Najvyšší súd 2 Cdo 252/2010 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci ţalobcu : M. I., bývajúci v K., zastúpený JUDr. J. F., advokátom v T., proti ţalovanému : P., so sídlom v B., zastúpený H., o ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom súde Košice – okolie pod sp.zn. 7 C 452/2002, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z
- apríla 2010 sp.zn. 1 Co 2/2009 t a k t o : Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Košiciach z
- apríla 2010 sp.zn. 1 Co 2/2009 a vec mu vracia na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Košice – okolie rozsudkom z
- septembra 2008 č.k. 7 C 452/2002-200 konanie ohľadom časti ţaloby, ktorou sa ţalobca domáhal uverejnenia ospravedlnenia v denníku P. na jeho prvej strane vrátane znenia tohto ospravedlnenia zastavil. Uloţil ţalovanému zaplatiť ţalobcovi 3 000 000 Sk ako náhradu nemajetkovej ujmy do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Zaviazal ţalovaného zaplatiť ţalobcovi trovy konania v sume 200 000 Sk z titulu súdneho poplatku a z titulu trov právneho zastúpenia v sume 299 780 Sk všetko do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení prvostupňový súd uviedol, ţe listinnými ako aj svedeckými výpoveďami bolo preukázané, ţe po uverejnení predmetného článku nastala reakcia svedčiaca v okamţitom plošnom a hromadnom negatívnom postoji k osobe ţalobcu a v konečnom dôsledku výraznom zníţení dôstojnosti a váţnosti ţalobcu v spoločnosti. Opravným uznesením z
- novembra 2008 č.k. 7 C 452/2002-227 Okresný súd Košice – okolie výrok písomného vyhotovenia rozsudku Okresného súdu Košice – okolie č.k. 7 C 452/2002-200 zo dňa
- septembra 2008 opravil tak, ţe správne má znieť spolu so
- výrokom „V prevyšujúcom rozsahu sa ţaloba zamieta“. 2 2 Cdo 252/2010 Na odvolanie ţalobcu ako aj ţalovaného Krajský súd v Košiciach rozsudkom z
- apríla 2010 č.k. 1 Co 2/2009-324 zmenil rozsudok okresného súdu v znení opravného uznesenia tak, ţe ţalovaný je povinný zaplatiť ţalobcovi 3 300 € ako náhradu nemajetkovej ujmy a to do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti ţalobu zamietol. Vyslovil, ţe ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Odvolací súd v odôvodnení uviedol, ţe z toho, ako bola ţaloba podaná, jednoznačne vyplýva, ţe ide o ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal ochrany osobnosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka v súvislosti s článkom „Kto financuje K.“ uverejneným v denníku P. dňa 2.11.
- Aj keď v tejto ţalobe (ale aj v ďalších podaniach a prednesoch ţalobcu, či jeho právneho zástupcu) nie je expressis verbis uvedené, ktoré osobnostné právo ţalobcu malo byť týmto článkom porušené, z kontextu ţaloby a výsluchu ţalobcu je evidentné, ţe ide o česť ţalobcu, pretoţe vzhľadom na obsah článku tvrdí, ţe ho občania celej Slovenskej republiky, ale najmä v regióne kde pôsobí povaţujú za úplatkára a korupčníka. Je teda zrejmé, ktoré časti článku ţalobca povaţoval za nepravdivé a ktorými podľa jeho tvrdenia došlo k zásahu do jeho osobnostných práv. Prvostupňový súd teda správne rozhodol o ochrane osobnosti v nadväznosti na článok „Kto financuje K.