poriadku zamestnancov ţalovaného. Je treba poukázať na znenie článku 5 bod 2 Pracovného poriadku zamestnancov ţalovaného, podľa ktorého táto povinnosť nezaväzuje príslušníkov M., ktorí spolu s ďalšími osobami tam špecifikovanými, sú teda vylúčení spod povinnosti nezdrţiavať sa bez súhlasu nadriadeného v objekte zamestnávateľa mimo pracovnej doby. Nesplnenie podmienky písomného upozornenia na moţnosť výpovede za porušenie pracovnej disciplíny nastalo aj v prípade skutku, kedy mal ţalobca opakovane nedôsledne a zavádzajúco vykonávať zápisy v knihách dopravných priestupkov, naposledy údajne
  43. novembra
  44. Uvedený skutok nebol v konaní pred súdom prvého stupňa ako ani pred odvolacím súdom uznaný ako 10 2 Cdo 258/2010 preukázaný a taktieţ ţalobca nebol upozornený na porušenie pracovnej disciplíny s moţnosťou výpovede zo strany ţalovaného. Na upozornenia ohľadom porušenia pracovnej disciplíny dané ţalobcovi
  45. októbra 2006,
  46. januára 2007 a
  47. februára 2007 nebolo moţné v konaní prihliadať ako správne uviedol odvolací súd, pretoţe neboli dané v šesťmesačnej lehote, ktorú ustanovuje § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce. Moţno preto uzavrieť, ţe podmienka dania výpovede pre porušenie pracovnej disciplíny nebola dodrţaná, nakoľko sa ţalobca po prvom písomnom upozornení z
  48. novembra 2007 ţiadneho iného preukázateľného porušenia pracovnej disciplíny nedopustil a preto nebolo noţné vyhodnotiť výpoveď danú ţalobcovi zo strany ţalovaného za platnú. Odvolací súd preto vec správne právne posúdil vo všetkých aspektoch a jeho rozhodnutiu nemoţno vytknúť pochybenie. Z uvedeného vyplýva, ţe rozsudok odvolacieho súdu bol z hľadiska uplatnených dovolacích dôvodov správny. Pretoţe nebolo zistené (ani dovolateľom tvrdené), ţe by rozsudok odvolacieho súdu bol postihnutý vadou uvedenou v § 237 O.s.p., či tzv. inou vadou konania v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalovaného podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zamietol. V dovolacom konaní úspešnému ţalobcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd však ţalobcovi nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, lebo trovy právneho zastúpenia v dovolacom konaní v zákonom stanovenej lehote nevyčíslil a iné trovy dovolacieho konania zo spisu nevyplývajú (§ 151 ods. 1 a 2 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
  49. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  50. októbra 2011 JUDr. Jozef Kolcun, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.