“ uverejnený v denníku P. dňa 2.11.1999 a námietka ţalovaného v tomto smere nie je dôvodná. Prvostupňový súd sa však nedôsledne vysporiadal s tým, kto je subjektom osobnostných práv podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka a koho práva sú touto právnou úpravou chránené. Subjektom osobnostných práv podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka môţe byť len fyzická osoba. Ţalobca sám však dôsledne nerozlišoval ochranu svojich osobnostných práv ako fyzickej osoby podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka a ochranu dobrej povesti právnických osôb, v rámci ktorých vykonával svoju podnikateľskú činnosť (§ 19b ods. 3 Občianskeho zákonníka), či dokonca náhradu škody, ktorá mala v dôsledku tohto článku vzniknúť kaţdej firme, v ktorej bol spoločníkom. Ak teda prvostupňový súd výsledky vykonaného dokazovania vo vzťahu k uplatnenému nároku – nároku na ochranu osobnosti ţalobcu ako fyzickej osoby vyhodnocoval aj v nadväznosti na tvrdený dopad inkriminovaného článku na obchodné spoločnosti ţalobcu, nepostupoval správne a v tomto smere je odvolanie ţalovaného dôvodné. Ochrana osobnosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka prichádza do úvahy len v takých zásahoch do osobnostnej sféry fyzickej osoby, ktoré sú neoprávnené. Pokiaľ ide o mediálne zásahy, je to najmä rozširovanie nepravdivých alebo P. skresľujúcich skutočností. Občianskoprávna ochrana osobnostných práv spočíva na objektívnom princípe a nevyţaduje 3 2 Cdo 252/2010 zavinenie. Ţalovaný sa preto nemôţe svojej zodpovednosti zbaviť len s poukazom na výpoveď poškodenej osoby v inej trestnej kauze. To, ţe informácia „o poskytnutí 14 000 000 Sk firmou ţalobcu I. na účet T.“ nebola pravdivá, napokon uznal sám ţalovaný v spore vedenom na Okresnom súde Pezinok pod sp.zn. 5 C 1305/
- Ohľadne základu nároku, t.j. zodpovednosti ţalovaného za neoprávnený zásah, ku ktorému došlo uvedením nepravdivých informácií v inkriminovanom článku, teda uţ nebolo v tomto štádiu potrebné vykonávať dokazovanie a tento základ je daný aj pre zodpovednosť ţalovaného v tomto spore o ochranu osobnosti ţalobcu. V ďalšom slede je teda aj z pohľadu hore uvedeného predmetu konania (zásah len do osobnostných práv ţalobcu ako fyzickej osoby), potrebné vyhodnotiť intenzitu tohto zásahu do cti samotného ţalobcu bez ohľadu na jeho eventuálny vplyv na jeho obchodné spoločnosti. P. je, ţe osoba ţalobcu bola uţ aj pred inkriminovaným článkom medializovaná v súvislosti s informáciami o začatí trestného stíhania v kauze S., a tak bolo širokej verejnosti známe, ţe iniciálky M. I. uvedené v inkriminovanom článku, v podtitulku ktorého sa vlastne tieţ upriamuje pozornosť na túto kauzu, patria ţalobcovi. Zo správy Krajského súdu v Banskej Bystrici odvolací súd zistil, ţe v tejto trestnej veci bol ţalobca vo väzbe v čase od X. do X., t.j. vo väzbe bol aj v čase uverejnenia inkriminovaného článku. Pokiaľ ale ide o tvrdený zásah do osobnostných práv ţalobcu, nemoţno osobu ţalobcu izolovať od toho, čo bolo o ňom verejnosti známe uţ v predchádzajúcej medializácii kauzy S., a tak nemoţno všetku negatívnu odozvu voči nemu (tvrdenú ujmu v očiach verejnosti) pripísať len uvedenému článku. Pri hodnotení ujmy na osobnostných právach ţalobcu teda bolo potrebné brať do úvahy povesť ţalobcu, v tom čase sa nachádzajúceho vo väzbe po obvinení zo závaţnej trestnej činnosti. Aj berúc do úvahy potrebu rešpektovania prezumpcie neviny pri predchádzajúcej medializácii tejto kauzy bola táto skutočnosť uţ objektívne známa v širokom a bliţšom okolí ţalobcu. Odvolací súd napokon práve s ohľadom na predchádzajúcu medializáciu jeho osoby v súvislosti s touto kauzou dospel k záveru, ţe aj taká identifikácia ţalobcu aká bola uvedená v inkriminovanom článku („M. I. z T.“) a jeho firmy („firma I.“) spolu s odkazom na S., dostatočne umoţňovala identifikovať osobu ţalobcu nielen v širšom ale najmä uţšom okolí. Informácia v tomto článku uvedená však bola spôsobilá povesť (česť) ţalobcu ešte viac prehĺbiť, pretoţe nad rámec z podozrenia z trestného činu v kauze S., ktoré uţ bolo predtým známe, ho skutočne bolo moţné vnímať ešte aj ako úplatkára (čo vyplýva aj 4 2 Cdo 252/2010 z výpovede svedkov) dokonca s podozrením zo snahy ovplyvniť priebeh tohto trestného konania (viď úvod článku). Odvolací súd však ujmu na strane ţalobcu hodnotí menej intenzívne ako prvostupňový súd a to najmä s prihliadnutím na to, ţe v tom čase bol vo väzbe pre uţ predtým medializované trestné stíhanie a nebol bezprostredne osobne vystavený hodnoteniu verejnosti, ktorá uţ mala informáciu o jeho obvinení zo závaţnej trestnej činnosti, ale tieţ s prihliadnutím na to, ţe na ochranu jeho osobnosti nemoţno započítať negatívny vplyv tohto článku na obchodnú činnosť jeho obchodných spoločností; tento napokon tieţ mohol súvisieť a zrejme aj súvisel s informáciami o trestnej činnosti, pre ktorú bol stíhaný. Napokon aj z výpovedí svedkov, ktorí vypovedali v prvostupňovom konaní vyplýva, ţe vnímali obvinenie z tejto trestnej činnosti, tak nie je v tejto situácii moţné tvrdiť, ţe negatívne vnímanie ţalobcu bolo v príčinnej súvislosti výlučne s nepravdivými informáciami v inkriminovanom článku. V tejto súvislosti treba brať do úvahy, ţe ţalobca, ktorý bol uţ v tom čase trestne stíhaný v sledovanej kauze, bol v inkriminovanom článku ešte naviac opísaný ako človek, ktorý poskytuje úplatky a „pozornosti“ strane K. v niekoľko miliónových sumách, čo ho v očiach verejnosti stavalo ešte do horšej pozície. Uţ to, ţe po predchádzajúcej medializácii kauzy S., na ktorú je aj v inkriminovanom článku poukázané, bola táto nepravdivá informácia uverejnená v celoslovenskom periodiku, je podľa názoru odvolacieho súdu v danej situácii potrebné povaţovať za značnú ujmu na osobnostných právach ţalobcu, ktorá by odôvodnila priznanie náhrady nemajetkovej ujmy aj popri ospravedlnení. Keď ale ţalobca podaním ţaloby o ochranu osobnosti čakal takmer tri roky od neoprávneného zásahu do jeho osobnostných práv a následne aj ţalobu v časti o uloţenie povinnosti ospravedlniť sa vzal späť, sám sa zbavil moţnosti vyuţitia najúčinnejšej právnej ochrany a spochybnil takú závaţnosť ujmy, akú vzhľadom na poţadovanú náhradu nemajetkovej ujmy tvrdí. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti a všetky hore uvedené okolnosti má za to, ţe za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy do cti ţalobcu ako fyzickej osoby moţno za danej situácie povaţovať maximálne sumu porovnateľnú s výškou náhrady nemajetkovej ujmy priznanej P. G.. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu zmenil a ţalobcovi priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 3 300 € a v prevyšujúcej časti ţalobu zamietol. 5 2 Cdo 252/2010 Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca, ktorého prípustnosť odôvodňoval ustanovením § 238 ods. 1 Os.p. a dôvodnosť ustanovením § 241 ods. 2 písm.b/, c/ O.s.p. Namietal, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté inou vadou konania, touto vadou je podľa jeho názoru nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu pre nedostatok dôvodov. Pokiaľ ide o dovolací dôvod uvedený v ustanovení § 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p., t.j. nesprávne právne posúdenie má za to, ţe prvostupňový a druhostupňový súd správne zistili skutkový stav ale nesprávne posúdili rozsah priznania nemajetkovej ujmy, keď mu v konečnom dôsledku priznali nemajetkovú ujmu v sume 3 300 € a nepriznali ju v celom ţiadanom rozsahu v sume 165 969,50 €. V konaní bolo nepochybne preukázané, ţe ţalovaný zasiahol do jeho osobnosti a cti tak, ako sa uvádza v § 11 a § 12 Občianskeho zákonníka. Zásah do jeho osobnosti bol o to závaţnejší, ţe mal širokú publicitu, lebo bol šírený tlačou, denníkom, ktorý vychádza vo veľkom náklade a veľká časť obyvateľstva Slovenskej republiky ho čítala. Ţalovaný konal v zlom úmysle proti jeho osobe a za kaţdú cenu ho chcel vykresliť ako zlého človeka, korupčníka a utvrdzovať občanov a orgány činné v trestnom konaní, ţe je podvodník v súvislosti s kauzou S. a článkom, ktorý je predmetom ochrany osobnosti. Vytváral teóriu zdania o jeho vine a vnucoval presvedčenie okoliu a čitateľom denníka P. o jeho vine. Článkami sa správal ako trestný sudca. Ide o neprípustný nátlak za účelom vsugerácie svojich myšlienok na myslenie a rozhodovanie kompetentných orgánov v kauze S.. Nemôţe sa stotoţniť s právnym záverom Krajského súdu Košice týkajúcim sa výšky náhrady nemajetkovej ujmy porovnateľnej s priznanou nemajetkovou ujmou P. G. vo veci OS Pezinok pod sp.zn. 5 C 1305/
- V predmetnej veci na Okresnom súde Pezinok účastníci uzavreli súdny zmier. P. G. a jeho spoločnosť T. si rozdelili zaplatenie nemajetkovej ujmy podľa toho, ako im to vyhovovalo a nie podľa rozhodnutia súdu, čo nie je v rozpore s právnymi predpismi. Z uvedeného dôvodu nie je moţné len na túto skutočnosť prihliadnuť tak, ako to urobil Krajský súd Košice. Nesúhlasí s právnym záverom Krajského súdu v Košiciach, ţe náhrada nemajetkovej ujmy má byť niţšia, vzhľadom na tú skutočnosť, ţe ihneď nepodal ţalobu na ochranu osobnosti a čakal takmer tri roky s podaním, čím mal sám spochybniť závaţnosť ujmy. Takýto právny záver odvolacieho súdu nie je prijateľný a je v rozpore aj so zásadou spravodlivosti zakotvenej v § 1 O.s.p. Navrhol zrušiť oba rozsudky niţších súdov a vec vrátiť Okresnému súdu Košice – okolie na ďalšie konanie. Ţalovaný vo svojom vyjadrení navrhol dovolanie ţalobcu zamietnuť a priznať mu trovy dovolacieho konania. 6 2 Cdo 252/2010 Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe dovolanie je dôvodné. V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j., či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Ustanovenie § 237 O.s.p. nemá ţiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný, a ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v tomto ustanovení, moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné. Pre záver o existencii niektorých z uvedených procesných vád nie je rozhodujúci subjektívny názor účastníka o tom, ţe v konaní došlo k jednej z týchto vád, ale len jednoznačne, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád. 7 2 Cdo 252/2010 Podľa ustanovenia § 237 písm.f/ O.s.p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom. Vada konania vymedzená v citovanom ustanovení § 237 písm.f/ O.s.p. je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.). Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z
- decembra 1994, Séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťaţnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z
- mája 2004 sp.zn. I. ÚS 226/2003), treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie povaţovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Poţiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky ustanovuje § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; dbá pritom aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Ústavne konformným výkladom ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. pritom treba dospieť k záveru, ţe s poţiadavkami v ňom uvedenými je v rozpore nielen úplný, či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napríklad aj existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery zo skutkových zistení v ţiadnej moţnej interpretácii nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia právom predvídaným spôsobom) odníma moţnosť náleţite, skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine 8 2 Cdo 252/2010 polemiky s jeho dôvodmi) v rámci vyuţitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov a teda sa mu odníma moţnosť konať pred súdom. Podľa názoru dovolacieho súdu bolo takouto vadou postihnuté konanie odvolacieho súdu v prejednávanej veci. Z odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku je zrejmé, ţe odvolací súd pri hodnotení ujmy na osobnostných právach ţalobcu bral do úvahy povesť ţalobcu, v tom čase nachádzajúceho sa vo väzbe po obvinení zo závaţnej trestnej činnosti, táto skutočnosť bola medializovaná a teda nebol bezprostredne osobne vystavený hodnoteniu verejnosti, ktorá uţ mala informáciu o jeho obvinení zo závaţnej trestnej činnosti a teda ujmu na strane ţalobcu hodnotí menej intenzívne ako prvostupňový súd (viď č.l. 10 rozsudku). Následne však odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia (viď č.l. 11 predmetného rozsudku) uvádza „aj v tejto súvislosti treba brať do úvahy, ţe ţalobca, ktorý bol uţ v tom čase trestne stíhaný v sledovanej kauze, bol v inkriminovanom článku ešte naviac opísaný ako človek, ktorý poskytuje úplatky a pozornosti strane K. v niekoľko miliónových sumách, čo ho v očiach verejnosti stavalo do ešte horšej pozície. Uţ to, ţe po predchádzajúcej medializácii kauzy S., na ktorú je aj v inkriminovanom článku poukázané, bola táto nepravdivá informácia uverejnená v celoslovenskom periodiku, je podľa názoru odvolacieho súdu v danej situácii potrebné povaţovať za značnú ujmu na osobnostných právach ţalobcu, ktorá by odôvodňovala priznanie náhrady nemajetkovej ujmy aj popri ospravedlnení“. Takéto odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu týkajúce sa ujmy na osobnostných právach ţalobcu je značne vnútorne rozporné a súčasne nelogické, nepreskúmateľné a preto nezákonné. Odvolací súd sa v odôvodnení rozhodnutia náleţite nevyporiadal ani s primeranou výškou náhrady nemajetkovej ujmy do cti ţalobcu ako fyzickej osoby, keď uviedol „ţe za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy do cti ţalobcu ako fyzickej osoby moţno za danej situácie povaţovať maximálne sumu porovnateľnú s výškou náhrady nemajetkovej ujmy priznanou P. G.“. Takéto odôvodnenie náhrady nemajetkovej ujmy nezodpovedá poţiadavke na riadne a presvedčivé odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Rozhodnutie odvolacieho súdu je teda nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Nepreskúmateľnosť rozsudku odvolacieho súdu, majúce za následok jeho nepresvedčivosť je vadou konania, ktorou sa ako uţ bolo uvedené, účastníkovi odníma moţnosť riadne konať pred súdom. So zreteľom na uvedené dovolací súd rozsudok 9 2 Cdo 252/2010 odvolacieho súdu zrušil jednak v zamietavej časti, ktorou odvolací súd v prevyšujúcej časti ţalobu zamietol a jednak v potvrdzujúcej časti, v ktorej odvolací súd zmenil rozsudok v znení opravného uznesenia tak, ţe ţalovanú zaviazal zaplatiť ţalobcovi 3 300 € ako náhradu nemajetkovej ujmy a v nadväzujúcom výroku o trovách konania (§ 243b ods. 1 O.s.p.) a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nebolo moţné v dovolacom konaní podrobiť prieskumu z hľadiska správnosti zaujatých právnych záverov, lebo vzhľadom na uţ spomenutú vadu konania nemoţno posúdiť, či napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na (ne)správnom právnom posúdení veci. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). Záverom je potrebné uviesť, ţe v ďalšom konaní odvolací súd rozhodne aj o odvolaní ţalobcu do zamietavej časti rozsudku prvostupňového súdu (o ktorej doteraz nerozhodol). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
- P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- októbra 2011 JUDr. Jozef Kolcun, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová